Bývalý syn

@nathalysreading Do akej krajiny by ste sa zobudili, keby ste boli desať rokov v kóme?
Francisk sa zobudil presne do takej, na akú si pamätal – ak nie do ešte horšej. V Bielorusku zastal čas a všade cítiť len strach a smútok.

Tušila som, že toto bude ťažké čítanie. Emocionálne. Vyčerpalo ma to. Ronila som slzy, ktoré sa nedali zastaviť. Tiekli a tiekli. Príbeh je príšerne bolestivý, no keď si človek uvedomí, že aj príšerne reálny, je mu do plaču dvojnásobne. V deji sa stretávame s mužom, ktorý sa po desiatich rokoch prebral z kómy, ale svet okolo neho sa prebudiť nechcel (alebo skôr nemohol).

Príbeh je sám osebe mučivý. Realita nie je vždy pekná a týmto smerom išiel aj spisovateľ. Atmosféra je ťaživá. Vidíme Franciskovu starú mamu, ktorá zo všetkých síl bojuje za uzdravenie svojho vnuka, aj keď musí zápasiť s ľahostajnosťou lekárov a hyenizmom okolia. Táto úbohá žena veľmi miluje svoje vnúča a robí všetko, aby sa napokon prebralo. Pukalo mi srdce, keď som čítala, aké prekážky musela prekonávať a aké neuveriteľné odhodlanie mala. Nič ju nedokázalo zastaviť, ani apatická spoločnosť, v ktorej žila. Pozeráme sa na prehnitosť systému v tej najzákladnejšej podobe – očami obyčajného človeka, ktorý už veľa videl a zažil. Dielo bolo veľmi skľučujúce. No aj v tejto beznádeji môžeme cítiť nádhernú lásku starej mamy, ktorá sa priam valí stránkami a zanecháva za sebou krásny pocit, aj keď čitateľ okamžite nevie popísať, prečo v ňom príbeh vyvoláva zmiešané pocity smútku a radosti. Až potom na to príde. Jej láska je taká čistá, že presvetľuje celý pochmúrny dej, ktorý sa na prvý pohľad javí ako celkom bezfarebný, depresívny, no to nie je pravda. Táto nezlomná žena nachádza svetielko nádeje tam, kde by ho už nikto nehľadal.

Síce je Bývalý syn fikciou, ale nedá sa nevidieť, ako otvorene sa v ňom kritizuje bieloruské štátne zriadenie. Zriadenie, ktoré je tak nápadne podobné iným, v ktorých ľudské práva vôbec nič neznamenajú. Je tragické, keď je človek iba bezvýznamnou smietkou vo veľkej mašinérii nekalých praktík a zastrašovania. Z ľudí, ako podotkol sám Saša vo svojom predhovore, sa stávajú bývalí synovia a dcéry vlastnej krajiny. Ak túžia po lepšom živote, musia odísť. Iná možnosť neexistuje. No navždy to v nich zostane. Tá bolesť. Nikdy sa im nezahoja rany na duši.

Kniha mnou pohla. Je vynikajúca, aj keď emocionálne zdrvujúca. Je nasiaknutá smútkom. Odporúčam ju každému.