Premedia strana 41 z 50

Čoraz viac rodičov je bezradných: hoci sa svoje deti snažili vychovávať čo najlepšie, vykľuli sa z nich malí tyrani. V novom, rozšírenom vydaní svojej najúspešnejšej knihy známa detská psychologička vysvetľuje, koľko opory a aké hranice deti potrebujú, aby ich vývin prebiehal hladko a bez porúch. U detských porúch osobnosti sa stretávame s pozoruhodnou zmenou, ktorá sa ako výbuch šíri približne od osemdesiatych rokov. Dovtedy prevažovali úzkostné deti a outsideri, dnes sú to najmä poruchy spájajúce sa s deštrukciou a agresiou. Pre takéto deti je typický citový chlad, egoizmus a bezohľadnosť. Autorka upozorňuje, aký typ rodičov je na výchovu „malého tyrana“ najnáchylnejší, v ktorých obdobiach výchovy sa rodičia dopúšťajú chýb, a o aké chyby zvyčajne ide. Vďaka mnohým príkladom z praxe je kniha názorná a neraz otriasajúca. Pomoc ponúka terapia pevným objatím, ktorú autorka opisuje spolu s mnohými inými radami, ako deti zodpovedne vychovávať. Jiřina Prekopová (1929), česko-nemecká psychologička, ktorá sa mohla naplno svojej téme venovať až v emigrácii. Pracovala s postihnutými deťmi, autistami a až do dôchodku na oddelení vývinových porúch na detskej klinike v Stuttgarte. Je autorkou viacerých publikácií, z nich najznámejšia je Malý tyran. Jeden z jej najnovších projektov je zameraný na obnovu lásky v rodine a podporu pozitívneho rodičovstva, ktoré odmieta ponižovanie, fyzické tresty, manipuláciu, prehnanú starostlivosť a ďalšie nežiaduce javy. Inštitúty Jiřiny Prekopovej boli založené v Nemecku, vo Viedni, Aténach, Mexico City a ďalších mestách.

Najnovšia kniha známej psychologičky vychádza z jej dlhoročnej praxe ako aj zo skúseností s projektom Škola lásky v rodine. Hoci sa dnes rozpadá oveľa viac rodín ako v minulosti, nemusí to tak byť. Dôvody problémov sú rozmanité, podľa autorky je hlavnou príčinou to, že sme zabudli na zákony lásky. Vo svojej knihe predstavuje desať prikázaní, aby láska v rodine mohla prekvitať. Vychádzajú z prirodzených zákonov života, akými je rešpektovanie rodičov, ale aj poradia narodenia detí. Každý člen rodiny by mal mať miesto v jej systéme, ako aj príležitosť vyjadriť tvárou v tvár akékoľvek pripomienky. Nápad na jej napísanie knihy vznikol po prednáške, kde rozprávala o nezmyselnosti telesných trestov, ako aj o tom, aké kruté je deti trestať odopieraním lásky. V priebehu času sme zabudli na najužitočnejšie pravidlá harmonického spolužitia a aj keď sme sa ich nenaučili od svojich rodičov, môžeme sa k nim vrátiť. Autorka ukazuje, ako konflikty pomocou empatie spracovať a premeniť na vzájomnú lásku. Jiřina Prekopová (1929), česko-nemecká psychologička, ktorá sa mohla naplno svojej téme venovať až v emigrácii. Pracovala s postihnutými deťmi, autistami a až do dôchodku na oddelení vývinových porúch na detskej klinike v Stuttgarte. Je autorkou viacerých publikácií, z nich najznámejšia je Malý tyran. Jeden z jej najnovších projektov je zameraný na obnovu lásky v rodine a podporu pozitívneho rodičovstva, ktoré odmieta ponižovanie, fyzické tresty, manipuláciu, prehnanú starostlivosť a ďalšie nežiaduce javy. Inštitúty Jiřiny Prekopovej boli založené po celom Nemecku, vo Viedni, Aténach, v Mexico City a ďalších mestách.

Je možné, aby nevinne pôsobiaca obilnina stála za väčšinou bežných zdravotných problémov? Ľahšie tomu uveríte po zistení, že zjedenie dvoch krajcov celozrnného chleba zvýši hladinu cukru v krvi viac, než keby ste zjedli dve polievkové lyžice cukru. Práve tomuto fenoménu sa venuje kniha amerického kardiológa, ktorá je v Spojených štátoch už druhý rok najpredávanejším titulom o zdravej výžive. Chlieb, pečivo, pizza, cestoviny – pšenica je v našej strave všadeprítomná. Zlatožlté zrno však poškodzuje naše zdravie a stojí za hromadením tuku. Za posledných päťdesiat rokov sa pšenica tak geneticky zmenila, že s pôvodnými odrodami nemá veľa spoločného. Nová pšenica robí ľudí tučnými, podporuje diabetes ako aj starnutie, poškodzuje srdce a mozog a škodí pleti. Doktor William Davis predstavuje alternatívu a spôsob, ako byť zdravý a štíhly bez pšenice. Od zavedenia nových zdravotných odporučení v sedemdesiatych rokoch, ktoré boli zamerané na zníženie podielu tuku v strave, sa v Spojených štátoch objavil zvláštny fenomén: Američania začali rapídne priberať, zhoršilo sa ich zdravie a zvýšilo riziko cukrovky. Potom, čo dvom tisíckam svojich pacientov odporučil úplne vynechať pšenicu, prišiel autor knihy k prekvapivému záveru, že epidémiu obezity nevyvolal cukor, tuky ani sedavý spôsob života, ale práve pšenica. Kedysi nevinná potravina výrazne zvyšuje hladinu cukru v krvi a vyvoláva závislosť, keď sa ako na tobogáne striedajú cykly hladu, prejedania a únavy. Autor predkladá presvedčivé dôkazy pre vylúčenie pšeničných produktov z našej stravy a ponúka spôsoby, ako to urobiť čo najľahšie a bez rizika, že sa vrátime k nezdravým návykom. Svoje tvrdenia podporuje skúsenosťami z vlastnej praxe, ako aj množstvom vedeckých štúdií z posledných desaťročí.

Kňaz, ktorý neposlúchal Vatikán, politik, ktorý bojoval s radikálmi vo vlastnej strane, človek, ktorý sa stal protirečivým symbolom celej éry. Prezident vojnovej Slovenskej republiky Jozef Tiso dodnes rozdeľuje spoločnosť aj historikov. Ivan Kamenec sa vo svojej monografii, ktorá vychádza v druhom, rozšírenom vydaní, zameral predovšetkým na kľúčové vojnové roky, keď vyvrcholilo pnutie v ľudovej strane aj v živote Jozefa Tisu, ktorý bol vždy viac politikom než kňazom. Radikálne krídlo využívalo a neraz i zneužívalo jeho pasivitu a „politiku menšieho zla“ na presadzovanie vlastných plánov, koncepcií i osobných ambícií. Prezidentovi však prenechávali plnú politickú zodpovednosť aj za svoje vlastné činy. Vedome či nevedome z neho začali vytvárať budúceho martýra. Otázkou podľa autora ostáva, či si introvertný Tiso uvedomoval svoj postup na piedestál nedotknuteľnej autority, no tým aj absolútnej zodpovednosti, a vlastne politickej i ľudskej osamotenosti. Na konci svojho prezidentského obdobia nemal už vo vládnom tábore ani vážneho súpera, ani rovnocenného partnera. Bol vlastne jedinou integrujúcou osobnosťou zanikajúceho štátu. Zostal sám s obrovským bremenom politickej a morálnej zodpovednosti.

Možno poznáte Cynickú obludu. Človek, ktorý ju vymyslel, už dlhé roky pred ňou vymýšľal množstvo iných vecí. Napríklad takmer dvetisíc článkov uverejnených kade-tade po médiách. Do tejto knihy Rado Ondřejíček, tak sa ten človek volá, vybral niekoľko desiatok najlepších z nich. Budú vás baviť, rozčuľovať, utešovať a možno vás aj poučia. Ale lepšieho človeka z vás neurobia. Sú texty, ktoré človeku pohladia dušu, ukážu mu krásy sveta tam, kde ich ani neočakával, pripomenú aké dôležité je v každej dobe ostať šľachetnou ľudskou bytosťou, texty prekypujúce láskou, toleranciou, pokorou a múdrosťou, texty písané s úctou a rešpektom k všetkému živému. V tejto knihe ich však nenájdete. Ani jeden. Zato je plná uštipačných, nactiutŕhačných, ľahkovážnych, cynických ba aj celkom sprosto vulgárnych literárnych šrapnelov. Niektoré autor písal pre radosť, iné zo zúfalstva, ale všetky s jediným úmyslom: pobaviť čitateľov, ako je on sám. Vďaka tejto výberovke si ich môžete vziať na záchod, do električky, alebo ich aspoň po niekom hodiť.

Na stránkach Okomixu č. 1 sa môžete chvíľami cítiť ako Alica v (temnej) krajine zázrakov. Zažijete popravu a ocitnete sa na cintoríne, vo vyľudnenej Bratislave budete bojovať so zombíkmi, spomeniete si na Hitchcocka, nahliadnete do duše bezdomovca a prejde vás možno chuť na cigaretu. S Henrietou budete chcieť utiecť preč od všetkých tých netvorov. Múdrosť vám ukáže nový začiatok a pri Conanovi sa možno i zasmejete. Svety, ktoré si pre vás autori pripravili, sú založené na zručnom konštruovaní príbehu s prekvapením. Či už sa jedná o desivý, apokalyptický, neskutočný svet, boj o prežitie alebo surrealne komiksové krajiny, každý z týchto príbehov má pre svojich čitateľov malé prekvapenie, zvrat, obraz, ktorý by ste neočakávali. Dúfame, že aj tento skromný výber je reprezentatívnou ukážkou súčasného stavu slovenského komiksu, kde sa mieša alternatíva i klasika, čierny humor s hororom, temnota s nádejou. V komikse nájdete práce deviatich slovenských (Klaudia Bulantová, Juliana Chomová, Tomáš Gladiš, Martin Krajčovič, Martin Lacko, Dávid Marcin, Daniel Mihálik, Peter Važan, Denisa Závodská) a jedného českého autora (Marek Rubec). Narozdiel od nultého Okomixu tentoraz predstavujeme ucelené príbehy – vo farbe a na veľkom formáte.

Úspešná kniha, ktorá vychádza v druhom vydaní, rozoberá základné kamene slovenskej mytológie od Veľkej Moravy, cez Matúša Čáka, Jánošíka, Štúra, Štefánika, Hlinku, Tisa až po Husáka a mýty obdobia komunizmu. Autori (archeológovia, jazykovedci, etnológovia, historici, publicisti) upozorňujú, v čom sa obsahy mýtov rozchádzajú s výsledkami výskumov. Jednotlivé kapitoly poukazujú na obsahovú a funkčnú podobnosť mýtov. Všímajú si mýtizáciu literárnej, cirkevnej či ľudovej tradície najmä v 19. storočí a jej politické využívanie, ktoré trvá dodnes. Porovnávajú mýtické príbehy rôznych etník a prichádzajú k záveru, že Slováci sú rovnakými „mýtomaniakmi” ako všetci ostatní, pretože rovnako ako všetci ostatní snívajú o živote bez útlaku a násilia. Obľúbené mýtické rozprávania sú súčasťou našej tradície, nemali by sme však zabúdať na „žáner“, do ktorého tieto príbehy patria.

Človek nie je ani zďaleka najrýchlejším tvorom planéty, ale je taký vytrvalý, že na dlhé vzdialenosti dokáže iné druhy uštvať. Behanie bolo v minulosti našou evolučnou výhodou a dodnes je pre mnohých záľubou. Ako ukazuje autor knihy, dejiny behania sú plné fascinujúcich príbehov, ale aj mýtov. Napríklad v skutočnosti neexistuje žiaden presvedčivý dôkaz, že by grécky vojak Feidippides po dobehnutí z Maratónu do Atén od vyčerpania zomrel. Bol to profesionál, akých bolo v minulosti mnoho, behali dokonca aj starovekí králi a faraóni. Zatiaľ čo v starom Grécku muži aj ženy behávali nahí, v dvadsiatom storočí ženy museli bojovať ešte aj za to, aby mohli behávať maratóny. Rozprávanie knihy sa klenie od pradávnych čias až po súčasné masové behanie. Hovorí o mezopotámskom kráľovi žijúcom pred štyrmi tisícmi rokov, ktorý dokázal prebehnúť stovky kilometrov, Vikingoch pretekajúcich sa so zvieratami, behajúcich nudistoch, mníchoch, bežcoch behajúcich pospiatky, inkských profesionálnych bežcoch, ale trebárs aj o Emilovi Zátopkovi a podivnostiach behania v komunistickom bloku. Najviac zachovaných prameňov máme z posledných dvoch storočí, ktoré tvoria najväčšiu časť knihy. Autor napríklad vysvetľuje, prečo boli pred vyše polstoročím Švédi „Keňanmi” svojej doby a skúma hranice ľudských výkonov, ktoré sa výrazne posunuli najmä v minulom storočí. V tom našom zrejme uvídíme oveľa menej rekordov, ale o to viac bežcov. THOR GOTAAS (1965) je nórsky etnológ a spisovateľ. Zaoberá sa najmä ľuďmi na okraji spoločnosti, ako napríklad tulákmi, ako aj kultúrnymi, geografickými a spoločenskými dejinami športu. Jeho kniha o behaní vyšla v pätnástich krajinách.

Možno poznáte Cynickú obludu. Človek, ktorý ju vymyslel, už dlhé roky pred ňou vymýšľal množstvo iných vecí. Napríklad takmer dvetisíc článkov uverejnených kade-tade po médiách. Do tejto knihy Rado Ondřejíček, tak sa ten človek volá, vybral niekoľko desiatok najlepších z nich. Budú vás baviť, rozčuľovať, utešovať a možno vás aj poučia. Ale lepšieho človeka z vás neurobia. Sú texty, ktoré človeku pohladia dušu, ukážu mu krásy sveta tam, kde ich ani neočakával, pripomenú aké dôležité je v každej dobe ostať šľachetnou ľudskou bytosťou, texty prekypujúce láskou, toleranciou, pokorou a múdrosťou, texty písané s úctou a rešpektom k všetkému živému. V tejto knihe ich však nenájdete. Ani jeden. Zato je plná uštipačných, nactiutŕhačných, ľahkovážnych, cynických ba aj celkom sprosto vulgárnych literárnych šrapnelov. Niektoré autor písal pre radosť, iné zo zúfalstva , ale všetky s jediným úmyslom: pobaviť čitateľov, ako je on sám. Vďaka tejto výberovke si ich môžete vziať na záchod, do električky, alebo ich aspoň po niekom hodiť. RADO ONDŘEJÍČEK (1977) napísal svoje prvé texty niekedy na konci minulého tisícročia. V magazíne inZine sa stal zlým deckom slovenskej publicistiky. Pokračoval v T-Station, založil si Humno.sk a svoje texty stihol medzičasom uverejniť skoro vo všetkom, čo tu vychádza. V roku 2011 vydal knihu Homo asapiens a o rok neskôr založil projekt Cynická obluda. Prežíva v Bratislave, žije kdekoľvek, kde je more.

Uprostred Európy, uprostred dvadsiateho storočia, zavraždili Sovieti a nacisti na krvavom území medzi Berlínom a Moskvou štrnásť miliónov ľudí. Počas dvanástich rokov na území dnešného Poľska, Ukrajiny, Bieloruska, pobaltských štátov a v západnej časti Ruska každý rok zmasakrovali v priemere viac ako milión obyvateľov. Bol to výsledok cielenej politiky, ktorá priamo nesúvisela s bojovými operáciami. Kniha pomáha pochopiť, že toto šialenstvo malo systém. Americký historik Timothy Snyder vo svojej knihe podrobne skúma Stalinove a Hitlerove motívy a metódy. Svoje rozprávanie dopĺňa aj dôležitými výpoveďami obetí, ktoré po sebe zanechali listy príbuzným, vyhodili lístky z vlakov či po sebe zanechali denníky. Dielo vychádza zo širokého využívania predovšetkým miestnych prameňov. Opiera sa o autorovu schopnosť nepateticky, cez množstvo epizodických postáv vrátiť aspoň niektorým z týchto miliónov zavraždených tvár a hlas. Výsledkom je originálna kniha, ktorá nás núti nanovo preskúmať najväčšiu tragédiu v európskych dejinách a nanovo premýšľať o našej minulosti. Viacerí odborníci označili Krvavé územie za jednu z najdôležitejších kníh o zlomových udalostiach 20. storočia. Dielo získalo od vydania viaceré prestížne ocenenia a v štyroch krajinách figurovalo na prvej priečke rebríčka bestsellerov literatúry faktu. Neprekvapuje, že okrem prekladov do najväčších svetových jazykov kniha medzičasom vyšla vo všetkých jazykoch, ktorými sa dnes hovorí na niekdajšom krvavom území. Timothy Snyder (1969) je americký historik, profesor dejín na Yaleovej univerzite špecializujúci sa na dejiny strednej a východnej Európy. Prijatie jeho diela Krvavé územie: Európa medzi Hitlerom a Stalinom odbornou verejnosťou i čitateľmi potvrdilo jeho miesto medzi najvýraznejšími anglosaskými historikmi strednej generácie. Za knihu získal Cenu Ralpha Walda Emersona, ktorú udeľujú každý rok za najdôležitejšie a najoriginálnejšie dielo v oblasti literatúry faktu. V roku 2013 získal za svoj prínos k politickému mysleniu Cenu Hannah Arendtovej.

Detektívny príbeh Evino oko je slovenskou premiérou autorky s povesťou kráľovnej nórskej detektívky. Dnes už jedenásťdielna séria o prípadoch inšpektora Konrada Sejera, ktorá začala knihou Evino oko, zožala viacero nórskych, škandinávskych aj zámorských cien. Umelkyňa na voľnej nohe Eva prežíva ťažké obdobie. Jej abstraktné obrazy sa nepredávajú a akoby to nestačilo, v jeden sychravý aprílový deň na prechádzke s malou dcérou objavia v rieke rozkladajúcu sa mŕtvolu muža. Zavraždeným je nenápadný zamestnanec miestneho pivovaru, nezvestný už viac ako pol roka. Zmizol len pár dní po tom, ako ktosi zabil miestnu luxusnú spoločníčku. Na malé mesto Drammen neďaleko Osla je to čosi nevídané. Môžu tieto vraždy spolu súvisieť? Román o úzkej hranici, ktorú si ľudia všimnú, až keď ju prekročia a je neskoro, je prvým prípadom melancholického komisára Konrada Sejera. V slovenčine pripavujeme ich kompletné vydanie. KARIN FOSSUM (1954) je autorkou mimoriadne úspešnej série detektívnych románov o inšpektorovi Sejerovi, za ktorú získala viacero prestížnych ocenení. Krátko po prvej knihe vychádza slovenské vydanie jeho druhého prípadu s názvom Neobzeraj sa. Knihu vyhlásili za najlepšiu škandinávsku detektívku roka. Autorka ako dvadsaťročná debutovala oceňovanou zbierkou poézie, nasledovali dve poviedkové knihy, prelomom však bola jej kriminálna séria o inšpektorovi Sejerovi, ktorej písanie prerušila zatiaľ len jedným románom z iného prostredia.

Johannesovi Jensenovi je jasné, že príliš nezapadá. Že by to bolo jeho chvostom? Alebo tým, že nosí mašľu? Žiaden z jeho pokusov zaradiť sa do spoločnosti nie je úspešný – až kým mu nečakaný sled udalostí neukáže, že je s ním všetko v najlepšom poriadku. Očarujúci príbeh ukazuje deťom aj dospelým, že nie je hanba vytŕčať z davu. Trebárs aj o jednu krokodíliu hlavu. HENRIK HOVLAD je nórsky spisovateľ a novinár, okrem kníh pre deti napísal aj dve pre dospelých. Vystriedal viacero povolaní, slúžil vo francúzskej cudzinecekj légii, robil plavčíka na Aljaške aj vojnového reportéra vo viacerých konfliktoch po celom svete. Ilustrátorka knihy TORILL KOVE získala za svoj animovaný film Oscara.

V súčasnosti najvyhľadávanejšia a najdiskutovanejšia diéta, aj keď ide skôr o životný štýl, vychádza zo stravovania a iných životných návykov človeka v období paleolitu. Toto najdlhšie obdobie v ľudských dejinách trvalo približne 3 milióny rokov a skončilo len nedávno. Milióny rokov sa naši predkovia živili ako lovci a zberači, keď postupný vývoj náhle prerušil nástup poľnohospodárstva. Za niekoľko tisíc rokov doslova zmenilo dejiny ľudstva, nezmenilo však ľudské trávenie, ktoré sa častokrát nedokázalo prispôsobiť jeho produktom, akými sú obilniny, mliečne výrobky a pod. Na rozdiel od mnohých iných podobných publikácií nie je paleo diéta založená na obmedzovaní prijatých kalórií, ale na poznaní toho, ako sa vyvinul ľudský druh a na tom, čo mu je vlastné. Ako zdôrazňuje autor, nejde len o zmenu jedálnička, ale aj celého životného štýlu. Jeho súčasťou má byť nielen iný typ stravy, ale aj dostatok spánku a pohybu. Vďaka tomu sa dokážeme ubrániť mnohým civilizačným chorobám a dostať svoje telo do takého dobrého stavu, ako to príroda počas miliónov rokov nášho vývoja plánovala.

„Turistický” poviedkový román Sinišu Novaca Gordan, s podtitulom Plážové poviedky, vznikol spojením jeho dvoch predchádzajúcich kníh s názvami Plážové poviedky a Gordan sa vracia. Tvoria ho krátke vtipné príbehy, ktoré sa odohrávajú na pláži jedného nemenovaného chorvátskeho turistického mestečka. Ich hlavným hrdinom je chorvátsky mladík Gordan, ktorý na pláži počas letnej sezóny predáva varenú kukuricu. Spolu s ním dotvára kolorit tejto pláže množstvo postáv a postavičiek. Okrem turistov sú to toaletár Željko, šišiar Dario, lehátkar Bojan, kapitán Zoran, majiteľka plážového bufetu Vesna a mnohí ďalší. Poviedky sú napísané v pôvodnom znení, čo znamená, že dialógy sú prevažne v chorvátčine, ale aj v iných európskych jazykoch. Gordan, s podtitulom Plážové poviedky je, ako už napovedá samotný názov, tou najvhodnejšou plážovou literatúrou. To znamená, že je určený na čítanie najmä pri teplotách nad 30° C. Čítať sa však, samozrejme, dá aj pri nižších teplotách. Počas zimného obdobia, napríklad, dokáže čitateľa hravo preniesť na slnkom zaliatu pláž a trochu ho zohriať. Napokon, to bolo aj autorovým cieľom: zohriať turistickú dušu čitateľa (v horúčavách naopak osviežiť), a zároveň ho pobaviť mnohými historkami z pláže (prićami iz plaže).

Tretí, záverečný diel denníkov, tentoraz z rokov 1925 až 1927. Vo Viedni dvadsiatych rokov sa manželský pár vykázaný z Ruska etabluje len s veľkou námahou. Krajina bojuje s povojnovou chudobou a prisťahovalcov nik nevíta s otvoreným náručím. Ako prízraky z minulosti sa vynárajú čudesné postavy s ruským prízvukom. Akademická dráha mladej matky je odsunutá na neurčito, akákoľvek intelektuálna činnosť ustu¬puje do pozadia pred nutnosťou uživiť sa – práve v tom im má pomôcť malá mliekareň vo viedenskom Ottakringu. Zatiaľ čo nám ruské denníky Rachmanovovej odkrývali sku¬točnosti, ktoré Slovensko do takej miery nezasiahli (resp. až neskôr a menej živelne), z tretieho dielu denníkov ruskej spi¬sovateľky na nás dýchne stredná Európa a všetko, čo k nej patrilo: čudáci, postavičky z nádvorí, deti vychová¬vané ulicou, povaľači, špekulanti, emigranti a všadeprítomná bieda veľkého mesta čerstvo vzniknutej republiky, ktorá pre¬hrala vojnu. Aj do rakúskeho exilu však doliehajú smutné správy z Ruska. Niektoré nemecké vydania tohto dielu denníkov ruské reálie skrátili, či dokonca vyhodili, slovenské vydanie vychádza v pôvodnej, neskrátenej verzii. Mliekarka z Ottakringu je pokračovaním denníkov Študenti, láska, Čeka a smrť z rokov 1916 až 1920 a Manželstvá v červenej búrke z rokov 1920 až 1925.

„Turistický” poviedkový román Sinišu Novaca Gordan, s podtitulom Plážové poviedky, vznikol spojením jeho dvoch predchádzajúcich kníh s názvami Plážové poviedky a Gordan sa vracia. Tvoria ho krátke vtipné príbehy, ktoré sa odohrávajú na pláži jedného nemenovaného chorvátskeho turistického mestečka. Ich hlavným hrdinom je chorvátsky mladík Gordan, ktorý na pláži počas letnej sezóny predáva varenú kukuricu. Spolu s ním dotvára kolorit tejto pláže množstvo postáv a postavičiek. Okrem turistov sú to toaletár Željko, šišiar Dario, lehátkar Bojan, kapitán Zoran, majiteľka plážového bufetu Vesna a mnohí ďalší. Poviedky sú napísané v pôvodnom znení, čo znamená, že dialógy sú prevažne v chorvátčine, ale aj v iných európskych jazykoch. Gordan, s podtitulom Plážové poviedky je, ako už napovedá samotný názov, tou najvhodnejšou plážovou literatúrou. To znamená, že je určený na čítanie najmä pri teplotách nad 30° C. Čítať sa však, samozrejme, dá aj pri nižších teplotách. Počas zimného obdobia, napríklad, dokáže čitateľa hravo preniesť na slnkom zaliatu pláž a trochu ho zohriať. Napokon, to bolo aj autorovým cieľom: zohriať turistickú dušu čitateľa (v horúčavách naopak osviežiť), a zároveň ho pobaviť mnohými historkami z pláže (prićami iz plaže).