Absynt strana 24 z 32

Nie je to žiadna fatamorgána - pred očami sa im skutočne črtajú obrysy vysnívaného raja. Ďaleko za chrbtami nechávajú československú biedu a vyrážajú za volaním svojho srdca - do Sovietskeho zväzu. Tristo Slovákov a Čechov nastúpilo 29. marca 1925 na žilinskej stanici do vlaku, aby sa vydali na dlhočiznú dobrodružnú cestu do strednej Ázie. Bol medzi nimi aj Amerikou sklamaný Štefan Dubček s manželkou a so svojím štvorročným synom Alexandrom. Čo ich vyhnalo tak ďaleko? Predovšetkým viera, že v Sovietskom zväze zažijú to, čo ich doma nečakalo - úctu voči robotníkom a dostatok práce. V priebehu ďalších siedmich rokov odišlo do dnešného Biškeku viac ako tisíc ľudí z Československa, ktorí spoločne písali históriu československého družstva Interhelpo. Slovenský novinár Lukáš Onderčanin nám vo svojom dokumentárnom románe Utópia v Leninovej záhrade ponúka príbeh družstva Interhelpo, ktoré vzniklo v ďalekom Kirgizsku, aby pomohlo pri budovaní Sovietskeho zväzu. Z čriepkov mnohých ľudských osudov skladá pútavú mozaiku celej existencie československej komúny pod štítmi Ťanšanu, ktorá si medzi rokmi 1925 a 1945 zažila ťažké chvíle neľahkých začiatkov, obdobie rozkvetu, malé i väčšie vzbury ako aj definitívny rozklad. Je to kniha nielen o sile agitácie, ale aj o skutočnej moci nezničiteľných snov. O autorovi Lukáš Onderčanin (1990) je slovenský novinár. Od roku 2014 pracuje v denníku SME ako zahraničnopolitický redaktor. Narodil sa na Morave, no vyrastal pod Nízkymi Tatrami. Vyštudoval žurnalistiku na Univerzite Komenského v Bratislave, študoval aj na Varšavskej univerzite v Poľsku. Bol editorom internetového magazínu MONO.sk a je tiež šéfredaktorom štvrťročníka Príbehy 20. storočia, ktorý vydáva občianske združenie Post Bellum. Trikrát bol nominovaný na Novinársku cenu, nomináciu premenil na ocenenie v roku 2021, kedy sa mu podarilo získať Cenu otvorenej spoločnosti za reportáž o slobode médií v Maďarsku. Historický dokumentárny román Utópia v Leninovej záhrade: Československá komúna Interhelpo je jeho knižným debutom.

V rozdelenom meste treba mať pri ruke zbraň alebo tvrdé päste – inak sú vaše dni zrátané. A zároveň musíte mať jasno v tom, na ktorú stranu sa postaviť. Výnimočná noirová gangsterka, ktorá vás dokonale omráči! Literárny knock-out! Varšava, rok 1937. Proti sebe tu stojí niekoľko rôznych svetov. Židia a kresťania. Fašisti a socialisti. Elegantné nablýskané centrum mesta a na druhej strane biedne okrajové štvrtí ponorené po uši do blata. Sedemnásťročný Mojžiš Bernštajn sedí v prvom rade preplnenej sály Mestského kina a pred jeho očami sa odohráva pästiarsky súboj o titul majstra Varšavy. Nie je to však len zápas dvoch mužov, Andrzeja Ziembińského a Jakuba Šapira, ale aj súboj medzi Poliakmi a Židmi. A to na tribúnach i mimo nich. Mladý Mojžiš ešte netuší, že tento večer ho bude sprevádzať celý život a veľmi živo sa mu vynorí aj keď si o pol storočia neskôr v Tel Avive sadne k písaciemu stroju, aby na papier preniesol spomienky na predvojnové varšavské podsvetie, ktorému kraľoval Kmotor Kaplica. Pekné autá, dievčatá, studená vodka a horúca krv – to je jeho svet. Szczepan Twardoch, hviezda súčasnej poľskej literatúry nás zavedie do Varšavy, akú už nikde nenájdeme. Živé kulisy, v ktorých sa odohráva jeho román, totiž už o pár rokov padnú za obeť besneniu druhej svetovej vojny. A tak sa nám do rúk dostáva skvelá dobová gangsterka s nezvyčajnou dokumentárnou hodnotou. Vynikajúci román Szczepana Twardocha Kráľ, po ktorom siahla aj televízna stanica Canal+ a urobila z neho úspešnú televíznu minisériu, vychádza v preklade Alexandra Horáka.

Kdyby se Hemingway narodil v Polsku, psal by jako Kapuściński. Reportér stojí uprostřed zuřícího davu, na hlavu mu míří samopal africké hlídky nebo se plazí džunglí - a my s ním. Ryszard Kapuściński vždycky dokázal být ve správnou chvíli na místech, kde se něco dělo. Fotbalová válka je autorský výbor z jeho afrických a latinskoamerických reportáží ze šedesátých a sedmdesátých let, ale také velmi osobní zpověď válečného korespondenta. "Afrika byla tedy mým soukromým osvobozením, tam někde mezi 37° 21' severní a 34° 52' jižní šířky a mezi 17° 32' a 51° 23' východní délky, to znamená mezi Bílým mysem na severu a mysem Dobré naděje na jihu, mezi Zeleným mysem na západě a Ras Hafunem na východě, tam zůstala část mého já," píše. A přitom na mnoha místech, v Ghaně, v Kongu nebo v Jihoafrické republice mu šlo o život. Dokonce i v té válce mezi Hondurasem a Salvadorem, kterou nazval fotbalovou. Ze všech jeho textů, ať už v nich sleduje důsledky apartheidu nebo dopad francouzské kolonizace na alžírskou společnost, cítíme jeho zájem o konkrétní lidi kolem, nedrží si odstup. Kapuściński vždycky stál na straně těch slabších. Tvrdil, že reportáž bez emocí neexistuje. Vychází v edici Prokletí reportéři v překladu Dušana Provazníka a Martina Veselky.

Špekulanti, flákači, pašeráci i celkom obyčajní alkoholici – také sú postavy a postavičky pestrého panoptika absurdnej sovietskej každodennosti v autobiografických poviedkach Sergeja Dovlatova. Hlavným hrdinom autobiografických poviedok Sergeja Dovlatova je obyčajný doštený kufrík, s ktorým autor v roku 1978 opustil brežnevovský Sovietsky zväz a emigroval do USA. Znova ho objaví až sedem rokov po emigrácii ukrytý pod posteľou a v ňom zopár starých harabúrd – celý absurdný majetok, s ktorým opustil svoju vlasť. Kôpka vecí a vecičiek v ňom vyvolá spomienky na život v ZSSR. Každá z tých starých, nepotrebných vecí je totiž pre autora zdrojom spomienok, v každej z nich sa ukrýva jeden príbeh – tragikomický, pripomínajúci boj s veternými mlynmi, plný irónie i sebairónie. Krepsilonové ponožky, nomenklatúrne poltopánky, či bunda Fernanda Légera – každá z týchto rekvizít ho vracia späť o niekoľko rokov, o niekoľko tisíc kilometrov cez oceán do sovietskeho Ruska. Do povedomia ruskej literárnej verejnosti sa Dovlatov dostal až počas svojej emigrácie, keď začal publikovať v slávnom časopise New Yorker. Jeho poviedky boli neskôr preložené do viac ako tridsiatich jazykov. V roku 2018 mal premiéru biografický film, ktorý mapuje jeho život v čase pred emigráciou do USA.

Biela je farbou tohto kraja. Nemenná, neustála biela. Obloha, zem i voda sú biele. Biely je aj dych, ktorý vám tu stúpa od úst. Špicbergy, najsevernejšie ľudské sídlo na svete, ktoré z človeka dokáže vydestilovať jeho najhlbšiu podstatu. Predstavte si dlhý, pol roka trvajúci deň. Neustále svetlo. Slnko sa sotva dotkne horizontu, a hneď sa zase ako lopta odrazí na nebo. Alebo presný opak. Nekonečnú polárnu noc. Tma pri rannej káve je rovnaká ako pri večeri. Ako sa tu dá žiť? O tom nám porozpráva poľská spisovateľka Ilona Wiśniewska vo svojej mrazivej reportážnej knihe Biele s podtitulom Ľadový ostrov Špicbergy. Ľudia na Špicbergoch sú rovnakí, ako všade inde. No predsa máme pocit, ako keby sme sa ocitli na inej planéte. Na tomto mieste žijú ľudia pochádzajúci z takmer päťdesiatich krajín celého sveta. Prišli sem predovšetkým za prácou – do kraja bez kompromisov a bez zľutovania, kde sú si pred mrazmi všetci rovní. Wiśniewska žije s nimi a s radosťou objaviteľky i dokonalou znalosťou miestnych reálií podáva príbehy pozoruhodných miest nórskych Špicbergov. Uhoľné bane. Opustené osady. Hotely. Medzinárodná banka semien. Reportážna knižka Biele je výnimočnou kronikou tohto odľahlého miesta i jeho obyvateľov.

Chimamanda Ngozi Adichie a jej najlepší román! Autorka obľúbenej Amerikánky a skvelých esejí o feminizme nás tentoraz zavedie do Nigérie šesťdesiatych rokov, aby sme zistili, čo majú spoločné láska a vojna. Keď listujeme v dejinách, vidíme, že všetko je veľké. Veľké vojny, veľké víťazstvá. No ak sa prizrieme bližšie, všade uvidíme drobné ľudské osudy. A práve v tom spočíva bravúrnosť nigérijskej spisovateľky Chimamandy Ngozi Adichie. Jej strhujúci román Polovica žltého slnka nás prenesie do Nigérie šesťdesiatych rokov. Na pozadí prebiehajúcej občianskej vojny sa nám pred očami odvíjajú a preplietajú dramatické osudy troch hlavných postáv – chudobného dedinského chlapca Ugwua, dievčaťa z bohatej rodiny Olanny a anglického spisovateľa Richarda, milovníka tunajšieho ľudového umenia. Román Polovica žltého slnka nám ukazuje, ako môže vyzerať zápas o oslobodenie spod nadvlády kolonializmu, ale aj to, ako fatálne zasahuje vojna do ľudských životov. Akákoľvek vojna. Chimamanda Ngozi Adichie opäť otvára bolestivé témy a z hlbín minulosti vyvoláva príbehy, ktoré navždy zmenili tvár jednej krajiny. Jej majstrovský román Polovica žltého slnka, ktorý sa stál absolútnym víťazom štvrťstoročnice prestížnej Women Prize, vychádza v preklade Kristíny Karabovej vo vynovených šatách edície 100%.

Chimamanda Ngozi Adichie a jej najlepší román! Autorka obľúbenej Amerikánky a skvelých esejí o feminizme nás tentoraz zavedie do Nigérie šesťdesiatych rokov, aby sme zistili, čo majú spoločné láska a vojna. Keď listujeme v dejinách, vidíme, že všetko je veľké. Veľké vojny, veľké víťazstvá. No ak sa prizrieme bližšie, všade uvidíme drobné ľudské osudy. A práve v tom spočíva bravúrnosť nigérijskej spisovateľky Chimamandy Ngozi Adichie. Jej strhujúci román Polovica žltého slnka nás prenesie do Nigérie šesťdesiatych rokov. Na pozadí prebiehajúcej občianskej vojny sa nám pred očami odvíjajú a preplietajú dramatické osudy troch hlavných postáv – chudobného dedinského chlapca Ugwua, dievčaťa z bohatej rodiny Olanny a anglického spisovateľa Richarda, milovníka tunajšieho ľudového umenia. Román Polovica žltého slnka nám ukazuje, ako môže vyzerať zápas o oslobodenie spod nadvlády kolonializmu, ale aj to, ako fatálne zasahuje vojna do ľudských životov. Akákoľvek vojna. Chimamanda Ngozi Adichie opäť otvára bolestivé témy a z hlbín minulosti vyvoláva príbehy, ktoré navždy zmenili tvár jednej krajiny. Jej majstrovský román Polovica žltého slnka, ktorý sa stál absolútnym víťazom štvrťstoročnice prestížnej Women Prize, vychádza v preklade Kristíny Karabovej vo vynovených šatách edície 100%.

Mala len devätnásť rokov, keď sa začalo celé jej nechcené kruté dobrodružstvo útek, ukrývanie, zatknutie, Auschwitz. Moruša je sugestívny príbeh o nekonečnej vôli žiť, ktorý by mal byť povinným čítaním. V roku 1942 utiekla ako devätnásťročná pred zlovôľou Slovenského štátu do Maďarska. Prežila Auschwitz i pochod smrti do Ravensbrücku a o svojom osude, ale aj o osude vojnovej Európy napísala túto úžasnú knihu, ktorá bola v roku 2001 v Dánsku vyhlásená za knihu roka a po opätovnom vydaní v roku 2016 si našla stovky nových nadšených čitateľov aj na Slovensku. Iboja Wandall-Holm, dánsko-slovenská spisovateľka, vyrástla v predvojnovom Liptovskom Mikuláši. Po začiatku deportácií židovských obyvateľov do vyhladzovacích táborov utiekla spolu so svojimi dvomi mladšími sestrami do Maďarska. Tri mladé dievčatá tak postihlo neželané kruté dobrodružstvo, ktoré ich povodilo špinou, ostnatým drôtom a nemerateľným utrpením vojnovej Európy. Moruša Iboje Wandall-Holm je dôležitým kamienkom do mozaiky dejín vojnového Slovenského štátu i tragédie slovenských Židov. Nie je však len o tom, nie je len rozprávaním o vojne a pekle koncentrákov. Je aj o nádeji, o láske, o nesmiernej cene ľudského života i o obrovskej túžbe žiť a neprestať byť človekom.

Himalájske dobrodružstvo, nezvyčajný cestopis, hlboká meditácia i silný autobiografický román Taký je Snežný leopard Petra Matthiessena, pútnika po zamrznutých úpätiach strechy sveta i hľadača vnútorného pokoja, román ocenený prestížnou National Book Award. Píše sa rok 1973. Po náhlej smrti manželky sa Petrovi Matthiessenovi rozpadol celý svet. Pokúša sa navrátiť do normálnych koľají, a tak odchádza spolu so známym biológom Georgeom Schallerom na výpravu do Himalájí. Cieľom expedície je výskum málo známeho druhu himalájskych modrých oviec, no Matthiessena omnoho viac zaujíma mystický snežný leopard. Je to nádherná kniha o svete, ktorý sa pomaly stráca pod nánosmi modernej civilizácie, o čistých ľuďoch a ich hlbokej úcte k životu. Peter Matthiessen, spoluzakladateľ legendárneho časopisu The Paris Review, je fenomenálnym spisovateľom a jeho nadčasová knižka Snežný leopard nadväzuje na to najlepšie, čo vzniklo v žánri nature writing. V jeho próze jasne počuť ozveny spisovateľských a cestovateľských predchodcov Henryho Mortona Stanleyho či Ernesta Henryho Shackeltona. Dobrodružný cestopis sa tu prepája s hlbokou meditáciou i pozoruhodnou lektúrou himalájskej filozofie.

Nahliadnite pod pokrievku hrnca, v ktorom sa varia svetové dejiny! V jedinečnej reportáži, ktorá je zároveň tak trochu aj kuchárskou knihou. Že je takéto spojenie nemožné? Nie pre Witolda Szabłowského! Hovorí sa, že láska ide cez žalúdok. A možno niečo podobné platí aj o dejinách. Všetci predsa jeme. Niekoľkokrát denne. Bežní ľudia. Prezidenti. Aj diktátori. Núka sa teda otázka, čo raňajkoval Fidel Castro, keď priviedol svet na pokraj jadrovej vojny? Čo si dal na obed Pol Pot, keď dva milióny Kambodžanov zomierali od hladu? A na čom si pochutnával Saddám Husajn, keď vydal rozkaz otráviť plynom desaťtisíce Kurdov? Ovplyvnili kuchári diktátorov svojim kuchárskym umením chod dejín? A mali všetci radi najmä krvavé bifteky? Ani v okamihoch, keď sa rozhoduje o osude sveta, o vojne či o mieri, nesmú byť žalúdky prázdne. Uvedomil si to aj poľský reportér Witold Szabłowski, ktorý vyhľadal kuchárov najväčších diktátorov 20. storočia, aby sa prostredníctvom ich príbehov pozrel na moderné dejiny z celkom nového uhla. Irak Saddáma Husajna, Kuba Fidela Castra, Albánsko Envera Hodžu, Uganda Idiho Amina či Pol Potova Kambodža. Čo meno, to iná diktatúra, čo krajina, to iná zaujímavá kuchyňa. Witold Szabłowski nám ponúka osudy piatich diktatúr, ale zároveň aj jedinečné osobné príbehy kuchárov, ktorí sa dostali celkom blízko tým najhrôzostrašnejším vládcom sveta – priamo do ich kuchýň. Výnimočná kniha Witolda Szabłowského Ako nakŕmiť diktátora vychádza v preklade Karola Chmela.

Nahliadnite pod pokrievku hrnca, v ktorom sa varia svetové dejiny! V jedinečnej reportáži, ktorá je zároveň tak trochu aj kuchárskou knihou. Že je takéto spojenie nemožné? Nie pre Witolda Szabłowského! Hovorí sa, že láska ide cez žalúdok. A možno niečo podobné platí aj o dejinách. Všetci predsa jeme. Niekoľkokrát denne. Bežní ľudia. Prezidenti. Aj diktátori. Núka sa teda otázka, čo raňajkoval Fidel Castro, keď priviedol svet na pokraj jadrovej vojny? Čo si dal na obed Pol Pot, keď dva milióny Kambodžanov zomierali od hladu? A na čom si pochutnával Saddám Husajn, keď vydal rozkaz otráviť plynom desaťtisíce Kurdov? Ovplyvnili kuchári diktátorov svojim kuchárskym umením chod dejín? A mali všetci radi najmä krvavé bifteky? Ani v okamihoch, keď sa rozhoduje o osude sveta, o vojne či o mieri, nesmú byť žalúdky prázdne. Uvedomil si to aj poľský reportér Witold Szabłowski, ktorý vyhľadal kuchárov najväčších diktátorov 20. storočia, aby sa prostredníctvom ich príbehov pozrel na moderné dejiny z celkom nového uhla. Irak Saddáma Husajna, Kuba Fidela Castra, Albánsko Envera Hodžu, Uganda Idiho Amina či Pol Potova Kambodža. Čo meno, to iná diktatúra, čo krajina, to iná zaujímavá kuchyňa. Witold Szabłowski nám ponúka osudy piatich diktatúr, ale zároveň aj jedinečné osobné príbehy kuchárov, ktorí sa dostali celkom blízko tým najhrôzostrašnejším vládcom sveta – priamo do ich kuchýň. Výnimočná kniha Witolda Szabłowského Ako nakŕmiť diktátora vychádza v preklade Karola Chmela.

Vlaky sú ešte veľmi pomalé a zanechávajú za sebou dlhý pás čierneho dymu, kone a vozy na cestách sú samozrejmosť a na autá hľadíme s veľkou nedôverou. Máte chuť na takúto cestu v čase? Vyrazte do stratenej Haliče. Ľvov. Černovice. Drohobyč. Brody. To sú názvy staníc, na ktorých zastaneme pri našej spoločnej ceste s Martinom Pollackom. Tieto mená zároveň vyvolávajú predstavy nádherných ulíc a bulvárov najvýchodnejšej časti monarchie. Haličská exotika však mala aj svoju odvrátenú stranu v podobe rozbahnených uličiek a chudobných štetlov. Halič, kedysi hrdá súčasť veľkého Rakúsko-Uhorska, dnes zapadnutý kus sveta roztrhaný medzi Poľsko a Ukrajinu. Zmizla z máp a zmizla aj z pamäti. Pritom jej kultúrne bohatstvo bolo nesmierne. Úžasné tolerantné prostredie, v ktorom sa miešali rôzne kultúry, etniká i konfesie, dalo svetu mnohých svetoznámych spisovateľov ako Joseph Roth, Bruno Schulz či Paul Celan a viaceré haličské mestá sú podnes výkladnými skriňami zašlej slávy tohto kraja. Martin Pollack nás vo svojom slávnom historickom bedekri pozýva na nostalgickú cestu po rozkvitajúcich mestách, kde sa na námestiach miešajú desiatky rôznych jazykov, po dedinách, v ktorých sa objavili ropné ložiská a nezvyčajné bohatstvo, no aj po biednych židovských štetloch, ktorých jedinou budúcnosťou je len rozpad a zmar. Kniha Halič. Putovanie po stratenom svete v sebe spája historickú reportáž, cestopis i kultúrne dejiny jedného čarovného kúta sveta. Je to povinné čítanie pre všetkých, ktorí si obľúbili knihu Americký cisár. Nevšedná cestopisná kniha Martina Pollacka Halič. Putovanie po stratenom svete vychádza v preklade Michala Hvoreckého a s archívnymi fotografiami z autorovej zbierky.

Bonnie a Clyde v uneseném letadle. Willie Roger Holder a Catherine Marie Kerkowová donutili posádku přeletět Atlantik a přistát i s výkupným v Alžírsku, aby později byli oslavováni francouzskými intelektuály v čele s Jean-Paul Sartrem. Čin frustrovaného veterána z vietnamské války a jeho krásné přítelkyně nebyl ojedinělý, mezi lety 1961 a 1973 bychom ve Spojených státech napočítali více než sto padesát únosů. Reportér Brendan I. Koerner poskládal mozaiku těch nejtypičtějších i nejbizarnějších. Nezůstává ale jen u mistrných popisů různých motivací únosců a jejich proměnlivé úspěšnosti. Sleduje také to, jak zásadně se proměnila letecká doprava. Nastoupit do letadla dnes automaticky znamená řadu bezpečnostních kontrol, přísná pravidla pro příruční zavazadla a zdlouhavé čekání. Nic z toho v šedesátých letech nebylo běžné. Zejména na americké půdě, kde jsou vzdálenosti velké, to byl rychlý – i když drahý – dopravní prostředek, kde bylo možné si koupit letenku na poslední chvíli a přiběhnout na letiště půl hodiny před odletem. Letecké společnosti nechtěly ohrozit své zákazníky ani posádku a vyhověly únoscům ve všem – od výše výkupného po dopravu do zvolené destinace. I tady Koerner zdařile popisuje, jak se střetly ekonomické a bezpečnostní zájmy. Agenti FBI měli na celou věc jiný názor než aerolinky, ale trvalo dlouho, než s nimi kapitáni letadel začali spolupracovat. Kniha Nebe patří nám je v neposlední řadě průvodcem po tehdejší geopolitické situaci i náladách v americké společnosti šedesátých a sedmdesátých let: Kam unesená letadla mířila? Proč Francie nechtěla vydat Holdera a Kerkowovou? A jaká byla motivace únosců?

Kokain není jen brazilský problém. Vyvolává ho poptávka z Evropy a Spojených států. Proto investigativní novinář a specialista na organizovaný zločin Misha Glenny rozplétá nitky, za které tahá narkomafie v Rio de Janeiru. Silný příběh vzestupu a pádu jednoho z drogových bossů velmi zblízka ukazuje, jak vypadá život v proslulé favele Rocinha. Antônio Francisco Bonfim Lopes, jemuž se přezdívá Nem, byl jen obyčejný člověk, jehož dcera onemocněla vzácnou nemocí. Na její léčbu potřeboval peníze. Tolik peněz, že musel opustit obyčejnou práci a vydat se na cestu vzhůru, uličkami rodné Rocinhy tam, kde sídlil „don“ Lulu. Jen on mu peníze mohl půjčit. Stejně jako všichni ve favele věděl, že čekat pomoc od brazilského státu nemá smysl. A tak Antônio přehodil výhybku ve svém životě a stal se součástí narkobyznysu a postupně i jedním z jejích vládců. To vše se stalo v době, kdy ve favelách chtěli udělat i brazilské ozbrojené složky. Policie ale jen tak vstoupit do favely nemůže – a tak se z operace stala bitva o Rio. Glenny mluvil s Nemovou rodinou, přáteli i nepřáteli, s policisty a detektivy. A to, jak hluboko dokázal proniknout do chudé čtvrti, v níž šťastnější Rio vidí jen problémy, je neuvěřitelné.

Monumentálna kniha o černobyľskej jadrovej katastrofe. Príbeh explózie, ktorá zmenila svet a oči celej planéty upriamila na jedno dovtedy celkom bezvýznamné miesto. Hodiny tikajú. Sekundy ubiehajú. A svet pred katastrofou od toho po nej delí len tenká hranica. Teraz sa už všetko stalo. A my musíme zistiť, ako to prežiť. 26. apríl 1986 nezmenil len toto miesto, ale aj celý svet. Práca americkej historičky Kate Brown na tejto knihe trvala desať rokov. Skúmala archívne materiály, nahrávala hodiny a hodiny rozhovorov so svedkami katastrofy a ľuďmi žijúcimi v černobyľskej zakázanej zóne, aby napokon vytvorila nielen dôveryhodný obraz katastrofy a života po nej, ale aby sa pokúsila zmeniť aj oficiálny pohľad na tieto udalosti. Jej hrdinami sú vedci, záchranári i obyčajní ľudia. Černobyľ: Príručka prežitia, to je fascinujúci historický triler, ktorý ideálne dopĺňa obraz černobyľskej jadrovej katastrofy z obľúbenej knihy Černobyľská modlitba nobelistky Svetlany Alexijevič. Akú úlohu pri tejto katastrofe zohrali politici a odborníci v oblasti atómovej energie?

Monumentálna kniha o černobyľskej jadrovej katastrofe. Príbeh explózie, ktorá zmenila svet a oči celej planéty upriamila na jedno dovtedy celkom bezvýznamné miesto. Hodiny tikajú. Sekundy ubiehajú. A svet pred katastrofou od toho po nej delí len tenká hranica. Teraz sa už všetko stalo. A my musíme zistiť, ako to prežiť. 26. apríl 1986 nezmenil len toto miesto, ale aj celý svet. Práca americkej historičky Kate Brown na tejto knihe trvala desať rokov. Skúmala archívne materiály, nahrávala hodiny a hodiny rozhovorov so svedkami katastrofy a ľuďmi žijúcimi v černobyľskej zakázanej zóne, aby napokon vytvorila nielen dôveryhodný obraz katastrofy a života po nej, ale aby sa pokúsila zmeniť aj oficiálny pohľad na tieto udalosti. Jej hrdinami sú vedci, záchranári i obyčajní ľudia. Černobyľ. Príručka prežitia, to je fascinujúci historický triler, ktorý ideálne dopĺňa obraz černobyľskej jadrovej katastrofy z obľúbenej knihy Černobyľská modlitba nobelistky Svetlany Alexijevič. Akú úlohu pri tejto katastrofe zohrali politici a odborníci v oblasti atómovej energie? Fenomenálna kniha Černobyľ. Príručka prežitia vychádza v preklade Petra Tkačenka.