Najnovšie - Náboženstvo strana 21 z 59

Keď si nebudete vedieť rady so životom, pamätajte, že máte Pomoc z neba. Životné náklady stúpajú. Hodnoty úspor klesajú. S manželstvom to ide dolu vodou. V práci je to na nevydržanie. Stres raketovo stúpa. Skrátka je toho na vás priveľa. Ale čo ak je tu pomoc? Niekto, kto bude kráčať s vami, viesť vás a niesť vaše bremená? A čo ak vám túto pomoc zoslalo samo nebo? Nie je to niekto ako my, kto sa rýchlo unaví. Je to nebeský pomocník, neobmedzený našimi obmedzeniami, ktorému nikdy nedôjdu sily a vždy je nám nablízku. Máte záujem o jeho pomoc? Ak áno, mám pre vás dobrú správu: Duch Svätý je medzi nami. On je našou pomocou z neba. Životom už nemusíte kráčať sami. Svoje bremená už nemusíte niesť vlastnou silou. Začnite sa tešiť z prítomnosti Ducha Svätého a vychutnávajte si energický život, ktorý vám ponúka. Boh chce, aby ste v sebe mali oživujúcu silu Ducha Svätého. Duch Svätý sa v Biblii spomína viac než stokrát. Ježiš o ňom hovorí viac ako o cirkvi, manželstve, peniazoch či budúcnosti. Poznáte ho? V knihe Pomoc z neba vám Max Lucado ukáže: – ako sa priblížiť k Bohu a mať radostnejší život plný sily Ducha Svätého, – kto je Duch Svätý a ako vám môže pomôcť, – ako zložiť svoje bremená na Ducha, aby ste našli opravdivý pokoj a odpočinok, – a ako objaviť vaše jedinečné dary a poslanie v Božom kráľovstve. Kniha Pomoc z neba nám pripomína, že náš Dobrý pastier nás nielen kŕmi, ale aj vedie. Nielenže nás napomína, no i usmerňuje. Drží nás na správnej ceste a, čo je najlepšie, Ducha Svätého poveril úlohou viesť nás kľukatými cestami života.

Krátke zamyslenia na každý deň. Svätí otcovia nás učia modliť sa, myslieť a žiť kresťanským spôsobom. Prinášajú múdrosť, ktorú nadobudli vlastnou skúsenosťou v duchovných zápasoch. Ponúkajú ju ďalším generáciám podobne, ako otcovia ponúkajú dedičstvo deťom, ktoré je plodom ich veľkých námah. Prijatie ich skúseností nám pomáha kráčať istejšie a rýchlejšie po ceste k spáse.

Renomovaný psychiatr, pedagog, katolický kněz a esperantista se v rozhovoru s Janem Paulasem ohlíží za svou padesátiletou psychiatrickou praxí. Vzpomíná na dobu studií i začátky své profesní dráhy v dobách ateistického marasmu. Mluví o své konverzi, sleduje proměny naší společnosti po pádu komunismu a nabízí svůj neotřelý pohled i na věci budoucí. Kniha je protkána humornými i méně veselými příběhy z autorova života. Dvojí role psychiatra a duchovního zprostředkovává čtenářům jedinečný pohled na svět zdravých i nemocných, kněží i laiků, zpovědníků a psychoterapeutů, církve i společnosti. Max Kašparů s úlevou vzpomíná na primáře, který nové pacienty vítal slovy: „Blázinec je před branou. U nás je klid a pohoda.“ A v tom je i hlavní přínos této knížky: nejen otevřeně poukazovat na problémy naší roztříštěné společnosti, ale také nabídnout radu, jak dobře žít, abychom se nezbláznili.

Knižní rozhovor s pražským arcibiskupem a českým primasem vznikal na jaře a v létě roku 2023 v Arcibiskupském paláci na Hradčanech. V rezidenci pražských arcibiskupů rozmlouval historik Marek Šmíd s Janem Graubnerem o jeho dětství, mládí a dospívání, o kněžské formaci, pastoračním působení za normalizace i aktivitách v čele olomoucké a pražské arcidiecéze. Významný prostor je věnován osobním otázkám, zaměřeným mj. na jeho rodinu, přátele, postoje, hodnoty či osobnosti, kterých si váží, záliby, místa jeho srdce... V rozhovoru je též nazírána současná situace a perspektivy katolické církve v měnícím se světě či pontifikát papeže Františka. Čtenáře však především potěší neformální, upřímný a srdečný dialog. Na jeho hloubce a otevřenosti mají zásluhu obě strany: Jan Graubner díky jasně formulovaným postojům, které se nebál a nebojí zastávat v jakékoli době a bez ohledu na názorové protivníky, díky své křesťanské pokoře a v neposlední řadě díky smyslu pro humor. A Marek Šmíd jako uznávaný a erudovaný historik a pedagog, profesně i osobně spjatý s historií a současností katolické církve.

Druhý stupeň Rebríka božského výstupu má podtitul „O odpútanosti“ alebo v niektorých prekladoch „O stave bez vášní“. Aj jeden, aj druhý podtitul však môže vyvolať určitú rezervovanosť v srdci človeka, ktorý žije vo svete. Naznačujú totiž radikálnosť tohto stupňa. A tá narastá s čítaním textu. Vieme, že svätý Ján Klimak adresuje svoje poučenia mníchom. Pýtame sa preto, nakoľko sú jeho rady užitočné pre človeka, ktorý bol povolaný žiť uprostred sveta. Na túto otázku dáva odpoveď pápež Benedikt XVI., keď hovorí: „Môže Rebrík, toto dielo napísané mníchom a pustovníkom, ktorý žil pred 1 400 rokmi, povedať niečo aj nám dnes? Môže byť v niečom aj pre nás aktuálna životná púť človeka, ktorý žil stále na vrchu Sinaj a v takej vzdialenej dobe? Na prvý pohľad by sa zdalo, že odpoveď musí byť ,nie‘, pretože svätý Ján Klimak je nám veľmi vzdialený. No ak sa na to pozrieme trocha bližšie, zistíme, že takýto mníšsky život je iba veľkým obrazom krstného života, života každého kresťana. Predstavuje nám, takpovediac, veľkými písmenami to, čo my deň čo deň píšeme malými. Ide o prorocký symbol, ktorý ukazuje život pokrsteného v spoločenstve s Kristom, s jeho smrťou a vzkriesením.“ Pochopenie týchto slov prinesie povzbudenie ochutnať poučenia, ktoré v tomto stupni ponúka svätý Ján Klimak. Napriek tomu, že je ťažké im načúvať a ešte ťažšie je ich prijať, predsa budeme vnímať, že vedú človeka k pravej slobode. Mnísi zanechávali všetko vo svete nie preto, že by nenávideli svet alebo nenávideli iných; ale preto, že ich tam pritiahol Ten, ktorý je nekonečná a absolútna Láska. V ľudskom srdci je naliehavá túžba po tom, čo môže ponúknuť iba Boh. V ňom vidíme zmysel nášho vlastného života, a to, kým sme. A aj keď to môže byť veľmi ťažké, ak sa necháme pritiahnuť Pánom, dovoľte mu, aby nás vzal za ruku a uviedol nás do pravdy svojho života a reality jeho lásky.

Klasické dílo duchovní teologie (1. vydání 1937), v němž autor podává postavu Ježíše Krista, jak se s ní setkáváme v evangeliích, a poukazuje na tajemství jeho osoby, aniž je chce rušit. Historicko-kritická exegeze přinesla od doby vzniku této knihy mnoho nových detailních poznatků, ale na pozadí současných teologických diskusí o různých podobách Ježíše ve filmu a literatuře zůstávají Guardiniho úvahy podivuhodně aktuální.

Tu sú dôležité informácie, ktoré by mal mať na vedomí každý katolík! Je rímskokatolícka cirkev skutočne kresťanská? Napriek živej debate, odpoveď nájdeme porovnaním učenia z Katechizmu Katolíckej cirkvi z roku 1994 so Svätým písmom. Mali ste možnosť študovať Katechizmus? Je vám známe učenie katolíckej cirkvi? Môže vás toto náboženstvo priviesť k večnému životu? Autor, ktorý sa narodil a vyrástol v rímskokatolíckej cirkvi, uskutočnil podrobnú analýzu nového Katechizmu a následne porovnal jeho učenie s Božím písaným Slovom. Výsledky boli ohromujúce. Pokiaľ nemáte čas alebo túžbu prejsť cez všetkých 803 strán nového Katechizmu, je aj pre vás určená táto kniha. Tridsaťsedem kľúčových doktrín rímskokatolíckej cirkvi je citovaných z Katechizmu, vysvetlených a následne porovnaných s Božím Slovom. Ak je váš večný osud spojený s katolíckou cirkvou, je neodkladné, aby ste sa podrobne oboznámili s tým, ako sa oficiálne učenie katolíckej cirkvi má vo vzťahu k Písmu. Je tam zhoda? Môžete byť zaskočení!

Nádherne zrozumiteľné a prístupné vysvetlenie, ako žiť taoistický život – s prehľadom taoistickej filozofie – od renomovanej majsterky! Taoizmus nie je len náboženstvo, v prvom rade je to filozofia a učenie, ako žiť plnohodnotný život. Ten spočíva na štyroch pilieroch – verejnom, domácom, súkromnom a duchovnom živote. Ak existuje niečo, čo majú všetci taoisti spoločné, tak je to prítomnosť a vyváženosť týchto aspektov v živote. Eva Wong vysvetľuje učenie taoistických majstrov a zrozumiteľným jazykom ho sprístupňuje pre súčasného moderného čitateľa.     Vykročte na neobvyklú a pútavú Cestu a zamyslite sa nad rovnováhou vlastného bytia, ako aj nad vyvážením svetskej (jang) a duchovnej (jin) múdrosti vo svojom živote. Naplňte sa vnútornou spokojnosťou a jednoduchosťou a ponorte sa do umenia taoizmu!

Krátke zamyslenia na každý deň. Svätí otcovia nás učia modliť sa, myslieť a žiť kresťanským spôsobom. Prinášajú múdrosť, ktorú nadobudli vlastnou skúsenosťou v duchovných zápasoch. Ponúkajú ju ďalším generáciám podobne, ako otcovia ponúkajú dedičstvo deťom, ktoré je plodom ich veľkých námah. Prijatie ich skúseností nám pomáha kráčať istejšie a rýchlejšie po ceste k spáse.

Krátke zamyslenia na každý deň. Svätí otcovia nás učia modliť sa, myslieť a žiť kresťanským spôsobom. Prinášajú múdrosť, ktorú nadobudli vlastnou skúsenosťou v duchovných zápasoch. Ponúkajú ju ďalším generáciám podobne, ako otcovia ponúkajú dedičstvo deťom, ktoré je plodom ich veľkých námah. Prijatie ich skúseností nám pomáha kráčať istejšie a rýchlejšie po ceste k spáse.

„Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás“ (Jn 15, 12). Tieto Kristove slová mimoriadne jasne vyjadrujú jadro kresťanskej viery, kresťanský obraz človeka a jeho životnej cesty. Láska už nie je „prikázaním“, ale odpoveďou na Boží dar lásky. Preto už sv. Augustín napísal: „Zavŕšením všetkých našich činov je láska. Tam je cieľ: kvôli nemu bežíme; k nemu bežíme; keď ho dosiahneme, nájdeme odpočinok.“ Z toho dôvodu „s postupom rokov a stálym rozširovaním sa Cirkvi sa služba lásky – charita – ustálila ako jedna z jej základných oblastí spolu s vysluhovaním sviatostí a s ohlasovaním Božieho slova. Cirkev nemôže zanedbávať službu lásky, podobne ako nemôže zanechať sviatosti a Božie slovo“, napísal pápež Benedikt XVI. vo svojej prvej encyklike Deus caritas est (22). Svätý Otec ďalej konštatuje, že najhlbšou podstatou Cirkvi sú jej tri úlohy: ohlasovanie Božieho slova, vysluhovanie sviatostí a služba lásky, ktoré nemôžu byť od seba oddelené. Preto je služba lásky pre Cirkev nielen istým druhom dobročinnej aktivity, ktorá by sa prípadne mohla prenechať iným, ale patrí aj k jej prirodzenosti, je nepopierateľným prejavom jej podstaty. Cirkev je ako Božia rodina vo svete. V tejto rodine nesmie byť nikto, kto trpí nedostatkom toho, čo potrebuje (25). Láska – caritas – bude vždy potrebná, a to aj v najspravodlivejšej spoločnosti. Neexistuje nijaké spravodlivé štátne usporiadanie, ktoré by urobilo službu lásky zbytočnou. Vždy tu budú utrpenia, ktoré si vyžadujú útechu a pomoc. Vždy tu bude samota. Vždy tu budú aj situácie materiálnej núdze, v ktorých je nevyhnutná pomoc formou konkrétnej lásky k blížnemu (28). Podľa vzoru, ktorý nám ponúka podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi, je východiskom jednoducho odpoveďna to, čo je v každom čase potrebné: hladných treba nasýtiť, nahých obliecť, chorých ošetriť a liečiť, uväznených navštíviť (31). Sv. apoštol Pavol nás vo svojom Hymne na lásku učí, že láska je vždy niečo viac než jednoducho činnosť: „A keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu a keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny, a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo“ (1 Kor 13, 3). Tento hymnus má byť pre nás všetkých magna charta, pretože v nej sú zhrnuté všetky úvahy, ktoré rozvinul pápež Benedikt XVI. vo svojej encyklike o kresťanskej láske. (Deus caritas est) Hlboká osobná účasť na potrebách a utrpeniach blížneho nie je dať mu niečo zo seba, ale seba samého (34). V tomto zmysle sú večne platné slová z Listu sv. apoštola Pavla Galaťanom: „Kým teda máme čas, robme dobre všetkým...“ (6, 10). „Svedectvo lásky je najpresvedčivejším argumentom, ktorý môžu kresťania ponúknuť ako dôkaz existencie Boha – Lásky, je to najvznešenejšia cesta, o ktorej hovorí svätý Pavol (porov. 1 Kor 13).“ (Kde je tvoj Boh?, 3). Nech nám aj tieto myšlienky nad skutkami telesného milosrdenstva pomôžu pochopiť a praktizovať to v každodennom živote. František Dancák

Slávny sochár Thorwaldsen prechádzal raz okolo mramorových balvanov. Odrazu radostne vykríkol: "Už ho mám!" Keď sa pýtali, koho vlastne má, odpovedal, že anjela a ukazoval na veľký neforemný kus mramoru. Chcel vytesať veľkú sochu anjela a videl ho už v tej skale akoby hotového. V každom v nás sa skrýva Božie dieťa, stvorené na Boží obraz. Ako takí sme budúci dedičia nebeského kráľovstva... Preto k podstate vykúpenia nepatrí len zmierenie Božej urážky za hriechy, ale i povznesenie ľudských tvorov na vyššiu úroveň, ako sme mali predtým, a to do stavu Božieho synovstva. Tento stav je koreňom Božej milosti anezaslúženým darom, ktorý je nezávislý od ľudských zásluh. Koľko útechy a sily je vo vedomí tejto najvyššej ľudskej dôstojnosti ako vrcholuovocia vykúpenia! Aj keby nám bolo vzaté všetko, nikto nám nemôže vziať bez našej vlastnej viny Božie synovstvo, túto legitimáciu pre večný život. Preto sv. Ján vo svojom veľkolepomúvode o živote Ježiša Krista svedčí: "Z jeho plnosti sme my všetci dostali milosť za milosťou" (Jn l, l6).

Pred rokmi nakrútili v Amerike film pod názvom Svet temnôt. Jeho dej je nasledovný: V Jeruzaleme na Golgote robia vykopávky. Archeológ naraz oznámil, že našiel hrob Jozefa z Arimatey. V hrobe ležala mŕtvola muža so stopami ukrižovania. Archeológ ukazuje mŕtvolu všetkým a vyhlasuje: Toto je Kristovo telo; teda Kristus nevstal z mŕtvych. Táto správa pôsobí ako zemetrasenie. Všetko, čo žije z Krista, čo Krista pripomína, je odsúdené k zániku. Kňazi odchádzajú do civilného zamestnania, kostoly sa zatvárajú, kláštory sa vyprázdňujú, kríže miznú z domácnosti a z verejnosti. Svet sa ale dostáva do duchovných temnôt. Život sa stáva džungľou, prestávajú platiť všetky mravné hodnoty. Naraz sa zistí, že svet predsa stál na Kristovi, aj keď ho neuznával a popieral. Archeológ však pred smrťou pod ťarchou výčitiek svedomia priznáva, že jeho tvrdenie nebolo pravdivé. Všetko to urobil len z túžby po senzácii, aby sa stal slávnym. „Kristus slávne vstal z mŕtvych, smrťou smrť premohol a tým, čo sú v hroboch, život daroval“, spievame s oduševnením na veľkonočné sviatky. „Pán naozaj vstal z mŕtvych...” (Lk 24, 34). Po svojom umučení a vzkriesení sa zjavoval svojim učeníkom a ukazoval im svoje prebodnuté ruky a nohy (porov. Lk 24, 39). Od tejto chvíle je táto skutočnosť radostným a víťazným pozdravom: Kristus vstal z mŕtvych! Naozaj vstal!

K múdremu mužovi prišiel raz muž a ponúkal mu svoj tovar. Vyťahoval množstvo vecí, ktoré mal na predaj. Keď to mudrc videl, povedal: „Ako ryba zahynie, keď je na suchu, tak aj ty zomrieš, keď sa necháš ovládať vecami tohto sveta. Ryba pre svoj život potrebuje vodu, ty potrebuješ samotu.“ Keď to kupec počul, zdesene sa ho opýtal: „A to mám nechať obchodovanie a vstúpiť do kláštora?“ Mudrc mu odpovedal: „Vôbec nie. Obchod si pokojne ponechaj, ale vojdi do seba.“ To je aj náš cieľ. Vstúpiť do seba, obrátiť sa! Máme na to pôstny čas... Ak tento cieľ zoberieme vážne, potom bude pre nás 40-dňový pôst znamenať nielen naše chcené odriekanie, ale aj skutočné pochopenie toho, že bez sebazaprenia nejestvuje víťazstvo nad hriechom. Lebo celý náš život na zemi je veľkým obdobím pôstu, v ktorom nejde len o odriekanie, ale aj o prijatie života so všetkými nedostatkami a ťažkosťami, ktoré od nás vyžaduje naša situácia či naše zdravie a možnosti. V tomto ohľade sa Cirkvou definovaný pôstny čas pred Paschou sa môže stať perfektnou školou na zvládnutie rozličných situácií života v nedostatku, ale s presným zameraním na cieľ, ktorým je Boh. Ak bude pre nás tento cieľ dominantný, potom je to vlastne radosť z nachádzania Boha, ktorý z lásky prijal na seba ľudské utrpenie. „...Prišiel čas duchovných kvetov. Obnovme svoje duše a prinášajme plody čností, lebo Ženích, Kristus, je už blízko, aby víťazov ozdobil vencami. Prebuďme sa teda, aby nás našiel pripravených a mohol nás ozdobiť korunou večnej slávy“ (kondák 5. pôstnej nedele).

K podstate vykúpenia nepatrí len zadosťučinenie Bohu za hriechy, ale aj povznesenie ľudských tvorov na vyššiu úroveň, než akú mali predtým, totiž do stavu Božieho synovstva. Tento stav je koreňom Božej milosti a nezaslúženým darom, ktorý je nezávislý na ľudských zásluhách, rode, rase, vzdelaní či bohatstve. Cisárovná Mária Terézia svoje deti dala zvážiť a potom zo striebra tejto váhy dala zhotoviť ich podobu. Takto ich potom zasväcovala milostivému obrazu Božej Matky. Bol to iste ušľachtilý zvyk! Avšak touto váhou nikdy nebola vyvážená dôstojnosť, ktorej sa cisárskemu dieťaťu dostalo pri sv. krste – dôstojnosť Božieho dieťaťa. Koľko útechy a sily je obsiahnuté vo vedomí tejto najvyššej ľudskej dôstojnosti ako vrcholného ovocia vykúpenia! Aj keby nám bolo všetko odňaté – zdravie, sloboda, dobré meno, majetok a i. – nikto nám nemôže vziať bez našej vlastnej viny Božie synovstvo, túto legitimáciu pre večný život.

K podstate vykúpenia nepatrí len zadosťučinenie Bohu za hriechy, ale aj povznesenie ľudských tvorov na vyššiu úroveň, než akú mali predtým, totiž do stavu Božieho synovstva. Tento stav je koreňom Božej milosti a nezaslúženým darom, ktorý je nezávislý na ľudských zásluhách, rode, rase, vzdelaní či bohatstve. Cisárovná Mária Terézia svoje deti dala zvážiť a potom zo striebra tejto váhy dala zhotoviť ich podobu. Takto ich potom zasväcovala milostivému obrazu Božej Matky. Bol to iste ušľachtilý zvyk! Avšak touto váhou nikdy nebola vyvážená dôstojnosť, ktorej sa cisárskemu dieťaťu dostalo pri sv. krste – dôstojnosť Božieho dieťaťa. Koľko útechy a sily je obsiahnuté vo vedomí tejto najvyššej ľudskej dôstojnosti ako vrcholného ovocia vykúpenia! Aj keby nám bolo všetko odňaté – zdravie, sloboda, dobré meno, majetok a i. – nikto nám nemôže vziať bez našej vlastnej viny Božie synovstvo, túto legitimáciu pre večný život.

Nedeľou o mýtnikovi a farizejovi nás začína svätá Cirkev pripravovať k veľkému pôstu. V túto nedeľu nám predkladá k čítaniu toto podobenstvo: „Dvaja ľudia vstúpili do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý mýtnik. Farizej sa postavil a takto sa v sebe modlil: «Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám.» Mýtnik stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči zdvihnúť, ale bil sa do pŕs a hovoril: «Bože, buď milostivý mne hriešnemu.» Hovorím vám: tento odišiel domov ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“ (Lk 10, 10-14). Podstatou pôstu je pokora. S mýtnikom, pokorným a nesmelým, klaniame sa aj my Božskému Spasiteľovi. Porovnávame svoje nedostatky a slabosti, a potom zisťujeme, že niet v nás mnoho, s čím by sme sa mohli chváliť pred Bohom. Už žalmista sa sťažuje: „Zo všetkých strán sa na mňa kopia nespočetné pohromy, opantalo ma toľko hriechov, že nemám o nich prehľadu. A je ich viac, než mám vlasov na hlave, až mi z toho srdce zamiera“ (Ž 40, 13). Toto si iste uvedomoval aj mýtnik, preto jeho vyznanie: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu“, je vyjadrením vnútra jeho duše. Preto jeho pokora je pravdivá a úprimná. Mnohým z nás je známy 30-dielny televízny seriál Tridsať prípadov majora Zemana. Tiež popularita, ktorú si získal hlavný predstaviteľ tohto seriálu, herec Vladimír Brabec. Na otázku novinára, ako „chutí“ popularita, Vladimír Brabec odpovedal: „Niekedy je na škodu; človek musí zostať pri zemi.“

Charles Pierre Péguy (1873-1914), francúzsky novinár a básnik, sa narodil v Orléans a zomrel vo vojne. Bol najskôr oduševnený socialista so vznešenými ideálmi. Neskôr sa stal presvedčeným katolíkom. Svoju vieru prežíval takmer mučenícky, pretože niektoré skutočnosti pociťoval veľmi extrémne (najmä večnosť pekla). Ako spisovateľ, básnik a autor mnohých polemík bojoval za dôstojnosť človeka a za spoločnosť preniknutú kresťanstvom. Okrem rozličných úvah a poznámok napísal aj báseň Porche du mystére de la deuxiéme vertu (Predsieň tajomstva druhej čnosti, 1911). Je to jedna z najlyrickejších básní, aké kedy Péguy napísal. V básni sa upriamuje na nádej, na malú čnosť, za ktorou idú dve väčšie sestry (viera a láska). Matka nádeje je Panna Mária. Básnik ju v intenzívnych a hlbokých veršoch ospevuje ako „la plus grande bénédiction qui soit descendu sans toute la création“ (najväčšie požehnanie, ktoré zostúpilo na celé stvorenie). Myšlienky tejto básne boli pre mňa motívom k napísaniu týchto úvah o Panne Márii – „najväčším požehnaním, ktoré zostúpilo na celé stvorenie“.

Vojenskou duchovní službu mají mnozí spojenou především s literárními a televizními postavami, jako je Haškův feldkurát Katz, nebo otec Mulcahy z populárního MASH. Taková redukce však zakrývá bohatou a fascinující historii jedné z tradičních – byť nedoceňovaných – složek ozbrojených sil. Seznamte se s dějinami i současností Duchovní služby AČR. Poznáte osudy lidí, kteří často přinášeli až nemyslitelné oběti v dobách válečné temnoty i diktatury, aby věrni svému přesvědčení bránili pravdu Boží i svůj národ.