Premedia strana 34 z 49

Máj, rok 1929. Komisára Edwarda Popielského vyhodili z polície, pretože odmietol uposlúchnuť rozkaz. Má teda čas na riešenie matematických hádaniek a... na lásku. Pekná Renata ho nahovorí, aby sa podujal na riskantnú úlohu a rýchlo sa dostáva do ťažkostí. A v Ľvove to opäť vrie. Mestom otrasie brutálna vražda. Len polícia vie, čo sa ukrýva v tajomnom liste od vraha. Po sérii detektívnych prípadov s Eberhardom Mockom zmenil Marek Krajewski prostredie, z Breslau sa presunul do medzivojnového Ľvova, aby predstavil policajného komisára Edwarda Popielského. Absolvent viedenskej univerzity je filológ a trpí zvláštnou formou epilepsie. V románe Cháronove čísla sa dostáva do zložitej situácie, keď príde o prácu aj zdroj príjmov a pokus živiť sa ako súkromný detektív komplikujú citové väzby k dávnej známosti. Záhadné odkazy sú príležitosťou pre vyšetrovateľa s prehľadom v matematike a starých jazykoch. Každý sa môže stať Bohom, stačí len poznať ten správny kód.

Účasť Maďarska v druhej svetovej vojne je fascinujúcim príbehom vzostupov a pádov, zmarených nádejí a snov. Deborah Corneliusová píše o snahe Maďarska získať späť starú slávu spojenectvom s nacistickým Nemeckom. Z dnešného pohľadu bol tento pokus od začiatku odsúdený na neúspech. Kniha sa začína Trianonskou mierovou zmluvou, v ktorej Maďarsko prišlo o väčšinu územia a obyvateľstva. Snaha získať ich späť sa stala základom maďarskej zahraničnej politiky. Maďarskí politici v kľúčových okamihoch uprednostnili zisk územia pred inými záujmami. Uverili, že tým dosiahli svoj dlhodobý cieľ. Namiesto toho pod banálnou zámienkou bombardovania Košíc zaviedli krajinu do zbytočnej vojny, ktorá priniesla utrpenie vojakom na východnom fronte a neskôr aj domácemu obyvateľstvu. Maďarsko sa postupne stalo jedným z najkrvavejších bojísk druhej svetovej vojny a za svoje predchádzajúce rozhodnutia zaplatilo sovietskou okupáciou a štyridsiatimi rokmi komunistickej vlády. Vo chvíľach, keď sa Maďarsko muselo rozhodovať medzi dvoma možnosťami, si nakoniec takmer vždy vybralo tú nesprávnu. Autorka sa venuje aj komplikovaným vzťahom Maďarska s medzivojnovým Československom, vrátane podielu na jeho rozbití prostredníctvom Viedenskej arbitráže. Neobchádza ani dodnes kontroverznú tému povojnovej výmeny obyvateľstva a postavenia maďarskej národnosti menšiny na našom území medzi vojnami aj po nej.

Účasť Maďarska v druhej svetovej vojne je fascinujúcim príbehom vzostupov a pádov, zmarených nádejí a snov. Deborah Corneliusová píše o snahe Maďarska získať späť starú slávu spojenectvom s nacistickým Nemeckom. Z dnešného pohľadu bol tento pokus od začiatku odsúdený na neúspech. Kniha sa začína Trianonskou mierovou zmluvou, v ktorej Maďarsko prišlo o väčšinu územia a obyvateľstva. Snaha získať ich späť sa stala základom maďarskej zahraničnej politiky. Maďarskí politici v kľúčových okamihoch uprednostnili zisk územia pred inými záujmami. Uverili, že tým dosiahli svoj dlhodobý cieľ. Namiesto toho pod banálnou zámienkou bombardovania Košíc zaviedli krajinu do zbytočnej vojny, ktorá priniesla utrpenie vojakom na východnom fronte a neskôr aj domácemu obyvateľstvu. Maďarsko sa postupne stalo jedným z najkrvavejších bojísk druhej svetovej vojny a za svoje predchádzajúce rozhodnutia zaplatilo sovietskou okupáciou a štyridsiatimi rokmi komunistickej vlády. Vo chvíľach, keď sa Maďarsko muselo rozhodovať medzi dvoma možnosťami, si nakoniec takmer vždy vybralo tú nesprávnu. Autorka sa venuje aj komplikovaným vzťahom Maďarska s medzivojnovým Československom, vrátane podielu na jeho rozbití prostredníctvom Viedenskej arbitráže. Neobchádza ani dodnes kontroverznú tému povojnovej výmeny obyvateľstva a postavenia maďarskej národnosti menšiny na našom území medzi vojnami aj po nej.

Vo Viedni devätnásteho storočia sa odohráva dráma lásky, osudu a vôle na pozadí intelektuálnych prúdov, ktoré budú definovať celú éru. Josef Breuer, jeden zo zakladateľov psychoanalýzy, je na vrchole svojej kariéry. Jedného z najväčších európskych filozofov Friedricha Nietzscheho trápia samovražedné myšlienky, nenachádza liek na bolesti hlavy a ďalšie problémy, ktoré ho sužujú. Keď Breuer súhlasí liečiť Nietzscheho svojou experimentálnou metódou založenou na rozhovore, ešte netuší, že aj on nájde v týchto stretnutiach útechu. Až vďaka tomu, že musí čeliť vlastným vnútorným démonom, dokáže talentovaný psychiater pomôcť svojmu pacientovi. V románe Keď Nietzsche plakal spája Yalom fakty a fikciu, atmosféru a napätie, aby odkryl nezabudnuteľný príbeh o sile myšlienok a priateľstva.

V tejto knihe ponúka zoológ a nositeľ Nobelovej ceny Konrad Lorenz dojemné, zábavné a poučné epizódy zo svojho života, v ktorom hrali zvieratá a obzvlášť psy vždy veľmi dôležitú úlohu. Na krátkom výlete do dejín spolužitia ľudí a psov sa pokúša vysvetliť, prečo je vzťah medzi človekom a jeho príslovečným najvernejším priateľom taký výnimočný. Jeho spomienky a úvahy sú dodnes zdrojom inšpirácie a informácií pre všetkých priateľov zvierat a milovníkov psov.

Solženicynov román Rakovina sa odohráva v provinčnom sovietskom meste dva roky po Stalinovej smrti. Na onkologickom oddelení sa stretáva skupina ľudí z rozmanitých spoločenských pomerov. Predstavujú pestrú zbierku charakterov a politických názorov, od členov strany až po vyhnancov, od pôvodných obyvateľov až po príslušníkov národov, ktoré Stalin presídlil. Osudy hlavnej postavy, bývalého väzňa a večného vyhnanca Olega Kostoglotova, ktorý v polovici päťdesiatych rokoch prichádza na teškentskú onkologickú kliniku, odrážajú autorovu osobnú skúsenosť. Pacienti sa vďaka chorobe ocitajú v úplne inom svete, kde neplatí bežná hierarchia, no napriek všetkému tam stále zostáva miesto aj pre lásku a nádej. Publikovaniu románu Rakovina v Sovietskom zväze v šesťdesiatych rokoch nepomohli ani Tvardovského odporúčania, prvýkrát vyšiel roku 1968 vo Frankfurte nad Mohanom, v Rusku až roku 1990. Má výrazne autobiografické črty. Rakovina rozožiera nielen jeho hlavnú postavu, ktorá sa ocitá v špinavej nemocnici, ale v obraznej rovine aj celú spoločnosť poznačenú stalinizmom. Rakovina je Solženicynov zrejme najvyzretejší prozaický text, jej vydanie významným spôsobom prispelo k tomu, že v roku 1970 získal Nobelovu cenu za literatúru.

Príbehy tejto knihy sa odohrávajú v dome zoológa Konrada Lorenza v Altenbergu. Zvieratá sa nasťahovali do jeho domu dobrovoľne a odmietali ho opustiť, ako napríklad husi divé, ktoré spávali v jeho spálni a ráno vyletúvali otvoreným oknom. Lorenz rozpráva o svojich dvoj- a štvornohých priateľoch s láskou, humorom a súčasne so zaujatím vedca a neúnavného pozorovateľa. Jeho príbehy o húsatku Martine, o rybách v akváriu, o chrčkovi zlatom, kavkách alebo o psoch majú hlbší zmysel, než len pobaviť čitateľa. Sú to príbehy o správaní zvierat a toto správanie je často kľúčom k lepšiemu chápaniu sociálnych vzťahov aj medzi ľuďmi.

Solženicynov román Rakovina sa odohráva v provinčnom sovietskom meste dva roky po Stalinovej smrti. Na onkologickom oddelení sa stretáva skupina ľudí z rozmanitých spoločenských pomerov. Predstavujú pestrú zbierku charakterov a politických názorov, od členov strany až po vyhnancov, od pôvodných obyvateľov až po príslušníkov národov, ktoré Stalin presídlil. Osudy hlavnej postavy, bývalého väzňa a večného vyhnanca Olega Kostoglotova, ktorý v polovici päťdesiatych rokoch prichádza na teškentskú onkologickú kliniku, odrážajú autorovu osobnú skúsenosť. Pacienti sa vďaka chorobe ocitajú v úplne inom svete, kde neplatí bežná hierarchia, no napriek všetkému tam stále zostáva miesto aj pre lásku a nádej. Publikovaniu románu Rakovina v Sovietskom zväze v šesťdesiatych rokoch nepomohli ani Tvardovského odporúčania, prvýkrát vyšiel roku 1968 vo Frankfurte nad Mohanom, v Rusku až roku 1990. Má výrazne autobiografické črty. Rakovina rozožiera nielen jeho hlavnú postavu, ktorá sa ocitá v špinavej nemocnici, ale v obraznej rovine aj celú spoločnosť poznačenú stalinizmom. Rakovina je Solženicynov zrejme najvyzretejší prozaický text, jej vydanie významným spôsobom prispelo k tomu, že v roku 1970 získal Nobelovu cenu za literatúru.

Príbehy tejto knihy sa odohrávajú v dome zoológa Konrada Lorenza v Altenbergu. Zvieratá sa nasťahovali do jeho domu dobrovoľne a odmietali ho opustiť, ako napríklad husi divé, ktoré spávali v jeho spálni a ráno vyletúvali otvoreným oknom. Lorenz rozpráva o svojich dvoj- a štvornohých priateľoch s láskou, humorom a súčasne so zaujatím vedca a neúnavného pozorovateľa. Jeho príbehy o húsatku Martine, o rybách v akváriu, o chrčkovi zlatom, kavkách alebo o psoch majú hlbší zmysel, než len pobaviť čitateľa. Sú to príbehy o správaní zvierat a toto správanie je často kľúčom k lepšiemu chápaniu sociálnych vzťahov aj medzi ľuďmi.

Príbehy tejto knihy sa odohrávajú v dome zoológa Konrada Lorenza v Altenbergu. Zvieratá sa nasťahovali do jeho domu dobrovoľne a odmietali ho opustiť, ako napríklad husi divé, ktoré spávali v jeho spálni a ráno vyletúvali otvoreným oknom. Lorenz rozpráva o svojich dvoj- a štvornohých priateľoch s láskou, humorom a súčasne so zaujatím vedca a neúnavného pozorovateľa. Jeho príbehy o húsatku Martine, o rybách v akváriu, o chrčkovi zlatom, kavkách alebo o psoch majú hlbší zmysel, než len pobaviť čitateľa. Sú to príbehy o správaní zvierat a toto správanie je často kľúčom k lepšiemu chápaniu sociálnych vzťahov aj medzi ľuďmi.

V tejto knihe ponúka zoológ a nositeľ Nobelovej ceny Konrad Lorenz dojemné, zábavné a poučné epizódy zo svojho života, v ktorom hrali zvieratá a obzvlášť psy vždy veľmi dôležitú úlohu. Na krátkom výlete do dejín spolužitia ľudí a psov sa pokúša vysvetliť, prečo je vzťah medzi človekom a jeho príslovečným najvernejším priateľom taký výnimočný. Jeho spomienky a úvahy sú dodnes zdrojom inšpirácie a informácií pre všetkých priateľov zvierat a milovníkov psov.

Autobiografický príbeh opisuje tragický koniec židovskej komunity v Kyjeve, ktorej súčasťou bola aj rozvetvená autorkina rodina, najmä bábuška Esther, ktorá sa nemeckým vojakom prihovorila v jidiš a tí ju ležérne a rutinne zastrelili na ulici. Katja Petrowskaja sleduje stopy ľudí, ktorí mátožia v jej nespoľahlivej pamäti: študenta Judasa Sterna, prastrýka, ktorý spáchal v Moskve roku 1932 atentát na nemeckého vyslanca; Sternovho brata, revolucionára z Odesy, ktorý si dal krycie meno Petrovskij; a Šimona, "toho, ktorý počuje" a ktorý založil v devätnástom storočí vo Varšave sirotinec pre hluchonemé židovské deti. Čím možno dokázať pravdivosť tohto príbehu? Ako možno porozprávať o čomsi, čo človek nevie, po nemecky - v reči nemých? V siedmich kapitolách pozostávajúcich z jednotlivých epizód opisuje Katja Petrowskaja svoje cesty na dejiská rôznych udalostí, prenáša fragmenty spomienok do bezpečia a posúva do popredia postavy, ktorých tváre viac nik nerozpozná. "Mimoriadny dar nemeckému jazyku," uviedli porotcovia Ceny Ingeborg Bachmannovej, ktorú získala za svoj debut.

Príbehy zo života manželského, ktoré pôvodne vyšli na pokračovanie v dvoch knihách, vyvolali vo svojej dobe vášnivé debaty a autor sa dokonca ocitol pred súdom. Najprv na túto tému plánoval napísať román, ale nakoniec mu prišlo príhodnejšie látku rozložiť do dvoch desiatok noviel. Viac sa zradikalizoval v druhej časti, ktorej vydanie sa prelína s rozpadom jeho manželstva. Strindberg považoval manželstvo len za formálnu ochranu prostitúcie, prípadne za "klietku, do ktorej sa obaja partneri dobrovoľne zatvoria". Z rousseaovského hľadiska odmietol emancipáciu a predstavil ženu ako parazita v manželstve. Napriek tomu, že je jeho dielo interpretované ako jednoznačne mizogýnne, väčšina jeho súčasníkov i dnešných literárnych kritikov oceňujú jeho netradičný pohľad na pokrytectvo, spoločenskú morálku, sexuálne správanie, prostitúciu a rodové stereotypy.

Príbehy zo života manželského, ktoré pôvodne vyšli na pokračovanie v dvoch knihách, vyvolali vo svojej dobe vášnivé debaty a autor sa dokonca ocitol pred súdom. Najprv na túto tému plánoval napísať román, ale nakoniec mu prišlo príhodnejšie látku rozložiť do dvoch desiatok noviel. Viac sa zradikalizoval v druhej časti, ktorej vydanie sa prelína s rozpadom jeho manželstva. Strindberg považoval manželstvo len za formálnu ochranu prostitúcie, prípadne za „klietku, do ktorej sa obaja partneri dobrovoľne zatvoria“. Z rousseaovského hľadiska odmietol emancipáciu a predstavil ženu ako parazita v manželstve. Napriek tomu, že je jeho dielo interpretované ako jednoznačne mizogýnne, väčšina jeho súčasníkov i dnešných literárnych kritikov oceňujú jeho netradičný pohľad na pokrytectvo, spoločenskú morálku, sexuálne správanie, prostitúciu a rodové stereotypy.

Autobiografický príbeh opisuje tragický koniec židovskej komunity v Kyjeve, ktorej súčasťou bola aj rozvetvená autorkina rodina, najmä bábuška Esther, ktorá sa nemeckým vojakom prihovorila v jidiš a tí ju ležérne a rutinne zastrelili na ulici. Katja Petrowskaja sleduje stopy ľudí, ktorí mátožia v jej nespoľahlivej pamäti: študenta Judasa Sterna, prastrýka, ktorý spáchal v Moskve roku 1932 atentát na nemeckého vyslanca; Sternovho brata, revolucionára z Odesy, ktorý si dal krycie meno Petrovskij; a Šimona, „toho, ktorý počuje“ a ktorý založil v devätnástom storočí vo Varšave sirotinec pre hluchonemé židovské deti. Čím možno dokázať pravdivosť tohto príbehu? Ako možno porozprávať o čomsi, čo človek nevie, po nemecky – v reči nemých? V siedmich kapitolách pozostávajúcich z jednotlivých epizód opisuje Katja Petrowskaja svoje cesty na dejiská rôznych udalostí, prenáša fragmenty spomienok do bezpečia a posúva do popredia postavy, ktorých tváre viac nik nerozpozná. „Mimoriadny dar nemeckému jazyku,“ uviedli porotcovia Ceny Ingeborg Bachmannovej, ktorú získala za svoj debut.

Ľudstvo takmer vyhladila dlhoročná vojna so zombie. Povojnová komisia Organizácie spojených národov, pre ktorú autor pracoval, nemala záujem o osobné rozprávania preživších, hoci o konflikte vypovedali ďaleko viac ako štatistické údaje o miliónoch mŕtvych a nakazených. Preto sa rozhodol spísať toto svedectvo. Vznikol fascinujúci súbor príbehov, ktorý sa na globálnu epidémiu pozrel z najrôznejších uhlov. Opisuje prvý prípad nákazy v čínskej dedine Nový Ta-čchang, mesto živých mŕtvych pod Parížom, vzplanutie náboženského fanatizmu v Rusku či príbeh astronautov z vesmírnej stanice ISS, odkiaľ z výšky sledovali pravdepodobný zánik ľudstva. Ľudia na nákazu reagovali rozmanito, mnohí spáchali samovraždu, iní hľadali záchranu na odľahlých miestach, objavili sa aj podivné prípady kolaborácie živých s nemŕtvymi. Brooksova správa hovorí o ľudskej psychike aj o vojenskej stratégii, pričom zachytáva politické aj kultúrne reálie – práve tie boli v mnohých prípadoch kľúčom k záhube či prežitiu.