Najnovšie - Rovnako ako knihy, aj sloboda je v našich rukách. strana 2 z 5

Publikácia je piatym zväzkom dlhodobého projektu Historického ústavu SAV – Dejiny Slovenska v 20. storočí. Publikácia je rozdelená na dve relevantné časti – prvá, s názvom Obmedzená demokracia (1945 - 1948), sa zaoberá prvým povojnovým obdobím. Československo sa po skončení 2. svetovej vojny ocitlo vo sfére vplyvu Sovietskeho zväzu, čo malo determinujúci vplyv i na vývoj slovenskej spoločnosti. Druhá časť publikácie (s názvom Od februára 1948 do konca 50. rokov) mapuje obdobie, ktoré sa začalo štátnym prevratom v roku 1948 a nastolením monopolu moci komunistickej strany. Československo sa stalo pevnou súčasťou sovietskeho mocenského bloku a stalo sa jeho integrálnou súčasťou v konfrontácii medzi Východom a Západom. V priebehu niekoľkých mesiacov po prevrate sa vytvoril komunistický totalitný systém – v ňom síce existoval Národný front ako politická inštitúcia, no stal sa len fasádou na zakrytie fungovania komunistickej diktatúry.

Sociologička Oľga Gyárfášová sa rozprávala s desiatimi ženami, ktoré boli súčasťou alternatívneho opozičného spoločenstva v rokoch normalizácie v Bratislave. Prostredníctvom svojich príbehov nám umožňujú nazrieť do sveta, v ktorom sa Štátna bezpečnosť usilovala získať kontrolu nad ich životmi. Približujú, ako politickému režimu vzdorovali, akú rolu pre ne zohrávala sieť rodinných, kamarátskych aj vzdialenejších vzťahov, ale aj priestor pre seba. V spomienkach otvárajú témy emigrácie, rodiny, prípravy samizdatov, väznenia, vypočúvania, spoločenstva blízkych ľudí, osobnej slobody a i.

Český bestiář přináší příběhy několika mužů, kteří během 20. století fatálně selhali a podlehli totalitním ideologiím. V jejich jméně psali básně, učili děti, udávali Gestapu i Státní bezpečnosti, chodili na schůze Vlajky i KSČ a vyháněli a vraždili Němce. Někteří tak činili z osobního prospěchu, jiní věřili ve šťastné zítřky, ať už národně socialistické, nebo socialistické. Dramatické, někdy až bizarní příběhy Jaroslava Nachtmanna, Miroslava Hnáta/Hanuše, Jindřicha Cinka, Ludvíka Špirka, Vladimíra Smrčiny, Josefa Rejthara, Jaroslava Čermáka a Miloše Cettla snad budou pro čtenáře dostatečným varováním, aby nepodléhali falešným prorokům.

Na konci roku 1989 byl mráz, který zalézal za nehty. Přesto byly ulice českých a slovenských měst plné lidí, kteří už měli plné zuby komunistické diktatury. Jak tyto společenské kotrmelce a dobu plnou elektrizujícího napětí i prvních svobodných nádechů po mnoha letech vnímá parta desetiletých dětí? Jak revolucí žije jejich malé sídliště na okraji malého okresního města? Kde sehnat trikoloru? Proč se už učitelům neříká „soudruhu“? A kdo je to ten Havelnahrad?

Príbeh dvoch súrodencov o dospievaní v socialistickom Československu a ťažkých začiatkoch na Západe Napriek totalite prežili Miša s Alanom šťastné detstvo. Je tesne pred pádom železnej opony a Alanovi je socialistická Žilina príliš tesná. Rozhodne sa utiecť, ale príchod do západného Nemecka nie je jednoduchý. Miša zisťuje, že brata vôbec nepoznala. Po čase sa celá rodina stretáva vo Viedni. Z rebela Alana je chirurg a žije v zdanlivo šťastnom vzťahu, kým Miša sa bezcieľne túla životom a Európou. Chceli by si byť bližší, ale každý z nich sa vzďaľuje iným smerom. Podarí sa im opäť nájsť spoločné puto? Susanne Gregor, rakúska spisovateľka so slovenským pôvodom, empaticky rozpráva o migrácii a integrácii na prelome 80. a 90. rokov. Silný súrodenecký portrét odhaľuje históriu našej krajiny tesne po nežnej revolúcii a zároveň nastavuje zrkadlo rakúskej spoločnosti. Vydanie knihy z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia, ktorý je hlavným partnerom projektu.

Historický román o rozhodujících životních bodech několika osudem propojených rodin od nástupu nacismu až do hluboké normalizace v Československu. Evička Tomschitschová, dcera Židovky a českého Němce, po "dobrovolném" odchodu maminky strávila dětství v klášteře a dětském domově. Sára Lebensternová přežila koncentrák i pochod smrti a stále čeká na návrat své ztracené dcery, a rodina Franze Schwarze alias Františka Švarce se snaží bez skrupulí vytěžit z každého režimu výhody a moc. Dva totalitní režimy se tu projevují ve vší své podlosti, protože v člověku probouzejí a podněcují jeho horší já.

Kniha Povstanie bez legiend Jozefa Jablonického vznikla na základe rozsiahlej samizdatovej monografie Povstanie 1944, ktorú dokončil v novembri 1988 a ktorá mohla byť prvý raz verejne publikovaná až po páde komunistického režimu. Vydanie z knižnej edície Denníka N nie je len reedíciou knihy z roku 1990, ale ide o text, ktorý bol dôkladne porovnaný s originálnym strojopisom z pozostalosti Dr. Jablonického a doplnený o doteraz súborne nezverejnené medailóny významných aktérov Povstania. Napriek snahe totalitnej moci sťažiť autorovi bádanie, napriek domovým prehliadkam, drancovaniu osobného archívu, znemožneniu cestovať a stretávať sa s pamätníkmi podarilo sa Jablonickému napísať a uchovať impozantné dielo. Do najmenších detailov a v polemike s vtedajšou oficiálnou povstaleckou historiografiou zachytáva vojenské prípravy a odbojovo-spoločenský vývoj na Slovensku v predvečer SNP. Niektorým zabudnutým povstaleckým osudom prinavracia ich mená aj zásluhy, iných z piedestálov vystavaných normalizačnou historiografiou zhadzuje a poukazuje na ich omyly a zlyhania. Jozef Jablonický bol nielen najlepším znalcom problematiky odboja a SNP, ale aj skvelým rozprávačom. Mal za sebou rozsiahly archívny výskum, zhromaždil rôznorodú literatúru československej, sovietskej i západnej proveniencie a neuveriteľne precízne sa venoval získavaniu a overovaniu aj tých najpodrobnejších detailov. Nerobil rozdiely medzi svedectvami osobností komunistickým režimom pozitívne hodnotených alebo, naopak, zavrhovaných. Jeho snahou bolo hľadať objektívnu pravdu.

Dějiny Slovenska nejsou dějinami Slováků jako národa, ale historií území, které dnes tvoří současnou Slovenskou republiku. Jan Rychlík sleduje historii slovenského území od úplných počátků. Jádrem knihy jsou však kapitoly o moderních dějinách Slovenska, vrcholících získáním samostatnosti v roce 1993, i o následujících dekádách. Autor má unikátní předpoklady pro napsání první české syntézy slovenských dějin – má české i slovenské občanství a jako přímý účastník byl i u jednání o rozdělení společného státu.

“Slovensko je stále krajina na tekutých pieskoch. Spoločnosť väčšinovo nie je ustálená, hodnotovo ukotvená, je v neustálom mentálnom pohybe a nevieme, kam to vyústi,” tvrdí Martin M. Šimečka v knihe rozhovorov s Jánom Štrasserom. Spomienkami na detstvo v rodine komunistami prenasledovaného disidenta a mladosť strávenú v spoločnosti československej intelektuálnej elity približuje udalosti, ktoré formovali Slovensko. S dokonale pripraveným Jánom Štrasserom spomínajú aj na rok 1968, normalizáciu, pozadie Nežnej revolúcie a rozpad Československa, roky mečiarizmu a Ficových vlád a napokon na dva roky pandémie a vlády Igora Matoviča. Posledná kapitola je venovaná parlamentným voľbám v roku 2023. Nie je to kniha len o Martinovi M. Šimečkovi, ale kniha o krajine, ktorá napriek bohatým skúsenostiam s totalitnými režimami opäť stojí na rázcestí a váha, ktorým smerom sa vydať. Martin M. Šimečka dostáva množstvo prívlastkov. Je známy ako jeden z najvýraznejších slovenských intelektuálov, ale tiež ako spisovateľ, disident, novinár, redaktor, komentátor, bežec, cestovateľ, tulák. Hovorí, že bol zakázaným autorom ešte predtým ako napísal prvú knihu. Časť roka trávi pravidelne na samote na Muránskej planine, časť roka medzi stredoeurópskou intelektuálnou elitou.

Johana Hovorková a Pavel Šafr si v desetidílném podcastu povídali o každodenním životě před rokem 1989. Pavel Šafr tu dobu zažil, Johana Hovorková se ptá. Právě úmorná, nekonečná každodennost ukazuje, že šlo o režim, který kontroloval všechny aspekty života lidí. Ano, byla to totalita. Jak se projevovala v tom, co lidé jedli, na co se dívali v televizi, co četli v novinách? Jak komunisté změnili město, venkov a chování občanů? O tom všem je tato kniha doplněná o příběhy a vzpomínky, které napsali Jan Rejžek, Vladimír Just, Dan Hrubý, Karolína Němcová, Pavel Šmejkal, Petr Volf nebo Michal Klíma.

Keď sa na Silvestra roku 1977 divákom z televíznej obrazovky prihovorili Lasica so Satinským, bolo to ako zjavenie. Zakazovaní umelci, ktorých po normalizácii „upratali“ z očí verejnosti, boli zrazu späť – a hneď ako súčasť výkladnej skrine československej televíznej zábavy. Keď sa nedlho nato na obrazovky vrátili s vlastnou reláciou Ktosi je za dverami, mohlo sa zdať, že dvojicu s nejednoznačným humorom vzal komunistický režim po rokoch predsa len na milosť. Ako však poznamenal jeden z predstaviteľov vtedajšej moci, situácia je zložitá, a tak sa za dverami kancelárií komunistických pohlavárov rodili ďalšie a ďalšie zákazy – až kým ich neprerušil štrngot kľúčov na námestiach. Ponorte sa do pokračovania komiksového príbehu Lasicu a Satinského a spoznajte „zložitú situáciu“ čias, v ktorých sa zrodili hry Náš priateľ René, Deň radosti, ako aj legendárne hudobné albumy, pri ktorých k značke L + S pribudlo písmenko F.

Mezinárodní bestseller o dospívání po pádu železné opony Co to znamená být svobodní? Tuto otázku si po roce 1989 položila polovina evropského kontinentu. A odpověď velmi záležela — a stále záleží — na tom, kdy a kde se člověk narodil. Jestliže v komunismu lidé toužili po konci represe a státního dohledu, v nastupujícím a mnohdy dravém kapitalismu si stýskali — a pořád si někdy stýskají — po existenčních jistotách, které jsou základním předpokladem nějaké osobní realizace a svobody. Albánská spisovatelka Lea Ypi si prožila obojí. Dětství v rodině disidentů a intelektuálů jí přepůlil rozpad sovětského bloku, a tak měla možnost pozorovat ostrý kontrast mezi hodžovskou komunistickou Albánií, v níž byla společnost apatická, a její kapitalistickou verzí, kdy se tatáž společnost kvůli bezuzdné tržní logice téměř rozpadla. Ypi se k těmto vzpomínkám vrací ve své mezinárodně úspěšné knize Svobodná a pokouší se nalézt odpověď, jak postsovětská situace ovlivnila naše pojetí svobody. A jestli vůbec můžeme a umíme být svobodní…

Havel byl chemickým laborantem, kulisákem, režisérem, spisovatelem, pedantským organizátorem, bohémem, extravagantním kuchařem, milujícím manželem i sobeckým nevěrníkem, morální autoritou i buřičem, vězněm i prezidentem. V každé své roli však vždy zůstával člověkem. Jeho příběh je proto příběhem tlaků, kterým musel čelit.

Fundamentálne dielo Hannah Arendtovej o totalitarizme patrí k najvýznamnejším knihám o politickej histórii 20. storočia. Napísala ho pod dojmom hrôz nacizmu a stalinizmu. Totalitarizmus Arendtová vysvetľuje ako nový fenomén, ktorý nie je možný vyložiť tradičnými pojmami tyrania či diktatúra. Je to veľkorysý pokus porozumieť psychologickému, sociálnemu a politickému kontextu, ktorý umožnil jeho vznik. Práca je rozdelená do troch častí . V prvých – Antisemitizmus a Imperializmus – sa autorka zaoberá javmi, ktoré vo svojom dôsledku viedli k stavu, keď sa stal totalitarizmus možný. Tretia časť Totalitarizmus je analýzou fenoménu samotného. Arendtová skúma a analyzuje inštitúcie a postupy totalitných hnutí dvoch skutočných foriem totalitných vlád našich čias – nacistického Nemecka a stalinistického Ruska –, pričom výstižne konštatuje, že ide o dve strany tej istej mince, nie o dve protikladné filozofie pravice a ľavice. Toto je základný kameň, od ktorého odvodzuje svoju analýzu evolučnej premeny tried na masy, úlohy propagandy vo vzťahu k netotalitnému svetu, využívania teroru, ako aj povahy izolácie a osamelosti ako predpokladov totálneho ovládnutia ľudského sveta. Ide o jednu z najambicióznejších, ale aj najkontroverznejších prác v oblasti skúmania tohto fenoménu, ktoré sa v dejinách politickej teórie objavili. Od doby svojho vydania neprestáva inšpirovať, nútiť k zamysleniu, ale aj odmietaniu.

Postsedliaci sú moderní Slováci, ktorí veria v ideál domoviny z agrárnych čias a podľa toho sa aj správajú. Vyznávajú svoje vidiecke hodnoty, ktoré považujú za „tradičné“, volia populistických vodcov a sú často geopoliticky popletení. Cestujú po svete, ovládajú moderné technológie a žijú najkvalitnejší život, aký kedy žili príslušníci ich rodokmeňa. A aj tak majú pocit, že svet je k nim neláskavý, neberie ich vážne, a oni sa mu nemienia doprosovať. Melancholicky smútia za svetom, ktorý nikdy nebol. Ich stratégiou prežitia je nemať názor, teda pochopiteľná hra na istotu s cieľom udržať status quo – „len aby horšie nebolo“. V tejto knihe hľadáme spôsob, ako s nimi budovať spoločnú pokrokársku záhradu.

Keď pracujem na parkovisku za operou národného divadla, mám povolené chodiť dovnútra na hajzel. Väčšinou čurám sám, iba sem-tam s muzikantami z orchestra. Raz pri vedľajšej mušli niekoho periférne zaregistrujem. Nenápadne sa k nemu otočím, vzápätí strašne zrevem a celého ho oštím. Od úlaku z môjho revu zreve aj on a oští ma tiež. S vytreštenými očami sa na seba pozeráme, on bez výrazu, lebo chrobák výraz nemá. Teda aspoň nie taký, aby sme ho my ľudia pochopili. Prisahámbohu ošťal som obrovského chrobáka ako od Kafku s tykadlami krovkami, chlpatými nohami, ale hlavne s obrovskými očami, ktoré ma od detstva mátali v snoch. A keby len chrobáci. Mňa mátali aj komunisti, indiáni, ruličkári, rusáci, funebráci, fúzáči aj doktori. Toto je vlastne kniha o strachoch. Keď som sa ich jedného dňa zbavil a s úľavou si vydýchol, hneď sa mi ďalšie dva strašíky vplazili do hlavy ako hadi. A viete kadiaľ? Cez uši. Tak sa v staroveku trávilo. A ja na vás teraz tie moje strachy vypustím cez oči. Čítajte a tešte sa, že nie ste ja. Veď dozvedať sa po kvapkách o cudzích problémoch a nešťastiach, to je tá najväčšia literárna Nirvana, ktorú môžeme zažiť. Tak len do mňa! Pichnite si do žíl dúšok veksláckej krvi, lepičského gleju a leopardieho revu. Po vakcíne parkáčom vás blbosť sveta naokolo už iba rozosmeje. Vlado vymyslel Triangel, pesničkovú reláciu, ktorá v osemdesiatom druhom bola ako zjavenie a Ďuro, režisér, ktorý vyrobil všetky tie skvelé pesničkové klipy pre Luciu, Tublatanku, Všechno na Mars od Dalibora Jandu alebo Mullerovu pecku Prečo vy, ľudia dvadsiateho storočia, máte vždy zachmúrené obočia... – Do piče, – nadával opitý režisér Ďuro Takáč nad decákom borovičky – si ma zavolajú tí kokoti komunistickí na koberec a hovoria, súdruh režisér, prečo nepoviete súdruhovi Mullerovi, že ľudia u nás v Československej socialistickej republike nie sú vždy zachmurení. Nech zaspieva, že občas majú zachmurené obočia – to je oveľa lepšie, nie? Takáč, jedovitý chlapec z Gemera, s veľmi zlými opicami, tresol do stola, chytil ma pod krk namiesto súdruha, a zreval: – Tak im hovorím, súdruzi, kokot téš neni občas kokot, ale furt kokot! Je tak? – Je, – povedal som uškrteným hlasom. – Tak vidíš, – povedal Ďuro a zahodil ma do prepraviek s vínom, kde som pre istotu zostal ležať. – Nehaj Čecha, do piči, – zastal sa ma vysokánsky chalan v kabáte z medvedej kože, menom Titus. Bol krmič v ZOO, čundrák, a po pätnástich rumoch skvelý spevák českej country. V ten deň, kedy sa riešil Mullerov klip, sa vzadu vo výčape varili medvedie laby, fakt nekecám. ************* Za všetko, čo som nevidel z civilizovaného sveta, ďakujem komunistickej strane a jej úžasnému vynálezu železná opona. Zároveň jej ďakujem, že mi umožnila aspoň dostať sa do Ruska, zeme, kde včera zožrali to, čo mali na zajtra, zeme obrovských obchodných domov GUM, kde ľudia sedeli v hajzloch bez dverí, srali, rozprávali sa a pili vodku. Najviac som sa čudoval, čo serú, keď nič nebolo. Nikde nebolo nič! Ani hovno. Hovorí Ľubo Dobrovoda, autor kníh Ja malkáč a Ja velkáč, narodený 22. 9. 1962, čo bol dátum akurát tak dobrý na to hodiť si mašľu...

1970. Eliška Mazochová opouští s manželem a dvouletou dcerkou Volary. Odcházejí na periferii republiky do Aše, kde se chtějí skrýt před dlouhými prsty totalitního režimu. Eliška vyrůstá za totality a pere se s mnohostí rolí, jež má zastávat. Selhává ve své mysli jako přítelkyně, matka i manželka. Pocit ponížení je v ní zaset velmi hluboko, a teprve když cítí smrt na jazyku, chce napravit chyby, jichž se dopustila. Otázkou je, zda je to vůbec ještě možné… Setkáváme se s postavami, které jsou obrazem města Aše a metaforicky představují jeho soukolí. Nakonec město vždy tvoří lidé. Žije Aš, nebo už je mrtvá? Až ke křížku je novela navazující na předchozí Bílý pramen: vyprávění z Aše a její minulosti. Autorka tentokrát nahlíží léta sedmdesátá prizmatem žen z vlastní rodiny. „O síle a křehkosti žen. O životě v pohraničí. O stárnutí. O křivdách, lásce a přátelství. Příběh Elišky Mazochové ve vás zůstane ještě dlouho po přečtení a vyzve vás k zamyšlení. Doporučuju.“ – Jana Poncarová

Spoločná kniha textov Miroslava Kusého a Milana Šimečku Veľký brat a Veľká sestra je pokusom o priblíženie doby, v ktorej jej autori žili. Vznikla koncom sedemdesiatych rokov 20. storočia a názvom sa odvoláva na rovnomennú metaforickú sociologickú štúdiu Miroslava Kusého, ktorý v nej prirovnáva stalinský socializmus k socializmu Veľkého brata z románu Georgea Orwella 1984 a reálny socializmus k socializmu manipulatívnej Veľkej sestry z prózy Kena Keseyho Prelet nad kukučím hniezdom. Táto zbierka esejí vyšla prvýkrát ako samizdat v roku 1980. Apatia rozhlodala celý verejný život, absencia skutočných a pochopiteľných spoločenských cieľov zmenila socialistického človeka na obmedzeného súkromníka, ktorý skutočne angažovane kultivuje len svoj záhumienok a zásadne nehasí to, čo ho nepáli. Deštrukcia vedomia o celonárodnej pospolitosti, deštrukcia možností rozumového zapojenia do zmysluplnej nadosobnej aktivity plodí všeobecnú nervozitu, nechuť, ľahostajnosť, vzájomnú nevraživosť, intoleranciu a množstvo súkromných kríz.

Kniha je filozofickým pokusom pochopiť zmysel revolučných rokov 1968 a 1989, nájsť odpoveď na otázku, aký majú tieto revolúcie dopad na dnešnú spoločenskú realitu. Autor formuluje základné výzvy a protiklady súčasnosti; snaží sa pomenovať hodnoty a idey, v ktorých sa súčasný svet a Slovensko nachádzajú. Kľúčové momenty nedávnej histórie konfrontuje s osobnými spomienkami, zážitkami, obrazmi.