Premedia strana 35 z 50

Príbehy tejto knihy sa odohrávajú v dome zoológa Konrada Lorenza v Altenbergu. Zvieratá sa nasťahovali do jeho domu dobrovoľne a odmietali ho opustiť, ako napríklad husi divé, ktoré spávali v jeho spálni a ráno vyletúvali otvoreným oknom. Lorenz rozpráva o svojich dvoj- a štvornohých priateľoch s láskou, humorom a súčasne so zaujatím vedca a neúnavného pozorovateľa. Jeho príbehy o húsatku Martine, o rybách v akváriu, o chrčkovi zlatom, kavkách alebo o psoch majú hlbší zmysel, než len pobaviť čitateľa. Sú to príbehy o správaní zvierat a toto správanie je často kľúčom k lepšiemu chápaniu sociálnych vzťahov aj medzi ľuďmi.

V tejto knihe ponúka zoológ a nositeľ Nobelovej ceny Konrad Lorenz dojemné, zábavné a poučné epizódy zo svojho života, v ktorom hrali zvieratá a obzvlášť psy vždy veľmi dôležitú úlohu. Na krátkom výlete do dejín spolužitia ľudí a psov sa pokúša vysvetliť, prečo je vzťah medzi človekom a jeho príslovečným najvernejším priateľom taký výnimočný. Jeho spomienky a úvahy sú dodnes zdrojom inšpirácie a informácií pre všetkých priateľov zvierat a milovníkov psov.

Príbehy zo života manželského, ktoré pôvodne vyšli na pokračovanie v dvoch knihách, vyvolali vo svojej dobe vášnivé debaty a autor sa dokonca ocitol pred súdom. Najprv na túto tému plánoval napísať román, ale nakoniec mu prišlo príhodnejšie látku rozložiť do dvoch desiatok noviel. Viac sa zradikalizoval v druhej časti, ktorej vydanie sa prelína s rozpadom jeho manželstva. Strindberg považoval manželstvo len za formálnu ochranu prostitúcie, prípadne za "klietku, do ktorej sa obaja partneri dobrovoľne zatvoria". Z rousseaovského hľadiska odmietol emancipáciu a predstavil ženu ako parazita v manželstve. Napriek tomu, že je jeho dielo interpretované ako jednoznačne mizogýnne, väčšina jeho súčasníkov i dnešných literárnych kritikov oceňujú jeho netradičný pohľad na pokrytectvo, spoločenskú morálku, sexuálne správanie, prostitúciu a rodové stereotypy.

Autobiografický príbeh opisuje tragický koniec židovskej komunity v Kyjeve, ktorej súčasťou bola aj rozvetvená autorkina rodina, najmä bábuška Esther, ktorá sa nemeckým vojakom prihovorila v jidiš a tí ju ležérne a rutinne zastrelili na ulici. Katja Petrowskaja sleduje stopy ľudí, ktorí mátožia v jej nespoľahlivej pamäti: študenta Judasa Sterna, prastrýka, ktorý spáchal v Moskve roku 1932 atentát na nemeckého vyslanca; Sternovho brata, revolucionára z Odesy, ktorý si dal krycie meno Petrovskij; a Šimona, "toho, ktorý počuje" a ktorý založil v devätnástom storočí vo Varšave sirotinec pre hluchonemé židovské deti. Čím možno dokázať pravdivosť tohto príbehu? Ako možno porozprávať o čomsi, čo človek nevie, po nemecky - v reči nemých? V siedmich kapitolách pozostávajúcich z jednotlivých epizód opisuje Katja Petrowskaja svoje cesty na dejiská rôznych udalostí, prenáša fragmenty spomienok do bezpečia a posúva do popredia postavy, ktorých tváre viac nik nerozpozná. "Mimoriadny dar nemeckému jazyku," uviedli porotcovia Ceny Ingeborg Bachmannovej, ktorú získala za svoj debut.

Ľudstvo takmer vyhladila dlhoročná vojna so zombie. Povojnová komisia Organizácie spojených národov, pre ktorú autor pracoval, nemala záujem o osobné rozprávania preživších, hoci o konflikte vypovedali ďaleko viac ako štatistické údaje o miliónoch mŕtvych a nakazených. Preto sa rozhodol spísať toto svedectvo. Vznikol fascinujúci súbor príbehov, ktorý sa na globálnu epidémiu pozrel z najrôznejších uhlov. Opisuje prvý prípad nákazy v čínskej dedine Nový Ta-čchang, mesto živých mŕtvych pod Parížom, vzplanutie náboženského fanatizmu v Rusku či príbeh astronautov z vesmírnej stanice ISS, odkiaľ z výšky sledovali pravdepodobný zánik ľudstva. Ľudia na nákazu reagovali rozmanito, mnohí spáchali samovraždu, iní hľadali záchranu na odľahlých miestach, objavili sa aj podivné prípady kolaborácie živých s nemŕtvymi. Brooksova správa hovorí o ľudskej psychike aj o vojenskej stratégii, pričom zachytáva politické aj kultúrne reálie – práve tie boli v mnohých prípadoch kľúčom k záhube či prežitiu.

Je ešte možné o holokauste, tejto zdanlivo uzavretej kapitole ľudských dejín, povedať niečo nové? Kniha amerického historika to robí nielen preto, že si podrobnejšie všíma environmentálne pozadie nacistickej ideológie a premeny jej ústredných cieľov, ale aj preto, že vidí naliehavú paralelu so súčasnosťou, keď sa klimatické zmeny premietajú do svetovej politiky. Svet sa namiesto vízie lepšej budúcnosti čoraz viac zaoberá temnými apokalyptickými scenármi, kde boj o obmedzené prírodné zdroje môže prerásť do veľkých konfliktov. V impozantnom príbehu o vyhladení a prežití, predstavuje Timothy Snyder nové vysvetlenia obrovských ukrutností napáchaných v dvadsiatom storočí a odhaľuje riziká, ktorým čelíme v dvadsiatom prvom. Využívajúc nové pramene z východnej Európy a zabudnuté svedectvá Židov, ktorí prežili, pripomína autor, že masová vražda Židov je udalosť nie tak vzdialená a oveľa pochopiteľnejšia, ako by sme sa nádejali – a teda oveľa hrôzostrašnejšia. Holokaust sa začal na temnom a dostupnom mieste – v Hitlerovej mysli. Jeho zárodkom bola myšlienka, že odstránenie Židov by mohlo obnoviť rovnováhu a planéte a umožniť Nemcom získať zdroje, ktoré zúfalo potrebovali. Táto predstava o svete sa mohla dať zrealizovať, len ak by Nemecko zničilo iné štáty, čiže Hitlerov cieľ bola koloniálna vojna na európskej pôde. K najväčším stratám na životoch došlo na miestach, kde sa úplne rozpadli politické štruktúry. V bezštátnych zónach zomreli takmer všetci Židia. Pomáhalo im niekoľko ľudí, zopár spravodlivých, ktorých nepodporovali žiadne inštitúcie. Snyder upozorňuje na ponaučenie plynúce z holokaustu a dospieva k záveru, že sme nepochopili moderný vek a ohrozili tým našu budúcnosť. Začiatok dvadsiateho prvého storočia sa bude podobať na začiatok dvadsiateho, problémy s jedlom a vodou budú sprevádzať ideologické výzvy globálneho poriadku. Náš svet má toho viac spoločného s Hitlerovým, ako sme si ochotní priznať a ak ho chceme zachrániť, musíme sa naučiť vidieť holokaust v pravom svetle – a nás tiež.

Tulák po hviezdach patrí k Londonovým najpoetickejším prózam, hoci prostredie, v ktorom sa odohráva, tomu nenasvedčuje. Univerzitnému profesorovi Darrellovi Standingovi zmenia doživotný trest na trest smrti. Tú vo veľmi zvláštnych obmenách zažíva dávno pred popravou. Vedenie väznice ho na celé dni zväzuje do zvieracej kazajky a v stavoch blízko smrti jeho myseľ prekonáva hrubé múry a nachádza slobodu. Putuje nielen po hviezdach, ale aj po svojich minulých životoch. Darrell Standing žil už v dobe kamennej, prežil mnoho životov, bol lovcom, lukostrelcom, zažil sťahovanie národov, začiatky poľnohospodárstva, krotenia divých koní. Žil celé veky, miloval a nenávidel, a to sa mu zakaždým stalo nejakým spôsobom osudným.

Príbehy zo života manželského, ktoré pôvodne vyšli na pokračovanie v dvoch knihách, vyvolali vo svojej dobe vášnivé debaty a autor sa dokonca ocitol pred súdom. Najprv na túto tému plánoval napísať román, ale nakoniec mu prišlo príhodnejšie látku rozložiť do dvoch desiatok noviel. Viac sa zradikalizoval v druhej časti, ktorej vydanie sa prelína s rozpadom jeho manželstva. Strindberg považoval manželstvo len za formálnu ochranu prostitúcie, prípadne za „klietku, do ktorej sa obaja partneri dobrovoľne zatvoria“. Z rousseaovského hľadiska odmietol emancipáciu a predstavil ženu ako parazita v manželstve. Napriek tomu, že je jeho dielo interpretované ako jednoznačne mizogýnne, väčšina jeho súčasníkov i dnešných literárnych kritikov oceňujú jeho netradičný pohľad na pokrytectvo, spoločenskú morálku, sexuálne správanie, prostitúciu a rodové stereotypy.

Autobiografický príbeh opisuje tragický koniec židovskej komunity v Kyjeve, ktorej súčasťou bola aj rozvetvená autorkina rodina, najmä bábuška Esther, ktorá sa nemeckým vojakom prihovorila v jidiš a tí ju ležérne a rutinne zastrelili na ulici. Katja Petrowskaja sleduje stopy ľudí, ktorí mátožia v jej nespoľahlivej pamäti: študenta Judasa Sterna, prastrýka, ktorý spáchal v Moskve roku 1932 atentát na nemeckého vyslanca; Sternovho brata, revolucionára z Odesy, ktorý si dal krycie meno Petrovskij; a Šimona, „toho, ktorý počuje“ a ktorý založil v devätnástom storočí vo Varšave sirotinec pre hluchonemé židovské deti. Čím možno dokázať pravdivosť tohto príbehu? Ako možno porozprávať o čomsi, čo človek nevie, po nemecky – v reči nemých? V siedmich kapitolách pozostávajúcich z jednotlivých epizód opisuje Katja Petrowskaja svoje cesty na dejiská rôznych udalostí, prenáša fragmenty spomienok do bezpečia a posúva do popredia postavy, ktorých tváre viac nik nerozpozná. „Mimoriadny dar nemeckému jazyku,“ uviedli porotcovia Ceny Ingeborg Bachmannovej, ktorú získala za svoj debut.

Zatiaľ najlepšie hodnotený román nórskeho spisovateľa prichádza po dvojročnej prestávke, prvé dva mesiace po vydaní viedol nórsky rebríček najpredávanejších kníh. Sofie Lundová sa spolu so svojou ročnou dcérkou nasťahuje do domu, ktorý zdedila po dedkovi, obávanom starom kriminálnikovi. Jediné, čo vo vyprázdnenej vile ostane, je zamknutý sejf v pivnici. To, čo sa v ňom nachádza, prekvapí nielen Sofie, ale aj larvických vyšetrovateľov. Netušená pozostalosť rozpúta lavínu udalostí a hlavný inšpektor William Wisting má náhle plné ruky práce nielen s nevyriešeným prípadom nezvestného taxikára, ale aj s vyšetrovaním vraha, ktorý zabil mladé dievča v cudzom okrsku. Starnúci vyšetrovateľ pochybuje o svojich uzáveroch aj o zdanlivo nepriestrelných dôkazoch. Keď vycúva zo slepej uličky, aby sa na zločiny pozrel z iného uhla pohľadu, ocitá v neľahkej situácii: je nútený ísť proti vlastným kolegom, ak chce byť lojálny voči obetiam a predovšetkým voči pravde.

Britský historik nevidí ruskú revolúciu ako jednotlivú udalosť, ale ako storočný cyklus násilia a honby za utopickými snami. Zatiaľ čo iní historici sa zamerali na kataklizmatické roky tesne pred a po roku 1917, Orlando Figes zobrazuje oveľa širšie obdobie. Revolúcia mení formu a charakter, no stále si zachováva podobné idealistické ciele, od svojich počiatkov v hladomorom sužovanom roku 1891 až po svoj koniec a kolaps komunistického Sovietskeho zväzu v roku 1991. Figes rozoznáva tri základné fázy: Lenin a boľševici, ktorí prichádzajú s deštrukciou všetkého starého a zrodom nového systému, pričom toho obdobie ukončí až teror tridsiatych rokov; stalinistická generácia pochádzajúca z nižších tried, ktorá vytvorí pevné štruktúry sovietskeho režimu a svoju legitimitu utvrdí víťazstvom v druhej svetovej vojne; a generácia roku 1956 ovplyvnená odhalením kultu osobnosti a stalinistických zločinov, no stále považujúca revolučný zápal za liek na ekonomický úpadok a stratu lojálnosti voči režimu. Až do zániku sovietskeho režimu jeho vedúci predstavitelia verili, že pokračujú v revolučnom diele započatom Leninom. S autoritou a charakteristickým štýlom, ktorým sa preslávil už vo svojich predchádzajúcich knihách, prináša Orlando Figes pútavú a svojim spôsobom revolučnú zmenu pohľadu na jednu z kľúčových udalostí dvadsiateho storočia. Orlando Figes (1959) je britský historik, špecializuje sa na moderné ruské dejiny. Je profesorom histórie na Birkbeck College na Londýnskej univerzite. Autora siedmich kníh preložených do takmer tridsiatich jazykov preslávila najmä jeho monumentálna práca Ľudská tragédia, ktorá zachytáva ruskú revolúciu od konca 19. storočia až po Leninovu smrť. Napísal knihu o krymskej vojne, kultúrny dejinám Ruska venoval knihu Natašin tanec, k jeho ďalším známym knihám patrí Šeptom o súkromnom živote v Stalinovom Rusku. Revolučné Rusko je prvým prekladom Figesovej knihy do slovenčiny.

Zatiaľ najlepšie hodnotený román nórskeho spisovateľa prichádza po dvojročnej prestávke, prvé dva mesiace po vydaní viedol nórsky rebríček najpredávanejších kníh. Sofie Lundová sa spolu so svojou ročnou dcérkou nasťahuje do domu, ktorý zdedila po dedkovi, obávanom starom kriminálnikovi. Jediné, čo vo vyprázdnenej vile ostane, je zamknutý sejf v pivnici. To, čo sa v ňom nachádza, prekvapí nielen Sofie, ale aj larvických vyšetrovateľov. Netušená pozostalosť rozpúta lavínu udalostí a hlavný inšpektor William Wisting má náhle plné ruky práce nielen s nevyriešeným prípadom nezvestného taxikára, ale aj s vyšetrovaním vraha, ktorý zabil mladé dievča v cudzom okrsku. Starnúci vyšetrovateľ pochybuje o svojich uzáveroch aj o zdanlivo nepriestrelných dôkazoch. Keď vycúva zo slepej uličky, aby sa na zločiny pozrel z iného uhla pohľadu, ocitá v neľahkej situácii: je nútený ísť proti vlastným kolegom, ak chce byť lojálny voči obetiam a predovšetkým voči pravde.

Autorky úspešnej knihy prechádzajú najčastejšie výchovné problémy prvých siedmich rokov života, keďže prvotný detský svet prežívania predstavuje dôležitý predpoklad pre zdravý duševný vývoj. Rodičom radia nielen v tom, ako svoje deti vychovávať, ale aj vysvetľujú, v akom štádiu duševného vývoja sa práve nachádzajú. Až do siedmich rokov zvyčajne trvá tzv. magické štádium, takže v tomto veku môže byť škodlivé k deťom pristupovať ako k malým dospelým a vychovávať ich príliš rozumovo. Svoje rady ilustrujú množstvom konkrétnych príkladov z každodenného života - venujú sa uspávaniu, zvládaniu detskej agresie, čistote, jedlu, darčekom, zodpovednosti, zamestnaniu matky či situácii detí v neúplných rodinách. Cieľom tohto prístupu je z detí vychovať osobnosti so slobodným a optimistickým prístupom k životu, ktoré sa neboja rozdávať ani prijímať lásku.

Mŕtvi ožívajú... Ľudstvo vymiera... Nadišiel koniec sveta... Záhadný incident v Rusku, len krátky oznam v televíznych správach – to je jediné varovanie pred tým, že civilizácia bude čoskoro zničená nenásytným vírusom, ktorý premieňa ľudí na monštrá. Právnik, ktorý stále smúti nad smrťou svojej mladej manželky, sa pustí do písania. Považuje to za akúsi formu terapie. Neočakával však, že jeho anonymný blog a denník sa napokon stanú záznamom o posledných dňoch ľudstva. Vlády sa zo všetkých síl snažia zastaviť vírus zombie, ľudia prepadajú panike, zriaďujú sa takzvané bezpečné body, vo svete vypuká chaos, čoskoro sú všetci muži, ženy i deti odkázaní sami na seba. Vyzbrojený len provizórnymi zbraňami a vôľou žiť bude tento preživší poslednou šancou ľudstva proti zlu, ktoré dostalo meno Apokalypsa Z. Kniha s podtitulom Začiatok konca je prvou časťou románovej trilógie španielskeho autora, ktorá vyšla vo viacerých prekladoch a stala sa bestsellerom v Španielsku, Brazílii či Taliansku, najväčší úspech prekvapivo zožala v Spojených štátoch, kde sa vydania ujala spoločnosť Amazon.

Britský historik nevidí ruskú revolúciu ako jednotlivú udalosť, ale ako storočný cyklus násilia a honby za utopickými snami. Zatiaľ čo iní historici sa zamerali na kataklizmatické roky tesne pred a po roku 1917, Orlando Figes zobrazuje oveľa širšie obdobie. Revolúcia mení formu a charakter, no stále si zachováva podobné idealistické ciele, od svojich počiatkov v hladomorom sužovanom roku 1891 až po svoj koniec a kolaps komunistického Sovietskeho zväzu v roku 1991. Figes rozoznáva tri základné fázy: Lenin a boľševici, ktorí prichádzajú s deštrukciou všetkého starého a zrodom nového systému, pričom toho obdobie ukončí až teror tridsiatych rokov; stalinistická generácia pochádzajúca z nižších tried, ktorá vytvorí pevné štruktúry sovietskeho režimu a svoju legitimitu utvrdí víťazstvom v druhej svetovej vojne; a generácia roku 1956 ovplyvnená odhalením kultu osobnosti a stalinistických zločinov, no stále považujúca revolučný zápal za liek na ekonomický úpadok a stratu lojálnosti voči režimu. Až do zániku sovietskeho režimu jeho vedúci predstavitelia verili, že pokračujú v revolučnom diele započatom Leninom. S autoritou a charakteristickým štýlom, ktorým sa preslávil už vo svojich predchádzajúcich knihách, prináša Orlando Figes pútavú a svojim spôsobom revolučnú zmenu pohľadu na jednu z kľúčových udalostí dvadsiateho storočia.

Autorky úspešnej knihy prechádzajú najčastejšie výchovné problémy prvých siedmich rokov života, keďže prvotný detský svet prežívania predstavuje dôležitý predpoklad pre zdravý duševný vývoj. Rodičom radia nielen v tom, ako svoje deti vychovávať, ale aj vysvetľujú, v akom štádiu duševného vývoja sa práve nachádzajú. Až do siedmich rokov zvyčajne trvá tzv. magické štádium, takže v tomto veku môže byť škodlivé k deťom pristupovať ako k malým dospelým a vychovávať ich príliš rozumovo. Svoje rady ilustrujú množstvom konkrétnych príkladov z každodenného života – venujú sa uspávaniu, zvládaniu detskej agresie, čistote, jedlu, darčekom, zodpovednosti, zamestnaniu matky či situácii detí v neúplných rodinách. Cieľom tohto prístupu je z detí vychovať osobnosti so slobodným a optimistickým prístupom k životu, ktoré sa neboja rozdávať ani prijímať lásku.