Ústav pamäti národa strana 3 z 6

Zborník Jezuita JUDr. František Paňák SJ - apoštol Košíc predstavuje životné osudy predsedu slovenského študentského spolku Detvan v Prahe, jezuitu, politického väzňa a v záznamoch ŠtB evidovanej "nepriateľskej osoby". Jeho životný príbeh začína v Oravskom Podzámku v roku 1908. Pokračuje štúdiom na slovenských i francúzskych gymnáziách, kde sa stretáva napr. aj s perzským šachom Mohammadom Rezá Pahlaví. V Prahe získava titul JUDr. a neskôr pôsobí ako organizačný referent v Matici slovenskej v Martine. V roku 1938 zanecháva dovtedajší spôsob života a nastupuje do noviciátu Spoločnosti Ježišovej (jezuiti). Ako mladý jezuita vplýval aj na formáciu mladého študenta gymnázia, neskoršieho lekára Silvestra Krčméryho v meste pod Urpínom (Banská Bystrica). Neskôr pôsobil ako kňaz v Handlovej i v Bratislave. S nástupom komunistického režimu začína obdobie prenasledovania a väzenia. Jeho spoluväzňami boli spisovateľ Rudolf Dobiáš i filozof Ladislav Hanus. Neskôr pracuje ako lesný robotník na Orave. Od roku 1968 až do odchodu na večnosť v roku 1997 pôsobil ako kaplán v Košiach v Dóme sv. Alžbety. Pochovaný je v Ružomberku. V úvodnej časti publikácie (zborníka) jeho životný profil popisujú historici a pamätníci. Nasleduje séria autentických dokumentov v podobe článkov Františka Paňáka napísaných pod viacerými pseudonymami. Vďaka zachovalým listom z rodinných archívov môžeme spoznávať Františka Paňáka a jeho záujem o blízku rodinu, a to už od jeho študentských čias v Levoči, až po posledné obdobie života v Košiciach. Nechýba bohatý dokumentačný a obrazový materiál z rodinných archívov, archívov v Martine, v Prahe i z archívu ÚPN v Bratislave. František Paňák je považovaný za jednu z najvýraznejších osobností metropoly východného Slovenska v časoch normalizácie. Nazývajú ho Anjelom, či Apoštolom Košíc. Svojimi postojmi ovplyvnil viacero osobností, zvlášť kňazov košickej diecézy, no rovnako aj rehoľníkov a rehoľníčky, laikov i politikov.

Budovanie nového štátu podľa sovietskeho vzoru po roku 1948 smerovalo k nastoleniu monopolu moci KSČ. V nezákonných vykonštruovaných súdnych procesoch bolo za údajnú protištátnu činnosť protiprávne odsúdených desaťtisíce občanov. Obete režimu skončili vo väzniciach, táboroch nútených prác, pomocných technických práporoch, mnohé z nich zaplatili životom vynesením rozsudkov smrti, následkom fyzického a psychického nátlaku pri výsluchoch ŠtB, zastrelením pri pokuse o útek cez hranice. Jedným z nich je aj autentický príbeh rodiny Hurných, ktorý poznáme zo zachovanej korešpondencie medzi Jurajom Hurným a manželkou Eliškou Hurnou. Materiál pozostáva z vyše 700 listov, Juraj Hurný sa stal obeťou vykonštruovaného obvinenia. Takmer 7 rokov strávil v ťažkých podmienkach uránových baní v oblasti Jáchymova a ďalšie 3 roky vo väznici Mírov. Listy manželov Hurných vypovedajú o nešťastnom osude všednej mladej rodiny, zasiahnutej tvrdým prenasledovaním režimu, ktorý v záujme upevňovania moci zasahoval čoraz hlbšie do verejného života. Jedinečný príbeh, ktorý vykresľujú tieto cenné dokumenty, zostáva do dnešných dní mementom pred násilím a nezákonnosťou obdobia komunistickej totality.

Monografia Ján Langoš. Od samizdatov a VPN k dokumentom ŠtB a ÚPN, ktorú napísal historik Patrik Dubovský, prináša mozaiku aktivít Jána Langoša od 80. rokov minulého storočia, keď sa angažoval v nonkonformných skupinách najmä pri tvorbe kultúrno-občianskych samizdatov a v Hnutí za občiansku slobodu. Autor predstavuje Jána Langoša ako neľahostajného človeka a občana s vyhraneným kritickým postojom k pálčivým spoločenským a morálnym témam, ako boli devastácia životného prostredia, antisemitizmus, chartistické hnutie či aktivity neoficiálnej cirkvi. Nad týmito, ale aj nad ďalšími témami sa Ján Langoš veľmi otvorene zamýšľal v samizdatovej tvorbe, ako i v neformálnych diskusiách. Občianske aktivity a myšlienky Jána Langoša kontinuálne našli uplatnenie v hnutí Verejnosť proti násiliu (VPN) a po zmene režimu najmä pri vyrovnávaní sa s reprezentantmi komunistickej moci, nomenklatúrou KSČ a jej represívnou zložkou ako Štátna bezpečnosť a jej tajní spolupracovníci. Langošova ochota zapojiť sa do reforiem spoločnosti sa prejavila jeho prácou vo Federálnom zhromaždení, vo VPN ako politickej strane a tiež po voľbách v roku 1990 v náročnej funkcii federálneho ministra vnútra. Na poste federálneho ministra sa Ján Langoš podstatne zaslúžil o očistu ministerstva vnútra od príslušníkov ŠtB a komunistických kádrov a presadil lustračný zákon. Po rozdelení ČSFR Ján Langoš s priateľmi založil Stálu konferenciu občianskeho inštitútu, stál sa poslancom Národnej rady SR a podieľal sa najmä na presadení zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Zároveň sa stál predsedom Demokratickej strany (DS), ktorá v rámci Slovenskej demokratickej koalície (SDK) v roku 1998 vytvorila novú politickú garnitúru. Vyvrcholením aktivít Jána Langoša bola inštitucionalizovanie jeho dlhoročného plánu – vytvoriť právny a spoločenský základ na vyrovnanie sa s oboma totalitami našich dejín. V tomto duchu kniha zaznamenáva dramatický čas, keď sa Jánovi Langošovi v lete 2002 podarilo v NR SR presadiť zákon o pamäti národa a o zriadení Ústavu pamäti národa (ÚPN). Po prvých rokov fungovania ÚPN sa táto pamäťová inštitúcia stabilizovala a rozvinula svoje poslanie, no Ján Langoš v júni 2006 tragicky zomiera. Uzatvoril sa tak oblúk od zápasu s režimom ŠtB a KSČ až po etablovanie ÚPN a sprístupnenie dokumentov obávanej ŠtB verejnosti.

Publikácia sa venuje v slovenskej historiografii doteraz príliš nepovšimnutej problematike vysťahovania komunistickému režimu nepohodlných osôb z veľkých miest, osobitne z Bratislavy. Najznámejšia z akcií je v tomto smere Akcia B, ktorá sa uskutočnila v rokoch 1952 a 1953, a ktorej obeťou sa stalo len v Bratislave takmer 700 rodín. Na základe straníckeho rozhodnutia sa museli neraz z večera na ráno vysťahovať na pre nich dovtedy neznáme miesta, kde boli nasadení na ťažké manuálne práce. Autorka zasadzuje priebeh a dôsledky Akcie B do širšieho dobového kontextu, v rámci ktorého opisuje perzekučné mechanizmy komunistického režimu v bývalom Československu aj v širšom stredoeurópskom priestore, charakter legislatívy smerujúci k porušovaniu ľudských práv, mimosúdne perzekúcie predchádzajúce samotnej Akcii B, ako aj rehabilitácie obetí postihnutých vysťahovaním. Popri podrobnej historickej rekonštrukcii priebehu a dôsledkov Akcie B kniha tiež prináša pohľad na problematiku snahy a rehabilitáciu jej obetí, a to tak v roku 1968, ako aj po páde komunistického režimu v roku 1989.

Zborník Akcie, zločiny a obete Štátnej bezpečnosti a Pohraničnej stráže v rokoch 1945–1989 z rovnomennej medzinárodnej konferencie (Bratislava, november 2016) prináša príspevky pätnástich renomovaných slovenských a českých historikov k širokej téme perzekúcií represívnych orgánov – najmä Štátnej bezpečnosti, Pohraničnej stráže a režimnej justície v období rokov 1945–1989. Publikácia je okrem toho pomocou metódy oral history obohatená o spracovanie utrpenia niekoľkých politických väzňov a o historicky hodnotné dobové fotografie a reprodukcie archívnych dokumentov.

Ústav pamäti národa (ÚPN) vydal pri príležitosti 40. výročia okupácie Československa vojskami piatich krajín Varšavskej zmluvy obrazovú monografiu August ´68. Okupácia a občiansky odpor na Slovensku v obrazových dokumentoch Archívu ústavu pamäti národa zameranú na prezentáciu doposiaľ neznámych autentických ikonografických dokumentov z fondu Archívu ÚPN, ktoré zachytávajú okamihy invázie. Jedným z dôvodov vydania publikácie je aj doterajší, pomerne zjednodušený vizuálny obraz okupácie. Tá je známa hlavne z bohatého a dramatického pražského, menej už z bratislavského materiálu, z ktorého je najznámejší súbor fotografií z centra Bratislavy neskôr komunistami perzekvovaného fotoreportéra Ladislava Bielika. Publikácia sa preto snaží ísť inou cestou a predstaviť augustové dni roku 1968 prierezovo, z pohľadu obyvateľov viacerých slovenských regiónov. Hlavnou „pridanou hodnotou“ publikovaného súboru fotografií a dokumentov je, okrem spomínanej originálnosti, ich pôvod.

Publikácia sa venuje v slovenskej historiografii doteraz príliš nepovšimnutej problematike vysťahovania komunistickému režimu nepohodlných osôb z veľkých miest, osobitne z Bratislavy. Najznámejšia z akcií je v tomto smere Akcia B, ktorá sa uskutočnila v rokoch 1952 a 1953, a ktorej obeťou sa stalo len v Bratislave takmer 700 rodín. Na základe straníckeho rozhodnutia sa museli neraz z večera na ráno vysťahovať na pre nich dovtedy neznáme miesta, kde boli nasadení na ťažké manuálne práce. Autorka zasadzuje priebeh a dôsledky Akcie B do širšieho dobového kontextu, v rámci ktorého opisuje perzekučné mechanizmy komunistického režimu v bývalom Československu aj v širšom stredoeurópskom priestore, charakter legislatívy smerujúci k porušovaniu ľudských práv, mimosúdne perzekúcie predchádzajúce samotnej Akcii B, ako aj rehabilitácie obetí postihnutých vysťahovaním. Popri podrobnej historickej rekonštrukcii priebehu a dôsledkov Akcie B kniha tiež prináša pohľad na problematiku snahy a rehabilitáciu jej obetí, a to tak v roku 1968, ako aj po páde komunistického režimu v roku 1989.

Po Februári 1948 komunistický režim odštartoval hlbokú premenu slovenskej spoločnosti, do ktorej vnášal nové, často pochybné hodnoty, a naopak, domáce a stáročiami overené hodnoty zatracoval. Zmeny sprevádzali zásahy do každodenného života občana a ovplyvňovanie jeho myslenia a vedomia. To sa stretlo s odporom jednotlivcov i celých skupín občanov, z ktorých viacerí začali aktívne vystupovať proti novému režimu. Odpoveďou bola zvýšená perzekúcia a represia, pričom jej najvyššou formou boli politické procesy. Do roku 1954 bolo na Slovensku z politických dôvodov odsúdených približne 25 000 osôb (do roku 1989 celkovo 71 168 osôb), pričom na popravisku skončilo 45 odsúdených (do roku 1989 celkovo 50 osôb). Najväčšie množstvo osôb bolo odsúdených za trestné činy hospodárskej povahy a slúžili ako nástroj kolektivizácie slovenského poľnohospodárstva. V konečnom dôsledku však politické procesy postihli všetky sociálne vrstvy, profesijné a záujmové zoskupenia.

Autor v publikácii Éra samizdatu zaznamenáva samizdatovú aktivitu skupiny občanov združených v náboženskom zoskupení s názvom Spoločenstvo Fatima. V roku 1982 začalo spoločenstvo vydávať celoslovenský samizdat Náboženstvo a súčasnosť, ktorý vychádzal až do Nežnej revolúcie v roku 1989. Jeho redaktori založili v druhej polovici 80. rokov ďalších päť samostatných samizdatov, ktoré boli už špecificky profilované: politika, história, informácie... Spoločenstvo Fatima vydávalo takmer pätinu všetkých občiansko-náboženských periodických samizdatov na Slovensku. Ak k tomu pripočítame aj samizdaty vydávané jeho spolupracovníkmi, celkovo do jeho priameho okruhu patrilo viac ako 40 percent týchto samizdatov. Spoločenstvo sa podieľalo na vytlačení a distribúcii viac ako 3 000 000 strán samizdatu a spolu so svojimi spolupracovníkmi to bolo od šesť do sedem miliónov strán. Kniha podrobne opisuje vznik periodických samizdatov: Jubilejný rok, Náboženstvo a súčasnosť, Katolícky mesačník, Príloha mladých a Zrno, ich tlač, obsah, ako aj distribúciu.

Ústav pamäti národa pripravil druhé vydanie publikácie Petra Baluna a Gábora Strešňáka November. Očami ŠtB a ulice, ktorá prvýkrát vyšla v roku 2009. Kniha prostredníctvom obrazového materiálu a dobových dokumentov z proveniencie vznikajúcich občianskych hnutí a komunistickej strany, ako aj denných situačných správ Štátnej bezpečnosti zo Slovenska dokumentuje prelomové udalosti konca roku 1989. Koncepcia publikácie vychádza z porovnania pohľadu amatérskych aj profesionálnych fotografov s pohľadom príslušníkov Štátnej bezpečnosti. Materiály ŠtB pritom ukazujú, akou optikou sa táto inštitúcia prakticky až do generálneho štrajku 27. novembra 1989 pozerala na rozmáhajúce sa protirežimné demonštrácie a ich organizátorov – stále ich vnímala ako "prostriedok rozvratu štátu". Podstatnú časť publikácie tvoria fotografie. Z prvých revolučných dní je záberov málo, keďže strach z fotografovania sa medzi účastníkmi demonštrácií odbúraval iba pomaly. S rastom eufórie, nadšenia a nádeje na skorú zmenu rástol aj počet fotografií a videozáznamov. Je medzi nimi aj veľké množstvo málo známych fotografií od súkromných osôb, ktoré dokumentujú priebeh Nežnej revolúcie v jednotlivých regiónoch Slovenska. Fotografie dopĺňajú plagáty, letáky, výzvy, vyhlásenia, karikatúry a humorné kresby, ktoré zachytávajú atmosféru revolučných dní.

Predkladaná monografia je historicko-právnym pohľadom na úlohu i postavenie zákonodarného orgánu v období, ktoré je azda najkontroverznejšou časťou slovenských dejín. Pri jej spracovaní vychádzal autor z archívneho výskumu vo fondoch slovenskej, českej i nemeckej proveniencie i širokého spektra prác historikov dotýkajúcich sa vývoja politického systému i režimu na Slovensku v rokoch 1938-1945, ktoré vznikali od šesťdesiatych rokov minulého storočia. Táto monografia v prvom rade analyzuje úlohu, ktorú hral snem ako zákonodarný orgán v politickom živote štátu. Zaoberá sa jeho vznikom, vrátane volebnej procedúry, formovaním právneho postavenia parlamentu v ústave i vývojom jeho reálnej pozície v politickom systéme.

Každý z nich zohral v spoločnom príbehu neopakovateľnú úlohu. V správach, ktoré odzneli v západných rozhlasových vysielaniach sa ich spoločný príbeh uzatvára. Pravidelné rozhlasové vysielanie pred udalosťou dali dôležitý základ pre mimoriadne a pravidelné informovanie o podpisovej akcii. Informoval Slovensko, čo sa v spoločnosti dialo. Správy z domova dodávali ľuďom nádej, že v zápase za slobodu nie sú sami. A to v normalizačnej spoločnosti bolo veľmi dôležité. Samotná podpisová akcia je všeobecne známa. Najpodrobnejšie ju dokumentuje na štyroch stranách Anton Hlinka v knihe Sila Slabých a Slabosť Silných (1990).Postupne vychádzali jednotlivé osobné svedectvá (Stromček, Brocka...), ktoré popisovali detaily zo zbierania podpisov. Aj keď bola udalosť často spomínaná v rôznych odborných publikáciách, desaťročia od jej priebehu nebola komplexnejšie spracovaná. K udalosti, ktorá bola najmasovejšia počas obdobia normalizácie, podrobnejší historický výskum doteraz chýbal. Publikácia sa snaží vyplniť toto biele miesto. Kniha Čas odvahy je rozčlenená na tri časti. Prvá sa venuje historickému kontextu podpisovej akcie. Opisuje jej začiatok, priebeh a ukončenie. Druhá časť knihy dáva priestor osobným svedectvám aktivistov tajnej cirkvi, ktorí zbierali podpisy. Tie vykresľujú a dopĺňajú udalosti, ktoré sa nenachádzajú v archívoch. V tretej časti sa nachádzajú najdôležitejšie dokumenty, ktoré sa týkajú podpisovej akcie. Jednalo sa hlavne o originálne podpisy a dokumenty, ktoré boli neskoršie darované do archívu Ústavu pamäti národa.

Cieľom zborníka je predovšetkým osvetliť genézu, priebeh a dôsledky pádu komunistického režimu na Slovensku (v Československu) a zaradiť ich do širšieho medzinárodného kontextu. Má široký multidisciplinárny charakter a obsahuje celkovo 20 príspevkov, venujúcich sa medzinárodnému kontextu pádu komunistických režimov v krajinách strednej a východnej Európy, bezprostredným udalostiam súvisiacim s pádom komunizmu na Slovensku a tretí analyzoval špecifiká procesu spoločenskej transformácie na Slovensku po roku 1989, úlohou cirkví na Slovensku v procese spoločenskej transformácie a analyzuje úlohu československej Štátnej bezpečnosti pri páde komunistického režimu v roku 1989.