Zaľúbila som sa do nádeje

“Čas je iný. Naháňajte ho, hazardujte s ním. Bez ohľadu na hru, čas sa rád hrá, lebo vždy zvíťazí. No na rozdiel od svojich partnerov, čas vie byť láskavý. Alebo aj to je možno ilúzia. Možno má čas zuby iba nato, aby sa vyškieral, a hlas nato, aby sa smial posledný.”

Život s nevyliečitelnou chorobou. Či už fyzickou alebo psychickou, nedá sa na ňu zabudnúť. Naruší každodenný kolobeh a neustále striehne v mysli ako chorého človeka, tak aj jeho najbližších. Skupinka mladých ľudí našla pevné priateľstvo práve na takom smutnom mieste ako je nemocnica. Každý deň bojujú so svojou chorobou, démonmi, ktorí zasiahli mladé telo a myseľ. Niektorí sú tam celý život a takmer nič iné ako nemocničné prostredie nepoznajú. A podaktorí boli vytrhnutí z obyčajného života príznakmi, ktoré si odmietali pripustiť.

Práve vzájomná spoločnosť im vnáša do života ako taký pocit normálnosti. A čo je ešte dôležitejšie, nádej. Nádej, že jedného dňa zažijú všetku tú lásku a dobrodružstvá, o ktorých toľko čítajú v knihách. Že spoločné okamžiky sa stanú tradíciou a oni porazia to, čo ničí ich telo. Že dnes nebude ich posledný deň.

Bolo to silné, pekné a veľmi smutné. Zopárkrát som si poplakala. Ako som čítala ich osudy, spoznávala jednotlivé postavy a dozvedela sa, čo ich vlastne trápi, aj ja som si vytvárala nádej. Život však neprináša vždy iba šťastné konce. Kniha sa asi nezaradí medzi moje najobľúbenejšie, rozhodne však patrí do skupiny, na ktoré tak ľahko nezabudnem.

“A zaľúbila sa do nádeje. Nádej je horko-sladkou spoločníčkou osamelosti. Žije v stvoreniach večnosti, je starostlivým domovom, ktorý má viac zvedavosti než rozumu. Hovorí nevinné lži a sem-tam kradne. Stráca sa. Stráca sa v tých, ktorí ju potrebujú. Nádej chutí ako deň pri mori a drží vás za ruku bolestivým stiskom. Je hlboká a vystrašená, prázdna a statočná.”

Je to veľmi neveselé čítanie. Akoby to bolo intenzívnejšie Na vine sú hviezdy. Kedysi som ten príbeh zbožňovala, no ako starnem, tak sa mi zdá depresívny a už v ňom krásu nevidím. Pripomínalo mi to aj iné knihy, ale tie nejdem menovať, aby som neprezradila to, čo nemám. Táto nová young adultka ma upútala názvom a obálkou, anotáciu som si nečítala. Na začiatku som si myslela, že to bude emocionálna búrka, no príbeh vo mne zanechal zmiešané pocity. Bolo to napísané veľmi tragicky a zároveň poeticky, takže to vyznievalo neprirodzene. Ledva som to dočítala, lebo mi postavy neprirástli k srdcu.

Štýl písania sa mi teda nezdal dobrý. Citáty, ktoré sa nachádzali v celom príbehu, boli smutné (to mi neprekážalo), neosobné a opakovali sa. Akoby to boli len zlepence z internetu. Citáty o smútku, bolesti, smrti... Hlavní hrdinovia sa vyjadrovali ako básnici. Nepôsobilo to reálne. Bol to jeden veľký zmätok a poriadny nátlak na čitateľa. Citové vydieranie. Preto som nedokázala cítiť súcit, aj keď to vo mne malo vyvolať emócie.

Oceňujem síce zvrat na konci, ale predpokladala som to. Všetko k tomu smerovalo. Nebolo to originálne, ale musím uznať, že záver bol napísaný pekne. Iba ten ma zaujal.

Počas písania recenzie som sa pozrela na Goodreads a prečítala si ukážky. Keby som to urobila predtým, tak by som si ušetrila čas. Škoda. Teraz ale môžem knihu odporučiť vám. Len musíte tento typ diel vyhľadávať. Poteší napríklad fanúšikov Johna Greena. Určite neoľutujete. Pred rokmi by som Zaľúbila som sa do nádeje zhltla, no teraz si gratulujem, že som to dočítala. Uvedomujem si, že téma diela je veľmi vážna a som rada, že takáto kniha existuje, no asi by sa mohla páčiť mladším čitateľom, ktorí môžu zaradiť medzi pozitíva poetický štýl.