Skalná ruža strana 4 z 5

Zbierka Evy Luky Nekromantik potvrdzuje špecifickú poetiku autorky, ktorá je v slovenskej literatúre ojedinelá najmä vďaka svojej obraznosti. Tvoria ju nielen originálne motívy a postavy z rastlinnej a zvieracej ríše či mytologické a hybridné postavy, ale aj jazykové novotvary, ktoré poetka používa s takou samozrejmosťou, s akou pred nami vyrastá jej jedinečný fikčný svet. Výjavy, v ktorých sa lyrická hrdinka ocitá, alebo ktorých je svedkom (účinne sa pracuje aj s perspektívou a gramatickými rodmi), pôsobia snovým a halucinačným dojmom. Pri hlbšom pohľade majú však svoju logiku a ich dešifrovanie odkrýva tie najhlbšie zákutia ľudskej psychiky.

Verše Mily Haugovej sú aj v tejto zbierke fascinujúco konkrétne (sny, zážitky) i tajomne efemérne (abstraktá, rastlinná a zvieracia symbolika). Rarum – niečo vzácne a zriedkavé. Priesvitnosť – krehká kvalita toho, čo je vnímateľné iba pomaly a trpezlivo. Po prečítaní paradoxne pretrváva niečo, čomu nie je možné v úplnosti rozumieť – dá sa to však precítiť. Kniha ďalej prehlbuje autorkinu poetiku, je prístupná pre skúsené i začiatočnícke čitateľstvo, umožňuje opätovné strácanie a nachádzanie sa. Tvorba Mily Haugovej – našej azda najvýznamnejšej súčasnej poetky – sa pritom vrství ako letokruhy nielen v sebe samej, ale tvorí aj významný referenčný bod v kontexte súčasnej poézie v súvzťažnosti k modernejšie i tradičnejšie ladeným poetikám autorov a autoriek všetkých generácií.

Piate poetické dielo Kataríny Kucbelovej, básnická skladba s názvom k bielej, vychádza deväť rokov po zbierke básní Vie, čo urobí. Autorka v zbierke premyslene a opatrne ohmatáva existenciálne otázky bytia a identity a popritom vo svojich textoch prináša odraz úzkosti zo straty vedomia sveta ako miesta pre plnohodnotný život. Prekvapivé, myšlienkovo i obrazovo silné básne zbierky môžu pôsobiť ako znepokojivé záznamy toho, čo žijeme, platné aj dnes. V najnovšom autorkinom diele, v básnickom príbehu, ktorý čitateľ práve dostáva do rúk, sa nachádzame niekde celkom inde. Príbeh aj príbeh v príbehu sa rozvíjajú takmer filmovým rytmom, oko kamery – oko autorky sa približuje pomaly a dlhšie zotrváva, aj keď strih je dynamický.

Procesy, ktoré asociuje názov desiatej básnickej zbierky Juraja Kuniaka, majú najmä dva rozmery, spojené s vývinom a premenou. Aká je trajektória vnútornej evolúcie človeka? Ako ju ovplyvňuje rodinná genealógia, partnerský vzťah, priateľstvo, udalosti, ktoré vstupujú do cesty, umenie? Kedy nastáva moment metamorfózy a ako ju básnicky zachytiť? Má rozvírený svet, v ktorom poletujeme ako motýle a chránime sa pred lovcom ako stádo sŕn, stred a spočinutie? Autor uprednostňuje príbehový charakter textov, priliehajúci k jeho naratívnemu naturelu. Oproti predchádzajúcej tvorbe necháva viac naznačené, hassovsky nedopovedané. Básne, ktoré komponuje ako prúd sekvencií, dávajú vyniknúť lyrickému živlu, ktorého súčasťou je krása aj znepokojenie – spony medzi životom a poéziou. Subtílne a rozplývané je vyvažované presným jazykom „biológa“; malé „atlasy“ lesného hmyzu a spevavcov tvoria špecifickú, zvlášť podmanivú linku knihy. Zbierka ašpiruje na autorovo zásadné dielo.

V zbierke Mily Haugovej dominuje archetyp zimy a estetika miznutia. Bohaté zastúpenie rastlinno-zvieracích motívov v súčinnosti s ľudským je pokusom o opakované uchopenie bytia v jeho celosti, presiahnutie k vesmírnej duši, ktorá zahŕňa i postupne zanikajúce individuálne bytie. Návrat k Sapfó je návratom k čistým zdrojom poézie, k prameňu krásy a večnosti. Približovanie sa Boha (smrti) a súbežné nerezignované zintenzívňovanie života (: zostať živá až do smrti : horúca vo vnútri farby:) ako silnenie dovnútra predstavuje dva základné pohyby diania knihy. Tie však nepôsobia protikladne, ale splývavo; finálnym gestom je odovzdanosť voči tomu, čo prichádza. Zbierka je členená do troch oddielov a niekoľkých menších cyklov, ktoré funkčne organizujú Haugovej eruptívne písanie.

Dominika Moravčíková, víťazka súťaží Básne SK/CZ 2019 a Poviedka 2019, predstavuje obojživelný talent. Slovami predsedníčky poroty súťaže Básne SK/CZ Zofie Bałdygy je zjavné, že autorka je skvelá literárna pozorovateľka sveta a dokáže sa pozerať na svet nielen svojimi očami, ale aj očami iných bytostí. Čo je politické, nie je materské, dozvedáme sa z veršov poetky, ktorá o sebe samej prezrádza: len tiché štúdium a samota : len láska písmom a telo mlčaním. to je / vzorec, ktorý mi dal môj učiteľ : to je vzorec, ktorý ti predávam : Básnický debut autorky, pozoruhodnej spôsobom premýšľania a suverénnou prácou s textom.

Erik Jakub Groch je výrazný predstaviteľ slovenskej ponovembrovej lyriky; na prelome milénií invenčne ovplyvnil najmä formovanie modernej spirituálnej výpovede. Jeho zbierka Druhá naivita. Zobrané a nové básne a príbehy (2005) bola v ankete PLAV-u (Platforma pre literatúru a výskum) Tri desaťročia slovenskej literatúry (1989 - 2019) vyhodnotená ako jedno z kľúčových diel tohto obdobia. Neprvoplánovo upriamuje pozornosť na javy ako elementárnosť, blízkosť, obnažovanie, rozjasňovanie či odovzdanosť. Prenikavou básnickou dikciou komunikuje napätie medzi jednoduchým a zložitým, bezprostredným a reflektovaným v skúsenosti i v jazyku. Druhé vydanie, ktoré má ambíciu osloviť novú generáciu čitateľov, prešlo prísnou autorovou redakciou.

Od zrna mikrokozmu k osudovým hviezdam a svitu na lesnej čistine, od fundamentálnych častíc ku kráse a osobitostiam približného pohľadu od červene k šípke, od siete k brečtanu , od možných časov k vnútornému času prvej a poslednej lásky. Počnúc mizanscénou v úvode knihy, na prvé čítanie takmer nezrozumiteľnou a neusporiadanou, až po pierko v závere zbierky, ktoré môže vnímavý čitateľ cítiť vo svojej dlani, autor nasleduje a básnicky rekonštruuje prirodzený svet, Husserlov Lebenswelt, svet nášho života, smerujúci od prírodovedeckých abstrakcií, ktoré svet nepozorujú ľudskými očami, ale očami teórií, k pišťaniu hniezdnej dutiny, k utváraniu miesta, kde je človek niekde doma.

Macuo Bašó (1644 1694) sa pokladá za najvýznamnejšieho japonského básnika. Po smrti blízkeho priateľa zo zámožnej rodiny sa vzdal relatívne zabezpečeného života a prijal osud potulného básnika, pustovníka a pútnika visiaceho na tenkej niti poézie. V tvorbe od tzv. radenej básne prešiel k všeobecne oceňovanému písaniu samostatných trojverší, ktoré neskôr nadobudli pomenovanie haiku. Má hlavnú zásluhu na etablovaní a premene tohto lyrického útvaru. Prvý slovenský prekladový výber z jeho haiku sa usiluje o ich základné viacrozmerné predstavenie, pričom prináša aj poznámky k básňam, kalendárium a obsiahly interpretačný doslov. Bašó sa prezentuje ako lyrik nesmiernej empatie k človeku a prírode, zhodnocovania nevšímaného a obohacujúcej východnej duchovnosti. Básne preložil Ján Zambor v jazykovej a odbornej spolupráci s Františkom Paulovičom.

Prvé vydanie Imunity z roku 2016 sa rýchlo rozobralo. Kniha získala široký ohlas u čitateľov na Slovensku a vyšla vo viacerých prekladoch v zahraničí. Získala ocenenia: Kniha roka v čitateľskej ankety Pravdy 2016, Cena Bibliotéky 2017, Cena Nadácie Tatrabanky 2017. Starostlivo koncipovaná zbierka, ktorej šesť častí spája leitmotív ochorenia a umierania, konkretizovaný pomocou chorobopisov, fiktívneho denníka, životopisu, opisu anamnézy, homeopatických liekov a typov pacientov, malých naratívov, hydrometeorologickej predpovede atď..., stále rezonuje v povedomí verejnosti a je po nej hlad.

Druhé, revidované vydanie Spevu o mne vychádza na dvesté narodeniny Walta Whitmana. Táto úvodná báseň zo zbierky Listy trávy (1855), sa považuje za jednu z najvýznamnejších básní v americkej literatúre. Nadčasová báseň o demokracii a fantázii, o živote a smrti, o úžasnej skúsenosti človeka so svojou vlastnou existenciou v mnohých ohľadoch doteraz podnecuje našu zvedavosť. Súčasťou knihy je štúdia, poznámky prekladateľa a slovníček. Autorom štúdie je významný americký básnik Robert Hass.

Louise Glücková, vynikajúca súčasná americká poetka s koreňmi v Strednej Európe, je autorkou dvanástich zbierok básní. S jej menom sa spájajú ocenenia ako Pulitzerova cena za poéziu (1993), United States Poet Laureate (2003 - 2004), National Book Award v kategórii Poézia (2014) a mnohé ďalšie. Zbierka Vidiecky život dostala Griffin Poetry Prize, najvyššie medzinárodné ocenenie v Kanade za poéziu písanú v anglickom jazyku. Touto knihou v preklade Jany Kantorovej-Bálikovej sa Louise Glücková uvádza na Slovensku po prvý raz.

Dvanásť básní o láske (raji a rozpomínaní naň) poetky zo slovenského juhu a výtvarný sprievod výtvarníka zo slovenského severu sa stretli v šťastnom vyznení. Osobitý výraz každého z umeleckej dvojice je zreteľný, jeden obohacuje druhého a vydarený spoločný čin povyšuje dielo na reprezentatívny umelecký artefakt, ktorý môže byť ozdobou každej knižnice.

Igor Hochel predstavuje neprehliadnuteľný hlas súčasnej slovenskej lyrickej tvorby. Po ôsmich rokoch prichádza so svojou novou, v poradí šiestou samostatnou zbierkou básní. Jeho poézia je často charakterizovaná ako reflexívna s intelektuálnym úsilím o postihnutie skutočnosti. Nechýba jej vynachádzavosť a dôvtip, hlavne v pointách. V zbierke Muž na peróne sa Hochelova poézia vyčírila takmer až do „vecných zvukov / pred večnosťou“. Jeho básne pôsobia čisto nielen vizuálnou podobou zápisu (krátke verše a strofy), ale aj úsporným výrazom a neskaleným videním sveta. Igor Hochel (1953) je autorom zbierok básní Strom pred domom (1979), Svetlá na hladine (1986), Uprostred je mlčanie (1993), Kôra nežne praská (1997) a Utkané z vlasov (2005). V roku 2009 vyšiel výber z jeho poézie K mojim ústam nahá (žena) doplnený cyklom básní Šelest netopierích krídel. Spolu s grafikom Igorom Bencom vydal bibliofíliu Pátrači v krajine nezvestných (1995). Knižne mu vyšla tiež zbierka poviedok Muchy (v treťom roku okupácie) (2013) a viaceré literárnovedné práce. Venuje sa aj prekladu poézie a prózy z bulharčiny a macedónčiny. Žije v Nitre, kde pedagogicky pôsobí na Univerzite Konštantína Filozofa.

Eva Strömová vstúpila do švédskej literatúry v roku 1977 ako praktická lekárka. Jej civilné povolanie výrazne ovplyvnilo tak témy, ktorými sa zaoberá, ako aj jej básnický jazyk. "Katastrofa a zrod, zraniteľnosť a zánik, úzkosť a krása, to je niekoľko mojich tém, ku ktorým by som pridala ešte biologické životné procesy (sexualita, plodnosť, starnutie a umieranie)." Takto svoje písanie charakterizuje autorka, nositeľka Literárnej ceny Severskej rady za rok 2003.

Mila Haugová (1942) začínala v roku 1980 Hrdzavou hlinou. O niekoľko rokov neskôr už jej poézia „pomaly zarastá striebrom a zelenou s trochou červenej / hrdze“. Až sa napokon farba hliny v Cetonii aurata (2013) zaskvie zlatou a celý alchymistický proces jej písania akoby sa tak zavŕšil. Spôsob básnenia Mily Haugovej je nevyčerpateľný (a nevyčerpávajúci). „Čokoľvek ti poviem bude logikou srdca“, upozorňuje. A čitateľ si môže z jej bohatej ponuky srdca vyberať. Kniha predstavuje prvý výber z básnickej tvorby významnej a najviac prekladanej slovenskej poetky