Literárna revue 9/2018

Tento týždeň ovplyvnila mimoriadne smutná udalosť. 

Pri tragickej autonehode zomrel vo veku 44 rokov môj dobrý priateľ spisovateľ a režisér Peter Krištúfek. Spájala nás spoločná kniha Rota pomalého nasadenia a množstvo rozhovorov o písaní a literatúre. Peter bol umelcom mnohých talentov a preto by som mu rád venoval prvú hodinu dnešnej Literárnej revue. Zaspomíname si na jeho tvrobu a ponúkneme vám aj úryvok z jeho najnovšieho románu, ktorý vychádza približne o mesiac. 

 

V druhej hodine vás čakajú tri ukážky z nových kníh, knižné tipy a rozhovor s etnografkou a historičkou Zorou Mintalovou Zubercovou o jej najnovšej publikácii Ako sme kedysi žili. Na záver si prečítame vaše obľúbené citáty z literárnych diel a počas celej relácie nás bude sprevádzať hudba brazílskej džezovej hudobníčky Eliane Elias.

Príjemné počúvanie vám prajú Lucia Cibiková a Dado Nagy.

 

Spisovateľ, scenárista a režisér Peter Krištúfek sa narodil 23. júna 1973 a zomrel 23. apríla 2018. Je naozaj bolestné hovoriť o ňom v minulom čase. Je autorom 3 zbierok poviedok, štyroch románov, dvoch noviel, jednej zbierky básní, jednej konceptuálnej prózy a jeho doteraz posledným dielom bola kniha spomienok Kornel Földvári – O sebe, ktorej bol spoluautorom. Peter bol výsostným zberateľom – kuriozít, zaujímavostí, bizarných príbehov a súvislostí, ale aj reálnych historických udalostí a paradoxov. 

Tento materiál dokázal literárne spracovať na vysokej umeleckej úrovni. Písanie a tvorba však preňho boli predovšetkým zábavou, hrou a obrovskou radosťou. 

Naše dnešné bohužiaľ už virtuálno - spomienkové rozprávanie s Petrom začnem v roku 2009, kedy mu vyšla jeho šiesta skvelá zbierka poviedok Mimo času. Zaujímalo ma, z čoho vo svojich príbehoch vychádzal.

 

Teraz sa trocha posuňme v čase. Po období poviedok a próz so súčasnosti, začala Petra Krištúfka zaujímať vo veľkej miere minulosť. Jeho novela Ema a smrtihlav vyšla po obsiahlom románe Dom hluchého a konceptuálnej próze Atlas zabúdania. Časovo je situovaná do obdobia Slovenského štátu a prináša príbeh sedemročného Šimona a jeho brata Lea. Ich otec je český architekt a mama židovská krajčírka. V období Slovenského štátu musel otec odísť do Čiech a mama sa rozhodla synov rozdeliť. Blondiaka Lea si vzala so sebou na stredné Slovensko a Šimona nechala v dedinke Biskupice pri Bratislave na starosť svojej známej – starej dievke Marike Sándorfiovej. A tak Šimon prežil celú vojnu skrytý v chlieve pre dobytok, kde sa v zime v lete skrýval. A sníval ... Zaujímalo ma, prečo sa vo svojich novších knihách Peter tak často vracal do minulosti. 

Peter Krištúfek – Ema a Smrtihlav

Film Ema a Smrtihlav sa mal tento rok začať nakrúcať. Scenáristicky, finančne aj produkčne bolo všetko pripravené. Kto ho však bude namiesto Petra Krištúfka režírovať je zatiaľ v oblakoch. Ja vám z tejto knihy ponúkam krátku ukážku, ktorú vám prečíta Vlado Kobielsky. 

 

Peter Krištúfek – básne Na tých miestach a Škrupinky

Peter Krištúfek mal k poézii veľmi špecifický vzťah. Ako čitateľ ju mal veľmi rád, bola však aj časť poézie, ktorá ho vyslovene dráždila, a z ktorej si rád uťahoval. Rád poéziu dokonca recitoval do hudby - sám však písal básne iba minimálne. Výber z jeho tvorby je zhrnutý v knihe 75w, ktorú mu v roku 2011 vydal Erik Groch. Ja vám z nej ponúkam dve básne – Na tých miestach a Škrupinky. Prečíta vám ich Boris Farkaš.

 

Rozhovor s Petrom Krištúfkom o Atlase zabúdania 

Po Petrových básňach by som si s ním ešte rád pripomenul dve jeho knihy – konceptuálne ladené prozaické dielo Atlas zabúdania a jeho zatiaľ poslednú knihu, ktorú vytvoril spolu s Kornelom Foldvárim – Kornel Foldvári - O sebe.

Peter Krištúfek sa v poslednom čase venoval najmä téme histórie a jej paradoxov. Tématizoval vrstvenie osobných a rodinných dejín na pozadí známych historických udalostí, ale aj selektívnosť našej pamäti či jej zámerné manipulovanie a mystifikovanie. Výnimočné postavenie v jeho tvorbe má konceptuálna próza Atlas zabúdania, ktorá nasvetľuje posledných sto rokov našich dejín prostredníctvom známych či menej známych dokumentov.

Petra som sa v roku 2013 spýtal, z akých použitých zdrojov pochádzajú tieto použité texty.

 

Zatiaľ posledným vydaným dielom Petra Krištúfka bola memoárová kniha Kornel Foldvári - O sebe. Petra s Kornelom spájalo dlhoročné priateľstvo.
Táto mimoriadna publikácia vznikala desať rokov a je výnimočným čitateľským, estetickým aj literárnym artefaktom. Ide o emotívnu výpoveď o živote človeka, ktorý si naplno užil zvrátenosť rôznych ideológií 20. storočia – od krutosti fašizmu, cez dôsledky politických procesov päťdesiatych rokov, až po najtvrdšiu normalizáciu, a pritom nestratil humor a nadhľad. 

Petra som sa minulý rok začiatkom zimy spýtal na dôvody, prečo sa vlastne pustil do knihy o Kornelovi Földvárim.

 

O mesiac by mala výjsť najnovšia prozaická kniha Petra Krištúfka – román zo súčasnosti, Lady Xanax, pán Snehulienka a ja, ktorým sa akoby pomyselne vracal k začiatkom svojej prozaickej tvorby. O tom sme sa stihli pozhovárať iba mimo mikrofónu. 

Podobne ako jeho román Šepkár aj v tomto prípade ide o satirickú výpoveď o generácii, ktorá vyrastala jednou nohou v neskorom komunizme a druhou v ranom kapitalizme. Hlavná postava - Tomáš opisuje detstvo a dospievanie vo svojej podivuhodnej rodine a končí v blázinci. V druhej časti sa usadí v obrovskom nákupnom centre a v tretej časti – vďaka svojim priateľom - bezdomovcom zapadne do spoločenstva v útulku Labré. 

Ukážku z románu Petra Krištúfka Lady Xanax, Pán Snehulienka a ja vám prečíta Alfréd Swan. Kniha vychádza v polovici mája. 

 

Vitajte pri počúvaní druhej hodiny Literárnej revue rádia Slovensko, v ktorej vás čakajú tri súťažné ukážky z knižných noviniek, rozhovor s etnografkou, muzeologičkou a historičkou Zorou Mintalovou Zubercovou o jej novej knihe Ako sme kedysi žili, vaše maily a na úvod tri knižné tipy. 

Dnes vám o svojich obľúbených knihách porozprávajú: 

knižný dizajnér Dodo Dobrík: Richard Thaler - Neočekávané chování, 

vydavateľ Juraj Heger: Amor Towles - Džentlmen v Moskve,  

a prekladateľka Mária Štefánková: José Saramago - Mesto slepých. 

Toľko tri knižné tipy od Doda Dobríka, Juraja Hegera a Márie Štefánkovej.

 

Prvá dnešná súťažná ukážka pochádza z novej knihy bulharského autora Zachary Karabašlieva. Ide o knihu, ktorá mala obrovský ohlas nielen v Bulharsku, ale bola s úspechom preložená aj do viacerých iných jazykov – okrem iného aj do slovenčiny. 

Zachytáva obdobie, keď sa pohľady ľudí z východného bloku upierali na Západ, aby aspoň na chvíľu prežili svoj americký sen, a postupne prechádza zo Spojných štátov do Bulharska 90-tych rokov. Je príbehom o pobláznenom, ale sympatickom Bulharovi v Amerike, o jeho stratenej láske, nekonečnej ceste za poznaním, o gangstroch, nádeji a zúfalstve, vyrozprávaným so smútkom a sebairóniou. Ukážku z románu bulharského autora Zachary Karabašlieva vám v preklade Kataríny Sedlákovej prečíta Daniel Fischer. 

 

Mojim dnešným hosťom na telefóne bude etnografka, muzeologička a historička Zora Mintalová Zubercová – autorka novej knihy Ako sme kedysi žili, ktorá voľne nadväzuje na jej publikáciu Tradície na Slovensku. 

Táto kniha opisuje v slede ročných období život v južných aj severných regiónoch Slovenska a približuje tradície, na ktoré sa možno ešte pamätáme, ale i na tie, ktoré sa už úplne vytratili.  Napr. aké boli všedné i sviatočné dni našich predkov, aké práce ľudí zamestnávali okolo domu i mimo neho, ako trávili voľný čas, ako vyzeralo ich vzdelávanie, oblečenie či hygiena.

 

Alina Bronsky – Posledná láska baby Dune 

A pred nami je druhá súťažná ukážka.

Nemecká autorka ruského pôvodu píšuca pod pseudonymom Alina Bronsky sa narodila v Rusku a žije v Berlíne. Svoj život striktne delí na nemeckojazyčný, týkajúci sa jej profesie,  a ruskojazyčný, v ktorom prežíva svoje súkromie – to je i dôvod, prečo ako spisovateľka vystupuje pod pseudonymom. Doteraz sme ju poznali vďaka knihe Najostrejšie pokrmy tatarskej kuchyne. 

Jej novinka preložená do slovenčiny hovorí o osemdesiatročnej babe Duni, ktorá sa po evakuácii vracia do svojej rodnej dedinky blízko radiáciou zničeného a zamoreného Černobyľu. Žije sama, dcéru má v Nemecku, syna bohviekde a jej jedinými spoločníkmi sú susedia. S lesmi plnými ovocia a mestom, ktoré je viac-menej iba pre nich, majú vlastne všetko, čo potrebujú, a rozhodnú sa začať odznova. Smrteľne chorý Petrov si v hojdacej sieti číta ľúbostné básne; Mária si začne s takmer storočným Sidorovom; baba Duňa trávi dni písaním listov dcére. Život je v pohode až do dňa, keď sa v mestečku objaví cudzinec. Autorka opisuje staršiu ženu so železnou vôľou, nezabudnuteľnú Rusku a prostredníctvom nej rozpráva príbeh o jednej katastrofe a nezvyčajnej hrdinke, ktorá na sklonku života nachádza svoj raj na zemi.

Ukážku z novej knihy od Aliny Bronsky vám v preklade Evy Palkovičovej prečíta Lucia Vráblicová.  

                                   

A pred nami je posledná súťažná ukážka z prekrásnej detskej knihy. Ide de facto o reedíciu obľúbenej rozprávkovej prózy slovenského autora s novými ilustráciami a dizajnom, ktorý sa tvorbe pre deti a mládež venuje popri svojej pedagogickej a divadelnej práci už mnoho rokov. 

Hlavnou postavou je spisovateľ, ktorý žije sám a jedného dňa spozoruje doma čudné zvuky. 

Ťukanie. Zoznámi sa s malou bytosťou – malým domácim strašidlom či domácim škriatkom. Volá sa Ťukťuk a nasťahoval sa do jeho bytu, spával po kútoch, cez deň, kým bol spisovateľ v práci, pozeral telku, jedol pomaranče a večer ťukotal...

Kniha hovorí o stretnutí s Ťukťukom, ktoré hlavnej postave absolútne zmení život. Kniha Ako sme s Ťukťukom ťukťukotali vychádza s novými ilustráciami Martiny Matlovičovej. 

 

Na záver Literárnej revue je tu naša pravidelná mailová súťaž. V minulej relácii sme sa vás pýtali akú zaujímavú myšlienku ste si z nejakej knihy vypísali.

 

Anna Kalfutová nám poslala takúto myšlienku z knihy – autorky Agnes Martin-Lugandovej: Šťastní ľudia čítajú a pijú kávu:

"Cesta autom a plavba na mori prebehli za úplného ticha. Pri ňom som sa naučila nehovoriť, keď nemám čo povedať." (Túto myšlienku by si mali osvojiť mnohí...)

 

Monika Harabinová napísla:
Moje posledné zaznačené odseky v knihách: 

Gyula Krúdy: Dedička - "V mojom srdci prebýva anjelský pokoj, no muž by zo mňa mohol urobiť čerticu, a preto som sa rozhodla, že sa radšej nikdy nevydám."

Prečo nerada cestujem - vysvetlenie (aj keď nie úplné, ale toto zdieľam a zároveň ma to pobavilo) v odseku z knihy Sesternica Ráchel od Daphne du Maurier. Hlavný hrdina zhŕňa svoje zážitky z cestovania takto: "To, čo som videl, ma napĺňa odporom k tomu ostatnému, čo som nevidel. Čo by som mal podľa teba robiť? Besedovať s cudzími ľuďmi, aby sa mi rozšírili obzor? Radšej budem sedieť doma a dívať sa, ako prší."   

 

Tomáš Senaj napísal:

Ja do kníh zásadne nepíšem ani v nich nič nepodčiarkujem. Výnimkou boli iba učebnice na vysokej škole, ktorým padla za obeť nejedna zvýrazňovačka. Knihou najbohatšou na množstvo hlbokých myšlienok je pre mňa jednoznačne Malý princ. Geniálne napísaný príbeh poskytuje množstvo poučných myšlienok pre všetky vekové kategórie. Za vypísanie preto stoja desiatky zaujímavých myšlienok, ktoré môžeme nájsť v tejto knihe a ja vyberiem tri, ktoré sa mi zapáčili najviac:

 

Týmto poslucháčom posielame knižné ceny a 20 eurovú poukážku od siete kníhkupectiev Panta Rhei získava Martin Jasusch, ktorý napísal:

Mne sa úplne najviac páčila kniha psychológa Manfreda Lütza, ktoré je akousi obhajobou bláznovstva, bláznivosti a výnimočnosti. Vo svojej vynikajúcej knihe Kto je tu vlastně blázen sú aj takéto vety: 

Martinovi blahoželáme a ja pre vás mám mailovú úlohu do budúcej relácie.

 

Ak sa chcete zapojiť do súťaže o knižné ceny a 20 eurovú poukážku od  siete Panta Rhei, napíšte nám – akú zaujímavú knihu ste po niekom blízkom zdedili?

Svoje odpovede nám môžete posielať do konca budúceho týždňa a ja vám už môžem sľúbiť dvoch skvelých hostí v budúcich reláciách – srbského autora Dragana Velikiča a českého prozaika Michala Viewegha. 

 

Pekný zvyšok víkendu vám prajú Lucia Cibiková a Dado Nagy.