Najnovšie - Knihy vydané s podporou Fondu na podporu umenia strana 13 z 75
zobraziť:
Rakúsky domov dôchodcov
Básnická zbierka Silvie Kaščákovej sa dotýka dvoch najsilnejších umeleckých tém, ktorými sú smrť a láska. Kniha sa nesie v ťaživom tóne, keďže smrť sa ukazuje ako všadeprítomná a lásky je nesmierne málo. Všetko sa odhaľovanie sa deje v mene nachádzania pravdy, ktorá by zamedzovala sladkým sebaklamom. V knihe je zachytený bolestný proces očisty a očistca, ktoré aj najťažšie chvíle života obracajú aspoň v malých dávkach na svetlo a nádej. Kaščákovej poézia je koncízna, odvodená z konkrétnych zážitkov, čerpajúca z impulzov modernej európskej lyriky.
Poľný zápisník
Básnická kniha Maríe Sánchezovej Poľný zápisník prináša nevšedný a jasnozrivo ostrý pohľad na život na vidieku. Formou poetických fragmentov, úvah a listov postupne skladá celistvý obraz toho, ako vo svojej osobnej jedi¬nečnosti a nadosobnej príslušnosti k miestu, rodine aj rodu autorka prežíva a spomína na to, čo sa stratilo, na to, čo nás zrodilo v krvi a ukotvilo k zemi, na to, čo nás sprevádza pri pozorovaní každodenného života. Sánchezovej hlas a konanie tvoria integritu, poetickú aj spoločenskú, ktorá sa usku¬točňuje v jej práci veterinárky pôsobiacej na vidieku a v celej šírke jej spisovateľskej činnosti. Básne sa odohrávajú v starých domoch, počas zdedených obradov, medzi zvieratami, ktoré sa tiež rodia, rastú, rozmnožujú sa, umierajú. Básnická kniha pôsobí jemne, no zároveň burcuje, je pripravená nás chrániť, ale niekedy si dovolí na nás útočiť. Knihu preložila Eva Lalkovičová.
Srdce kruhu
Básnická zbierka macedónsko-srbského spisovateľa Rista Vasilevského Srdce kruhu je ucelenou ľudskou filozofiou, teológiou a metafyzikou. Analyzuje svet a všetko živé aj anorganické, duchovné i materiálne, spojené do kozmogonickej jednoty. Formou ód sa skláňa pred jednotlivými životnými princípmi, vzťahmi aj čiastočkami, ktorá spolu rozpútavajú oslavu tvarov a ostat¬ných pojmov: matérie, slov, hlasu, prázdnoty, vedomia, chleba, prachu, času, imaginácie, rozumu, pamäte, vášne, mlieka, svet¬la, piesku, hromu, temnoty, cesty, kolesa, strachu, krásy, lásky, jablka, dokonalosti, budúcnosti či detstva. Popredná osobnosť európskej poézie sa slovenským čitateľom prvýkrát prihovára v básňach takejto sústredenej podoby. Knihu preložila Katarína Džunková.
Džinovia
Pôsobivý román o rodine, migrácii a patriarcháte
Po tridsiatich rokoch práce v Nemecku si Hüseyin splní svoj sen kúpou bytu v Istanbule. V
deň, keď sa doň nasťahuje, náhle zomiera na infarkt. Keď jeho manželka a štyri dospelé
deti pricestujú z Nemecka na pohreb, popri smútku vyplávajú na povrch desaťročia
utajované tajomstvá a nezahojené rany.
Autorka rozpráva príbeh z perspektívy jednotlivých členov rodiny. Každý z nich si hľadal
svoje miesto v Nemecku, čo vďaka tureckým koreňom nebolo vôbec ľahké. Najmladší
Ümit nesmie milovať muža, ktorého miluje. Peri žije vo veľkomeste, študuje a chodí na
večierky, ale čoraz viac ju trápia otázky jej identity, na ktoré jej rodičia nevedia alebo
nechcú odpovedať. Hakan chce byť správny muž, a pritom robí všetko zle. Sevda
nedokáže matke odpustiť, spomienky na premárnené príležitosti ju čoraz viac
prenasledujú. Ani matka to nemá jednoduché. Snaží sa udržať rodinu pohromade, hoci aj
ona nosí v sebe ranu z mladosti, s ktorou sa nevie vyrovnať.
dostupné aj ako:
Sled udalostí
Najnovší román jedného z najvýznamnejších súčasných izraelských spisovateľov obsahuje tri prepojené príbehy, ktoré skúmajú rôzne polohy a podoby lásky v nesprávnom čase a na nesprávnom mieste.
V prvom sa svadobná cesta izraelského páru v Južnej Amerike mení na nočnú moru. V druhom príbehu starší lekár pociťuje silné a nevysvetliteľné nutkanie chrániť mladú stážistku v nemocnici. A v treťom príbehu sa manželský pár vyberie na pravidelnú sobotňajšiu prechádzku do sadu. Keď však muž vojde medzi stromy, zmizne.
Sled udalostí kritici hneď po vydaní označili ako doteraz najkomplexnejšie a najprekvapujúcejšie dielo Eškola Neva. Autor v každom z troch príbehov odhaľuje prostredníctvom viacerých rozprávačov zvláštne osudy postáv, drží čitateľa v napätí a postupne odkrýva vrstvy príbehu.
dostupné aj ako:
Vladimír Kordoš: Performancie - maľba zo zbierok galérie A-R - mucha
Publikácia je samostatným výstupom z výstavy výtvarníka Vladimíra Kordoša v Galérii umenia Ernesta Zmetáka v Nových Zámkoch. Pristúpil k nej netradične, ako umelec a kurátor v jednej osobe. Okrem prezentácie vlastnej tvorby, videoperformancií od 80. rokov, súčasných malieb, kolekcie diel kolegov zo Skupiny A-R a Rudolfa Filu, vybral obrazy z depozitára galérie, ktoré slovne komentoval. Katalóg je tak prehliadkou rôznych spôsobov, akými sa dá výtvarné dielo prezentovať a vnímať. Vedie nás k zastaveniu sa a zážitku pomalého vnímania v zrýchlenej dobe.
Ilustrované dejiny filmu
Skôr než existovali kamery, filmové kulisy či Hollywood... bolo svetlo.
Dejiny filmovej tvorby sú dejinami veľkých technických inovácií a umeleckého majstrovstva. V tomto pútavom sprievodcovi s úžasnými ilustráciami Adama Allsucha Boardmana preskúmame všetko od vynálezu filmovej kamery až po návrh kulís a kostýmov.
Nemecká grafika do roku 1900 zo zbierky Ernesta Zmetáka a Danice Zmetákovej
Nemecká grafika do roku 1900 : z daru Ernesta Zmetáka a Danice Zmetákovej : katalóg zbierky = Deutsch Grafik bis 1900 : aus der Schenkung von Ernest Zmeták und Danica Zmetáková
Nie je čo závidieť
Severná Kórea je dokonalým zhmotnením orwellovskej antiutópie z románu 1984. Milióny Kórejčanov a Kórejčaniek však žije túto surreálnu realitu ako svoju každodennosť a navyše – mnohí z nich sú presvedčení o tom, že zvyšku sveta naozaj nemajú čo závidieť. Pretože sami žijú v raji. A presne o tom je táto kniha.
Režim Kórejskej ľudovodemokratickej republiky nastolený v roku 1945 je nepochybne najtvrdším a najtotalitnejším systémom v súčasnom svete. Americká reportérka Barbara Demick nás vo svojej knihe Nie je čo závidieť pozýva na exkurziu do životov obyčajných Kórejčanov a Kórejčaniek, do ich obyčajnej každodennosti, o ktorej väčšina z nás nemá ani poňatia. A práve cez príbehy tých najobyčajnejších preniká Barbara Demick severokórejskému režimu hlboko pod kožu.
Kniha zachytáva chaotické obdobie po smrti Kim Ir-sena, keď sa k moci dostal jeho syn Kim Čong-Il a v krajine nastal nepredstaviteľný hladomor, ktorý zabil pätinu obyvateľstva a zásadne zvýšil počet ilegálnych utečencov z tohto komunistického raja.
Barbara Demick skladá portrét Severnej Kórey z príbehov šiestich hrdinov a hrdiniek z mesta Čongdžin, ktorým sa napokon podarilo z krajiny utiecť. Rozpráva o vplyve propagandy, o falšovaní reality, o sile zvyku, ktorá je často mocnejšia ako zdravý rozum. Barbara Demick, prvá šéfka redakcie Los Angeles Times v Pekingu, strávila pri práci na tejto knihe šesť rokov. Na základe rozhovorov s utečencami, prepašovaných fotografií či videozáznamov zrekonštruovala život v krajine, ktoré nie je dostupné pre nikoho, okrem jeho obyvateľov. A ponúka nám zároveň aj pozoruhodný portrét Čongdžinu, tretieho najväčšieho severokórejského mesta.
Každodennou severokórejskou realitou je bezhraničné uctievanie vodcu a strany, práca za mizernú alebo žiadnu mzdu a všadeprítomný strach. Kto neudáva, bude udaný. Kto neutečie, zomrie vo falošnej viere, že svoj život prežil v raji.
Výnimočná reportážna kniha Barbary Demick Nie je čo závidieť vychádza v preklade Samuela Marca
dostupné aj ako:
Poviedka 2023
Zborník najlepších poviedok 27. ročníka literárnej súťaže.
Hlavnú cenu získala Lucia Pálinkáš, 2. miesto Jana Wernerová, 3. miesto Anna Valentová. Prémiami boli ocenení: Tomáš Pažitný, Zuzana Gabrižová, Patrícia Grachová, Karin Kissová, Babu Pribišová, Anita Minárik Schwartzová a A. P. Zacharová.
V knihe je okrem všetkých ocenených poviedok publikovaný aj predslov predsedníčky poroty Nicol Hochholczerovej, štatistické údaje a zoznam všetkých súťažných prác, ktoré postúpili do druhého a tretieho kola. Na konci knihy je prihláška do nasledujúceho ročníka súťaže.
Porota konštatovala spokojnosť so stabilnou úrovňou kvality prihlásených textov. Tento ročník priniesol pre samotnú porotu prekvapenie v podobe jednoznačnej zhody nielen na siedmich prémiových poviedkach, ale aj tých, ktoré sa umiestnili na prvých troch miestach. Rozhodnutie vyzdvihnúť práve tieto tri texty a neudeliť len jednu hlavnú cenu vyplývalo z motivácie povzbudiť autorky, ktorých diela v treťom kole aj pri svojej rôznorodosti výrazne zažiarili.
Všetky poviedky, ktoré sa dostali do zborníka, však zdieľajú výnimočnú citlivosť voči okolitému svetu, voči životu a jeho peripetiám, a v neposlednom rade voči jazyku, ktorý úspešne využívajú na to, aby sa o túto citlivosť podelili aj s čitateľmi. Ide pritom o autorky a autora, ktorí sa až na jednu výnimku umiestnili v zborníku Poviedka po prvý raz, čím sa im zároveň podarilo vzbudiť nádej, že je literatúra stále dôležitou súčasťou života aj mladších generácií.
Známe miesta, známe tváre
Prozaička Viera Švenková, oceňovaná autorka poviedok (boli preložené do jedenástich jazykov), sa v knihe Známe miesta, známe tváre vracia do rodného podtatranského kraja, zasiahnutého neduhmi civilizácie.
Vo vrkoči spletenom zo samostatných poviedok a autobiograficky štylizovaného uceleného fiktívneho príbehu svetieľkujú záblesky spomienok na dávne časy a polozabudnuté ľudské osudy, ale predovšetkým portréty súčasníkov hľadajúcich orientáciu vo svete, keď ide o záchranu prírody a ľudskosti.
Kniha zaujme podnetnými názormi. Bohatým jazykom a úsporným štýlom, originálnym videním osobného a spoločenského života -možného úniku zo samoty a hľadania cesty.
Pod zákonom
Hanu po trojročnom odpykaní trestu za krádež, ktorej sa nedopustila, nepustia na slobodu, musí podstúpiť nútený pobyt. Internovanie ustanovené cárskym zákonom však spočíva jedine v premiesťovaní väzňov do iného mestečka, kde ich magistrátni úradníci nechávajú napospas ulici. Za pomoci hliadok vojenskej polície nanajvýš udržiavajú poriadok, nezaujíma ich, čo dokáže spôsobiť bieda, a naostatok ani nevedia trestancom zabrániť v úteku. Hana verí, že odhodlanie pracovať ju uchráni pred hladom a nedostane sa na scestie. Poznačená biľagom premiestenej naráža na prekážky, stráca kontrolu nad sebou následkom uplatňovania predpisov a odľudštená sa ženie do záhuby. Konopnicka sa vyhýba psychologizmu, konanie ľudí odvodzuje skôr od spoločenských javov a svojím príbehom potvrdzuje, že právo si prispôsobuje a napravuje človeka na svoj obraz, vždy chráni záujmy tých, ktorí sú pri moci, dnes už oddelenej od politickej. Autorka tiež nemálo napovie o pomeroch, aké vládli na poľskom území spadajúcom do ruského záboru, väzenie, väčšinou ako súčasť radničného komplexu, zo súčasného pohľadu nahrádzalo aj polepšovňu.
Herci.
Divadlo z Pasáže je profesionálne komunitné divadlo, ktoré ako jediné svojho druhu na Slovensku pracuje s ľuďmi s mentálnym znevýhodnením. Jeho činnosť prepája kultúrnu, umeleckú a sociálnu oblasť. V Banskej Bystrici pôsobí od roku 1995.
Fotograf Lukáš Rohárik mapoval komunitný život hercov a herečiek divadla v období rokov 2004 - 2023 a sledoval, ako si vďaka svojmu umeniu hája miesto v spoločnosti. Kniha fotografií Herci. je výsledkom jeho dvadsaťročného pozorovania, ktoré prerástlo do spolupráce.
Vydanie knihy z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia, ktorý je hlavným partnerom projektu.
Spomenieš si na Trenčín?
Príbehy pretkané jemným humorom a magickým realizmom na trenčiansky spôsob. Absurdné situácie, ktoré však vlastne nie sú až také nereálne a postavy, ktoré chcete stretnúť. Najnovšia kniha Lukáša Cabalu voľne nadväzuje na jeho predošlé dve diela, no výborne funguje aj samostatne.
Vincent, svojský majiteľ antikvariátu; Laura, jeho verná súputníčka; Oliver, jej syn; Tamara, novinárka zďaleka; a maliar Albert. Stretávajú sa v uliciach Trenčína, objavujú jeho zákutia, ocitajú sa v rôznych časových a myšlienkových dimenziách.
Lukáš Cabala stiera hranice medzi včera – dnes – zajtra, či medzi tu a tam. Z drobných príbehových úlomkov, smiešnych aj vážnych, vytvára mapu priestoru i ucelenú mozaiku životných osudov postáv.
Knihy Lukáša Cabalu majú okrem lásky k Trenčínu, magickému realizmu spoločnú aj lásku k výtvarnému umeniu. Najnovšia kniha nie je výnimkou – tentoraz ju zdobia krásne maľby Juraja Tomana, ktoré spoluvytvárajú atmosféru knihy a fungujú s príbehom ako rovnocenný partner.
dostupné aj ako:
Pokrvný strom
Marzanna Bogumiła Kielarová patrí k najosobitejším súčasným poľským poetkám a rozširuje silnú generáciu básníkov narodených v šesťdesiatych rokoch (Marcin Świetlicki, Eugeniusz Tkaczyszyn-Dycki a ďalší). Tvorba v jej poňatí nie je odrazom skutočnosti, je to jeden z jej živých prejavov.
Od detstva v sebe prenáša nekonečnú oblohu z oblasti Mazurských jazier, má rada záhradníčenie. Absolvovala filozofiu na Varšavskej univerzite, do februára 2023 pôsobila ako profesorka na Kresťanskej teologickej akadémii vo Varšave. Je laureátkou mnohých prestížnych literárnych ocenení: Ceny Kościelských (Ženeva, 1993) Vilenického krištáľu (Slovinsko, 1995) či Ceny Huberta Burdu (Nemecko, 2000). Slovenský preklad zahŕňa výber z jej doterajších štyroch zbierok – Sacra conversazione (1992), Materia prima (1999), Monodia (2006), Nawigacje (2018). Básne vybrala a preložila Silvia Kaščáková. Doslov napísala Lenka Šafranová.
Tichá jar
Jedna z najvplyvnejších kníh dvadsiateho storočia.
Kniha Tichá jar od Rachel Carson z roku 1962 je jednou z mála kníh, ktoré si môžu nárokovať na epochálny význam. Jej podrobne zdôvodnený útok na používanie pesticídov v americkom poľnohospodárstve pomohol posunúť environmentálne povedomie do popredia modernej politiky a vytvoril regulačné prostredie, ktoré poznáme dnes. Tichá jar je napísaná pútavým štýlom, ktorý spája vedeckú dôslednosť a pôsobivé obrazy. Práve používanie poetického jazyka povyšuje knihu nad obyčajnú vedeckú analýzu.
Hneď po jej vydaní chemický priemysel využil všetky svoje zdroje, aby sa pokúsil zdiskreditovať Tichú jar aj samotnú Rachel Carson. Jej vášnivá práca, ktorá sa vyznačovala dôslednou úctou k pravde a veľkou intelektuálnou odvahou, sa však ukázala byť silnejšia ako útoky.
Je zriedkavé, aby kniha dokázala zmeniť chod dejín, ale tejto eseji sa to podarilo a po vydaní sa stala klasikou environmentálnej literatúry. Rovnako možno Rachel Carson považovať za zakladateľku celosvetového environmentálneho hnutia. Dnes, keď viac ako kedykoľvek predtým pociťujeme dôsledky nezodpovedných a nebezpečných postupov, ktoré autorka odsúdila, je Tichá jar nevyhnutným čítaním pre každého, kto sa zaujíma o budúcnosť planéty a ľudských bytostí.
„Pre napísanie Tichej jari – o ktorej vedela, že to bude jej posledný pokus o boj s veternými mlynmi – vybrúsila všetky svoje rétorické zbrane a spojila poznatky zo širokého spektra výskumných oblastí.“
– Margaret Atwood
„Tichú jar od Rachel Carson som čítala v náročnom období a jej odvaha v boji s farmaceutickými spoločnosťami mi bola inšpiráciou.“
– Jane Goodall
Reality
Po dvoch knihách poézie, skúmajúcich hĺbku ľudskej existencie a zaradenosť človeka v spoločnosti, sa Peter Prokopec (1988) predstavuje v básnicky netypicky praktickej a pragmatickej situácii. V knihe s dráždivo nejednoznačným názvom Reality (2023) sprevádza čitateľa príbehom hľadania a upravovania bytu pre seba a svoju rodinu. Básnická zbierka prostredníctvom drobných, ale presných pozorovaní zaznamenáva jednotlivé fázy celého procesu a odkrýva poetický potenciál aj na tých najnečakanejších miestach. Zdanlivá banálnosť náhle ustupuje, keď si uvedomíme, že ide o životné rozhodnutie, pretože toto miesto bude raz skrýšou, útočiskom a všetkým, čo čakáme od slova domov. Konceptuálny rozmer knihy, ktorá skúša možnosti civilnej, civilizačnej a mestskej poézie, podporuje minimalistický dizajn výtvarníčky Márie Čorejovej, ktorá do ilustrácií ukryla reálny pôdorys bytu, stojaceho v centre príbehu.
Psia novela
Próza Marion Poschmannovej Psia novela vychádza z nečakaného stretnutia dvoch osamelých bytostí, rozprávačky, ktorá po smrti matky a strate zamestnania prichádza o všetky sociálne väzby, a túlavého psa, ktorý so ženou nadviaže nové puto. Autorka v knihe analyzuje problémy dnešnej spoločnosti postavenej na výkone, ako aj utilitárne delenie životného priestoru. Osobité miesto má vyčlenená mestská periféria, v ktorej sa zrkadlí psychické rozpoloženie hlavnej postavy a približuje sa bezútešný obraz spoločnosti neskorého kapitalizmu. Na malej ploche novely sa Poschmannovej darí konfrontovať historicky zaťažený motív melanchólie, naplno rozohrať možnosti poetického jazyka a vytvoriť
hustú sieť obrazov a symbolov. Preklad Nóra Ružičková.
Salamandra
Salamandra (1924) je prvým románom najvýznamnejšieho poľského autora hororovej fantastiky Stefana Grabińského (1887 – 1936). Jeho hlavný hrdina Jerzy je spočiatku vystavený čudesným opakovaným stretnutiam na ulici s tými istými osobami, aby sa čoskoro dostal do krážov tých najtemnejších síl. Okultný vyšetrovateľ zahajuje pátranie po zdroji, z ktorého vychádza pôsobenie čiernej mágie. Objavuje sa osudová žena s ohnivočervenými vlasmi, účasť na čiernej omši, dom preludov v štvrtom rozmere, záhadná vražda na moste, blúdenie podzemím pod riečnym korytom. Niektoré scény sa odohrávajú v mátožnej halucinačnej atmosfére a hlavný hrdina si sám kladie otázku, čo z toho všetkého je pravda. Okultno-fantastický román Salamandra je popri napínavom deji zároveň aj encyklopédiou okultizmu, tajných náuk a mágie a jeho autor preukazuje v týchto oblastiach obdivuhodnú erudíciu.
dostupné aj ako:
