Skalná ruža

Pozoruhodná básnická zbierka Zatajený Ignác je nateraz vývinovým zavŕšením básnickej tvorby Ladislava Ignáca Lajčiaka, básnika žijúceho a tvoriaceho v Černovej pri Ružomberku. Poeticky a vizuálnymi novotvarmi nadväzuje na zbierku Milujem Ťa láskou večnou. Mnohé básne sú venované, a to buď historickým osobnostiam (Hlinka, Bjornson) alebo obľúbeným básnikom (Strmeň, Rúfus) či básnickým priateľom (Buzássy, Feldek, Moravčík, Zambor, Hevier a iní). Myšlienkovo zatína ostrými rezmi do bezprostrednej, často irónie hodnej súčasnosti. Ilustrácie Jána Kudličku potvrdzujú spriaznenosť tvorivého tandemu, v ktorom sa autor a ilustrátor v minulosti už viackrát úspešne stretli.

Je pacient stredobodom pozornosti? Určite nie. Najprv sa musí poslúžiť celkom iným záujmom. Gunter Frank, všeobecný lekár s dvadsaťročnou praxou, žaluje: Mnohí pacienti sa systematicky stávajú obeťami škodlivej medicíny. Hoci veľa lekárov a zdravotných sestier robí to najlepšie, čo vie, neetické mechanizmy medicínskej praxe čoraz častejšie presadzujú škodlivú medicínu. Namiesto toho, aby sme boli chránení pred chybnými diagnózami, škodlivými liečebnými postupmi a nevhodnými liekmi, ako aj pred zlou prevenciou, mnohé zodpovedné a mienkotvorné osoby na lekárskych fakultách a v priemysle profitujú z miliónov chybných liečebných postupov. Táto kniha kritizuje situáciu, keď za liečebným postupom nie je pacientovo blaho, ale čisto finančné záujmy obrovských zdravotníckych sietí. Kritizuje nekompetentnosť mnohých odborných skupín a tých, ktorí sa dajú zatiahnuť do diskriminujúcej morálky zdravia. Medicína je škodlivá, ak jej úlohou je iba rozširovanie okruhu zákazníkov, zabezpečovanie kariéry a stigmatizácia slabších. Pre viaceré segmenty zdravotníckeho systému je výhodnejšie, keď ste chorý. Ak treba, tak vás za chorého vyhlásia. V Nemecku sú milióny ľudí, ktorí sú systematicky nesprávne liečení. Najmä v oblasti preventívnej medicíny a závažných ochorení, počínajúc srdcovo-cievnymi ochoreniami cez cukrovku až po rakovinu, sa stále vo väčšej miere presadzujú zbytočné lieky a liečebné postupy, ktoré svojimi vedľajšími účinkami pacientom viac škodia, ako pomáhajú. Heidelberský lekár Gunter Frank poukazuje na to, ako sú v rôz nych oblastiach zdravotnej starostlivosti porušované pravidlá prospešnej medicíny takými nežiaducimi javmi, ako je honba za ziskom, nekompetentnosť či nepreverené dogmy. A za to všetko zaplatí pacient – bolesťou, utrpením a príliš často aj životom. Autor vo svojej knihe opisuje, čo je škodlivá medicína, ako dochádza k tomu, že namiesto poslania pomáhať medicína pacientovi skôr škodí. Vychádza z vlastných skúseností v domovskej krajine, ale nešváry, ktoré odhaľuje, prerastajú do svetového kontextu. Nabáda k všeobecnej reflexii, vychádzajúc z presvedčenia, že prirodzenou snahou ľudskej spoločnosti by malo byť vybudovanie vyváženého zdravotníckeho systému, ktorého prvoradým cieľom je prospech pacienta. Kniha Guntera Franka sa výborne číta, je napínavá, poučná a fundovane napísaná.

V poradí ôsma básnická zbierka autora. Marián Milčák (1960) patrí k málo slovenským básnikom, ktorí cieľavedome a kontinuálne pracujú s najstaršími kultúrnymi odkazmi (mytológia, biblia). V slovenskom literárnom kontexte sa tak stal zdatným nasledovníkom Jána Buzássyho. V európskom priestore by sme mohli ako jeho inšpiračný vzor identifikovať hlavne tvorbu Zbigniewa Herberta, ktorého prekladal. Voľný verš Mariána Milčáka má zvláštnu poetickú, niekedy až prorockú dikciu. Jeho verše nezobrazujú, ale hlásajú, pričom autor v nich uplatňuje svoju nevšednú imagináciu a pozoruhodnú erudíciu. Súčasťou knihy je hodnotiaca štúdia, ktorej autorom je Ladislav Šimon.

Výber z básnickej tvorby medzinárodne oceňovanej súčasnej chorvátskej poetky v preklade Karola Chmela. Dorta Jagi (1974) nahradila trpkú básnickú skúsenosť deväťdesiatych rokov minulého storočia novým uplatnením poetického humoru, ironických gest, mimoriadne plastickou metaforikou a voľnými asociáciami. Vo svojich veršoch akoby sa chcela jednoznačne vyhnúť nedôstojným témam charakteristickým pre poéziu jej generačných vrstovníkov - odvážne sa konfrontuje s neusporiadaným svetom človeka v urbánnom obkľúčení a ako príklad mu predostiera vyšší poriadok, silné duchovné a mravné princípy.

Básne, v ktorých je oveľa viac bielej ako čiernej. Písané vo chvíľach, keď „začínaš rozoznávať... presný počet stebiel trávy na horizonte“. S uchom priloženým „k vlastnému horiacemu srdcu“. Básnický debut autorky (1976), pre ktorú byť súčasná, znamená hlavne byť prítomná.

Lyrický debut rodáka z Liptovského Mikuláša (ročník 1981), ktorý básnicky vyrastal pod „krjelami“ Ivana Laučíka a Anny Ondrejkovej. V jeho poézii sa jazyk tradície synteticky mieša s jazykom nových technológií, tradičná obraznosť so sviežou vizuálnosťou digitalizovanej súčasnosti. (Na VŠVU v Bratislave vyštudoval odbor vizuálne umenie.) Dosiaľ publikoval v časopisoch Weles, Dotyky, Romboid a Krjela. Kniha, ktorá v Skalnej ruži vychádza ako prvý zväzok edície Solitudo, je ilustrovaná „chybovými“ (error) kresbami Svetlany Fialovej.

Autorská spolupráca maliara Jána Kudličku a básnika Juraja Kuniaka, vrátane grafika Pavla Chomu, prebieha už niekoľko rokov – ich prvým spoločným projektom bola rozsiahla monografia dokumentujúca tvorbu Jána Kudličku Mystérium krajiny / Mystery of Landscape. Mariánsky motív, ktorý tvorí platformu knihy Rosa Mystica, je dvojičkou ku knihe Lamium Album (2012) s témou piety. Cyklus siedmich básní s reflexívnym komentárom Mily Haugovej je preložený do ďalších troch jazykov (poľština, nemčina, angličtina), dielo napĺňa i podobu reprezentatívneho kultúrneho artefaktu. Vizuálna, k básnickému textu rovnocenná zložka, je zastúpená 33 stranami Kudličkových kresieb z cyklu Madony (2014 – 2016). Monografiu zjednocuje snaha o subtílnosť výrazu, ktorá v modernom umení zastupuje explicitné spirituálne obrazy. V diele oboch umelcov možno subtílnosti pripísať rozmer túžby priblížiť sa tajomstvám života a zároveň pokory pred ich neobsiahnuteľnosťou a autonómnosťou.

Výber z poetickej tvorby Bronislavy Volkovej (nar. 1946 v Děčíne) je ukážkou potenciálu slova, ktoré dokáže byť tvrdé, jasné aj ostré ako žula, ale aj jemné, mäkké a všeobjímajúce ako voda. V autorkinom rukopise zaujme hravosť formy i jazyka a ľahkosť, s akou dokáže previazať jednotlivé metafory do básnického celku. Výsledné obrazy predstavujú galériu umeleckých koláží, zatiší, miestami v surrealistickom až metafyzickom vyznení. Niekedy z veršov metafyzično dýchne z takej hĺbky, až pripomenie, že autorka je aj majsterkou-učiteľkou reiki. Básne zo staršieho exilového obdobia sú jemne nostalgické, miestami melancholické, vzdávajú hold prostredníctvom naturálno-panoramatických metafor vzdialenej pôvodnej domovine. V neskoršom období sú viac reflexívne, jemne karikujú či ironizujú rôzne životné i vzťahové sféry, ktoré sa priamo dotýkajú každého z nás. Napriek tomu stále z nich cítiť vánok nádeje: kto hľadá, nájde a bude aj nájdený.