Peniaze, práca, strach a šťastie

„Na počiatku peňazí nebolo. Naopak, na mnohých odľahlých miestach žili až do našich čias spoločenstvá, ktorých členovia všetko, čo potrebovali, získavali výmenným obchodom. Hrniec za sliepku, bundu za nohavice, presne ako v praveku.“<br>– Urs Widmer<br><br>„Peniaze, práca, strach a šťastie“ tieto štyri veličiny ukrýva nadpis jednej z najnovších publikácii Vydavateľstva Spolku slovenských spisovateľov od švajčiarskeho spisovateľa, dramatika a prekladateľa Ursa Widmera (21. 5. 1938 – 2. 4. 2014). Je považovaný za jedného z najuniverzálnejších švajčiarskych autorov. Písal romány, poviedky, eseje, divadelné a rozhlasové hry a za svoju tvorbu získal veľa významných ocenení. Zmysel pre iróniu a satiru popri autentickom zobrazení reality sú ingredienciou, ktorou si podmaňuje čitateľov.<br><br>O autorovi<br><br>Widmer vyštudoval germanistiku a históriu na niekoľkých univerzitách; doktorát získal za prácu o nemeckej povojnovej próze. Následne pracoval ako editor v nakladateľstiev Walter a Suhrkamp. Medzi rokmi 1967 až 1984 žil ako spisovateľ na voľnej nohe, písal recenzie a už v roku 1969 debutoval poviedkou Alois. Písal tiež divadelné a rozhlasové hry. Najväčší ohlas mala (pseudo)autobiografická trilógia o jeho matke (Der Geliebte der Mutter, 2000), otcovi (Das Buch des Vaters, 2004) a sebe samom (Ein Leben als Zwerg, 2006) a tiež divadelná hra Top dogs (sociálna satira o prepustených manažéroch). Získal niekoľko nemeckých a švajčiarskych literárnych cien.<br><br>Peniaze, práca, strach a šťastie – úvaha o<br>nezmyselnosti trhového fundamentalizmu<br><br>WIDMER, Urs: Peniaze, práca, strach a šťastie. Bratislava: Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2020.<br><br>Predložená kniha je výberom z esejí, fejtónov a úvah o živote a celospoločenských problémoch, ktoré autor písal 10 až 13 rokov. Mimoriadne zaujímavou je hneď titulná esej, kde sa autor zamýšľa nad tým, ako vnímame peniaze a či si vôbec uvedomujeme, akým spôsobom ovplyvňujú naše životy: „Peniaze ovplyvňujú našu existenciu ako nič iné na zemi, lenže nikto nevie povedať, ako pohyb peňazí funguje a čo ovplyvňuje,“ (s. 11) píše Widmer. Od myšlienok o vzniku peňazí (resp. opise spoločnosti pred peniazmi, keď fungoval výmenný obchod až po obchodovanie s mušľami) až po fatálne dôsledky vo vzniku novej hospodárskej krízy:<br><br>„Najjednoduchšie na svete je predpovedať katastrofu. Kasandra sa stala postavou, ktorú dokáže zahrať ktokoľvek. Je zjavné, že to všetko nemôže dopadnúť dobre. Rast svetovej ekonomiky, nerovnaké rozdelenie vlastníctva, zločinné zaobchádzanie s našou prírodou, drancovanie surovín bez myšlienky na budúcnosť, úplne nekontrolovaný rast svetového obyvateľstva… Kto predpovedá náš zánik, má takmer určite pravdu.“ (s. 13)<br><br>Absurdita a nepoznateľnosť trhu je prirovnávaná k uctievaniu božstiev:<br><br>„Sme ako veriaci, niektorí, prirodzene, aj ako neveriaci, ako opití či ako skeptickí vyznávači nejakého kultu. Všetci sme dobrovoľne nedobrovoľnými príslušníkmi svetového náboženstva a sme nútení veriť alebo prinajmenšom prijímať, čo nám kazatelia oznamujú, lebo racionálne poznanie nám ostáva nedostupné.“ (s. 12)<br><br>Widmer vo svojich esejach v podstate hovorí to isté, čo utopisti 19. storočia ako Owen a Fourier, teda, že systém založený na peniazoch a pripisovaní fiktívnych hodnôt veciam, ktoré ich reálne nemajú, je vo svojej podstate zvrátený a z dlhodobého hľadiska odsúdený na zánik. Widmer sa nebojí prehlásiť, že v modernej ekonómii (myslí tým pochopiteľne neoliberálny model) „drieme fašistické myslenie.“ (s. 20)<br><br>Zničiť konkurenta a ponížiť spolupracovníka, perverzná radosť z ničenia ako súčasť hospodárskej súťaže. Etika ide bokom, podstatné je, či je možné dosiahnuť zisk. Widmer sa tiež zamýšľa nad možnosťou byť nezávislý od peňazí a uvádza príklad Pabla Picassa, ktorý namiesto platenia kreslil obrazy. Widmer spája peniaze predovšetkým s otázkou moci: „Peňažná spoločnosť je nevyhnutne teroristická. Jedni teror vytvárajú v svoj prospech, iní ním trpia. Kde sú peniaze, tam je aj moc, a kde je moc, tam sa aj využíva.“ (s. 14)<br><br>Pre zaujímavosť. Podobné úvahy, siahajúce až k antropologickej podstate moci a transformáciou symbolov sily v podobe uloveného mamuta k vlastníctvu peňazí viedol aj už nebohý kulturológ Ivan Dubnička v diele Misa Mäsa.<br><br>Widmer ďalej pokračuje vymenovávaním obetí systému, ktorý zakladá na peniazoch v podobe imperiálnych vojen či vyvražďovaní Indiánov. Spočítanie obetí genocídy prirovnáva k počtu obetí genocíd. V tejto súvislosti problémy vytesňujeme a tvárime sa, že tretí svet sa nás netýka. Zaujímavou pasážou tejto otváracej eseje je aj niečo, o čom som sám písal v DAV DVA myslím už v prvom čísle, a to je nezmyselnosť a abstraktnosť nových povolaní, pri ktorých pracujúci vlastne ani nevie na čom sa podieľa. Na tento problém som narazil, keď som sám bol bez práce a snažil som si ju nájsť, pričom na mail mi chodili samé nezmyselný ponuky. Vtedy som sa taktiež pýtal, podobne ako Widmer:<br><br>„Lenže kto ako dvanásťročný sníval o tom, že sa profesiou stane Corporate Key Relationship Manager?“ (s. 23)<br><br>V závere sa dostáva k otázke šťastia o ktorom je autor presvedčený že existuje, ale je prchavé, vzácne a zriedkavé. Widmer spochybňuje redukovanie šťastia na materiálne bohatstvo a pripodobňuje ho k rozprávke o kráľovi Midasovi, ktorý si prial aby všetko bolo zo zlata. Ako to dopadlo, sa dozviete v knihe.<br><br>Ďalšie eseje<br><br>V nasledujúcej eseji nás autor prevedie Zürichom, opisuje podnebie a život v tomto meste. Od vážnych úvah o vzniku peňazí kniha pokračuje uvoľnenejším štýlom. Ďalej autor pokračuje politickou úvahou o tom, čo je to politický centrizmus: „Stred je totiž niečo ako sťahovavá duna, ktorej pohyb si všimneme len vtedy, keď niekde stojí palma v jemne plynúcom piesku. Tak sa posúva aj stred, celé roky zľava doprava. My ako zrnko piesku v dune ten pohyb vôbec nevnímame.“ (s. 28) V tejto eseji Widmer opisuje niečo, čo dôverne blízke aj Slovensku a to je depolitizácia politiky. Ďalšia, tentokrát skôr existencialistická esej analyzuje známe heslo carpe diem:<br><br>„Áno, to vždyzelené carpe diem starých Rimanov je dobrým, ale aj znepokojujúcim odporúčaním, lebo nás (súčasne so svojím posolstvom šťastia) neúprosne upozorňuje na to, že každým dňom nielen niečo získavame, ale aj (čím sme starší, tým rýchlejšie) niečo strácame.“ (s. 32)<br><br>Absencia jednoznačnosti, ako dedičstvo revolty roku 1968. Splývanie proletariátu s buržoáziou, utlačovateľov a utláčaných, to je témou ďalšej eseje, ktorá sa nápadne podobá na Žižekove úvahy a depolitizovanom odkaze roku 1968. Úvaha nadväzuje na myšlienku o všadeprítomnom centrizme a vytesnení konfliktu hodnôt do šedej reality nejasnosti politických pozícií. Chlieb a hry, kritika konzumerizmu a nezáujmu o veci verejné spojená s nostalgickými spomienkami na minulosť, pokračuje Widmer v ďalšej eseji. Ironicky dodáva: „Mali by sme konečne a definitívne prestať chcieť byť politicky mysliacimi občanmi a stať sa výlučne oduševnenými konzumentmi. Máme si myslieť, že byť konzumentom a demokratom je to isté.“ (s. 37)<br><br>V ďalšej absurdnej eseji o sťahovaní zvierat do miest akoby autor nadväzuje na predchádzajúcu úvahu. Pokračuje krátkymi úvahami o poznateľnosti ľudskej podstaty cez Freuda a istote, o hystérii a práci, o pokusoch vytvoriť svetový jazyk v kontraste vzájomného odcudzenia národov a etník; o Bohu, antických božstvách a egyptských mačkách či o morálke, slobode a autorite. Poslednú menovanú esej autor končí nasledovne:<br><br>„Potrebujeme viac morálky a autority, no zároveň sa ich bojíme ako čert svätenej vody. Zostáva nám snažiť sa o veľmi citlivé pozorovanie verejných hanebností a súčasne si zachovať pokoj a toleranciu. Lebo vieme, že tak ako je to s alkoholom, neexistuje ani čistá morálka, ani ideálna autorita.“ (s. 50)<br><br>Spisovateľ nemá dovolenku<br><br>Spisovateľ nikdy nemá dovolenku, nepozná voľný čas. Musí tvoriť vždy, keď to je nutné. O tom je esej, kde autor kvetnato opisuje čas trávený na dovolenke v kontraste uzávierky najnovšieho čísla časopisu. Widmerovi sa v tejto kratučkej eseji podarilo trefne vystihnúť život spisovateľov, život v strehu a očakávaní inšpiratívnych impulzov, ktoré neprichádzajú v stanovenom pracovnom čase a zastihujú autora aj v momente požiadaviek editorov a keď na to nie sú pripravení. Widmerova fantázia sa naplno prejavuje aj v eseji o vzniku Zürichu, kde prechádza od geológie a vzniku hornín až k upaľovaniu bosoriek:<br><br>„Až pred 3000 rokmi stavali už Kelti prvé chalupy zürišského typu. Potom to už šlo krok za krokom. Rimania v Lindenhofe, prepojenie s Waldstättenom a Luzernom, výstavba mestského múra, mor, ovládnutie Stadelhofenu a Zollikonu, reformácia, zlaté 18. storočie, keď všetkých 10 000 obyvateľov Zürichu bolo významnými a duchaplnými osobnosťami… generálny štrajk vystrašil chudobných i bohatých, obchody Landi opustili vidiek a na Bellevue rástlo obilie. A potom vykopali Milchbucktunnel, a odrazu bol dnešok. Ten nádherný čas, v ktorom (inak než vo všetkých iných časoch) všetci žili, mohli písať a čítať tento text… Teraz bolo na Bellevue veľmi horúco. Vlastne prihorúco, kým sa Slnko nevzdalo a nestalo sa najprv bielym a potom čiernym trpaslíkom. Čiernou dierou. Všetko teplo a svetlo sa vytratili. Kaviareň Odeon zavrela svoje brány 6. marca 10 986 053. Už neprichádzali nijakí zákazníci, ani Zürišanky a Zürišania, lebo už nijakých nebolo…“ (s. 54)<br><br>Ešte aj zánik sveta berie Widmer s pozoruhodným nadhľadom a spája ho so svetom každodennosti. V eseji Zorro pomstiteľ Widmer rezignovane uvažuje nad domnelou silou slova a nad nemohúcnosťou spisovateľov v boji so skutočnou mocou a nad ich krutými osudmi:<br><br>„Kto už počul, že by slovo proti niekomu mocnému niečo zmohlo? Dobre, na počiatku bolo Slovo, tak vtedy možno. No potom, keď už nebolo iba slovo, ale aj skutok a peniaze a vražda, vtedy to už pre slovo bolo oveľa horšie. Odvtedy sme my spisovatelia svoje partie, ktoré sme sa odvážili hrať proti skutočne mocným, skoro vždy prehrali.“ (s. 56)<br><br>Jediný, kto podľa Widmera môže slovom niečo zmeniť je fejtonista. Zorro fejtonista, ktorý má moc zničiť hviezdičky každej nekvalitnej reštaurácie. Nad silou prítomného okamihu a udalostí, ktoré sa dejú v jednom momente sa autor zamýšľa v esej Práve teraz:<br><br>„Ľudia zomierajú, ľudia sa rodia, hynú hladom, strieľajú rýchlopalnými zbraňami na iných ľudí, vykrikujú heslá, spia, obesia ich na stromy, jedia polievku, udusia sa v štôlni pri 150 stupňoch Celzia, skáču z mostov do náruče smrti, rozprávajú vtipy, a to všetko sa odohráva po celej zemeguli – teraz, práve teraz.“ (s. 59)<br><br>Hrôza, i šťastie v jednom okamihu. Keby sme vedeli, čo sa všetko práve deje, psychicky by sme sa zrútili, konštatuje autor, preto radšej chceme byť slepí. Láska a smrť je témou ďalšej eseje. Podľa autora nič nie je nezrozumiteľnejšie ako smrť. Za nami idú žijúci, pred nami mŕtvi… Túto úvahu plnú optimistického uvažovania o smrti končí autor pochmúrne:<br><br>„Iba tí, s ktorých životom a smrťou sa spája tak veľa hrôzy, že to zdanlivo ani čas neodbúra, ostávajú ako prízraky niekde skrytí, nezmierení, nečakane sa vynoria a rovnako náhle zase zmiznú v čiernych odevoch a s bielymi strhanými tvárami.“ (s. 62)<br><br>Widmer píše aj o utópii nenásilia:<br><br>„V súčasnosti stoja na celom svete nespočetné armády bezradne proti sebe a nevedia, kto a kde je nepriateľ. Namiesto nich by bola vhodnejšia svetová polícia, opierajúca sa o jednu jedinú vôľu všetkých ľudí na zemi – zabezpečovať nenásilný a spravodlivý svet… Sloboda slova, myslenia, umenia. To všetko by však fungovalo len vtedy, ak by už nebolo nápadných rozdielov medzi chudobnými a bohatými. Ale áno, prirodzene, je to utópia. Lenže utópie sú tu nie na to, aby sa ihneď stali skutočnosťou. Teraz a bez meškania. Pomáhajú nám však zamýšľať sa aj nad vzdialenými možnosťami a nádejami.“ (s. 64)<br><br>Po úvahe o smrti, Widmer píše aj o myšlienke nesmrteľnosti a skepticky dodáva:<br><br>„Veď už sotva veríme, že príde ešte nejaká budúcnosť, ktorú by sme radi zažili. Spoliehame sa skromne na do istej miery prijateľný zajtrajšok a s vďakou sa čudujeme, keď za ním nasleduje pozajtrajšok, ktorý prežiť je ešte vždy radosťou… Nevieme, čo príde, ale tušíme, že niečo príde. V najhoršom prípade doba, keď budeme musieť prosiť bohov, aby sme nemuseli byť nesmrteľní.“ (s. 68, 69)<br><br>Kolektívna pamäť, rýmovanie slov a analfabetizmus novej generácie, je témou eseje, kde pripomína silu tradovania započatú už Homérom:<br><br>„Môže sa stať, že ich pravnuci budú spievať o vzdialených dňoch, keď sa zrútili veže a páni vtedajšieho sveta, trasúc sa hnevom, tiahli do krajiny Afganistan a tam sa v hlbokom snehu stratili.“ (s. 71)<br><br>Nasleduje úvaha o vianočnom príbehu skutočne netradičná a konfrontovaná so súčasnosťou a úvahami o novoročných želaniach a predsavzatiach. Widmerov zmysel pre iróniu nepozná politickú korektnosť: „G. W. Bush sa po desaťročia zaprisahával, že sa raz stane prezidentom USA a prenikavo zmúdrie. Teraz už môže jedno dobré predsavzatie vyškrtnúť.“ (s. 74)<br><br>Widmer sa pýta na otázku, či sú dejiny pokojnou evolúciou alebo sledom katastrof či na otázku možnosti porozumieť vlastnému mozgu: „Že svet existuje, o tom niet pochýb, ale že by mohol byť značne iný ako naša predstava o ňom, to takisto nie je zanedbateľné. Lenže aký iný?“ (s. 79) pýta sa.<br><br>Žiť s mozgom iného človeka<br><br>Autor sa zamýšľa nad predstavou, že by žil s iným mozgom, ale tak, aby si to mohol porovnať s tým pôvodným:<br><br>„Poznal som človeka, ktorého všetci mali za hlupáka. Volal sa Werni a skutočne nebol nijaký Einstein. Ale jeho vyrovnanosť so životom bola taká zjavná, že keby som vtedy bol mohol jeho mozog vyskúšať, možno by som si ho chcel aj ponechať.“ (s. 80)<br><br>Ďalej sa Widmer zamýšľa nad limitom ľudského pokroku a otázkou, či sme jeho vrhol už nedosiahli. Tematizuje obmedzenosť zdrojov či možné eko-katastrofi. Od úvahy o ľudskom pokroku sa presúvame k úvahe o znameniach jari. Pobavila ma veta „budeme, prípadne nebudeme trhať prvosienky, lebo je to už politicky nekorektné, ale ich len obdivovať, a iba jednu si tajne uchmatneme a strčíme svojej láske do výstrihu.“ (s. 85)<br><br>Ďalšiu vtipnú esej venuje Widmer pitiu. Predsavzal si, že bude piť v cudzine, pod čím chápe všetko, čo nie je jeho vlastným príbytkom. Následne sa pýta na to, v čom spočíva podstata dobrej otázky. Autor usudzuje, že ide o otázku, „ktorej odpoveď sa zdá taká rukolapná, že ju už ani nekladieme – akoby sme sa za ňu hanbili –, ktorú však pri presnejšom zamyslení nie je také jednoduché zodpovedať.“ (s. 89) Ďalej sa venuje špecifickým dohodnutým slovníkom konkrétnych skupín ľudí, špeciálne ekonómov.<br><br>Tri dlhšie eseje na záver<br><br>Tak ako prvá úvodná esej, tak aj posledné tri eseje od strany 95 (Vážne, zábavné, nudné; Básnik pracuje a Švajčiarsky kraviar ako švábsky sviniar) majú širší rozsah. V prvej z nich sa autor zamýšľa nad fenoménom nudy a prelínania vážnosti a zábavy. Konštatuje, že existujú diela, ktoré nikto nikdy neprečítal do konca (našťastie môžem ako autor tejto recenzie prehlásiť, že Widmer k ním nepatrí). Freud a Čechov, tieto persóny porovnáva Widmer, ktorý nás sprevádza jeho chápaním literárneho umenia. Dozvedáme sa, že k autorovým obľúbencom patria Shakespeare, Büchner, Kafka, Samuel Beckett a špeciálne Anton Čechov, ktorému venuje esej. Nudné písanie, ktoré je v konečnom dôsledku zábavné.<br><br>Spánok je mladším bratom smrti, 1/3 života prespíme. Týmito motívmi začína ďalšiu esej, ktorú pomenoval po nápise na izbe André Bretona „Básnik pracuje,“ ktorý si umiestnil na dvere izby počas spánku. Iba v spánku môže byť skutočnosť úplne zrušená. Widmer sa zamýšľa nad zmyslom spánku, ale aj utrpenia nespavosti predovšetkým u tvorcov (Goethe, Schiller, Nabokov):<br><br>„V Šípkovej Ruženke spia všetci 100 rokov, a potom žijú ďalej, akoby sa nič nebolo nestalo. Kuchár vylepí v roku 1800 kuchtíkovi zaucho, na ktoré sa napriahne už v roku 1700. Nikomu to nie je čudné,“ zamýšľa sa Widmer.<br><br>Widmer je fascinovaný snom, a špeciálne surrealistami. Dochádza k zisteniu, že prvé verše vznikli z čarodejníckeho zaklínania, fenoménu, ktorý moderný človek zo sveta vytesnil spolu s úvahami o snívaní.<br><br>Posledná esej tohto knižného výberu končí o fenoméne cudzieho, o (ne)vymedzovaní sa voči druhým v časoch multikultúrnych, keď v mene politickej korektnosti vytesňujeme staré pomenovanie etník (aj pre Slovensko aktuálna téma). Slovami Widmera „My Švajčiari medzičasom kupujeme čoraz viac obranných sprejov, poplašných pištolí a taserov, aby sme sa ochránili pred nočnými prepadmi a vlamačmi. Ale „svinský Šváb“ už nehovoríme…“ (s. 112)<br><br>Kniha Widmera sa číta veľmi dobre a rýchlo. Pri najmenšej snahe ju prečítate najneskôr za dva dni. Text je prešpikovanými zaujímavými prirovnaniami a neočakávateľnými myšlienkovými pochodmi, pri ktorých sa čitateľ určite nebude nudiť. Sčítanosť a kulturologickú kompetentnosť autora dokazujú početné odvolávky na kultúrne artefakty, autorov, ľudovú slovesnosť či historické udalosti a s nimi spojené príbehy. Na knihe najviac oceňujem jeden zaujímavý fenomén, a to je priblíženie života profesionálneho spisovateľa a jeho myšlienkových pochodov. Widmer sa nemusí báť, že sa jeho kniha zaradí k tým, ktoré nikto nedočíta do konca. Mňa samého inšpirovala k písaniu novej knihy, ktorá bude v podobnom duchu. Autora rozhodne odporúčam každému, kto sa zamýšľa nad životom.

Urs Widmer (* 1938 – † 2014), jeden z naj- významnejších predstaviteľov súčasnej švajčiarskej literatúry, je u nás zatiaľ len málo známy. Ide o nesmierne plodné- ho a vysoko oceňovaného autora, ktorý písal poviedky, romány, divadelné a rozhlasové hry, eseje, fejtóny, pôsobil ako knižný redaktor, novinár, spisovateľ na voľnej nohe, ako aj prekladateľ. K najznámejším Widmerovým dielam patrí pseudoautobiografická trilógia, pred- stavujúca rodičov i samotného spisovateľa, Der Geliebte der Mutter (vyšla v češtine ako Milenec mojej matky), Das Buch des Vaters a Ein Leben als Zwerg. Populárna je aj jeho hra Top Dogs (v češtine pod tým istým názvom).<br>V knihe esejí a fejtónov Peniaze, práca, strach a šťastie sa Urs Widmer prezentuje ako výborný štylista, citlivý pozorovateľ a hĺbavý kritik súčasnej európskej (vrátane švajčiarskej) spoločnosti, ironickými komentármi obnažuje jadro problémov, ktoré sú charakteristické pre našu dobu. Pozoruhodná je autorova schopnosť spájať vážne s úsmevným, banálne s podstatným, parciálne s univerzálnym, takže na prvý pohľad zábavný fejtón odhaľuje závažné chyby v hodnotovej orientácii našej civilizácie. Dôležitým prvkom jeho rukopisu je humor, irónia a sebairónia, ba až satira, ľahkosť štýlu sa spája s kritickou reflexiou. Widmer môže písať o naoko nepodstatnej téme z privátnej každodennosti, no v pozadí jeho textu cítime starosť o človeka a jeho budúcnosť, o našu planétu, v úsmevne ladených momentkách nie je ťažké čítať kritiku sociálnych pomerov, obavy z ekologických katastrof, z narušenia mieru vo svete.<br>Spektrum autorových tém je široké, Widmer napríklad píše o peniazoch, o ich histórii a spätosti s abstraktným myslením, o ich vplyve na ľudský život. Peniaze vytvárajú rozdiely, hovorí, „rozdiely spôsobujú závisť, závisť plodí hnev, hnev nabáda k násiliu, násilie často vedie k vražde, masovému vraždeniu, vojne“. Vzápätí upozorňuje na ťažký údel tretieho sveta, na drancujúcich kolonizátorov a ich praktiky, dôrazne pripomína utrpenie, ktoré spôsobilo baženie po peniazoch a s nimi spätej moci.<br>Widmer si berie na mušku európsky civilizovaný svet s jeho politickou korektnosťou, s deklarovanými politickými a etickými ideálmi (ideál rovnosti, demokracie, spravodlivosti), od ktorých sa dnes v realite vzďaľujú mnohé spoločnosti. Kritike podrobuje princípy modernej trhovej ekonómie, kde je všetko podriadené zisku a kde ostáva málo miesta pre morálku, autor dokonca neváha hovoriť o militantnosti takejto ekonomiky, o jej perverznosti a spojitosti s terorom, ba i fašizmom. „Zničiť konkurenta... pokoriť rivala“, taký je cieľ tejto ekonomiky, nikoho nezaujíma, či takéto konanie má etický cieľ, dôležité je len, „či sa to oplatí“. Kritické vyjadrenia vyslovuje autor aj na margo falošného chápania demokracie ako slobody konzumu, je to jav, s ktorým sa často stretávame aj u nás.<br>Premýšľajúc o súčasnosti, spisovateľ si nemôže nevšímať problematiku ľudského času, jeho konečnosti, ale aj to, ako sa chápe jeho zmysluplnosť napríklad v súvislosti so zrýchľovaním ako všeobecným imperatívom doby, s následnou povrchnosťou myslenia. Starorímska výzva Carpe diem sa stane témou eseje o tom, ako sa vekom mení naše chápanie času, každého jednotlivého dňa, hlavne obsahu, ktorý doňho vložíme... ale aj o tom, ako sa nechávame rozptyľovať rastúcim množstvom najrozmanitejších ponúk, ako sa vyhýbame hlbšej (seba)reflexii a sebapoznaniu.<br>Widmer neobchádza ani tému prírodnej devastácie, individuálneho a kolektívneho egoizmu, rastúcej ľahostajnosti (my a oni, utrpenie iných sa nás nedotýka) či tému pochybeného multikulturalizmu, čoraz väčších konfliktov, ohrozujúcich stabilitu a mier na zemi. Citlivé zaznamenávanie negatívnych javov privádza autora k značne pesimistickému názoru, že dnes „treba mať dušu z kože“, aby sme necítili podobnosť našej doby s rokmi pred 1914 alebo 1939. Nezakrývajme si oči pred tým, čo sa odohráva okolo nás (aj v nás), pred rastúcou chamtivosťou, agresiou, pred silnejúcim egoizmom, násilím – aj tak by sme mohli interpretovať posolstvo Widmerových na prvý pohľad úsmevných, príťažlivým štýlom napísaných esejí a fejtónov, ktoré nepochybne stoja za pozornosť aj ako podnety na hlbšie premýšľanie o tom, ako žijeme a kam smerujeme. Som veľmi rada, že Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov priblížilo slovenskej čitateľskej obci Ursa Widmera, jeho kritické reflexie sú aj u nás aktuálne a zaslúžia si, aby sme sa s nimi oboznámili.<br>Etela Farkašová, LITERÁRNY TÝŽDENNÍK (dvojčíslo 9 – 10) 11. marca 2020