Premedia strana 42 z 49

Tragikomický debut mladej nórskej autorky, preložený krátko po vydaní už do štrnástich jazykov, rozpráva o starej žene, ktorá sa posledné roky svojho života pokúša žiť naplno. Kniha získala cenu za najlepší nórsky debut roka a bola nominovaná na cenu nórskych kníhkupcov. Mathea nikdy príliš nevychádzala s druhými ľuďmi, pretože sa od nich až príliš odlišovala. Na sklonku života ju prepadne obava, že umrie skôr, než niekto zaregistruje, že vôbec žila. Vytiahne svoje staré svadobné šaty, napečie koláčiky a konečne sa odváži zájsť medzi ľudí. Bez ohľadu na pokročilý vek hlavnej postavy sa s ňou dokázali identifikovať aj mladí čitatelia, pretože autorka bez gýčového sentimentu a humorným spôsobom hovorí o veľmi dôležitých veciach – medziľudských vzťahoch a potrebe byť samým sebou. Útla kniha počíta s čitateľom, ktorý sa rád hrá a pátra. Na prvý pohľad je to nesúrodý sled scén zo života rozprávačky, z prúdu príbehov sa však postupne vynára pomerne jasný dejový oblúk. V románe sa objavuje niekoľko časových línií a mnohé odbočky. Chaos je však iba zdanlivý, každá veta, obraz, scéna či zdanlivo náhodná poznámka má nejaký význam, ukazuje na iné miesto v knihe, prípadne definuje charakter postavy. Mathea zaháňa osamelosť nielen absurdnými výpravami do okolia svojho domu, miestami morbídnymi spomienkami či podivnými známosťami s inými zúfalcami, ale napríklad aj neústálym rýmovaním a slovnými hračkami, ktoré prinášajú pokoj do jej duše. Je na čitateľovi, aby sa týmto skrytým pôvabom nevyslovenosti nechal osloviť. Kjersti A. Skomsvold (1979) je autorkou jedného krátkeho a jedného dlhého románu. Tragikomický debut mladej nórskej spisovateľky bol preložený do štrnástich jazykov, rozpráva príbeh starej dámy, ktorá sa rozhodne žiť naplno.

Mal to byť príbeh o tom, že čínski rodičia vedia deti vychovať lepšie ako západní rodičia, miestami sa však veci vymkli z rúk. Táto publikácia, podľa mnohých recenzentov najkontroverznejšia kniha roku, sa trávi veľmi ťažko, hlavne ak ste sami rodičmi. Kladie otázky, či pre svoje deti naozaj robíme to najlepšie, alebo sa pokúšame dostať cez celé rodičovské dobrodružstvo tak bezbolestne a ľahko, ako sa len dá. Amy je matkou prísnou až do úplných extrémov. Jej deti sa nehrajú s inými deťmi, nemajú možnosť si vybrať svoje vlastné záľuby a nemajú dovolené za žiadnych okolností pozerať televízor. Svoje detstvo, priamo v krajine amerického sna, trávia študovaním mandarínskeho jazyka, vysokoškolskej matematiky a dlhými hodinami cvičenia na hudobnom nástroji – cvičenia tak tvrdého a nekompromisného, že jej staršia dcéra obhrýza drevené rohy klavíra a jej mladšia dcéra chce radšej zmrznúť v záhrade ako precvičovať čo i len ďalšiu minútu. Hoci sa to na prvý pohľad nezdá, Amy nekonečne miluje obe svoje dcéry, je im plne oddaná a chce pre nich to absolútne najlepšie – pretože chcieť pre vaše dieťa, aby dosiahlo čo najviac, je základom výchovy každej „čínskej“ matky. RECENZIE: „Dych vyrážajúce osobné svedectvo… Príbeh rovnako presvedčivý ako dobrý thriller.” – Financial Times „Nielen že zasahuje rodičovstvo na jeho najcitlivejšom mieste, ale hovorí o pocitoch neistoty, ambíciách, vysokej kultúre, vzdelaní, postavení žien, ako aj silnejúcom vplyve Číny na úkor Ameriky. Autorkine presvedčenie, že tvrdá práca vedie k vnútornej sebaistote, nám určite má čo povedať.” – Chicago Tribune

Aj vďaka knihám ako Freakonomics už ekonómia nie je dávno iba suchopárnou vedou. V našich zemepisných šírkach však chýbala podobná publikácia, ktorá by pracovala aj s domácimi reáliami. Po dvoch knihách rozhovorov so známymi ekonómami Lukáš Kovanda napísal knihu, kde v štyridsiatich kapitolách vtipným a prístpuným spôsobom skĺbil ekonómiou s psychológiou, sociológiou či antropológiou. Veľa o jeho štýle písania napovedajú už samotné názvy kapitol, ako: - Prečo sú tučné dievčatá prístupnejšie na rizikový sex - Prečo ľudí tak veľmi zaujíma, koľko zarábajú ostatní - Prečo sú Facebook, Google aj Apple americké, a nie japonské - Prečo slabé odbory môžu za exodus banánov do celého sveta - Prečo samoľúbosť zarába a vzdelaní ľudia žijú lacnejšie Lukáš Kovanda (1980) je ekonóm a novinár, spolupracuje s časopisom Týden, vedie think-tank Prague Twenty a prednáša na pražskej Vysokej škole ekonomickej. Pod názvami Príbeh dokonalej búrky a Príbeh dlhovej smršte vydal dve knihy rozhovorov s poprednými svetovými ekonómami, vrátane viacerých nositeľov Nobelovej ceny. Popularizácii ekonómie venoval knihu Prečo je vzduch zadarmo a panenstvo drahé, pripravujeme slovenské vydanie knihy zo zákulisia modernej ekonómie Prečo si ženy nemôžu kúpiť príťažlivosť, ale muži áno.

Ústrednou témou knihy nórskeho geológa je, ako nás hory formujú a ako sa sformovali. Hory oddávna v ľuďoch vyvolávali strach a bázeň, zároveň ich ale aj priťahovali. Kniha sa venuje ich prírodnej a kultúrnej histórii, rozpráva o tom, čo o horách vieme a čo by sme sa ešte len chceli dozvedieť. Procesy, ktoré v reálnom čase trvali milióny rokov, predstavuje ako pôsobivé drámy, pri ktorých zabúdame, že opisované zrážky kontinentálnych platní a iné geologické procesy prebiehali rýchlosťou, ktorú by ľudské oko nedokázalo zachytiť. Venuje sa rozmanitým vysvetleniam pôvodu pohorí po celom svete, ako aj tomu, ako si ľudia ich vznik predstavovali v minulosti – neraz veľmi zábavne. Autor nezostáva iba pri geológii, rozpráva aj o dobývaní hôr horolezcami (a nórskej národnej traume, keď ich najvyšší vrch prvýkrát zdolal Angličan) či o posvätnej úcte k horám vo viacerých svetových náboženstvách. V mnohých kultúrach sú dodnes uctievané a plnia symbolickú úlohu. Celé storočia sa im venovali aj básnici a filozofi a ako ukazuje autor, rovnako pútavý a miestami až poetický môže byť aj pohľad geológa. Henrik Svensen (1970) je nórsky geológ, pôsobí na univerzite v Oslo, zaoberá sa výskumom dramatických udalostí v histórii Zeme. Práve im venoval svoju prvú knihu o dejinách prírodných katastrof v priebehu viac než dvoch tisícov rokov. Jeho druhá kniha Na vrcholoch získala nórsku cenu pre najlepšiu knihu o horách.

Modrá knižka je predslovom k ďalšiemu pokračovaniu Shootyho temnej ságy Roky Fica. Pamätníkom by jej názov mohol evokovať slangový výraz pre preukaz občana neschopného slúžiť vlasti. Dnes si však môžete kúpiť takúto knižku celkom legálne, aj bez rizika, že klesnete v očiach svojich chlapáckych kamarátov!Vyše 270 plnofarebných neúctivých obrázkov doplnených poznámkovým aparátom vám pripomenie trápne – svojim spôsobom zábavné – chvíle epizódnej vlády Ivety Radičovej. Nedoporučuje Ústav pamäti národa.

Ani po štyridsiatich rokoch, keď vznikol prvý diel majstrovskej filmovej trilógie Francisa Forda Coppolu, ľudí neprestáva táto téma fascinovať. Fenomén Krstného otca analyzuje dôvody globálneho úspechu románu a filmovej trilógie, ktorú nájdete na čele väčšiny rebríčkov najlepších filmov všetkých čias. Autor skúma historické pozadie zločincov a dôvody, prečo sa im darilo práve v Amerike, historky z nakrúcania filmov dopĺňa príbehmi imigrantov, zaoberá sa úlohou náboženstva, ale aj silných matiek v talianskych rodinách. Dáva do kontrastu, ako médiá dodnes zobrazujú Italoameričanov s reálnymi potomkami prisťahovalcov, ktorých aj po desaťročiach asimilácie zobrazujú ako zemité typy s krvou na rukách. Krstný otec dokázal podľa autora knihy niečo výnimočné: kritizoval zločin, zatiaľ čo ho zároveň popularizoval. Dalo sa to vďaka tomu, že román bol situovaný do povojnovej Ameriky, ktorá takmer zmizla, a na stare časy sa pozerá s nostalgiou. Corleonovci predstavujú triumf kapitalizmu so všetkou jeho slávou a nepoctivosťou. Peniaze sú moc a veľké peniaze sú veľká moc, pričom nezáleží na tom, či je zločinecká alebo nie. ÚRYVOK Z KNIHY: Puzov fiktívny svet bol taký mocný, že po uvedení filmu do kín začali skutoční gangstri používať rovnaké frázy a pojmy ako ich náprotivky na plátne, pričom si osvojili také zvyky, ako bozkávanie ruky „krstného otca“ na znak rešpektu. Chýrny gangster Salvatore Gravano „Sammy the Bull“ priznal, že Krstný otec vplýval na jeho biznis. „Vylepšil nám život, sám neviem, no vďaka nemu vyzeral náš život čestnejší. Naozaj som začal používať frázy ako Dám ti ponuku, ktorá sa neodmieta.“ Toto povedal muž, ktorý vzápätí dodal, že ho film primäl spáchať devätnásť vrážd. „Predtým, ako som film videl, som zavraždil len jedného človeka.“

Nové slovenské vydanie Súostrovia Gulag vychádza v revidovanom preklade doplnenom novými poznámkami a doslovom, ktorý sa zameriava na slovenské obete gulagu a dobové politické súvislosti. Solženicynovo prelomové dielo odhaľuje pomery v sovietskych komunistických koncentračných táboroch. Stalo sa symbolom politickej a ľudskej obžaloby stalinizmu, pričom však neobchádza fakt, že základy totalitného štátu siahajú až k Leninovi – už počas jeho vlády začali masové popravy, položil základy plánovanej ekonomiky, vytvoril Čeku a vznikli prvé tábory, neskôr známe ako gulag. Autor čerpal z vlastných skúseností politického väzňa, ktorý prešiel hrôzami gulagu, ako aj z dobových dokumentov a mnohých autentických svedectiev. Sleduje osud jedného väzňa od zatknutia, cez vyšetrovanie, súd, transport do tábora a život v ňom, ako aj ďalšie príbehy jednotlivých väzňov a na pozadí týchto udalostí uvažuje o nezmyselnej krutosti a absurdite sovietskeho zákonodarstva a pomerov v Stalinovej ére. Podľa Solženicynových prepočtov prešlo gulagom počas jeho existencie okolo šesťdesiat miliónov ľudí. Keď roku 1970 získal Nobelovu cenu za literatúru, vedelo iba pár zasvätených, že už dvanásť rokov pracuje na svojom najdôležitejšom diele. Súostrovie Gulag patrí medzi najvýznamnejšie knihy 20. storočia. Ako napísal americký diplomat a historik George F. Kennan, je to „najväčšie a najsilnejšie jednotlivé svedectvo o politickom režime, aké sa v modernej dobe objavilo.“

Poviedky v tejto zbierke sú vtipné, smutné, ironické a niektoré doslova pritiahnuté za vlasy. Napriek tomu nie sú napísané sentimentálne či pateticky. Príbehy o láske, pochybnostiach, nevere a žiarlivosti, či o snoch, ktoré sa celkom obyčajne dokážu splniť, majú prekvapivé pointy a rozuzlenia. Príbehy zaujmú rôzne typy čitateľov. Takých, ktorí sa radi pobavia nad bizarnými situáciami ukrývajúcimi sa za zdanlivou všednosťou. Aj takých, ktorí sa dokážu zamyslieť nad príbehmi o vzťahoch, problémoch a množstvom iných vecí s nimi súvisiacich. Poviedky zo zbierky Vedľajšie účinky chovu drobných hlodavcov sa dajú prečítať veľmi rýchlo, ale s čitateľom zostávajú ešte veľmi dlho. Vanda Rozenbergová (1971) sa trikrát dostala medzi najlepších v súťaži Poviedka, jej poviedky vychádzali v časopisoch, boli uvedené aj v Slovenskom rozhlase a Českom rozhlase. Prvý knižný výber z jej textov vychádza v ilustrovanom vydaní.

Čo je najväčší bežecký vynález? Je niečo krásne na behaní v daždi? Čo sa môžeme naučiť od Keňanov? To je len niekoľko otázok, ktoré si položil Scott Douglas v knihe s prekvapivo širokým záberom. Ponúka rady, ktoré získal po troch desaťročiach behania a dvoch desaťročiach práce športového novinára, ktorý sa stretol s najvýznamnejšími bežcami a trénermi z celého sveta. Autor knihy sa v 250 kapitolách venuje témam, ktoré zaujmú každého bežca – ako zvýšiť denné, týždenné aj ročné bežecké objemy, ako zvýšiť rýchlosť a ako si užiť behanie bez zranení. Vychádza z vlastnej skúsenosti, že aj človek s priemerným bežeckým talentom môže dosiahnuť nadpriemerné výkony. Zaujímavé odpovede nájde v knihe ten, kto s behaním len začína, ale aj atlét rozmýšľajúci o presedlaní na behanie či skúsený bežec, ktorý by chcel zlepšiť svoj čas na najbližšom maratóne.

Americké autorky použili ekonómiu, aby dali do poriadku vzťahy, manželstvo a to, kto bude doma umývať špinavé riady. Ich kniha, ktorá aplikuje ekonomické poučky na každodenný partnerský život, získala v Spojených štátoch cenu za najlepšiu publikáciu o partnerských vzťahoch. Autorky v jednotlivých kapitolách predstavujú desať ekonomických pravidiel a ich nepochopenie ilustrujú na množstve konkrétnych dvojíc. Tie si zo spoločného života v horšom prípade spravili peklo, v lepšom sa zbytočne ukrátili o veľkú porciu telesného aj duševného porozumenia, ktoré nám dokážu dlhodobé vzťahy a manželstvo poskytnúť. Ako ukazujú, rozum nemusí byť nepriateľom lásky, práve naopak, pri pochopení niekoľkých základných pravidiel dokáže udržiavať jej plameň. Samé boli pri písaní knihy a rozhovoroch so stovkami respondentov prekvapené, aká dokáže byť ekonómia užitočná aj mimo bežného rámca, ekonomické zákony a ich porušovanie sa zrazu vynárali odvšadiaľ. Spojenie lásky a ekonómie môže vyznievať cynicky, ale výsledkom je pravý opak: veľmi ľudská a vtipná kniha, ktorá vás dokáže nielen rozptýliť, ale v mnohom aj pomôcť.

Keď Gottland získal ocenenie za najlepšiu európsku knihu roka, vo svojom prejave jej autor povedal: „Teším sa, že kniha Poliaka o Čechoch môže byť knihou Európana o Európe.“ Poľský novinár a spisovateľ v nej predstavuje výber reportáží venovaných Českej republike, resp. Československu. V jeho dejinách sa horor strieda so smútkom a groteskou, autor z nezvyčajného uhla nazerá na zdanlivo známe udalosti a ľudí, ako je príbeh Baťovej firmy či Marty Kubišovej, ale predstavuje aj málo známe či úplne zabudnuté príbehy. Investigatívne reportáže a eseje (alebo „halucinačné príbehy plné úzkosti,“ ako napísal Liberation) sú vyrozprávané veľmi pútavým spôsobom, neraz pripomínajú detektívny žáner. S ním majú spoločné aj množstvo obetí a prekvapivé zápletky. Autor nepracuje s veľkými číslami, ale s osudmi známych aj menej známych osobností. Texty tvoria celok, v ktorom možno rozpoznať viaceré vzorce, ktoré sa v českej spoločnosti opakujú. Herečka Lída Baarová, ktorú miloval Goebbels a nenávideli mnohí Česi. Sochár Otakar Švec, autor najväčšieho Stalinovho pamätníka, ktorý si siahol na život. Speváčka Marta Kubišová, žena s podmanivým hlasom a obeť eštebáckeho pornopríbehu. To je len niekoľko postáv, ktoré zachytil poľský reportér Mariusz Szczygieł v knihe Gottland. Pôvodne bola určená iba poľskému publiku, ale spôsob, akým zobrazil premeny minulého storočia, z nej spravili univerzálnu knihu – slovenčina je už desiatym jazykom, v ktorom vychádza, pripravuje sa aj bulharský a švédsky preklad. Slovenský preklad vychádza z druhého, doplneného vydania. Mariusz Szczygieł (1966) je absolvent žurnalistiky na Varšavskej univerzite, spoluzakladateľ poľského Inštitútu reportáže, autor šiestich kníh. Nadväzuje na bohatú tradíciu poľských reportérov, ktorých texty mali výrazné literárne kvality. Aj o samotnom Gottlande, Szczygiełovej zatiaľ najúspešnejšej knihe, napísal recenzent Wiener Zeitung, že je to „veľká literatúra skrývajúca sa pod pláštik reportáže.“ Už dve desaťročia je redaktorom denníka Gazeta Wyborcza, v rozhlase pravidelne vysiela relácie o literatúre. Veľkú popularitu, ale aj kontroverziu, vyvolala jeho televízna šou Na každú tému, vysielaná od polovice deväťdesiatych rokov až do roku 2001. Často si do nej pozýval hostí, ktorí provokovali konzervatívnu časť poľskej spoločnosti. Napísali o knihe: „Krásna kniha. Beznádejne žalostná panoráma českých osudov 20. storočia. (Opisuje tiež storočie nové, rovnako žalostné.) Na osude Česka ma vždy fascinovala neustála, dynamická, tragická a zároveň smiešna nejednoznačnosť. Mariusz Szczygieł vychádza z tradície poľskej reportáže a svoju metódu použil práve na túto nejednoznačnú českosť. Výsledok je veľmi silný, originálny, prekvapujúci. Väčšina týchto obrazov je pre mňa podnetná. Už dlho som nezažila taký intenzívny návrat k vlastným skúsenostiam, otázkam a fascináciám z mladosti. Toto Čítanie však vo mne vyvolalo hlboký smútok. Čakám na druhú časť týchto reportáží-esejí-poviedok (pretože ich žáner nie je celkom jednoznačný) s nádejou, že je možná istá katarzia, že sa možno dá oslobodiť z pasce stredoeurópskeho osudu.“ Agnieszka Holland

Nový sovietsky režim hlása voľnú lásku, komúny, nezáväzné krátkodobé partnerstvá, absolútny materializmus a ľúbostným citom opovrhuje ako buržoáznym prežitkom. Na pozadí tejto prudkej sexuálnej a spoločenskej obrody sa pred čitateľom odvíjajú veľakrát smutné vzťahy Aliných sestier a kamarátok, príbeh jej vlastného manželstva, či zrelý zväzok jej starnúcich rodičov. Prvý diel denníkov Ale Rachmanovovej, ktorý vyšiel po názvom Študenti, láska, Čeka a smrť, sa končí na sibírskej staničke, kde odovzdáva svoje zápisky, v ktorých popisuje hrôzy boľševického prevratu, do rúk rakúskeho vojnového zajatca. Manželstvá v červenej búrke sú ich pokračovaním a začínajú sa vyznaním zajatca z lásky k ruskej študentke. Hoci si Čeka nevybojovala miesto v titule knihy, stále hrá v živote sovietskych občanov nemalú rolu. Násilie, ktoré sa dostávalo ku slovu v prvom diele denníkov, sa stáva rutinou, už sa nestrieľa – „reakčné a rozvratné živly“ odsudzujú „budovatelia svetlejších zajtrajškov“ na dlhoročnú otrockú prácu v trestaneckých táboroch. Strach, pud sebazáchovy a zúfalá túžba prežiť nútia ľudí zriekať sa nielen svojich snov a ideálov, ale i zásad.

Rothove reportáže z rokov 1919 až 1930 podávajú veľmi plastický obraz ruskej spoločnosti, kde možno nájsť takmer všetkých a všetko: boľševikov a starú buržoáziu, inteligenciu a mužikov, Leningrad, Moskvu a usadlosti na Kaukaze, popov, šejkov, šamanov i vyznavačov darvinizmu, ruské prostitútky, deti bez domova, emancipované ruské ženy, žobrákov i burlakov. Okrem iného sa autor predstavuje aj ako veľmi výrečný a ostrý filmový a divadelný kritik. Kischove, Gidove ani Feuchtwangerove reportáže z rodiaceho sa sovietskeho Ruska nemožno čítať ako bibliu a podobne je to i s Rothovými fejtónmi, reportážami a črtami z tejto krajiny. No na rozdiel od mnohých oslavných ód na nový systém, ktoré napísali jeho kolegovia, dokázal prehliadnuť potemkinovské kulisy. V zozbieraných článkoch má slovenský čitateľ príležitosť spoznať tohto vynikajúceho štylistu aj z jeho inej stránky – ako kritického publicistu obdareného nevšedným pozorovateľským talentom, ale aj svojským cynickým humorom. Joseph Roth sa narodil 2. septembra 1894 ako syn židovských rodičov neďaleko mesta Brody vo východnom Haliči. Vyštudoval odbor nemecká literatúra v Ľvove a vo Viedni. Bojoval v prvej svetovej vojne, neskôr pracoval ako novinár vo Viedni a Berlíne. Preslávil sa nielen ako románopisec, ktorý napísal vyše dvadsať románov a esejistických kníh, ale aj ako reportér a stĺpčekár niekoľkých nemeckých, rakúskych a českých (vychádzajúcich v nemčine) novín. Medzi jeho najznámejšie diela patria romány Radeckého pochod, Kapucínska krypta, Hotel Savoy, Jób. Čitateľsky úspešné boli aj knižne vydané reportáže a fejtóny z Francúzska a Ruska. V roku 1933 emigroval do Paríža, kde 27. mája 1939 umrel.

Rothove reportáže z rokov 1919 až 1930 podávajú veľmi plastický obraz ruskej spoločnosti, kde možno nájsť takmer všetkých a všetko: boľševikov a starú buržoáziu, inteligenciu a mužikov, Leningrad, Moskvu a usadlosti na Kaukaze, popov, šejkov, šamanov i vyznavačov darvinizmu, ruské prostitútky, deti bez domova, emancipované ruské ženy, žobrákov i burlakov. Okrem iného sa autor predstavuje aj ako veľmi výrečný a ostrý filmový a divadelný kritik. Kischove, Gidove ani Feuchtwangerove reportáže z rodiaceho sa sovietskeho Ruska nemožno čítať ako bibliu a podobne je to i s Rothovými fejtónmi, reportážami a črtami z tejto krajiny. No na rozdiel od mnohých oslavných ód na nový systém, ktoré napísali jeho kolegovia, dokázal prehliadnuť potemkinovské kulisy. V zozbieraných článkoch má slovenský čitateľ príležitosť spoznať tohto vynikajúceho štylistu aj z jeho inej stránky – ako kritického publicistu obdareného nevšedným pozorovateľským talentom, ale aj svojským cynickým humorom. Joseph Roth sa narodil 2. septembra 1894 ako syn židovských rodičov neďaleko mesta Brody vo východnom Haliči. Vyštudoval odbor nemecká literatúra v Ľvove a vo Viedni. Bojoval v prvej svetovej vojne, neskôr pracoval ako novinár vo Viedni a Berlíne. Preslávil sa nielen ako románopisec, ktorý napísal vyše dvadsať románov a esejistických kníh, ale aj ako reportér a stĺpčekár niekoľkých nemeckých, rakúskych a českých (vychádzajúcich v nemčine) novín. Medzi jeho najznámejšie diela patria romány Radeckého pochod, Kapucínska krypta, Hotel Savoy, Jób. Čitateľsky úspešné boli aj knižne vydané reportáže a fejtóny z Francúzska a Ruska. V roku 1933 emigroval do Paríža, kde 27. mája 1939 umrel.

Autorka románu potvrdzuje povesť výbornej pozorovateľky medziľudských vzťahov, ktorá vie v správnom pomere vyvážiť veci smiešne s vecami smrteľne vážnymi. Moje more je príbeh o dvoch ženách a dvoch mužoch, o ich slabosti pre krásu, láske k menám, niekedy bizarným hračkám, k vode. Osudy postáv sa prelínajú, nájdeme medzi nimi ženu, ktorá sa rozhodne „veštením” meniť životy ľudí, ako aj mladého muža, ktorý stavia na hlavu tvrdenie, že muži sú tým silnejším pohlavím. Vanda Rozenbergová debutovala poviedkovou knihou Vedľajšie účinky chovu drobných hlodavcov (2011), ktorá svojim názvom odviedla pozornosť od toho, že autorka rozumie predovšetkým ľuďom. Poviedky sa dočkali priaznivého ohlasu zo strany kritikov aj čitateľov, očakávania by nemal sklamať ani autorkin prvý román.

V živote niekedy platí, že kým si veci uvedomíme, býva už neskoro. Tento príbeh môže byť povzbudením: nikdy nie je neskoro. Autorka románu potvrdzuje povesť výbornej pozorovateľky medziľudských vzťahov, ktorá vie v správnom pomere vyvážiť veci smiešne s vecami smrteľne vážnymi. Moje more je príbeh o dvoch ženách a dvoch mužoch, o ich slabosti pre krásu, láske k menám, niekedy bizarným hračkám, k vode. A tiež o predurčení. Máme slobodnú vôľu? Osudy postáv sa prelínajú, nájdeme medzi nimi ženu, ktorá sa rozhodne „veštením” meniť životy ľudí, ako aj mladého muža, ktorý stavia na hlavu tvrdenie, že muži sú tým silnejším pohlavím. Vanda Rozenbergová debutovala poviedkovou knihou Vedľajšie účinky chovu drobných hlodavcov (2011), ktorá svojim názvom odviedla pozornosť od toho, že autorka rozumie predovšetkým ľuďom. Poviedky sa dočkali priaznivého ohlasu zo strany kritikov aj čitateľov, očakávania by nemal sklamať ani autorkin prvý román.