Skalná ruža strana 5 z 5

Ilya Kaminsky je anglicky píšuci a nepočujúci básnik pôvodom z Odesy. Jeho Hluchá republika vyšla v roku 2019 ako reakcia na geopolitickú situáciu na jeho rodnej Ukrajine. Kniha je ľúbostným príbehom, elégiou, naliehavou prosbou aj analýzou ľudskosti uprostred vypätej vojnovej situácie. Keď vojaci v okupovanom meste zabijú nepočujúceho chlapca, výstrel sa stane poslednou vecou, ktorú občania počujú – všetci ohluchnú a revoltujú posunkovou rečou. V príbehu sa prelínajú súkromné životy obyvateľov mesta obklopených verejným násilím: novomanželského páru Alfonsa a Sone, ktorí čakajú dieťa, drzej mame Gale podnecujúcej povstanie zo svojho bábkového divadla, a Galiných dievčat, ktoré hrdinsky učia spoluobčanov posunkovú reč a lákajú vojakov jedného po druhom na smrť za oponu. Hluchá republika vyšla vo viacerých európskych jazykoch, v slovenčine vychádza v preklade a s doslovom Viliama Nádaskaya.

Po knihe Brečtan (2018) vydavateľstvo Skalná ruža predstavuje rakúskeho básnika Michaela Donhausera druhým prekladovým titulom. Hlavnú časť aktuálneho výberu tvorí cyklus Sedemnásť diptychov, v ktorom sa autorovi, ako sám napísal, „dostalo istej ľahkosti reči, aká sa len zriedka ponúka tomu, kto máva škrupule z táravej radovravnosti“. Kratší cyklus November možno považovať aj za svojrázny básnický bedeker sprevádzajúci siedmimi stavebnými pamiatkami v kraji Východné Vestfálsko-Lippe. Ďalšie dve časti výberu, Straka a Texty podľa videí Judith Albert, sú zas inšpirované výtvarným a mediálnym umením. Formálne ide o básne v próze, pričom každý blok textu tvorí autorova charakteristická dlhá vetná perióda s viac alebo menej výraznou zvukomalebnou stopou. Výber zostavil a preložil Rudolf Jurolek.

Zemitá poézia Oľgy Gluštíkovej nerozlišuje medzi krásnym a škaredým, vysokým a nízkym. Odkrýva korene drsného oravského regiónu, zapustené do jeho obyvateľov po celé generácie. Súčasne poukazuje na symbiózu medzi človekom a krajinou, pri ktorej je existencia jedného organizmu podmienená bytím toho druhého. Krajina v Gluštíkovej básňach je totiž len zdanlivo anorganická: pulzuje, preniká, odovzdáva sa, prijíma i berie. Stáva sa predĺžením tela tak, ako sa telo stáva prirodzeným pokračovaním krajiny. Prestupovanie jedného druhým neraz pripomína obrad, rituál, pri ktorom telo zapĺňa medzery v hline, nechá zo seba vystúpiť drobné živočíchy a vracia ich tam, odkiaľ prišli. Hlina uzemňuje telo, ktoré súčasne upevňuje hlinu. Vzájomná závislosť sa pritom neriadi princípom moci, potreby ovládnutia jedného druhým, ale elementárnou potrebou byť. Jestvovanie, prežitie je neustále sprevádzané obraznými i doslovnými zosuvmi pôdy, priehlbinami v zemi a zároveň spomienkami na predkov, zosnulých blízkych i známych, ktorí často neumreli prirodzenou smrťou (telo nájdené vedľa cesty, telo v zákopoch, zmrznuté, zavalené, ležiace telo v útrobách oravskej krajiny). Gluštíkovej básne sú vynikajúcim príkladom toho, že mágiu nemusíme hľadať len na horách a nížinách Škandinávskeho polostrova. Rovnako pulzujúca, divoká, tajomná a starobylá môže byť aj zem na severozápade Slovenska. (Lenka Šafranová)