Skalná ruža

Procesy, ktoré asociuje názov desiatej básnickej zbierky Juraja Kuniaka, majú najmä dva rozmery, spojené s vývinom a premenou. Aká je trajektória vnútornej evolúcie človeka? Ako ju ovplyvňuje rodinná genealógia, partnerský vzťah, priateľstvo, udalosti, ktoré vstupujú do cesty, umenie? Kedy nastáva moment metamorfózy a ako ju básnicky zachytiť? Má rozvírený svet, v ktorom poletujeme ako motýle a chránime sa pred lovcom ako stádo sŕn, stred a spočinutie? Autor uprednostňuje príbehový charakter textov, priliehajúci k jeho naratívnemu naturelu. Oproti predchádzajúcej tvorbe necháva viac naznačené, hassovsky nedopovedané. Básne, ktoré komponuje ako prúd sekvencií, dávajú vyniknúť lyrickému živlu, ktorého súčasťou je krása aj znepokojenie – spony medzi životom a poéziou. Subtílne a rozplývané je vyvažované presným jazykom „biológa“; malé „atlasy“ lesného hmyzu a spevavcov tvoria špecifickú, zvlášť podmanivú linku knihy. Zbierka ašpiruje na autorovo zásadné dielo.

Zbierka Evy Luky Nekromantik potvrdzuje špecifickú poetiku autorky, ktorá je v slovenskej literatúre ojedinelá najmä vďaka svojej obraznosti. Tvoria ju nielen originálne motívy a postavy z rastlinnej a zvieracej ríše či mytologické a hybridné postavy, ale aj jazykové novotvary, ktoré poetka používa s takou samozrejmosťou, s akou pred nami vyrastá jej jedinečný fikčný svet. Výjavy, v ktorých sa lyrická hrdinka ocitá, alebo ktorých je svedkom (účinne sa pracuje aj s perspektívou a gramatickými rodmi), pôsobia snovým a halucinačným dojmom. Pri hlbšom pohľade majú však svoju logiku a ich dešifrovanie odkrýva tie najhlbšie zákutia ľudskej psychiky.

Nová kniha Anny Ondrejkovej je veľmi znepokojivá, až apokalypticky vyznievajúca básnická skladba. „Bez nadpisov: vysvetlivky chýbajú“. Príbeh „havrany anny“, ktorá sa „vracia k pravému menu, bez masky“, ktorá túži „byť nahá a krvavá ako v prvú noc“. „Pôvodný jazyk“ tej, ktorá „sa pohla k frontovej línii“, „prežila smrť matky“. „Ne/skutočnosť spoza snového / rehoľného javiska“, kde sa „deje začínajú vstupom do zrejúcej / zimy, do krvavého, do oka“. Ak sa však napriek autorkiným „začernetým, horkým“ víziám videným cez desivý „priezor do zajtrajška“, napriek všetkej krvi, ktorou sú verše omývané, ponoríme do textu dostatočne hlboko, lyrickú hrdinku v ňom uvidíme „čistú ako odokrytú lonovú kosť“.

Niekde medzi Uložou a Uložou, na miestach, ktoré predstavujú životný priestor média, prostredia a jeho sprostredkovateľa, existuje vzťah ustupujúceho autora s rozvoľneným, hravým jazykom, ktorým sa miesto rozširuje a dotvára. Knihu je možné čítať ako prepis – prenesenie záhrady a okolitých lesov na obydlie, nepatrný moment na večnú ikonu, básnika Erika na čitateľa Jakuba, a napokon, Uložu na Uložu.

Zemitá poézia Oľgy Gluštíkovej nerozlišuje medzi krásnym a škaredým, vysokým a nízkym. Odkrýva korene drsného oravského regiónu, zapustené do jeho obyvateľov po celé generácie. Súčasne poukazuje na symbiózu medzi človekom a krajinou, pri ktorej je existencia jedného organizmu podmienená bytím toho druhého. Krajina v Gluštíkovej básňach je totiž len zdanlivo anorganická: pulzuje, preniká, odovzdáva sa, prijíma i berie. Stáva sa predĺžením tela tak, ako sa telo stáva prirodzeným pokračovaním krajiny. Prestupovanie jedného druhým neraz pripomína obrad, rituál, pri ktorom telo zapĺňa medzery v hline, nechá zo seba vystúpiť drobné živočíchy a vracia ich tam, odkiaľ prišli. Hlina uzemňuje telo, ktoré súčasne upevňuje hlinu. Vzájomná závislosť sa pritom neriadi princípom moci, potreby ovládnutia jedného druhým, ale elementárnou potrebou byť. Jestvovanie, prežitie je neustále sprevádzané obraznými i doslovnými zosuvmi pôdy, priehlbinami v zemi a zároveň spomienkami na predkov, zosnulých blízkych i známych, ktorí často neumreli prirodzenou smrťou (telo nájdené vedľa cesty, telo v zákopoch, zmrznuté, zavalené, ležiace telo v útrobách oravskej krajiny). Gluštíkovej básne sú vynikajúcim príkladom toho, že mágiu nemusíme hľadať len na horách a nížinách Škandinávskeho polostrova. Rovnako pulzujúca, divoká, tajomná a starobylá môže byť aj zem na severozápade Slovenska. (Lenka Šafranová)

Po knihe Brečtan (2018) vydavateľstvo Skalná ruža predstavuje rakúskeho básnika Michaela Donhausera druhým prekladovým titulom. Hlavnú časť aktuálneho výberu tvorí cyklus Sedemnásť diptychov, v ktorom sa autorovi, ako sám napísal, „dostalo istej ľahkosti reči, aká sa len zriedka ponúka tomu, kto máva škrupule z táravej radovravnosti“. Kratší cyklus November možno považovať aj za svojrázny básnický bedeker sprevádzajúci siedmimi stavebnými pamiatkami v kraji Východné Vestfálsko-Lippe. Ďalšie dve časti výberu, Straka a Texty podľa videí Judith Albert, sú zas inšpirované výtvarným a mediálnym umením. Formálne ide o básne v próze, pričom každý blok textu tvorí autorova charakteristická dlhá vetná perióda s viac alebo menej výraznou zvukomalebnou stopou. Výber zostavil a preložil Rudolf Jurolek.

Britská poetka Alice Oswaldová patrí spolu s Američankou Louise Glückovou a Kanaďankou Anne Carsonovou do trojice najuznávanejších básnikov a poetiek v anglicky hovoriacich krajinách. Po 300 rokoch je prvou ženou-profesorkou poézie na Univerzite v Oxforde. Zameriava sa na prírodu, ekológiu a hudbu, ako aj na často veľmi komplikované myšlienkové pochody človeka. Básnická zbierka Lesy atď. (2005) je jedna z najcharakteristickejších. Jej verše plynú so zdanlivou ľahkosťou, no pri smerovaní k často prekvapujúcemu záveru sú takmer nebadateľne, no dômyselne rytmicky a rýmovo poprepletané. Prebásnenie je náročnou výzvou a vyžaduje mimoriadne skúseného prekladateľa. Jej knihy vychádzajú v najprestížnejších britských vydavateľstvách Faber and Faber a Jonathan Cape a za svoju tvorbu získala všetky najvýznamnejšie ostrovné ceny, vrátane ceny T. S. Eliota a Griffin Poetry Prize. Knihu preložila a doslov napísala Jana Kantorová-Báliková.

Koncept knihy Isola Sacra nadväzuje na básnicko-výtvarný cyklus Paradiso (Ricordare) (2017) tej istej autorskej dvojice – Mila Haugová, Ján Kudlička. Príhovor k partnerovi, ktorý tvorí aj tu základnú kompozičnú niť, tematizuje medzičas pred nutnosťou „prekročiť more“ – „na druhú stranu“. Nový cyklus básní sa motivicky opiera o motív mora, zalievajúceho prah domu a postupne celý dom. Pohyb dvojice po morskom dne smerujúcej k "pra-svetlu" variuje Haugovej estetiku miznutia z predchádzajúcej zbierky. Poetka vrství strach zo „záhadného času temného hrozivého oceánu ktorého hranice // pozná len Boh“ s dôverou v záchranu, v obraznosti sa opierajúcu o príbeh Noemovej archy či „malého dievčatka v košíku“ vytiahnutého na bezpečný breh. Haugovej odvahu nazerať na hranice ľudského bytia spája sila existenciálnej výpovede a zároveň prenikavého básnického jazyka.

Ilya Kaminsky je anglicky píšuci a nepočujúci básnik pôvodom z Odesy. Jeho Hluchá republika vyšla v roku 2019 ako reakcia na geopolitickú situáciu na jeho rodnej Ukrajine. Kniha je ľúbostným príbehom, elégiou, naliehavou prosbou aj analýzou ľudskosti uprostred vypätej vojnovej situácie. Keď vojaci v okupovanom meste zabijú nepočujúceho chlapca, výstrel sa stane poslednou vecou, ktorú občania počujú – všetci ohluchnú a revoltujú posunkovou rečou. V príbehu sa prelínajú súkromné životy obyvateľov mesta obklopených verejným násilím: novomanželského páru Alfonsa a Sone, ktorí čakajú dieťa, drzej mame Gale podnecujúcej povstanie zo svojho bábkového divadla, a Galiných dievčat, ktoré hrdinsky učia spoluobčanov posunkovú reč a lákajú vojakov jedného po druhom na smrť za oponu. Hluchá republika vyšla vo viacerých európskych jazykoch, v slovenčine vychádza v preklade a s doslovom Viliama Nádaskaya.

Marzanna Bogumiła Kielarová patrí k najosobitejším súčasným poľským poetkám a rozširuje silnú generáciu básníkov narodených v šesťdesiatych rokoch (Marcin Świetlicki, Eugeniusz Tkaczyszyn-Dycki a ďalší). Tvorba v jej poňatí nie je odrazom skutočnosti, je to jeden z jej živých prejavov. Od detstva v sebe prenáša nekonečnú oblohu z oblasti Mazurských jazier, má rada záhradníčenie. Absolvovala filozofiu na Varšavskej univerzite, do februára 2023 pôsobila ako profesorka na Kresťanskej teologickej akadémii vo Varšave. Je laureátkou mnohých prestížnych literárnych ocenení: Ceny Kościelských (Ženeva, 1993) Vilenického krištáľu (Slovinsko, 1995) či Ceny Huberta Burdu (Nemecko, 2000). Slovenský preklad zahŕňa výber z jej doterajších štyroch zbierok – Sacra conversazione (1992), Materia prima (1999), Monodia (2006), Nawigacje (2018). Básne vybrala a preložila Silvia Kaščáková. Doslov napísala Lenka Šafranová.

Ted Hughes bol anglický básnik, jeden z najlepších zo svojej generácie. Základné východisko tohto výberu tvoria jeho Listy k narodeninám (Birthday Letters), adresované Sylvii Plathovej, americkej poetke, s ktorou ho spájalo nielen sedemročné manželstvo, ale tiež dcéra Frieda a syn Nicholas. Zbierka sa okamžite po vydaní stala bestsellerom, bola ovenčená rešpektovanými cenami, ako napr. T. S. Eliot Prize či Forward Prize for Poetry, a mnohí kritici ju považujú za vrchol autorovho diela. V tom istom roku, keď vyšli Birthday Letters, vyšla aj bibliofília Teda Hughesa Kvílenie a šepot (Howls & Whispers), rovnako adresovaná Sylvii Plathovej, možno ju čítať ako súčasť väčšieho projektu Listov k narodeninám. Má podobný tón, hlas, symboly a metafory, tiež zahŕňa spovedný režim, ale je ešte intímnejšia. Napokon je do slovenského výberu zahrnutý ešte jeden básnický text, ktorý sa volá Posledný list (Last Letter) a hovorí o posledných dvoch dňoch a noci, počas ktorej Plathová zomrela. Výber zostavil a preložil Peter Trizna. Doslov napísal Ján Gavura.

V súčasnej slovenskej poézii sotva nájdeme takú vážnu, až obradnú dikciu, ako u Dany Podrackej. Poetka pristupuje k písaniu básní ako k rituálu: Splietať rohož, / na ktorej spočívajú moje kolená, píše vo svojej najnovšej, v poradí už štrnástej zbierke. Charakteristický kultivovaný pátos dodáva autorkinej tvorbe konzistenciu a kompaktnosť. Podracká verí v mystické prepájanie vecí, dejov a javov: V každej udalosti, v jej vnútri, je ukryté čosi, / čo je tam nepretržite a je to sväté. Vie, že Smrť nie je navždy. Jej básne sú svojím spôsobom malými esejami o niekom alebo o niečom, čo v nej rozochvieva vedomie, myšlienky aj spomienky. Posuvné dvere neboli napísané rýchlo ani ľahko a ak chceme za ne nazrieť, aj ich čítanie si vyžaduje spomalenie. Rovnako ako dve predošlé autorkine zbierky Kubus (2014) a Paternoster (2018), aj aktuálna je vystavaná z desiatich cyklov po sedem básní a tak spolu tvoria trojicu či triptych.

Denníky Jána Kudličku majú povahu nielen geografického cestopisu, ale i vrstvenej reflexie sýtenej vnímavým okom umelca-maliara. Tri desaťročia strávené príležitostným pozorovaním miest a krajín troch kontinentov (Praha, Viedeň, Berlín, Londýn, Petrohrad, New York, Toronto, Egypt, Taliansko, Alpy), ich sebevlastného toposu a kultúrneho diania, prinášajú okrem cestovateľských itinerárov najmä prenikavé postrehy smerom k miestnej etnografii a architektúre, akcentované optikou línií a farieb. Žánrovo sa kniha pohybuje medzi príbehovým fragmentom, reportážnou črtou, vecným či impresívnym opisom, privátnym záznamom, umeleckou fotografiou a úvahou. Denníky nenásilne dopĺňajú skorší autorov projekt s lyricko-výtvarnou črtou – Atmosféry (2019), no poskytujú i užitočný materiál k „čítaniu“ Kudličkovej maliarskej tvorby.

Zbierka Popamäti má bilančný charakter. Marián Reisel (nar. 1951) sa ňou pripomína po dvoch zbierkach: Odpoveď (1986) a Po pýtaní (1995) v kontexte životného jubilea. Venovanie deťom určuje základný tón – sumuje prežité, vnútorne vybojované a hodnotovo vyčírené – s nádejou, že stopa ľudskej bytosti z konkrétneho historického času zostane, jej hlas bude rezonovať aj v čase individuálneho nebytia. Zbierka je členená do šiestich oddielov s náznakom motivických hniezd (predkovia, dejiny, žena, ja, poézia, symbióza života a smrti). Cesta v čase je zároveň záznamom o meniacom sa jazyku tvorby. Autor osciluje medzi viazaným veršom s vysokými významovými polohami a tendenciou k vecnosti, ironickému odľahčeniu. Odkazmi na kontext tvorby dobovo významných básnikov (L. Novomeský, M. Válek, J. Ondruš, M. Rúfus, K. Chmel) sa Marián Reisel pripomína aj ako dôležitá postava kultúrneho života – bývalý redaktor časopisov Dotyky, Kultúrny život, Tvorba T, Fragment K.

Takmer celé dielo francúzskeho básnika Nicolasa Pesquesa vychádza z jediného miesta. Pesques sa venuje vrchu Juliau v kraji Ardeche rovnako nástojčivo, ako Paul Cézanne maľoval Horu svätej Viktórie. V úsilí vyjadriť slovami podstatu i celok krajiny vytrvalo skúma zákutia vnímateľného sveta aj zákutia vlastného písania a prechádza od prírodnej lyriky k testovaniu možností jazyka či k premýšľaniu o priestore mimo neho. Od roku 1980 vyšlo osemnásť častí tejto básnickej série v desiatich knižných zväzkoch. Už viac ako štyridsať rokov sa Pesquesovo písanie premieňa, tak ako sa nepretržite mení aj krajina a ľudský pohľad na ňu. Okrem básnických kníh je Nicolas Pesques aj autorom textov o výtvarnom umení; väčšina z nich vyšla súborne v knihe Sans peinture (2017). Dvanásta časť série Severná strana vrchu Juliau v preklade Márie Ferenčuhovej skúma prechod zo svetla do tmy, ktorou je strata blízkej bytosti.

Nie je v lyrike zvykom nechať si ujsť príležitosť na sebavyjadrenie. Nechať na cudzích slovách, nech sa prejavia. Pre tvorbu Nóry Ružičkovej je dlhodobo typický práve záujem o to, čo básnické sa dokáže udiať s textom, ktorý bol vyňatý z pôvodného neumeleckého prostredia a podrobený adaptácii. Ani v Súčasnostiach z konceptuálneho prístupu autorka nezľavuje. Do zbierky naaranžovala zväčša publicistické texty rôzneho datovania, ktorých témou je čas a najmä prítomnosť. Texty, ktoré Ružičková nenáhodne zviedla dokopy, hovoria zväčša z autoritatívnych pozícií. Čokoľvek sa však snažia dosiahnuť v prostredí, ktoré predstavuje táto kniha, každý ich grif nadobúda tieň, odraz či posun, s ktorým sa pôvodne nerátalo. Komické gesto. Tik v štylistickom kútiku. Nestrojený básnický pohyb.