Premedia strana 49 z 50

Najnovší román nórskeho spisovateľa predstavuje azda najsilnejšiu postavu od románu Doppler. Zdanlivo slabá žena s citlivou dušou sama netuší, čo v nej drieme. Starnúca poetka Nina Faber nikdy nezapadla, v sedemdesiatych ro¬koch nerevoltovala a ešte aj alkoholu prepadla, až keď to prestalo byť medzi jej kolegami populárne. Po dlhšom pobyte v Istanbule sa rozhodne vydať novú básnickú zbierku. Žije v strachu z reakcie čitateľov a keď vyjdú nelichotivé recenzie, jej pohár trpezlivosti pretečie a vezme veci do vlastných rúk. Rozhnevanú poetku na jej ťažení nedokáže zastaviť nik. Nastal čas splatiť dlhy. Erlend Loe (1969) je jeden z najprekladanejších nórskych autorov. Populárny je vďaka humorným a niekedy naivným románom, hoci sa v jeho príbehoch časom objavili aj temnejšie tóny. Je autorom niekoľkých kníh pre deti a desiatich románov pre dospelých. Tieto svety sa v jeho knihách prelínajú, problém dospieť majú najmä mužské postavy. V slovenčine okrem Inventúry vyšli jeho romány Naivne.Super a Doppler, pripravujeme vydanie jeho voľného pokračovania s názvom Kamióny Volvo.

Je možné, aby nevinne pôsobiaca obilnina stála za väčšinou bežných zdravotných problémov? Ľahšie tomu uveríte po zistení, že zjedenie dvoch krajcov celozrnného chleba zvýši hladinu cukru v krvi viac, než keby ste zjedli dve polievkové lyžice cukru. Práve tomuto fenoménu sa venuje kniha amerického kardiológa, ktorá je v Spojených štátoch už druhý rok najpredávanejším titulom o zdravej výžive. Chlieb, pečivo, pizza, cestoviny – pšenica je v našej strave všadeprítomná. Zlatožlté zrno však poškodzuje naše zdravie a stojí za hromadením tuku. Za posledných päťdesiat rokov sa pšenica tak geneticky zmenila, že s pôvodnými odrodami nemá veľa spoločného. Nová pšenica robí ľudí tučnými, podporuje diabetes ako aj starnutie, poškodzuje srdce a mozog a škodí pleti. Doktor William Davis predstavuje alternatívu a spôsob, ako byť zdravý a štíhly bez pšenice. Od zavedenia nových zdravotných odporučení v sedemdesiatych rokoch, ktoré boli zamerané na zníženie podielu tuku v strave, sa v Spojených štátoch objavil zvláštny fenomén: Američania začali rapídne priberať, zhoršilo sa ich zdravie a zvýšilo riziko cukrovky. Potom, čo dvom tisíckam svojich pacientov odporučil úplne vynechať pšenicu, prišiel autor knihy k prekvapivému záveru, že epidémiu obezity nevyvolal cukor, tuky ani sedavý spôsob života, ale práve pšenica. Kedysi nevinná potravina výrazne zvyšuje hladinu cukru v krvi a vyvoláva závislosť, keď sa ako na tobogáne striedajú cykly hladu, prejedania a únavy. Autor predkladá presvedčivé dôkazy pre vylúčenie pšeničných produktov z našej stravy a ponúka spôsoby, ako to urobiť čo najľahšie a bez rizika, že sa vrátime k nezdravým návykom. Svoje tvrdenia podporuje skúsenosťami z vlastnej praxe, ako aj množstvom vedeckých štúdií z posledných desaťročí. WILLIAM DAVIS, MD, je preventívny kardiológ, ktorý propagáciou života bez pšenice prispel k zníženiu srdcových chorôb a obezity. Je zakladateľom internetového programu Track Your Plague zameraného na prevenciu srdcových chorôb, často prispieva do odborných aj populárnych publikácií. So svojou manželkou a troma deťmi žije vo Fox Pointe vo Wisconsine v súlade s tým, čo hlása – hľadať v ich domácnosti celozrnné žemle či chrumkavé croissanty by bolo márne.

Otec dvoch detí jedného dňa spadne v lese z bicykla a zrazu zacíti pokoj a harmóniu. Už ho neotravujú nekonečné detské pesničky zo synových rozprávok, myšlienky na novú kúpeľňu a výber správnej záchodovej misy. O to viac si však uvedomí smrť svojho otca. Rozhodne sa odsťahovať do lesa, kúsok od Oslo. Postaví si stan, zabije losiu samicu a jej mláďa prijme ako svojho adoptívneho syna. Snaží sa žiť život lovca a zberača, kým nepochopí, že je závislý na pravidelnom prísune nízkotučného mlieka a čokolády Toblerone. To ho prinúti opäť nadviazať kontakt s ľuďmi. Jeden z najprekladanejších nórskych autorov sa stal populárnym vďaka humorným a niekedy naivným románom, hoci sa v jeho príbehoch časom objavili aj temnejšie tóny a príklon k satirickej kritike nórskej spoločnosti. Pracoval na psychiatrickej klinike a v novinách, je autorom kníh pre deti aj pre dospelých. Tieto svety sa v jeho knihách prelínajú, problém dospieť majú najmä mužské postavy.

Otec dvoch detí jedného dňa spadne v lese z bicykla a zrazu zacíti pokoj a harmóniu. Už ho neotravujú nekonečné detské pesničky zo synových rozprávok, myšlienky na novú kúpeľňu a výber správnej záchodovej misy. O to viac si však uvedomí smrť svojho otca. Rozhodne sa odsťahovať do lesa, kúsok od Oslo. Postaví si stan, zabije losiu samicu a jej mláďa prijme ako svojho adoptívneho syna. Snaží sa žiť život lovca a zberača, kým nepochopí, že je závislý na pravidelnom prísune nízkotučného mlieka a čokolády Toblerone. To ho prinúti opäť nadviazať kontakt s ľuďmi. Jeden z najprekladanejších nórskych autorov sa stal populárnym vďaka humorným a niekedy naivným románom, hoci sa v jeho príbehoch časom objavili aj temnejšie tóny a príklon k satirickej kritike nórskej spoločnosti. Pracoval na psychiatrickej klinike a v novinách, je autorom kníh pre deti aj pre dospelých. Tieto svety sa v jeho knihách prelínajú, problém dospieť majú najmä mužské postavy.

Próza Prechádzka z roku 1917 patrí k tomu najlepšiemu, čo Robert Walser napísal. Strhujúca novela vychádza v slovenčine prvýkrát. Nezvyčajný príbeh sa odohrá počas jediného dňa na ceste z mesta do prírody. Hrdinom je tvorivý človek, večne neposedný a nespokojný, sám sebe často protirečiaci outsider. Vášnivý chodec vníma svet s iróniou, ale aj s nekonečným smútkom. Robert Walser sa narodil roku 1878 vo švajčiarskom Bieli. Školu opustil v štrnástich, vystriedal viacero povolaní a intenzívne písal. V Berlíne sa začiatkom dvadsiateho storočia stal známym spisovateľom, ale jeho sľubnú kariéru prerušili dve svetové vojny a silná schizofrénia. Jeho dielo obdivovali Franz Kafka, Hermann Hesse aj Robert Musil, no nikdy sa nestal takým slávnym ako oni. K najznámejším Walserovým dielam patria romány Jakob von Gunten, Súrodenci Tannerovci a zobrané poviedky. Zomrel v zime 1956 počas prechádzky neďaleko psychiatrickej kliniky v Herisau. „Walser bol najskrytejší zo všetkých básnikov.“ Elias Canetti „Keby mal Walser stotisíc čitateľov, svet by bol lepším miestom pre život.“ Hermann Hesse

Kňaz, ktorý neposlúchal Vatikán, politik, ktorý bojoval s radikálmi vo vlastnej strane, človek, ktorý sa stal protirečivým symbolom celej éry. Prezident vojnovej Slovenskej republiky Jozef Tiso dodnes rozdeľuje spoločnosť aj historikov. Ivan Kamenec sa vo svojej monografii, ktorá vychádza v druhom, rozšírenom vydaní, zameral predovšetkým na kľúčové vojnové roky, keď vyvrcholilo pnutie v ľudovej strane aj v živote Jozefa Tisu, ktorý bol vždy viac politikom než kňazom. Radikálne krídlo využívalo a neraz i zneužívalo jeho pasivitu a „politiku menšieho zla“ na presadzovanie vlastných plánov, koncepcií i osobných ambícií. Prezidentovi však prenechávali plnú politickú zodpovednosť aj za svoje vlastné činy. Vedome či nevedome z neho začali vytvárať budúceho martýra. Otázkou podľa autora ostáva, či si introvertný Tiso uvedomoval svoj postup na piedestál nedotknuteľnej autority, no tým aj absolútnej zodpovednosti, a vlastne politickej i ľudskej osamotenosti. Na konci svojho prezidentského obdobia nemal už vo vládnom tábore ani vážneho súpera, ani rovnocenného partnera. Bol vlastne jedinou integrujúcou osobnosťou zanikajúceho štátu. Zostal sám s obrovským bremenom politickej a morálnej zodpovednosti. Ivan Kamenec (1938) vyštudoval históriu a dejiny umenia, je vedeckým pracovníkom Historického ústavu Slovenskej akadémie vied. Venuje sa výskumu a interpretácii politických a kultúrnych dejín Slovenska v 20. storočí, obzvlášť obdobiu vojnovej Slovenskej republiky.

Kňaz, ktorý neposlúchal Vatikán, politik, ktorý bojoval s radikálmi vo vlastnej strane, človek, ktorý sa stal protirečivým symbolom celej éry. Prezident vojnovej Slovenskej republiky Jozef Tiso dodnes rozdeľuje spoločnosť aj historikov. Ivan Kamenec sa vo svojej monografii, ktorá vychádza v druhom, rozšírenom vydaní, zameral predovšetkým na kľúčové vojnové roky, keď vyvrcholilo pnutie v ľudovej strane aj v živote Jozefa Tisu, ktorý bol vždy viac politikom než kňazom. Radikálne krídlo využívalo a neraz i zneužívalo jeho pasivitu a „politiku menšieho zla“ na presadzovanie vlastných plánov, koncepcií i osobných ambícií. Prezidentovi však prenechávali plnú politickú zodpovednosť aj za svoje vlastné činy. Vedome či nevedome z neho začali vytvárať budúceho martýra. Otázkou podľa autora ostáva, či si introvertný Tiso uvedomoval svoj postup na piedestál nedotknuteľnej autority, no tým aj absolútnej zodpovednosti, a vlastne politickej i ľudskej osamotenosti. Na konci svojho prezidentského obdobia nemal už vo vládnom tábore ani vážneho súpera, ani rovnocenného partnera. Bol vlastne jedinou integrujúcou osobnosťou zanikajúceho štátu. Zostal sám s obrovským bremenom politickej a morálnej zodpovednosti. Ivan Kamenec (1938) vyštudoval históriu a dejiny umenia, je vedeckým pracovníkom Historického ústavu Slovenskej akadémie vied. Venuje sa výskumu a interpretácii politických a kultúrnych dejín Slovenska v 20. storočí, obzvlášť obdobiu vojnovej Slovenskej republiky.

Mal to byť príbeh o tom, že čínski rodičia vedia deti vychovať lepšie ako západní rodičia, miestami sa však veci vymkli z rúk. Táto publikácia, podľa mnohých recenzentov najkontroverznejšia kniha roku, sa trávi veľmi ťažko, hlavne ak ste sami rodičmi. Kladie otázky, či pre svoje deti naozaj robíme to najlepšie, alebo sa pokúšame dostať cez celé rodičovské dobrodružstvo tak bezbolestne a ľahko, ako sa len dá. Amy je matkou prísnou až do úplných extrémov. Jej deti sa nehrajú s inými deťmi, nemajú možnosť si vybrať svoje vlastné záľuby a nemajú dovolené za žiadnych okolností pozerať televízor. Svoje detstvo, priamo v krajine amerického sna, trávia študovaním mandarínskeho jazyka, vysokoškolskej matematiky a dlhými hodinami cvičenia na hudobnom nástroji – cvičenia tak tvrdého a nekompromisného, že jej staršia dcéra obhrýza drevené rohy klavíra a jej mladšia dcéra chce radšej zmrznúť v záhrade ako precvičovať čo i len ďalšiu minútu. Hoci sa to na prvý pohľad nezdá, Amy nekonečne miluje obe svoje dcéry, je im plne oddaná a chce pre nich to absolútne najlepšie – pretože chcieť pre vaše dieťa, aby dosiahlo čo najviac, je základom výchovy každej „čínskej“ matky. RECENZIE: „Dych vyrážajúce osobné svedectvo… Príbeh rovnako presvedčivý ako dobrý thriller.” – Financial Times „Nielen že zasahuje rodičovstvo na jeho najcitlivejšom mieste, ale hovorí o pocitoch neistoty, ambíciách, vysokej kultúre, vzdelaní, postavení žien, ako aj silnejúcom vplyve Číny na úkor Ameriky. Autorkine presvedčenie, že tvrdá práca vedie k vnútornej sebaistote, nám určite má čo povedať.” – Chicago Tribune

Okomix je slovenský komiksový degustát, predstavuje výber z tvorby výtvarných umelcov – študentov i absolventov, profesionálov i talentovaných amatérov. Ingrediencie ako komiksové stripy, seriály, mikro či makropríbehy a ilustrácie komiksového charakteru sme hľadali cez verejnú výzvu, prostredníctvom plagátov, internetu a sociálnych sietí i adresne za pomoci kamarátov. Hoci má táto publikácia obmedzený počet strán, nič podobné neplatí pre jej webovú obdobu, stránku Okomix.sk, kam budú pribúdať ďalší autori. Zastúpené sú všetky chute. Originalitou príbehu, výtvarného spracovania či humoru sa slobodne vyjadrujú okrem iného aj k stavu súčasnej spoločnosti. Ďakujeme všetkým, ktorí poslali svoje práce, alebo inak dopomohli k vzniku tohto elixíru. Je mladý, nie však nezrelý, či neskúsený. Skôr naopak!

Sedmnáctiletá dcera lékaře vyrůstá obklopena láskou a bohatstvím. V předvečer občanské války a bolševického převratu si začíná psát deník, který se později stane jedním z nejdojímavějších a nejautentičtějších svědectví o rudém teroru. Neohrabané zápisky z prvních stránek postupně dozrávají, podobně jako mladá studentka. Na konci se setkáváme se statečnou mladou ženou, která na malém sibiřském nádraží odevzdává své zápisníky rakouskému válečnému zajatci vracejícímu se do vlasti. Zachytila v nich domovní prohlídky, popravy, morální chaos, vraždu carské rodiny, exodus ruské inteligence, lesk a morální bídu československých legií, ale i své první lásky a zklamání. Deníky mladičké ruské studentky přinášejí překvapivé svědectví i pro ty, kterým se zdá, že o tomto období četli snad už vše.Alja Rachmanovová, vlastním jménem Galina Džuraginová (1898, Kasli - 1991, Ettenhausen) pocházela z ruské šlechtické rodiny. Byla výraznou představitelkou první vlny ruských exilových autorů. Dětství a mládí strávila v uralském městečku Kasli. Začátek občanské války v Rusku přinutil její rodinu k útěku na Sibiř, kde se provdala za rakouského válečného zajatce Arnulfa von Hoyera. Krátce po svatbě museli manželé opustit sovětské Rusko. S malým synem se usadili nejprve ve Vídni, později v Salzburgu. V meziválečném období vydává Galina pod pseudonymem Alja Rachmanovová své deníky. Ve třicátých letech vycházejí ve třech svazcích: Studenti, láska, Čeka a smrt; Manželství v rudé bouřce (česky v létě 2013) a Mlékařka v Ottakringu. Stávají se bestsellery a téměř okamžitě po vydání jsou přeloženy do více než dvaceti jazyků. Po smrti syna na konci druhé světové války vydává knihu Jurka, jeden z mnoha. Následuje čtenářsky úspěšný román Továrna na nového člověka a životopisy různých významných ruských osobností. V roce 1945 Rachmanovová s manželem znovu prchají, tentokrát do Švýcarska. Její manžel zde v roce 1971 umírá, za dvacet let po něm i ona. Alja Rachmanovová odpočívá na salzburském hřbitově po boku manžela a syna.

Sedmnáctiletá dcera lékaře vyrůstá obklopena láskou a bohatstvím. V předvečer občanské války a bolševického převratu si začíná psát deník, který se později stane jedním z nejdojímavějších a nejautentičtějších svědectví o rudém teroru. Neohrabané zápisky z prvních stránek postupně dozrávají, podobně jako mladá studentka. Na konci se setkáváme se statečnou mladou ženou, která na malém sibiřském nádraží odevzdává své zápisníky rakouskému válečnému zajatci vracejícímu se do vlasti. Zachytila v nich domovní prohlídky, popravy, morální chaos, vraždu carské rodiny, exodus ruské inteligence, lesk a morální bídu československých legií, ale i své první lásky a zklamání. Deníky mladičké ruské studentky přinášejí překvapivé svědectví i pro ty, kterým se zdá, že o tomto období četli snad už vše.Alja Rachmanovová, vlastním jménem Galina Džuraginová (1898, Kasli - 1991, Ettenhausen) pocházela z ruské šlechtické rodiny. Byla výraznou představitelkou první vlny ruských exilových autorů. Dětství a mládí strávila v uralském městečku Kasli. Začátek občanské války v Rusku přinutil její rodinu k útěku na Sibiř, kde se provdala za rakouského válečného zajatce Arnulfa von Hoyera. Krátce po svatbě museli manželé opustit sovětské Rusko. S malým synem se usadili nejprve ve Vídni, později v Salzburgu. V meziválečném období vydává Galina pod pseudonymem Alja Rachmanovová své deníky. Ve třicátých letech vycházejí ve třech svazcích: Studenti, láska, Čeka a smrt; Manželství v rudé bouřce (česky v létě 2013) a Mlékařka v Ottakringu. Stávají se bestsellery a téměř okamžitě po vydání jsou přeloženy do více než dvaceti jazyků. Po smrti syna na konci druhé světové války vydává knihu Jurka, jeden z mnoha. Následuje čtenářsky úspěšný román Továrna na nového člověka a životopisy různých významných ruských osobností. V roce 1945 Rachmanovová s manželem znovu prchají, tentokrát do Švýcarska. Její manžel zde v roce 1971 umírá, za dvacet let po něm i ona. Alja Rachmanovová odpočívá na salzburském hřbitově po boku manžela a syna.

Nadmerné rozširovanie ríše, „jed z Judey“, ako nazval kresťanstvo, a barbari – to sú podľa britského historika tri základné faktory, ktoré spôsobili pád Rímskej ríše. Jeho dielo vyniká nielen erudíciou, ale aj čítavým ironickým štýlom. „Búrka a vlny sú vždy na strane lepších námorníkov,“ píše autor v jednom zo svojich komentárov. Nové slovenské vydanie výberu z diela známeho osvietenského historika vychádza s novým doslovom, ktorý sleduje vývoj historického bádania a kontroverzie okolo mnohých jeho téz. Gibbon si všíma rozdiely medzi krajinami a národmi, rozdiely geografické a klimatické, ale aj intelektuálne a kultúrne, nepodceňuje ani hospodárske faktory. Podarilo sa mu načrtnúť pestrý a živý obraz celého veku ľudských dejín, pričom udržiava čitateľa v napätí zaujímavou témou a neobyčajne názornými opismi udalostí, bitiek, charakterov jednotlivých vodcov a cisárov, ich života a zvykov. Autor neradí jednotlivé fakty za seba, ale pokúša sa objasniť historický vývoj a jeho zákony. Aj vďaka tomuto vynikajúcemu dielu osvietenskej historiografie prestala byť história len zoznamom zločinov, podvodov a nešťastí, ale začali sme skúmať aj jej príčiny a dôsledky. „Gibbon je svojím spôsobom most, ktorý spája staroveké s moderným,“ napísal škótsky historik a mysliteľ Thomas Carlyle. Bol brilantným štylistom, podobne ako ďalší Gibbonov obdivovateľ Winston Churchill, sám autor mnohých historických prác. „Gibona som úplne hltal,” napísal o stretnutí s jeho knihami. „Triumfálne som prešiel všetkým od začiatku až po koniec a mal som z toho veľký pôžitok,“ dodal. Tento pocit z čítania veľkého štylistu a ironika Edwarda Gibbona sa nevytratil ani s odstupom vyše dvoch storočí, ktoré ubehli od napísania jeho hlavného diela.

Tragikomický debut mladej nórskej autorky, preložený krátko po vydaní už do štrnástich jazykov, rozpráva o starej žene, ktorá sa posledné roky svojho života pokúša žiť naplno. Kniha získala cenu za najlepší nórsky debut roka a bola nominovaná na cenu nórskych kníhkupcov. Mathea nikdy príliš nevychádzala s druhými ľuďmi, pretože sa od nich až príliš odlišovala. Na sklonku života ju prepadne obava, že umrie skôr, než niekto zaregistruje, že vôbec žila. Vytiahne svoje staré svadobné šaty, napečie koláčiky a konečne sa odváži zájsť medzi ľudí. Bez ohľadu na pokročilý vek hlavnej postavy sa s ňou dokázali identifikovať aj mladí čitatelia, pretože autorka bez gýčového sentimentu a humorným spôsobom hovorí o veľmi dôležitých veciach – medziľudských vzťahoch a potrebe byť samým sebou. Útla kniha počíta s čitateľom, ktorý sa rád hrá a pátra. Na prvý pohľad je to nesúrodý sled scén zo života rozprávačky, z prúdu príbehov sa však postupne vynára pomerne jasný dejový oblúk. V románe sa objavuje niekoľko časových línií a mnohé odbočky. Chaos je však iba zdanlivý, každá veta, obraz, scéna či zdanlivo náhodná poznámka má nejaký význam, ukazuje na iné miesto v knihe, prípadne definuje charakter postavy. Mathea zaháňa osamelosť nielen absurdnými výpravami do okolia svojho domu, miestami morbídnymi spomienkami či podivnými známosťami s inými zúfalcami, ale napríklad aj neústálym rýmovaním a slovnými hračkami, ktoré prinášajú pokoj do jej duše. Je na čitateľovi, aby sa týmto skrytým pôvabom nevyslovenosti nechal osloviť. Kjersti A. Skomsvold (1979) je autorkou jedného krátkeho a jedného dlhého románu. Tragikomický debut mladej nórskej spisovateľky bol preložený do štrnástich jazykov, rozpráva príbeh starej dámy, ktorá sa rozhodne žiť naplno.

Zúfalá manželka, apokalyptický komix, malý syn Oliver a do praktického života zle vybavený Oskar. Nie každý sen vyjde tak, ako sme si ho vysnívali, ale keď Oskarovi zaklope na dvere bytu jeho vlastná komiksová postava, nočná mora sa začína... Grafický román Patrika Pašša je príbehom nešťastníka, ktorý nečítal ani jednu z kníh o tom, ako si získať priateľov, ako seba a druhých priviesť k vrcholným výkonom či ako prekonať starosti a stres. Opisuje (a vykresľuje) veci, ktoré oslovia najmä dnešných tridsiatnikov, ktorí si predlžujú detstvo tým, že sa pustili do výchovy vlastných detí. Patrik Pašš (1974, Bratislava) získal v roku 1982 čestné uznanie za prvé miesto v hode do diaľky. S týmto predčasným úspechom sa podobne ako Macaulay Culkin dodnes nevyrovnal.

Čoraz viac rodičov je bezradných: hoci sa svoje deti snažili vychovávať čo najlepšie, vykľuli sa z nich malí tyrani. V novom, rozšírenom vydaní svojej najúspešnejšej knihy známa detská psychologička vysvetľuje, koľko opory a aké hranice deti potrebujú, aby ich vývin prebiehal hladko a bez porúch. U detských porúch osobnosti sa stretávame s pozoruhodnou zmenou, ktorá sa ako výbuch šíri približne od osemdesiatych rokov. Dovtedy prevažovali úzkostné deti a outsideri, dnes sú to najmä poruchy spájajúce sa s deštrukciou a agresiou. Pre takéto deti je typický citový chlad, egoizmus a bezohľadnosť. Autorka upozorňuje, aký typ rodičov je na výchovu „malého tyrana“ najnáchylnejší, v ktorých obdobiach výchovy sa rodičia dopúšťajú chýb, a o aké chyby zvyčajne ide. Vďaka mnohým príkladom z praxe je kniha názorná a neraz otriasajúca. Pomoc ponúka terapia pevným objatím, ktorú autorka opisuje spolu s mnohými inými radami, ako deti zodpovedne vychovávať. Jiřina Prekopová (1929), česko-nemecká psychologička, ktorá sa mohla naplno svojej téme venovať až v emigrácii. Pracovala s postihnutými deťmi, autistami a až do dôchodku na oddelení vývinových porúch na detskej klinike v Stuttgarte. Je autorkou viacerých publikácií, z nich najznámejšia je Malý tyran. Jeden z jej najnovších projektov je zameraný na obnovu lásky v rodine a podporu pozitívneho rodičovstva, ktoré odmieta ponižovanie, fyzické tresty, manipuláciu, prehnanú starostlivosť a ďalšie nežiaduce javy. Inštitúty Jiřiny Prekopovej boli založené v Nemecku, vo Viedni, Aténach a v Mexico City.

Čo je najväčší bežecký vynález? Je niečo krásne na behaní v daždi? Čo sa môžeme naučiť od Keňanov? To je len niekoľko otázok, ktoré si položil Scott Douglas v knihe s prekvapivo širokým záberom. Ponúka rady, ktoré získal po troch desaťročiach behania a dvoch desaťročiach práce športového novinára, ktorý sa stretol s najvýznamnejšími bežcami a trénermi z celého sveta. Autor knihy sa v 250 kapitolách venuje témam, ktoré zaujmú každého bežca – ako zvýšiť denné, týždenné aj ročné bežecké objemy, ako zvýšiť rýchlosť a ako si užiť behanie bez zranení. Vychádza z vlastnej skúsenosti, že aj človek s priemerným bežeckým talentom môže dosiahnuť nadpriemerné výkony. Zaujímavé odpovede nájde v knihe ten, kto s behaním len začína, ale aj atlét rozmýšľajúci o presedlaní na behanie či skúsený bežec, ktorý by chcel zlepšiť svoj čas na najbližšom maratóne. Scott Douglas je hlavný editor časopisu Running Times a editor spravodajstva stránky RunnersWorld.com. Po úspechu Malej červenej knihy o behaní sa pustil do písania druhej knihy, ktorá bude venovaná minimalistickej obuvi. Od roku 1979, keď začal s týmto športom, nabehal vyše stotisíc míľ. Žije na východnom pobreží Spojených štátov v meste South Portland.