Ústav pamäti národa strana 2 z 6

Zborník z vedeckej konferencie v Bratislave 21. - 23. septembra 2012

Zborník je výstupom z vedeckej konferencie „Trnava v rokoch 1939 – 1989“, ktorá sa uskutočnila pod záštitou primátora mesta Trnava Ing. Vladimíra Butka 25. – 26. apríla 2012. Konferencia organizovaná Ústavom pamäti národa v spolupráci s Trnavskou univerzitou v Trnave a mestom Trnava bola priamo venovaná bohatej histórii jedného z najvýznamnejších slovenských miest. Trnava ako centrum kultúrneho, spoločenského i cirkevného života, ktorým bola nielen v 20. storočí, si zaslúži, aby sa po viac ako dvadsať rokoch od pádu totalitného režimu a nástupu nových snáh o nové nazeranie na jej dejiny, pohľad na udalosti, osobnosti či fakty nedávnej minulosti, v minulosti často zahmlievaný a tendenčne spracovaný, zobjektivizoval. Viac ako štyridsať rokov trvania totalitného režimu nedovoľovalo nazrieť na dejiny, respektíve na mnohé rozhodujúce dejinné udalosti v mnohých prípadoch objektívne. Pravda bola tá, ktorú určovala vládnuca moc. Tá rozhodovala, akým spôsobom sa interpretovali dejiny, charakter predchádzajúceho, ale aj súčasného režimu. Aj z toho dôvodu sa autorský kolektív zborníka podujal vniesť nové impulzy do interpretácie slovenských regionálnych dejín. Jednotliví autori sa v zborníku snažia nielen nazerať na rozličné témy z nového uhla pohľadu, ale tiež priniesť nové témy, nové impulzy, o ktorých sa bolo v minulosti takmer nemožné otvorene vyjadrovať. Či je to inovatívne zhodnotenie významných medzníkov v regionálnych dejinách, pohľad na represívny aparát, snahy o vyrovnanie sa vládnej moci s politickými oponentmi či vplyv totality na bežný život ľudí v meste, mnohé z nich nájdu na jeho stranách svoje miesto. Ponúka odbornej i laickej verejnosti široké spektrum tém, ktoré pomôžu dotvoriť mozaiku o bohatej histórii mesta a tým aj Slovenska. Je samozrejmé, že na takomto krátkom mieste nemohol autorský kolektív vyčerpať všetky problematiky uvedeného obdobia. Ambíciou konferencie a rovnomenného zborníka nebolo komplexné zhodnotenie problematiky trnavských dejín 20. storočia. Bolo ňou najmä hlbšie zanalyzovanie vybraných aspektov, ktoré budú skôr doplnením či rozšírením obrazu o histórii mesta, o jeho živote a osobnostiach. Zostáva veriť, že tento významný počin budú nasledovať ďalšie, ktoré opäť posunú latku slovenskej historiografie venovanej dejinám Trnavy o niečo vyššie.

Publikácia je zborníkom z vedeckého seminára, ktorý sa uskutočnil v roku 1911 v Ružomberku. Zborník je venovaný kežmarskému rodákovi, ružomberskému farárovi a poslancovi Jánovi Ferenčíkovi, ktorý sa po druhej svetovej vojne stal obeťou komunistických perzekúcií. Ústav pamäti národa bude na besede prezentovať svoju publikáciu o tejto osobnosti.

Publikácia je zborníkom z vedeckého seminára, ktorý sa uskutočnil v roku 1911 v Ružomberku. Zborník je venovaný kežmarskému rodákovi, ružomberskému farárovi a poslancovi Jánovi Ferenčíkovi, ktorý sa po druhej svetovej vojne stal obeťou komunistických perzekúcií. Ústav pamäti národa bude na besede prezentovať svoju publikáciu o tejto osobnosti.

Publikácia je zborníkom z vedeckého seminára, ktorý sa uskutočnil v roku 1911 v Ružomberku. Zborník je venovaný kežmarskému rodákovi, ružomberskému farárovi a poslancovi Jánovi Ferenčíkovi, ktorý sa po druhej svetovej vojne stal obeťou komunistických perzekúcií. Ústav pamäti národa bude na besede prezentovať svoju publikáciu o tejto osobnosti.

Druhá časť denníkových zápiskov K. Sidora z obdobia jeho pôsobenia ako vyslanca pri Svätej stolici od 12. Júla 1940 do 31. Decembra 1941. V denníkoch autor dôsledne a takmer každodenne zaznamenával svoje osobné zážitky , pozorovania komentáre na súkromné i verejné udalosti v jeho bezprostrednom okolí. Denníky sú unikátnym dokumentom nielen o dianí v Svätej stolici, ale aj o politickom vývoji na Slovensku.

Publikácia predstavuje prvú časť denníkových zápiskov Karola Sidora z obdobia jeho pôsobenia v Ríme. Časovo je ohraničená Sidorovým nástupom do funkcie vyslanca v júni 1939 a salzburskými rokovaniami v júli 1940. Sidor sa vo svojich zápiskoch venuje dianiu na slovenskom vyslanectve pri Svätej stolici a vzťahov Slovenskej republiky a Svätej stolice, ale aj politickému vývoju na Slovensku v dramatickom období rokov 1939 – 1940. Denníky Karola Sidora predstavujú unikátny prameň, ide totiž o jediného slovenského politika, ktorého denníkové zápisky sa zachovali v takejto ucelenej podobe. Karol Sidor (16. 7. 1901 Ružomberok – 20. 10. 1953 Montreal, Kanada) – bol slovenský štátnik, politik, novinár spisovateľ. V tridsiatych rokoch 20. storočia bol výraznou osobnosťou slovenskej a česko-slovenskej politickej scény a slovenskej žurnalistiky. Hoci bol jednou z vedúcich osobností Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, po nátlaku nacistického Nemecka bol od marca 1939 odstavený z aktívnej politiky. V rokoch 1939 – 1945 pôsobil ako vyslanec Slovenskej republiky pri Svätej stolici. Po roku 1945 bol jednou z vedúcich osobností slovenského politického exilu. Karol Sidor začal písať svoj denník v decembri 1916 ešte ako študent a písal ho až do svojej smrti. Prvý zväzok denníkov Karola Sidora, ktorý sa venuje obdobiu 1930 – 1939, vydal ÚPN v roku 2010.

Predložená edícia dokumentov si kladie za cieľ zaplniť doposiaľ jestvujúcu medzeru v publikovaní dokumentov mapujúcich vznik Slovenskej republiky z pohľadu Tretej ríše. Nie je však postavená na prameňoch slovenskej, lež nemeckej proveniencie pochádzajúcich z viacerých českých, slovenských, no najmä nemeckých archívov. Tento postup určovala hlavne geopolitická situácia v sledovanom období – po Mníchovskej konferencii koncom septembra 1938 sa totiž nacistické Nemecko stáva neobmedzeným pánom stredoeurópskeho priestoru. Nosnú časť publikácie tvoria dokumenty diplomatickej proveniencie, ktoré sú organicky dopĺňané spisovým materiálom nacistickej Bezpečnostnej služby (Sicherheitsdienst – SD), viedenského ríšskeho miestodržiteľstva (A. Seyss-Inquart) a Deutsche Partei na Slovensku. Rôznorodosť prameňov umožňuje poukázať na variabilitu nemeckých plánov a koncepcií v súvislosti nielen so Slovenskom, ale aj ďalšou autonómnou časťou vtedajšej ČSR – Podkarpatskou Rusou. Pritom všetky reflektujú aj vnútorný vývoj na Slovensku. kácia je dvojjazyčná – v slovenskom a nemeckom jazyku, doplnená o menný a miestny register.

Publikácia oboznamuje s korešpondenciou jednej z najvýznamnejších postáv protikomunistickej rezistencie na Slovensku – študenta medicíny Alberta Púčika (*7. október 1921 Dolné Motešice, okr. Trenčín, – †20. február 1951 Bratislava). A. Púčik svoj nesúhlas s politickými pomermi po roku 1945 prejavil tým, že sa zapojil do letákových akcií. Toto angažovanie mu vynieslo prvé zaistenie a proces 25. októbra 1946 s trestom 7 mesiacov väzenia, hoci vo vyšetrovacej väzbe strávil 11 mesiacov. Krátko po prepustení z väzby však nasledovalo zaradenie do pracovného tábora v Ústí nad Oravou na 6 mesiacov. Púčik po týchto skúsenostiach začal pochybovať o možnosti zaradiť sa do normálneho života a dokončiť si bratislavské štúdiá. Keď dostal ponuku emigrovať do Rakúska, využil túto možnosť a v novembri 1947 skutočne ilegálne prekročil štátne hranice. Zapojil sa do skupiny spravodajských aktivistov Jozef Vicen a Jozef Mikula, ktorá bola v kontakte s americkou CIC. Niekoľkokrát prekročil štátnu hranicu, aby získaval informácie a organizoval protikomunistický odboj. Jeho pohyb po Slovensku však zaregistrovalo vojenské obranné spravodajstvo a nasadilo naňho svojho agenta. Nasledovalo zaistenie A. Púčika 4. januára 1949, tvrdé vyšetrovanie a napokon súdny proces pred Štátnym súdom v Bratislave 21. mája 1949. Súdny senát ho odsúdil na doživotie a odvolací senát Najvyššieho súdu po zákulisných machináciách dňa 16. septembra 1950 zmenil rozsudok na trest smrti. Ten istý prípad postihol aj ďalších dvoch z Púčikovej skupiny – Antona Tunegu a Eduarda Tesára. Trest smrti bol vykonaný v Bratislave 20. februára 1951. Výber korešpondencie A. Púčika zachytáva obdobie od jeho vysokoškolských štúdií v Bratislave až po jeho násilnú smrť. Ide o časové rozpätie ohraničené rokmi 1944 – 1951. Dielo prináša kolekciu 84 listov, ktoré odzrkadľujú jeho zmýšľanie, odkrývajú jeho vnútorný svet, ale vovádzajú nás aj do rodinných pomerov, priateľských vzťahov a dobových spoločenských pomerov na Slovensku.

Zborník z rovnomennej medzinárodnej vedeckej konferencie, ktorá sa konala v dňoch 30. septembra až 2. októbra 2009 v Bratislave, prináša príspevky 41 odborníkov zo Slovenska, Českej republiky, Ruska, Poľska, Nemecka, Bulharska, Ukrajiny, Slovinska, Talianska, Maďarska a Francúzska. Zborník poskytuje zaujímavý a široký pohľad na politiku komunistických štátov voči cirkvám a náboženstvu vo všeobecnosti, ale informuje aj o špecifikách vývoja v jednotlivých krajinách. Príspevky sú rozdelené do kapitol: Bezpečnostné zložky štátu vo vzťahu k cirkvám, Totalitný režim vo vzťahu k reholiam a náboženským spoločnostiam, Legislatíva upravujúca vzťahy cirkví a štátu, Prostriedky a metódy proticirkevnej politiky komunistických štátov, Inštitúcie štátneho dozoru, Médiá a komunistická proticirkevná politika a Kolaborácia cirkví s komunistickým režimom. Príspevky sú publikované v slovenskom, českom a anglickom jazyku

Karol Sidor /16.7.1901 Ružomberok - 20.10.1953 Montreal, Kanada/ bol slovenský politik, novinár a spisovateľ. V tridsiatych rokoch 20. stroročia bol výraznou osobnosťou slovenskej politiky a žurnalistiky. Hoci patril k hlavným predstaviteľom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, po nátlaku nacistického Nemecka bol od marca 1939 vyradený z aktívnej politiky. V rokoch 1939 - 1945 pôsobil ako vyslanec Slovenskej republiky pri Svätej stolici. Po roku 1945 bol jednou z vedúcich osobností slovenského politického exilu. Karol Sidor začal písať svoj denník v decembri 1916 ešte ako študent a písal ho až do svojej smrti. Denníky z rokov 1930-1939 predstavujú unikátny pohľad reprezentanta nastupujúcej mladej laickej generácie v Hlinkovej slovenskej ľudovej strane nielen na vývoj v samotnej strane, ale sú aj významným dokumentom o zavŕšení dvadsaťročného zápasu za autonómiu Slovenska a o prvých mesiacoch existencie samostatného Slovenského štátu.

Publikácia Karola Janasa čitateľov informuje o prenasledovaní Rómov v rokoch 1939 až 1945. Prvé obdobie perzekúcií (marec 1939 – august 1944) charakterizoval rozpačitý postup mocenského aparátu SR. Perzekúcie mali tri základné formy - prvou bola snaha o likvidáciu rómskeho kočovníctva a odstraňovanie rómskych obydlí z miest a obcí, druhou bola perzekúcia v armáde Slovenského štátu, treťou a najradikálnejšou formou bolo zriaďovanie pracovných útvarov pre Rómov a tzv. asociálne osoby. V druhom období (august 1944 – apríl 1945) sa po okupácii Slovenska nemeckou armádou perzekúcie zintenzívnili. V Dubnici nad Váhom bol zriadený zaisťovací tábor, v ktorom boli v neľudských podmienkach koncentrované celé Rómske rodiny. Autor sa taktiež venuje aj dokumentácii prípadov priamej fyzickej likvidácie

Publikácia prostredníctvom úradných záznamov, hlásení bezpečnostných orgánov, zápisníc z výsluchov, výpovedí pred súdom a ďalších dobových dokumentov približuje jeden z najväčších vykonštruovaných politických procesov na Slovensku i v celej ČSR, ktorý sa konal v dňoch 18. – 21. októbra 1950 v Bratislave. Viliam Žingor, popredný partizánsky veliteľ z obdobia druhej svetovej vojny, bol na základe falošného obvinenia, že je vodcom „reakčných živlov“ na Slovensku, odsúdený na trest smrti. Proces súčasne zapadal do politickej línie boja proti „slovenskému buržoáznemu nacionalizmu“, „separatizmu“ a „titoizmu“. Súčasťou publikácie sú aj dokumenty o rehabilitačnom súdnom konaní z roku 1968.

Publikácia autobiograficky zachytáva roky autorovho života strávené na nútených prácach v pracovných lágroch. Svoju táborovú skúsenosť, ktorá J. Bobalika priviedla až na ďalekú Kolymu, sám nazýva „zapolárnou akladémiou”. Kým sovietska propaganda sa podpísala pod opciu občianstva, ktorej sa autor zúčastnil ako jeden z mnohých tisícov občanov Slovenska, sovietska NKVD stála za jeho vykonštruovaným procesom so strastiplnými dôsledkami. Kniha rozprávača s fenomenálnou pamäťou je napísaná pútavým štýlom. Spôsob, akým vykresľuje sovietske pracovné tábory, vypovedá nielen o jeho skúsenosti, ale aj o skúsenosti občanov, zavlečených na nútené práce do Sovietskeho zväzu.