Sivé včely

S kúpou tejto knihy som dlho otáľala. Nebola som si istá, či sa mi bude páčiť. A prvý dojem ma neklamal. Nedokážem sa rozhodnúť, či to bolo dobré, alebo nie, s ohľadom na hrôzy vojny, ale skôr sa prikláňam k tomu, že nebolo.

Vojna v ňom vyvolala akési nepochopenie a náhlu ľahostajnosť k všetkému, čo ho obklopuje.
(str. --)

Už na začiatku nás autor upozornil (pozri ukážku vyššie), že príbeh bude o ľahostajnosti. Chápem, čo tým chcel docieliť, no keď je hlavný hrdina ľahostajný egoista a stará sa len o seba a včely, tak je zrejmé, že čitateľ súcitiť nedokáže, aj keď vie pochopiť jeho pohnútky. Je to veľká škoda, lebo práve na tomto by sa mohol stavať nádherne citlivý príbeh. V deji sa vyskytuje vševediaci rozprávač, ktorý akoby sám netušil, čo je podstatné, takže priblíženie postáv od neho nečakajte. Všetko je zbavené emócií a mŕtve, no nie štýlom, ktorý by nám chcel niečo povedať, ale presne tým, ktorý nám nepovie nič.

...ak sa mu niečo stane, jeho včely budú siroty.
--
Pravda, má dcéru, ale tú v skutočnosti nemá on, ale jeho bývalá manželka Vitalina. A dcéra včely nepotrebuje.
(str. --)

Interakcia postáv je divná. Skoro nič o nich nevieme, nikto sa o nikoho skutočne nezaujíma, a keď som si konečne myslela, že tam budú nejaké emócie, tak sa to priam neprirodzene prevrátilo do nezáujmu a ďalšieho rozprávania o včelách. Občas mi stuhla krv v žilách, keď protagonista narazil na políciu, ale dokázal sa otriasť a znova boli dôležité iba včely. Internát od Žadana sa s týmto nedá ani porovnať. Tak sa to malo uchopiť. Internát má všetko, čo tejto knihe chýba, a dokonca aj niečo navyše. Je geniálny, ľudský, toto je však len nevydarený pokus. Mrzí ma to.

A v tom sa mu zažiadalo pozornejšie sa poobzerať v zrkadle. Ale kde ho vziať?
(str. --)