Najnovšie - Náboženstvo strana 21 z 57

Pred rokmi nakrútili v Amerike film pod názvom Svet temnôt. Jeho dej je nasledovný: V Jeruzaleme na Golgote robia vykopávky. Archeológ naraz oznámil, že našiel hrob Jozefa z Arimatey. V hrobe ležala mŕtvola muža so stopami ukrižovania. Archeológ ukazuje mŕtvolu všetkým a vyhlasuje: Toto je Kristovo telo; teda Kristus nevstal z mŕtvych. Táto správa pôsobí ako zemetrasenie. Všetko, čo žije z Krista, čo Krista pripomína, je odsúdené k zániku. Kňazi odchádzajú do civilného zamestnania, kostoly sa zatvárajú, kláštory sa vyprázdňujú, kríže miznú z domácnosti a z verejnosti. Svet sa ale dostáva do duchovných temnôt. Život sa stáva džungľou, prestávajú platiť všetky mravné hodnoty. Naraz sa zistí, že svet predsa stál na Kristovi, aj keď ho neuznával a popieral. Archeológ však pred smrťou pod ťarchou výčitiek svedomia priznáva, že jeho tvrdenie nebolo pravdivé. Všetko to urobil len z túžby po senzácii, aby sa stal slávnym. „Kristus slávne vstal z mŕtvych, smrťou smrť premohol a tým, čo sú v hroboch, život daroval“, spievame s oduševnením na veľkonočné sviatky. „Pán naozaj vstal z mŕtvych...” (Lk 24, 34). Po svojom umučení a vzkriesení sa zjavoval svojim učeníkom a ukazoval im svoje prebodnuté ruky a nohy (porov. Lk 24, 39). Od tejto chvíle je táto skutočnosť radostným a víťazným pozdravom: Kristus vstal z mŕtvych! Naozaj vstal!

K podstate vykúpenia nepatrí len zadosťučinenie Bohu za hriechy, ale aj povznesenie ľudských tvorov na vyššiu úroveň, než akú mali predtým, totiž do stavu Božieho synovstva. Tento stav je koreňom Božej milosti a nezaslúženým darom, ktorý je nezávislý na ľudských zásluhách, rode, rase, vzdelaní či bohatstve. Cisárovná Mária Terézia svoje deti dala zvážiť a potom zo striebra tejto váhy dala zhotoviť ich podobu. Takto ich potom zasväcovala milostivému obrazu Božej Matky. Bol to iste ušľachtilý zvyk! Avšak touto váhou nikdy nebola vyvážená dôstojnosť, ktorej sa cisárskemu dieťaťu dostalo pri sv. krste – dôstojnosť Božieho dieťaťa. Koľko útechy a sily je obsiahnuté vo vedomí tejto najvyššej ľudskej dôstojnosti ako vrcholného ovocia vykúpenia! Aj keby nám bolo všetko odňaté – zdravie, sloboda, dobré meno, majetok a i. – nikto nám nemôže vziať bez našej vlastnej viny Božie synovstvo, túto legitimáciu pre večný život.

K podstate vykúpenia nepatrí len zadosťučinenie Bohu za hriechy, ale aj povznesenie ľudských tvorov na vyššiu úroveň, než akú mali predtým, totiž do stavu Božieho synovstva. Tento stav je koreňom Božej milosti a nezaslúženým darom, ktorý je nezávislý na ľudských zásluhách, rode, rase, vzdelaní či bohatstve. Cisárovná Mária Terézia svoje deti dala zvážiť a potom zo striebra tejto váhy dala zhotoviť ich podobu. Takto ich potom zasväcovala milostivému obrazu Božej Matky. Bol to iste ušľachtilý zvyk! Avšak touto váhou nikdy nebola vyvážená dôstojnosť, ktorej sa cisárskemu dieťaťu dostalo pri sv. krste – dôstojnosť Božieho dieťaťa. Koľko útechy a sily je obsiahnuté vo vedomí tejto najvyššej ľudskej dôstojnosti ako vrcholného ovocia vykúpenia! Aj keby nám bolo všetko odňaté – zdravie, sloboda, dobré meno, majetok a i. – nikto nám nemôže vziať bez našej vlastnej viny Božie synovstvo, túto legitimáciu pre večný život.

Nedeľou o mýtnikovi a farizejovi nás začína svätá Cirkev pripravovať k veľkému pôstu. V túto nedeľu nám predkladá k čítaniu toto podobenstvo: „Dvaja ľudia vstúpili do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý mýtnik. Farizej sa postavil a takto sa v sebe modlil: «Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám.» Mýtnik stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči zdvihnúť, ale bil sa do pŕs a hovoril: «Bože, buď milostivý mne hriešnemu.» Hovorím vám: tento odišiel domov ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený.“ (Lk 10, 10-14). Podstatou pôstu je pokora. S mýtnikom, pokorným a nesmelým, klaniame sa aj my Božskému Spasiteľovi. Porovnávame svoje nedostatky a slabosti, a potom zisťujeme, že niet v nás mnoho, s čím by sme sa mohli chváliť pred Bohom. Už žalmista sa sťažuje: „Zo všetkých strán sa na mňa kopia nespočetné pohromy, opantalo ma toľko hriechov, že nemám o nich prehľadu. A je ich viac, než mám vlasov na hlave, až mi z toho srdce zamiera“ (Ž 40, 13). Toto si iste uvedomoval aj mýtnik, preto jeho vyznanie: „Bože, buď milostivý mne hriešnemu“, je vyjadrením vnútra jeho duše. Preto jeho pokora je pravdivá a úprimná. Mnohým z nás je známy 30-dielny televízny seriál Tridsať prípadov majora Zemana. Tiež popularita, ktorú si získal hlavný predstaviteľ tohto seriálu, herec Vladimír Brabec. Na otázku novinára, ako „chutí“ popularita, Vladimír Brabec odpovedal: „Niekedy je na škodu; človek musí zostať pri zemi.“

„Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás“ (Jn 15, 12). Tieto Kristove slová mimoriadne jasne vyjadrujú jadro kresťanskej viery, kresťanský obraz človeka a jeho životnej cesty. Láska už nie je „prikázaním“, ale odpoveďou na Boží dar lásky. Preto už sv. Augustín napísal: „Zavŕšením všetkých našich činov je láska. Tam je cieľ: kvôli nemu bežíme; k nemu bežíme; keď ho dosiahneme, nájdeme odpočinok.“ Z toho dôvodu „s postupom rokov a stálym rozširovaním sa Cirkvi sa služba lásky – charita – ustálila ako jedna z jej základných oblastí spolu s vysluhovaním sviatostí a s ohlasovaním Božieho slova. Cirkev nemôže zanedbávať službu lásky, podobne ako nemôže zanechať sviatosti a Božie slovo“, napísal pápež Benedikt XVI. vo svojej prvej encyklike Deus caritas est (22). Svätý Otec ďalej konštatuje, že najhlbšou podstatou Cirkvi sú jej tri úlohy: ohlasovanie Božieho slova, vysluhovanie sviatostí a služba lásky, ktoré nemôžu byť od seba oddelené. Preto je služba lásky pre Cirkev nielen istým druhom dobročinnej aktivity, ktorá by sa prípadne mohla prenechať iným, ale patrí aj k jej prirodzenosti, je nepopierateľným prejavom jej podstaty. Cirkev je ako Božia rodina vo svete. V tejto rodine nesmie byť nikto, kto trpí nedostatkom toho, čo potrebuje (25). Láska – caritas – bude vždy potrebná, a to aj v najspravodlivejšej spoločnosti. Neexistuje nijaké spravodlivé štátne usporiadanie, ktoré by urobilo službu lásky zbytočnou. Vždy tu budú utrpenia, ktoré si vyžadujú útechu a pomoc. Vždy tu bude samota. Vždy tu budú aj situácie materiálnej núdze, v ktorých je nevyhnutná pomoc formou konkrétnej lásky k blížnemu (28). Podľa vzoru, ktorý nám ponúka podobenstvo o milosrdnom Samaritánovi, je východiskom jednoducho odpoveďna to, čo je v každom čase potrebné: hladných treba nasýtiť, nahých obliecť, chorých ošetriť a liečiť, uväznených navštíviť (31). Sv. apoštol Pavol nás vo svojom Hymne na lásku učí, že láska je vždy niečo viac než jednoducho činnosť: „A keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu a keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny, a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo“ (1 Kor 13, 3). Tento hymnus má byť pre nás všetkých magna charta, pretože v nej sú zhrnuté všetky úvahy, ktoré rozvinul pápež Benedikt XVI. vo svojej encyklike o kresťanskej láske. (Deus caritas est) Hlboká osobná účasť na potrebách a utrpeniach blížneho nie je dať mu niečo zo seba, ale seba samého (34). V tomto zmysle sú večne platné slová z Listu sv. apoštola Pavla Galaťanom: „Kým teda máme čas, robme dobre všetkým...“ (6, 10). „Svedectvo lásky je najpresvedčivejším argumentom, ktorý môžu kresťania ponúknuť ako dôkaz existencie Boha – Lásky, je to najvznešenejšia cesta, o ktorej hovorí svätý Pavol (porov. 1 Kor 13).“ (Kde je tvoj Boh?, 3). Nech nám aj tieto myšlienky nad skutkami telesného milosrdenstva pomôžu pochopiť a praktizovať to v každodennom živote. František Dancák

K múdremu mužovi prišiel raz muž a ponúkal mu svoj tovar. Vyťahoval množstvo vecí, ktoré mal na predaj. Keď to mudrc videl, povedal: „Ako ryba zahynie, keď je na suchu, tak aj ty zomrieš, keď sa necháš ovládať vecami tohto sveta. Ryba pre svoj život potrebuje vodu, ty potrebuješ samotu.“ Keď to kupec počul, zdesene sa ho opýtal: „A to mám nechať obchodovanie a vstúpiť do kláštora?“ Mudrc mu odpovedal: „Vôbec nie. Obchod si pokojne ponechaj, ale vojdi do seba.“ To je aj náš cieľ. Vstúpiť do seba, obrátiť sa! Máme na to pôstny čas... Ak tento cieľ zoberieme vážne, potom bude pre nás 40-dňový pôst znamenať nielen naše chcené odriekanie, ale aj skutočné pochopenie toho, že bez sebazaprenia nejestvuje víťazstvo nad hriechom. Lebo celý náš život na zemi je veľkým obdobím pôstu, v ktorom nejde len o odriekanie, ale aj o prijatie života so všetkými nedostatkami a ťažkosťami, ktoré od nás vyžaduje naša situácia či naše zdravie a možnosti. V tomto ohľade sa Cirkvou definovaný pôstny čas pred Paschou sa môže stať perfektnou školou na zvládnutie rozličných situácií života v nedostatku, ale s presným zameraním na cieľ, ktorým je Boh. Ak bude pre nás tento cieľ dominantný, potom je to vlastne radosť z nachádzania Boha, ktorý z lásky prijal na seba ľudské utrpenie. „...Prišiel čas duchovných kvetov. Obnovme svoje duše a prinášajme plody čností, lebo Ženích, Kristus, je už blízko, aby víťazov ozdobil vencami. Prebuďme sa teda, aby nás našiel pripravených a mohol nás ozdobiť korunou večnej slávy“ (kondák 5. pôstnej nedele).

Charles Pierre Péguy (1873-1914), francúzsky novinár a básnik, sa narodil v Orléans a zomrel vo vojne. Bol najskôr oduševnený socialista so vznešenými ideálmi. Neskôr sa stal presvedčeným katolíkom. Svoju vieru prežíval takmer mučenícky, pretože niektoré skutočnosti pociťoval veľmi extrémne (najmä večnosť pekla). Ako spisovateľ, básnik a autor mnohých polemík bojoval za dôstojnosť človeka a za spoločnosť preniknutú kresťanstvom. Okrem rozličných úvah a poznámok napísal aj báseň Porche du mystére de la deuxiéme vertu (Predsieň tajomstva druhej čnosti, 1911). Je to jedna z najlyrickejších básní, aké kedy Péguy napísal. V básni sa upriamuje na nádej, na malú čnosť, za ktorou idú dve väčšie sestry (viera a láska). Matka nádeje je Panna Mária. Básnik ju v intenzívnych a hlbokých veršoch ospevuje ako „la plus grande bénédiction qui soit descendu sans toute la création“ (najväčšie požehnanie, ktoré zostúpilo na celé stvorenie). Myšlienky tejto básne boli pre mňa motívom k napísaniu týchto úvah o Panne Márii – „najväčším požehnaním, ktoré zostúpilo na celé stvorenie“.

Vojenskou duchovní službu mají mnozí spojenou především s literárními a televizními postavami, jako je Haškův feldkurát Katz, nebo otec Mulcahy z populárního MASH. Taková redukce však zakrývá bohatou a fascinující historii jedné z tradičních – byť nedoceňovaných – složek ozbrojených sil. Seznamte se s dějinami i současností Duchovní služby AČR. Poznáte osudy lidí, kteří často přinášeli až nemyslitelné oběti v dobách válečné temnoty i diktatury, aby věrni svému přesvědčení bránili pravdu Boží i svůj národ.

Aký človek sa to zo mňa stáva? Táto otázka znepokojovala pastora a spisovateľa Johna Marka Comera. Navonok síce pôsobil ako úspešný človek, no v jeho vnútri nebolo všetko v poriadku. A tak sa s prosbou o radu obrátil na dôveryhodného mentora, od ktorého si vypočul tieto slová: „Povedz neúprosné nie zhonu. Najväčším nepriateľom duchovného života je uponáhľanosť.“ Takú odpoveď síce nečakal, ale dodnes sa presviedča o tom, že práve to potreboval. Namiesto toho, aby sme sa pokúsili presne pomenovať príčinu toxicity moderného sveta, mnohokrát iba riešime symptómy. Čoraz častejšie zaznievajú hlasy, ktoré za koreň veľkej časti zla považujú práve zhon a zaneprázdnenosť. Na stránkach tejto knihy nájdete pôsobivý návod, ako si v chaose moderného sveta udržať emočné zdravie a duchovný život. Presvedčivé dôkazy proti uponáhľanosti a v prospech jednoduchšieho, pomalšieho života. Predhovor: John Ortberg

Jak co nejplněji odpovědět na Boží volání? Jak se otevírat Duchu Svatému, nebránit se jeho působení, učit se rozeznávat jeho hlas a dát se jím vést? Na tyto velice závažné otázky hledá autor svěží a přehlednou formou odpověď. Svá tvrzení opírá o pohledy a zkušenosti velkých duchovních osobností církve, zejména Františka Saleského, Louise Lallemanta, Terezie z Lisieux a Faustyny Kowalské. 4.vydání

Bůh touží po tom, aby každý z nás prožil život v plnosti. Hledáme-li při tom skutečný smysl, nejde jen o věc lidskou: náš život je i dílem Božím. Učíme se u Ježíše. On je náš Mistr, Učitel par excellence. Elias Vella prezentuje v jedné ze svých posledních knih etapy našeho duchovního života. V nich vnímáme Ježíše jako svého lékaře, Mistra, přítele i Pána. Ježíš v každém případě zosobňuje nezměřitelné Boží milosrdenství a péči o člověka. Když Pánu dovolíme, aby nás vedl, otevírá se před námi netušená a přitažlivá cesta. Co vlastně znamená učit se u Krista? Jak se ho ptát, co dělat? Jak a kde Pána následovat? Jak být vnímaví k jeho slovu a k Boží vůli? Pozorně rozjímejme o Božím slově. Ve své slabosti čerpejme sílu z eucharistie. Důvěrný, v čase se prohlubující vztah s Ježíšem pak prosvětlí nejen nás, ale i život našich bližních a našeho okolí.

Svätý Izák Ninivský alebo Izák Sýrsky, sa narodil v oblasti moderného Kataru a žil v siedmom storočí. Izák, ktorý bol vysvätený za biskupa v Ninive niekedy medzi rokmi 661 a 681 n. l., sa po piatich mesiacoch stiahol zo svojho cirkevného úradu a odišiel do ústrania žiť ako mních-pustovník v horách juhovýchodného Iraku. Izák Sýrsky je duchovným učiteľom par excellence, ktorý rozvinul komplexné učenie o mníšskom živote, modlitbe a zjednotení sa s Bohom. Jeho duchovné spisy, ktoré boli preložené z pôvodnej sýrčiny do mnohých iných jazykov, čítali ich kresťanskí mnísi po stáročia. V mníšskom prostredí pripisujú Izákovi Sýrskemu aj tieto atribúty: lampa hesychie, útecha pustovníkov a úctyhodný sprievodca mníchov. Druhá zbierka obsahuje mnohé témy duchovného života: list o rôznych druhoch pokoja, o skrytej modlitbe, o narodení duchovného vnímania v duši, o duchovnom význame tajomstva kríža, o čistej a nenarušenej modlitbe, o zachovaní skrytej bdelosti v duši, odkiaľ sa rodí neustále plač, o vnútornej pokore, o úteche, ktorú poskytuje Boží súcit, tým ktorí zostávajú v pokoji v záujme Boha, o vďakyvzdaní v časoch skúšky, do týchto textov homílií je zahrnutých niekoľko veľmi nápadných modlitieb a jednu kapitolu skutočne tvorí zbierka tridsiatich modlitieb. Tretiu homíliu tvoria tzv. Kapitoly o poznaní, ktoré obsahujú vznešené kontemplácie, dokonalé poznanie, bohaté a úžasné vhľady a veľké tajomstvá. Prinášajú úžitok a potešenie pre dušu a prispievajú k jej rastu v duchovných veciach.  „Ak túžiš okúsiť Božiu lásku, brat môj, premýšľaj o Jeho vlastnostiach, o Jeho dobrých skutkoch a o Jeho svätej prirodzenosti, mysli, rozjímaj, spomínaj a nechaj svoju myseľ túlať sa v tom v každom okamihu svojho života a vtedy si uvedomíš, ako sú všetky časti tvojej duše zapálené láskou, ako žeravý plameň dopadá na tvoje srdce a rastie v tebe túžba po Bohu a z lásky k Bohu prichádzaš k dokonalej láske k ľuďom... Kto žije v mlčaní a v styku s poznaním, ľahko a rýchlo dosiahne Božiu lásku a skrze lásku k Bohu sa priblíži k dokonalej láske k ľuďom“ (Homília 10, 29.33).

Věděli jste, že Noe si občas rád přihnul a vytuhnul tak, jak ho pán Bůh stvořil? Že Ónan vůbec neonanoval? Nebo že Hospodin dovolil satanovi, aby si z chudáka Jóba udělal rohožku? Jak vidno, pořádné bizáry nejsou jen výsadou moderní doby a internetu – Bible jich je plná. Všechny ty vraždy, čuňačiny a podivnosti ale mají i překvapivý přesah do současnosti. Poznejte je z různých úhlů a popřemýšlejte nad nimi s dvojicí nejpopulárnějších českých farářů!

Väčšina ľudí má problém s Bibliou. Je to prirodzené, lebo je to kniha, o ktorej sa hovorí, že jej autorom je Boh. Nie je to však celá pravda. Do Biblie prispelo svojou kreativitou mnoho ľudských autorov. Tiež to skúšam. Preto, lebo som v Biblii našiel zvláštny kód. Niečo ako DNA Biblie. Možno aj kúsok z DNA Boha. DNA, ktoré poukazuje na význam slova vzťah. Niečo z tohto kúska DNA Boha je vidieť aj v skutkoch ľudí, ktorí Boha poznali osobne. V Skutkoch apoštolov. DNA je o informáciách. Boh chce, aby sme boli informovaní...

Nádej je neuhasiteľným plamienkom, ktorý Boh zapálil v našich dušiach, aby sme verili v moc jeho svetla, hoci sme obklopení čiernočiernou tmou. Žijeme v kultúre, ktorá je odhodlaná šíriť neľútostné posolstvo úplnej beznádeje. Toto škodlivé posolstvo vám možno vzalo to najlepšie. Vaša budúcnosť je možno neistá alebo vás ťaží istá vina z minulosti. Stále prichádzajú nejaké problémy, no keď máme nádej, všetky ich dokážeme prekonať. S nádejou prichádza istota, ktorá nám aj uprostred našich najväčších problémov pripomína, že Boh je neustále s nami a je väčší ako akékoľvek výzvy, ktoré sú pred nami. „Na svete máte súženie, ale dúfajte, ja som premohol svet!“ (Evanjelium podľa Jána 16,33)

Radujem sa zo slovenského vydania knihy Ako sa Boh stal kráľom. Teším sa, že po knihe Prekvapení nádejou sa toto dielo dostáva na Slovensko. Táto kniha je o tom, ako sme nepochopili evanjeliá. Buď sme sa nechali zlákať jasnými odkazmi vyznaní viery a zabudli sme na veľký príbeh Izraela a Božieho kráľovstva, alebo sme sa nadchli kráľovstvom, ktoré vyjadruje Božiu vášeň pre nápravu sveta, no nedali sme ho do súladu s vtelením a smrťou Božieho syna. Božie kráľovstvo a Ježišovo ukrižovanie – tieto dve témy sú v evanjeliách úplne prepletené, ale ich spojenie nám akosi nejde. Jadrom posolstva evanjelií je príbeh, Ako sa Boh stal kráľom – teda niečo, čo Boh už urobil a dosiahol skrze Ježiša. Boh preto dokončí svoj zámer, ako zasľúbil, a naplní svet svojou láskou a slávou. Takáto vízia má potenciál dodať odhodlanie pre prácu evanjelia novej generácii. Mojou nádejou a modlitbou je, aby k tomu táto kniha prispela aj na Slovensku. N.T. Wright

Mnohí ľudia takmer zabudli, čo vzkriesenie naozaj znamená a zamenili túto konečnú a pevnú nádej za vágne a hmlisté predstavy o „posmrtnom“ živote. Ty´m sa však z nášho života stráca nielen konečná nádej Božieho nového stvorenia a nášho miesta v ňom, ale aj jasny´ pohľad na realitu, v ktorej práve žijeme, a ktorá umožňuje túto nádej. V skratke, kresťanské evanjelium potvrdzuje starovekú židovskú vieru o Bohu, ktory´ stvoril svet ako dobry´ a krásny, a chce ho obnoviť a dokončiť s ním svoj pôvodny´ zámer. Veľa kresťanov podľahlo presvedčeniu, že súčasny´ svet vôbec nie je „dobry´“ a najlepšie je z neho uniknúť. Vzkriesenie hlása úplne opačny´ pohľad: keď Ježiš s Nazareta vstal z mŕtvych, živy´ Boh ty´m povedal áno všetkému dobru stvorenstva a spustil plán jeho záchrany a transformácie. Kniha Prekvapení nádejou preto nie je len o konečnej nádeji, ktorá je samozrejme kľúčová, ale je aj o tom, čo vzkriesenie Ježiša Krista znamená pre náš život a naše poslanie tu a teraz. So srdečny´m pozdravom a prianím Nádeje. N. T. Wright (1948) je popredny´ novozákonny´ teológ a svetovy´ odborník na dejiny raného kresťanstva. V súčasnosti pôsobí ako profesor Novej Zmluvy a raného kresťanstva na Teologickej fakulte Univerzity St. Andrews v Škótsku. Tom Wright v minulosti slúžil ako biskup diecézy Anglikánskej cirkvi v Durhame a pôsobil na vy´značny´ch univerzitách v Oxforde, Cambridge, McGill v Toronte a iny´ch. Svojím vplyvom ďaleko prekročil hranice vlastnej anglikánskej tradície a jeho dielo s veľky´m záujmom čítajú ľudia z protestantského aj katolíckeho prostredia. Okrem knihy Prekvapení nádejou napísal viac ako 35 odborny´ch a populárnych kníh, napríklad Simply Christian, How God Became King, Simply Good News a iné. Svoj celoživotny´ vy´skum teológie apoštola Pavla zhrnul v monumentálnom diele Paul and the Faithfulness of God.

EXISTUJE NEJAKÁ HRANICA, ZA KTORÚ NESIAHA BOŽIA MILOSŤ? Milosť je viac než len odpustenie hriechov – dáva nám zažiť, že sme Bohom prijatí a adoptovaní, obnovuje nádej tam, kde už žiadna nezostala, zasahuje aj do tých najpríšernejších okolností a dáva nám silu odpustiť ľuďom, ktorí nám zasadili tie najhlbšie rany – dokonca aj samým sebe. V Kauze milosť Lee Strobel ponúka prijateľné vysvetlenie teológie Božej milosti – môžeme ju vidieť v neuveriteľných, dramatických príbehoch ľudí, ktorým zmenila život. Na stránkach tejto knihy stretnete rasistov, závislých ľudí a dokonca vrahov, ktorí našli novú nádej a nový zmysel. Stretnete kedysi zatrpknutých ľudí, ktorým Boh dal silu odpustiť tým, ktorí im ublížili, a prečítate si aj rovnako úžasné príbehy ľudí, ktorí boli pohltení vinou, no vďaka Božej milosti našli silu odpustiť samým sebe. Lee Strobel pôsobil dlhé roky ako novinár The Chicago Tribune, kde pripravoval právnu rubriku. Je autorom série bestsellerov Kauza Kristus, Kauza viera, Kauza Stvoriteľ a Kauza zázraky. Je profesorom kresťanského myslenia na Houston Baptist University.

Ide o jednu z najdôležitejších diskusií v súčasnej cirkvi. A najkontroverznejších. Andrew Marin do nej vnáša svieži, vľúdny a novátorský hlas. Nevníma túto tému len ako nejakú pálčivú „otázku“ – vidí za ňou tvár, priateľa, Božie dieťa. Vidí za ňou Ježiša, ktorého láska je pre mnohých ťažko uchopiteľná, pretože u jeho nasledovníkov sa stretli s niečím iným. Andrew nám pripomína, že či už sme ladení konzervatívne alebo liberálne, môžeme mať skvelé myšlienky, a predsa byť krutí a samospravodliví. To, že sme kresťania, však ľudia nespoznajú podľa toho, čo citujeme, ale podľa našej lásky. Na konci knihy vás Andrew nebude žiadať, aby ste súhlasili s jeho názormi na gejskú a lesbickú orientáciu alebo životný štýl. Vlastne vás nezahrnie ani množstvom polemických názorov. Pokúsi sa pomôcť vám pochopiť, čo sa naučil počúvaním s otvoreným a chápavým srdcom voči lesbám a gejom. A tiež sa pokúsi pomôcť vám reagovať na gejov a lesby vo vašom svete zrelšie a chápavejšie. Na záver vás požiada, aby ste sa zhodli na jednej hlavnej veci: že pre skutočných Ježišových nasledovníkov je jedinou správnou cestou orientácia a životný štýl lásky. Brian McLaren Andrew Marin je prezidentom a zakladateľom The Marin Foundation. Je ženatý, má dve deti. Dvanásť rokov žil v časti Chicaga známej ako Boystown (dnes Northalsted), kde žije veľa LGBT+ ľudí. Dnes žije vo Washingtone, D.C. a venuje sa poradenstvu.