Najpredávanejšie - E-knihy strana 331 z 500

Básně J. H. Krchovského, jednoho z nejvýraznějších tvůrců vzešlých z pražského undergroundu, se staly kultovními a některé doslova zlidověly. Svědčí o tom i fakt, že nemálo z nich bylo zhudebněno a jeho dosud vydané knihy jsou dnes beze zbytku rozebrány. Uhrančivost Krchovského poezie, působící napříč generacemi čtenářů, vzlíná z všudypřítomného tajemna a jakéhosi oparu smrti, jenž obestírá děje zdánlivě všední a samozřejmé. Mnoho již bylo napsáno o jeho inspiraci dekadentní poezií a vůbec atmosférou fin de siecle, ale veškerá morbidita a nihilismus jsou tu zároveň zdrojem zdrcujícího sarkasmu a sebeironie. Předchozí souborné vydání Krchovského veršů Básně vyšlo již v roce 1998 a od té doby se ho v několika dotiscích prodalo více než osm tisíc. Básně sebrané tento kánon rozšiřují o dvě později vydané sbírky Poslední list (Petrov 2003) a Nad jedním světem (Host 2004). Cena města Havlíčkův Brod za nejkrásnější beletristickou knihu 20. Podzimního knižního veletrhu (2010) J. H. Krchovský se narodil 22. 4. 1960 v Praze. V mládí byl ovlivněn prostředím pražského undergroundu a zejména osobností Egona Bondyho. Od svých dvaceti let publikoval v samizdatu a po roce 1989 i časopisecky. Vydal knihy Noci, po nichž nepřichází ráno (básně z let 1978–1991; Host 1991), Leda s labutí (básně z let 1992–1996; Host 1997), Dodatky… (básně z let 1978–1996; Host 1997), Básně (souborné vydání předešlých titulů; Host 1998), Vše nejlepší… (výbor z let 1978–1997; Maťa 1998), Poslední list (básně z let 1997–2003; Petrov 2003), Nad jedním světem (básně z let 2003–2004; Host 2004),Mladost – Radost... (vybrané juvenilie z let 1978–1981; Větrné mlýny 2005) a Básně sebrané (souborné vydání dosavadních knih; Host 2010). Překlady jeho básní byly představeny i v řadě zahraničních periodik. Jeho verše často zhudebňoval Milan Hlavsa, ale i další autoři české rockové a alternativní scény (Hudba Praha, Divoké srdce, Nahoru po schodišti dolů band, The Plastic People of the Universe, Vladimír Václavek aj.). J. H. Krchovský často vystupuje na autorských čteních, mimo to své texty interpretuje se svou rockovou formací Krch-off. V roce 2009 vydavatelství Guerilla Records vydalo album J. H. K. & Krch-off bandu s názvemNaposled. Autor patří k nejoblíbenějším a nejčtenějším českým básníkům poslední doby, jeho knihy vyšly v mnoha reedicích. Většinu života prožil v Praze, nyní žije převážně v Brně.

Magnetický vítr obsahuje fejetony přední české herečky, v nichž se vrací do dětství, do let studií, ale také ke svým cestovatelským zážitkům. Na mnoha stránkách vlídné a působivé knížky rovněž vzpomíná na své herecké kolegy, s nimiž se během své dlouhé herecké trati setkala – na Danu Medřickou, Vladimíra Hlavatého, Vladimíra Menšíka, Otu Sklenčku a další mimořádné osobnosti divadla a filmu. Titul má i své „dvojče“ – stejnojmenné CD, které je součástí interaktivní verze této e-knihy a svým způsobem ji doplňuje a vlastně i mistrně povyšuje.

Drobné cestopisné črty a náladotvorné obrázky z vesnického života jsou zapomenutým skvostem – pro citlivou duši i lákavým čtenářským zážitkem. Vilém Mrštík v nich setrvává na jižní Moravě, v kraji Hanáckého Slovácka. Na první pohled se jedná o méně známou část tvorby jednoho z dvojice, kterou jsme si navykli brát jako jednu literární značku, zvučného jména a lesku. Vilém v ní však příznačně spojuje syrový detail a realitu s poetickým viděním světa, které ani po více než stovce let neztratilo nic ze svého podmanivého kouzla.

Jedna z nejdůležitějších knih českého národního klasicismu či romantismu. Konstantní pojem české literatury Slovem pověst se v ní rozumí příběh, v němž jen výjimečně zazní dějinná paměť (Věštkyně). S výjimkou této básně závěrečné se všecky příběhy v Kytici týkají základních vztahů mezi matkou a dítětem, ženou a mužem. Je to dílo vyrostlé z tradice folklórní, dílo ojedinělého básnického mistrovství autora. Třináct básní nově opatřil zdařilými ilustracemi Přemek Horáček.

Soubor povídek s detektivní zápletkou, obsahující témata z černé kroniky. Zdánlivě neřešitelné záhady jsou tu často logicky vysvětleny, ale nenaznačeno, na čí straně je zlo, což je výsledek autorova vyznávání filozofie relativismu. Povídkám je vlastní živý hovorový styl, srozumitelnost, zaměření na detail. Příběhy propojuje postava komisaře Mejzlíka či vypravěče. Kniha je doporučenou školní četbou.

Veškerá pohádková tvorba známého českého klasika.

Rozsah dochovanej korešpondencie je obrovský, preto ani výber z nej nie je možné vtesnať do jedného zväzku. Najčastejšie sa opakujúce témy, týkajúce sa praktickej aplikácie náuky Květoslava Minaříka, sú v tomto zväzku zhrnuté do týchto kapitol: Askeze, Bdělost, Cíle duchovních snah, City, Činnost, Manželství a rodina, Mravnost, Mystická cvičení, Nálada, Odosobnění, Pohlavnost, Pokyny jednotlivcům, Uvědomování si těla a koncentrace na nohy, Vstup na cestu, Životospráva.

Tento spis je učebnicí jógy, a proto především hloubkové psychologie. Vyžaduje tedy hned od počátku, aby člověk abstrahoval od sebe sama a aby se již neztotožňoval s citovými prožitky, které duchovně nevyvinutému člověku tak imponují, že si myslí, že by bez nich celý jeho život pozbyl smyslu. Jakmile bude člověk abstrahovat od pocitových fenoménů, jejichž působením se já ztotožňuje s předměty, které na něho působí přes jeho smysly, jeho život se obohatí, neboť kromě prožívání se bude dostavovat i poznávání. Poznávání je přímým předchůdcem schopnosti provádět jógu v jejím nejlepším pojetí. Člověk začne být schopný vzít sebe sama jako předmět bádání psychických fenoménů. Odtud je již jen malý krok k stupňování abstrakce sebe sama od světa jevů, které chce běžný člověk zažívat tím, že se s nimi duševně spojuje.

V autobiograficky motivovanom románe Miesta v sieti sa Veronika Šikulová sústreďuje na osudy troch žien jednej rodiny, starej mamy Jolany, jej dcéry Alice a vnučky Verony, ktorá sa pohľadom na ich smutné, no statočné životy snaží vyrovnať so svojimi smútkami a zmätkami a nájsť vďaka nim svoje „miesto v sieťach" a rovnováhu v sebe. Jej rozprávanie sprítomňuje nielen farby, vône a chute, rôzne postavy a postavičky sveta, ktorý je dávno preč, ale hovorí aj o menších a väčších ľudských tragédiách aj zásahoch kolobehu dejín ako vojna alebo totalitná moc. Jej román vôbec nie je iba príbehom o dejinách s veľkým D a o ich zásahoch do každodenných ľudských životov, je to román, v ktorom sa čitateľovi spovedajú silné ženy, ktoré v momente, keď všetko strácajú a ostávajú na všetko samy, musia nájsť odvahu žiť ďalej a starať sa o svojich blízkych.

Aj keby som sa v živote nikam nepohol, spoznal som dôverne mnoho miest: Prešporok, Presburg, Willsonovo město, Pozsony, Bratislavu, Blavu, Paštekár City. Moja Bratislava – na jar unavená ako po výprasku, na prelome júna a júla balkánska, polonahá, od konca augusta karpatská, zafarbená jeseňou a voňajúca burčiakom. A celkom ináč naladená so zamrznutým Dunajom a prikrytá snehom. Bratislava je iná planéta v daždi a iná v slnečnom dni. Iná je v stredu, iná sobotná, nedeľná a pondelňajšia. Mesto, z ktorého by človek utekal, keď v ňom žije, a hneď by sa nasťahoval, keby žil inde. Zvyknem mestám pripisovať ľudské charaktery a načúvať, čo mi hovoria a akou rečou. Pri Bratislave mi to napadlo až nedávno. Bratislava je staršia dáma, v mladosti krásavica, veď mala otecka Rakúšana, mamičku Maďarku. Kedysi bola vydatá za Bystričana, od ktorého sa ako-tak naučila po slovensky, ale prekážajú jej nové, zle urobené zuby. Bratislava, stará pani v nových šatách. Mohla by mať aktuálne výstižný slogan. Bratislava, mesto lekární a pizzérií. Boris Filan (1949) textár, prozaik a obľúbený rozprávač, autor, ktorý to jednoducho vie. Človek so širokým rozhľadom a impozantnou pamäťou.

Píše se rok 1951 a sedmnáctiletý Adolf Vincík má dvě vášně: hraje jazz na piano a je zamilovaný až po uši do herečky Jean Simmonsové z filmu Velké naděje. S denní realitou se Adolf pokouší vypořádat po svém: vymyslí si staršího bratra Bublinu, se kterým rozpřádá dalekosáhlé debaty. Svět, který ho obklopuje – budování socialismu a zářivého zítřka – je plný lži a nepravosti. Jediná cesta, jak z toho blázince uniknout, je zamířit místo do gymnázia na nádraží a vydat se vlakem na dalekou cestu za naplněním nenaplněných snů. Humorné vyprávění Adolfa Vincíka, chce být blízké všem, kteří tu dobu zažili, ale i těm, které zajímá, jak to tehdy bylo...

Román situovaný do akademického prostredia s tragikomickým koncom. Románová kompozícia Stanislava Rakúsa Excentrická univerzita nadväzuje na jeho predchádzajúce prózy Temporálne poznámky (1993) a Nenapísaný román (2004). Svojím poetologickým uchopením – sujet rozprávania a počúvania, text v texte, román v románe, zrkadlová kompozícia, personálna narácia, dôraz na detail, analytický princíp – vytvára spolu s účinkovaním niektorých, zväčša vedľajších postáv s predchádzajúcimi prózami žánrový útvar voľnej trilógie. Platí to i napriek tomu, že na rozdiel od Temporálnych poznámok a Nenapísaného románu, situovaných do normalizačného obdobia, siaha fabulárny čas Excentrickej univerzity až do päťdesiatych rokov minulého storočia. Rozprávačský systém Excentrickej univerzity vychádza z optiky vekovo staršieho, dvadsaťdeväťročného, intelektuálne a recesne disponovaného, invenčného poslucháča vysokej školy, ktorý pred univerzitným štúdiom prešiel rozličnými zamestnaniami a životnými skúsenosťami (práca v rozhlase, vyučovanie na strednej škole, základná vojenská služba) a s nadhľadom a ambíciou vytvoriť román mapuje svojím sujetovým rozprávaním pomery na excentricky ležiacej univerzite v jej ťažkých, rozličnými deformáciami poznačených časoch. Táto situácia sa skryto konfrontuje s geniálnymi výkonmi ruskej literatúry 19. storočia, ktorá je predmetom vyučovania. Tonalita prózy je groteskná, ironická, no i láskavo humorná. Tento rozmer podporuje aj to, čo by sa dalo nazvať radosťou z rozprávania. V románe sa uplatňuje poetika rámca, ktorý však nelikviduje ústrednú príbehovú líniu. Napriek tomu, že próza má voči svojim dvom predchádzajúcim častiam už spomínaný trilogický a kontinuitný charakter, ide v nej o originálnu a autonómnu textovú situáciu, založenú na spájaní vysokého s nízkym, fiktívneho s metafiktívnym, arteficiálneho s empirickým. V tomto dosahu má aj slovo „excentrickosť“ ambivalentný charakter. Koordináciou hovoriaceho a textového rozprávača vzniká dobre čitateľný a zároveň náročný románový celok. Próza sa síce orientuje na zvrátenosť doby, z ktorej vychádza, zároveň však má nadčasovú intenciu. Je to tak i preto, že jej predmetom je popri iných látkových okruhoch sféra filológie, umeleckej literatúry, ľudskej tvorivosti a jej opaku, ale aj konfrontácia povrchnosti, pôžitkárstva a obmedzenosti s duchovnou hĺbkou a prenikavou, na okraj vytláčanou intelektuálnou kvalitou.

"Román paroduje nielen normalizačné pomery u nás, ale aj literárnu vedu, a tak trochu aj literatúru." (Jozef Bžoch) "Rakús je popri všetkej svojej literárnovednej erudícii jednoducho rodený rozprávač – a to je vidno: s takým espritom, prirodzenou výpovednou decentnosťou a zároveň suverénnosťou, štylizačnou kultivovanosťou a noblesou i technickou zvládnutosťou narácie vôbec, ako to predviedol aj v Nenapísanom románe, sa najmä v súčasnej domácej literatúre veru nestretávame často." (Zoltán Rédey) "Keďže dej prózy sa odohráva niekedy v sedemdesiatych rokoch, Rakúsov Nenapísaný román je z tejto časti svedectvom o deformáciách vtedajšej doby – na príklade banálnych, absurdných, ale predovšetkým groteskných situácii zo všedného života obyčajných ľudí" (Dana Kršáková Hučková) "Stanislav Rakús je i teoretikom prózy, pričom jeho teoretické uvažovanie je náročné, nie je jednoduché porozumieť mu. Táto skutočnosť však Nenapísaný román nijako nepoznačuje, teda nepoznačuje ho negatívne. Prozaik zrejme postupuje podľa vopred premysleného plánu, ktorý však z diela nevytŕča. Cítime v ňom aj radosť zo spontánneho písania. To všetko potvrdzuje Rakúsov obrovský prozaický talent." (Igor Hochel) "Rakús vracia do hry čosi už známe, čo v tomto čase má (a nielen pre prózu) svoju hodnotu inovačného činu. Vracia nám príbeh o neľahko dosahovanej rovnováhe človeka pred sebou samým, o dôstojnosti." (Vladimír Barborík)

Zbierka poviedok Telegram získala Cenu Anasoft litera za najkepšie slovenské prozaické dielo v roku 2009. "Ako skutočný majster bojového umenia, ktorý nepotrebuje ukazovať svaly, ako virtuóz, ktorý nemusí ohurovať rýchlosťou, s akou prsty behajú po hmatníku, tak Stanislav Rakús dokáže pár slovami vytvoriť situáciu, z ktorej je zároveň smutno aj do smiechu. Štyri poviedky v zbierke Telegram tých, ktorí majú radi Rakúsovo láskavé, múdre, smutno-groteskné rozprávanie, neprekvapia. Podobne ako pohár obľúbeného vína, ako návrat do krajiny, ktorú máte radi. Telegram si našiel adresáta." (Juraj Kušnierik) "Nepriebojný intelektuál, ako Rakúsovho hrdinu nazval Peter Darovec, sa tentoraz posúva v čase do druhej polovice 90. rokov. No všetky roky minulé v ňom stále žijú, stále hľadajú cestičku, ako udupať svojho outsidera. Podobne ako v románoch aj v poviedkach nastavuje Rakús hrdinovi pascu. V Rakúsovej schopnosti poukázať na skutočnosť, že to, čo nám v prvom momente prináša úľavu, má v skutočnosti moc vyvrátiť nás naruby, cítiť čosi z ducha spisovateľského majstrovstva Manna, Máraia alebo Tatarku." (Ada Jung) "Mysleli sme si, že sa zabávame... Keď som ako študent medicíny čítal intenzívnejšie Čechova a Švantnera ako Čihákovu Anatómiu a dostala sa mi do rúk kniha Poetika prozaického textu, začala sa moja cesta objavovania pomalosti. Odišiel som na východ na Excentrickú univerzitu a nastúpil do učenia k majstrovi Stanislavovi Rakúsovi. Diagnostiku neduhov ľudského tela som vymenil za diagnostiku literárnych textov. Rovnako silný zážitokako z čítania Temporálnych poznámok som mal zo Stanových prednášok a seminárov. Na prvý pohľad zábavné príhody z košických krčiem (ba až bujaré táranie) fascinujúco prerastali a ústili do premysleného teoretického systému. Viedli nás k čoraz lepšiemu chápaniu fungovania umeleckej literatúry. A hoci jeho teória vychádza z predpokladu, že v téme (vo fiktívnom svete vybudovanom zo slov) niet ani kvapky látky (reálneho sveta predmetov a javov), málokto vie tieto svety prepojiť tak prirodzene a suverénne ako Stano. Poctivosti a slušnosti nás učil tak, že sme si to ani nevšimli. Mysleli sme si, že sa zabávame, no rástli sme ľudsky i profesionálne. Po rokoch slovenčinárskej praxe som sa len nedávno dozvedel, že v pedagogickom slangu sa pojem žltá aktovka používa na označenie spôsobu výučby, pri ktorom učiteľ prednáša akoby o niečom inom, než má v popise práce. Šikovný chemikár napríklad využije hokejovú eufóriu a na príklade tohto vodného športu v pevnom skupenstve vysvetlí chemické a fyzikálne zákonitosti, ktoré by v prípade použitia štandardnej metodiky študenti „odzívali". Spomenul som si na Stanovu aktovku, ktorá svojím mysterióznym obsahom podnecovala našu predstavivosť. Dnes viem, že skrývala aj rozpracované kapitoly jeho románov a poviedok z posledných rokov, v ktorých sa naša škola stala literárnym priestorom a my literárnymi postavami. Kruh sa uzavrel. Podľa Rakúsa je základným znakom témy primeranosť. Tento poznatok preniesol aj do svojho učiteľského štýlu, v ktorom s citom lekárnika dávkuje spontánnosť a mnohoznačnosť umenia i systematickosť a presnosť vedy. Keď dnes ako človek živiaci sa čítaním študujem intenzívnejšie Sacksa a Žuchu ako Danteho Božskú komédiu, je všetko tak, ako má byť." (Viktor Suchý)

Zbierka poviedok, za ktorú Pavol Rankov (1964) v roku 1995 získal Cenu Ivana Kraska 1995 za najlepší debut roka. "S touto knihou krátkych próz sa dostalo na trh dielo, ktoré je trhákom v tom najlepšom zmysle slova. Naša literatúra už dlho nezaznamenala takúto udalosť. Autor má popri dare rozprávania najmä dar imaginácie. Ako strieda prostredia, kde sa príbehy odohrávajú, tak strieda aj prostriedky, ktorými ich tlmočí. Rankovova tvorivá metóda má čosi spoločné s vynálezectvom. Už samotná téma je vždy zvláštna, hoci navonok a spočiatku celkom bežná. Autor ju však rozvíja do bizarnosti, neskutočnosti, nadskutočnosti, takže v jeho poviedkach sa dejú neuveriteľné veci. Táto knižka pôsobí ako súhrn dokonale premyslených hlavolamov, v ktorých sa ponúkajú najrozličnejšie riešenia a výklady." (Jozef Bžoch) "Pavol Rankov rozpráva krátke, vtipné a nekomplikované príbehy, ktoré pokojne rezignujú na svoju ukotvenosť v malých domácich pomeroch; ktoré sa rozbiehajú do sveta, aby našli svoju pointu. Jemným posunom mimo schémy praxou neustále overovaných súvislostí ukazujú svet širší a zábavnejší, než je ten, ktorý zvykneme každodenne žiť. Čitateľ je svedkom pokusu o renesanciu príbehu, rozprávačstva." (Peter Darovec) "Mať estetický zážitok z čítania slovenskej poviedky – viac sa vari ani nedá." (Róbert Kotian)

Príbehy z tajomného kontinentu plného chudoby, ale hlavne krásy a záhad. Mýty a rozprávky, ktoré vznikali v oblastiach južne od Sahary, plnili množstvo dôležitých úloh. Pôvodní obyvatelia čierneho svetadielu nepoznali písmo, ale o to viac si vážili slovo. Ich rozprávania v sebe niesli múdrosť predkov i celú históriu a kultúru. Príbehy šírené ústnym podaním objasňovali prírodné zákonitosti, vysvetľovali pôvod vecí a hodnotový systém v tradičnom spoločenstve. Deti sa tak učili, ako žiť v harmónii s prírodou a so svojím okolím. Rozoznať zlo a dobro, rešpektovať zákony, vážiť si rodinu, uctievať mŕtvych, vyvarovať sa nebezpečenstvu, tešiť sa zo života a vnímať prítomnosť ako veľký dar. Slovo má pre africké národy až doteraz čarovnú silu a moc zabíjať i uzdravovať. Slovo je najväčšie kúzlo. Prečo má slon také malé oči a netopiere lietajú len v noci? Odkiaľ leopard získal svoje škvrny a prečo má krokodíl zrohovatenú kožu? Prečo muchy nedajú kravám pokoj a prečo mačky naháňajú potkanov? Odkedy ryby nerozprávajú? Ako vznikla púšť? Koľko hviezd je na nebi? Prečo sa strieda deň a noc? Kto je zodpovedný za hromy a blesky? Prečo ženy nenosia brady? A čo sa stane, keď si muž vezme za ženu sliepku?

Kniha samizdatových fejtónov autora, ktorý po páde komunistického režimu získal Cenu Dominika Tatarku. Ivan Kadlečík spomína: „V roku 1988 som písal fejtóny-besednice pre český samizdatový mesačník Obsah. Z týchto materiálov som zostavil knižku Dvanásť, ktorá vyšla začiatkom roka 1989 v knižnej edícii slovenského samizdatového časopisu Fragment K. V tom istom roku som začal pracovať na ďalšom rukopise Vlastný hororskop. Obidve knihy sú teda pôvodom „disidentské“. Aj ich metóda písania, štýl a pohľad sú takmer rovnaké, čo sa týka istej vedomej dekompozície a „postmodernej“ deštrukcie slova i vety. Nikto to nechápal ako módnu napodobeninu a odvar či kópiu svetovej postmoderny, ale ako trik a chyták pre pomýlenie štátnej polície a zároveň dôvodné presvedčenie, že v zatuchnutom, statickom boľševickom znehybnení treba aj búrať, provokovať, rozkladať, deštruovať. Súčasná deštrukcia túto funkčnosť, zdôvodnenie nemá, je samoúčelná. Dnes, keď je takmer všetko deštruované, treba skôr hľadať sklad, kompozíciu, tvar.“

"Autor dal svojej knihe podtitul Besednice. Treba však povedať, že len časť textov má takýto charakter, väčšinou ide o eseje, ktoré smerujú k príbehovej, memoárovej, biografickej a autobiografickej próze, miestami svojím rytmom až k poézii, dokonca Kadlečík texty obohatil svojimi typickými haiku. Nie sú to teda obyčajné besednice či reflexie, niektoré sú priam štúdiami." (Gabriela Rakúsová, Žurnál) Autor aktuálne i kriticky reaguje na skutočnosti v kultúre, jazyku, v spoločnosti, v literatúre, s etickým a filozofickým postojom. Texty sú rozčlenené na: 1. všeobecné úvahy, 2. náčrty a skice osobností: Tatarka, Hrúz, Johanides, Mináč, Rúfus, Ponická...

Humoristická zbierka poviedok Katedra paupológie voľne nadväzuje na knihu Emana Erdélyiho a Mareka Vadasa Univerzita. "Niektoré charaktery som si v nej aspoň na chvíľu požičal s ich láskavým dovolením, ale kedykoľvek ich veľmi rád vrátim. Kniha je poskladaná ako mozaika a čitateľa dostane doprostred zverokruhu, ktorý nemá riešenie a môže byť aj predobrazom budúcnosti nie príliš dotovaného systému školstva. Mená, postavy a udalosti, i neexistujúci vedný odbor – paupológia sú v tejto knihe vymyslené. Akákoľvek podobnosť so žijúcimi osobami je iba náhodná, ale i tak poľutovaniahodná," píše autor. ROZHOVOR PRE KNIŽNÚ REVUE: Pýta sa Marek Kopča Debutovať sa zvykne v podstatne mladšom veku ako vo vašom prípade. Katedra paupológie vyšla, keď ste mali 48 rokov. Nie je to na vstup do literatúry predsa len trocha neskoro? Svojím spôsobom je, ale nie je to moja prvá knižka, hoci beletriu som predtým nepísal. Ako prozaik som si hneď na začiatok zvolil to najťažšie: napísať čosi humorné. Smiech je veľmi citlivá záležitosť, lebo niečo smiech vyvolá, iné nie. Trafiť sa je veľmi ťažké. Je však pravdou, že túto knihu som chcel vydať oveľa skôr. Už roku 1993 som ju sľúbil manželke ako svadobný dar. Nebol som však schopný napísať ju, pretože na veľa vecí, o ktorých v Katedre paupológie píšem, som bol ešte dosť nahnevaný. Tieto svoje pocity som nedokázal dať do uspokojivej literárnej podoby, lebo by v tom bolo viac hnevu ako literatúry. Až vtedy, keď sa človek od niektorých vecí oslobodí a odosobní, dá sa písať. V Katedre paupológie je veľa odkazov na známe texty svetových autorov a filozofov, ktoré parodujete. Pre nezainteresovaného čitateľa to môže byť náročné na porozumenie. Pre koho ste knihu písali a aké boli čitateľské ohlasy? Touto knižkou som sa snažil osloviť celé čitateľské spektrum, od najmladších čitateľov až po tých najstarších. Myslím, že sa mi to aj podarilo. Zaujímam sa o humor ako o fenomén. Nechcel som skĺznuť do roviny ľudového humoru, a preto aj narážky na rôznych filozofov boli koncipované tak, aby bol text čitateľný aj bez ich presného porozumenia. Je to moderný humor, ktorý neráta s čitateľovou neznalosťou a nevedomosťou. Ľudia dnes majú mnoho poznatkov a veľmi príjemne sa dokážu zabaviť aj na veciach, ktoré im nie sú absolútne jasné. Čitateľský ohlas bol dobrý a väčšina čitateľov v knihe postrehla veci, na ktoré som poukazoval. Jeden kolega mi poslal SMS, v ktorej napísal, že ešte teraz sa po prečítaní smeje, no nevie, či čítal niekedy niečo smutnejšie. Hlavnými postavami vašej knihy sú učiteľky na vymyslenej katedre paupológie – vede o chudobných a chudobe, ktorých hlavnou náplňou práce je lenivosť, intrigy a ohováranie. Nie je trocha sexistické, že v takomto negatívnom svetle sú vo vašej knihe prezentované takmer výhradne ženy? To je otázka, s ktorou sa často stretávam. Aj muži sú v tej knihe, len si ich čitatelia natoľko nepovšimli. Vzťah mužské – ženské nie je v tejto knihe vôbec vyhranený o čom svedčí skutočnosť, že hneď po jej vyjdení mi telefonovali kolegovia z iných fakúlt a do ženských postáv z knihy dosádzali konkrétnych učiteľov – mužov. Kniha by sa naozaj nemohla skladať výsostne zo žien. Išlo mi o úmyselnú a nadsadenú metaforu na prefeminizované školstvo a mizernú situáciu, ktorá v ňom panuje. Nie je to akt proti ženám, pretože tie vykonávajú skutočne záslužnú činnosť a na pleciach nesú veľké bremeno. Avšak vysoké percento žien pracujúcich v našom školstve svedčí o tom, že čosi v školskom systéme nie je zdravé. Keď je školstvo nedostatočne financované, odzrkadľuje sa to v jeho každodennej činnosti. Len čo sa učiteľ, muž či žena, dostane do takej nepriaznivej sociálnej situácie, že si napríklad nemôže dovoliť kúpiť knihu, musí sa to niekde prejaviť. Takže Katedra paupológie je nielen o finančnej chudobe, ale aj o chudobe ducha, ktorá s tým súvisí. Na druhej strane úroveň vzdelania našich študentov je veľmi dobrá, a to aj napriek tomu, že nie sú dobré podmienky, v ktorých sa vyučovanie uskuto