Aspekt strana 14 z 18

Číry prameň umeleckého talentu a znovuzrodená chuť rozprávať príbehy – ale aj jasné a ostré videnie a skvelá schopnosť nájsť úsporné prostriedky na vytvorenie diferencovaného obrazu veľmi rozmanitých ľudských situácií. K tomu humor, nadhľad, ale aj chápavé človečenstvo. Poviedky v tomto výbere predstavujú jej tvorbu z deväťdesiatych rokov, titulná próza vznikla v šesťdesiatych rokoch, ale autorka ju po rokoch podstatne prepracovala. Svadba v Káne Galilejskej prináša nové prózy a výrečne dokumentuje, že Jaroslava Blažková je dodnes veľmi súčasnou, aktuálnou autorkou s osobitým rukopisom. Ukážka: Tridsať rokov čakala na tento deň, ona a dedina. Teraz nech si hromy bijú, pôjde v bielom, dve malé družičky ponesú za ňou závoj z tridsiatich metrov tylu, šesť muzikantov jej vystelie cestu notami, osemdesiatosem hostí bude za ňou kráčať v blatistej stope. Trepoce rukami v ústrety dažďu, má horúčku, ktorú môže utíšiť iba priestor. Je labuť, biela Mariška. Alebo hus? Telo má krátke a tučné, teda hus. Ale jej radosť vystreľuje vysoko nad mraky, kde svieti slnko.

Znásilniť možno len ženu. Tak to stojí v zákone. Muža možno len potrestať. Alebo ponížiť. Tova si však vymyslí svojráznu odplatu. A potom zažije šok. A ešte jeden. Úsporný prvoplánový príbeh má hlboké podložie; núti zamyslieť sa nad vecami, ktoré by mali fungovať inak... Zo švédčiny preložila Jarmila Cihová Ukážka: Tova zastoná, spadne na dlážku no hoci nakope, nemá šancu a zrazu ju premkne strach. Všeličo sa je dostalo do uší. Počula o šialencovi vo Vanda. Hlavu obete rozmliaždil tupým pred metom a tele ukryl niekde v kroví. Vtedy sa vzdá. Pokúša sa nemyslieť na to. Zabudnúť, kde je. A čo robí. Je však ťažké zabudnúť na to, čo muž hovorí. Celý čas chrlí zo seba hnusné, obscénne slová, slová, ktoré jakživ nepočula. Alebo si ich len myslela, potajomky a v najhlbšom vnútri. Tvrdí, že ženy chcú byť znásilnené. Že z toho majú pôžitok. Že sa im páči, keď ich pevne priviažu s roztiahnutými nohami a bijú. Určite to nevie nik nevie lepšie ako on, chlap s býčou šijou, zarastenou hruďou a údom ako hríb, najhrubší je pri koreni. A je taký krátky, pomyslí si Tova triumfálne. Najkratší vták, akého som videla. Nijakej žene neprinesie pôžitok. Je lož, že nezáleží na tom, aký je dlhý alebo hrubý. Rozhodne by nemal byť krátky a najhrubší pri koreni a jeho úbohý tenký koniec by sa nemal tak smiešne krútiť. Opakuje si to stále dokola. Hovorí si to do taktu s odpornou vulgárnou muzikou, ktorá ju zaplavuje, dingylingydongdingydong krátkyúbohývtákúbohývták

Jeden z najlepších románov slávnej kanadskej spisovateľky. Je napísaný priam bestsellerovým štýlom, ale jeho hĺbka, šírka a bohatstvo ho radia medzi veľdiela literatúry 20. storočia. Životy troch žien, osudovo prepletené záhadnou existenciou ďalšej ženy, sa odvíjajú ako fascinujúci širokouhlý film. Ukážka: O chvíľu sa Roz pristihne pri tom, že drží v ruke prázdny tanier a čuduje sa, prečo na ňom už nič nie je. Stojí v pivnici, v starej časti, v tej, ktorú nedala nikdy prerobiť. Je to sklad s dlažbou z liateho betónu, nad hlavou jej visia pavučiny. Zvyšky Mitchovej kolekcie vín sú uložené v jednom kúte: Nie sú to jeho najlepšie značky, tie najlepšie si vzal so sebou, keď zdrhol. Zrejme ich vypili spolu so Zeniou. Roz sa odvtedy nedotkla ani jednej fľaše, čo tu zostala, jednoducho nemohla. A nevládze ich ani vyhodiť. Tu dolu sú aj niektoré z Mitchových starých kníh: jeho staré skriptá z čias, keď študoval právo, knihy Josepha Conrada, príručky, ako riadiť jachtu. Chudáčik, tie svoje loďky skutočne miloval. Naozaj si o sebe myslel, že v hĺbke duše je námorníkom, hoci vždy, keď sa niekam vybrali na lodi, im niečo skapalo. Súčiastka v motore alebo niečo iné, nabetón, a Roz sa nikdy nedonútila hovoriť prova a kormidlo, ale vždy iba vpredu a vzadu. Vidí samu seba, ako stojí na jednej z tých lodí, musela to byť Rosalinda, tá prvá, čo pomenoval po nej, nos sa jej šúpe od slnka, na ramenách sa jej urobili pehy, na hlave má nabok narazenú Mitchovu šiltovku a máva na neho nejakým hasákom alebo francúzskym kľúčom: Je to tento, zlatko?, kým loď sa neodvratne blíži k skalnatému útesu - kde to bolo? Horné jazero? A Mitch, nahnutý nad motorom, lapá po dychu a nadáva. Bola to sranda? Určite nie. No aj tak by teraz bola radšej tam ako tu.

Jeden z najlepších románov slávnej kanadskej spisovateľky. Je napísaný priam bestsellerovým štýlom, ale jeho hĺbka, šírka a bohatstvo ho radia medzi veľdiela literatúry 20. storočia. Životy troch žien, osudovo prepletené záhadnou existenciou ďalšej ženy, sa odvíjajú ako fascinujúci širokouhlý film. Ukážka: O chvíľu sa Roz pristihne pri tom, že drží v ruke prázdny tanier a čuduje sa, prečo na ňom už nič nie je. Stojí v pivnici, v starej časti, v tej, ktorú nedala nikdy prerobiť. Je to sklad s dlažbou z liateho betónu, nad hlavou jej visia pavučiny. Zvyšky Mitchovej kolekcie vín sú uložené v jednom kúte: Nie sú to jeho najlepšie značky, tie najlepšie si vzal so sebou, keď zdrhol. Zrejme ich vypili spolu so Zeniou. Roz sa odvtedy nedotkla ani jednej fľaše, čo tu zostala, jednoducho nemohla. A nevládze ich ani vyhodiť. Tu dolu sú aj niektoré z Mitchových starých kníh: jeho staré skriptá z čias, keď študoval právo, knihy Josepha Conrada, príručky, ako riadiť jachtu. Chudáčik, tie svoje loďky skutočne miloval. Naozaj si o sebe myslel, že v hĺbke duše je námorníkom, hoci vždy, keď sa niekam vybrali na lodi, im niečo skapalo. Súčiastka v motore alebo niečo iné, nabetón, a Roz sa nikdy nedonútila hovoriť prova a kormidlo, ale vždy iba vpredu a vzadu. Vidí samu seba, ako stojí na jednej z tých lodí, musela to byť Rosalinda, tá prvá, čo pomenoval po nej, nos sa jej šúpe od slnka, na ramenách sa jej urobili pehy, na hlave má nabok narazenú Mitchovu šiltovku a máva na neho nejakým hasákom alebo francúzskym kľúčom: Je to tento, zlatko?, kým loď sa neodvratne blíži k skalnatému útesu - kde to bolo? Horné jazero? A Mitch, nahnutý nad motorom, lapá po dychu a nadáva. Bola to sranda? Určite nie. No aj tak by teraz bola radšej tam ako tu.

Jeden z najlepších románov slávnej kanadskej spisovateľky. Je napísaný priam bestsellerovým štýlom, ale jeho hĺbka, šírka a bohatstvo ho radia medzi veľdiela literatúry 20. storočia. Životy troch žien, osudovo prepletené záhadnou existenciou ďalšej ženy, sa odvíjajú ako fascinujúci širokouhlý film. Ukážka: O chvíľu sa Roz pristihne pri tom, že drží v ruke prázdny tanier a čuduje sa, prečo na ňom už nič nie je. Stojí v pivnici, v starej časti, v tej, ktorú nedala nikdy prerobiť. Je to sklad s dlažbou z liateho betónu, nad hlavou jej visia pavučiny. Zvyšky Mitchovej kolekcie vín sú uložené v jednom kúte: Nie sú to jeho najlepšie značky, tie najlepšie si vzal so sebou, keď zdrhol. Zrejme ich vypili spolu so Zeniou. Roz sa odvtedy nedotkla ani jednej fľaše, čo tu zostala, jednoducho nemohla. A nevládze ich ani vyhodiť. Tu dolu sú aj niektoré z Mitchových starých kníh: jeho staré skriptá z čias, keď študoval právo, knihy Josepha Conrada, príručky, ako riadiť jachtu. Chudáčik, tie svoje loďky skutočne miloval. Naozaj si o sebe myslel, že v hĺbke duše je námorníkom, hoci vždy, keď sa niekam vybrali na lodi, im niečo skapalo. Súčiastka v motore alebo niečo iné, nabetón, a Roz sa nikdy nedonútila hovoriť prova a kormidlo, ale vždy iba vpredu a vzadu. Vidí samu seba, ako stojí na jednej z tých lodí, musela to byť Rosalinda, tá prvá, čo pomenoval po nej, nos sa jej šúpe od slnka, na ramenách sa jej urobili pehy, na hlave má nabok narazenú Mitchovu šiltovku a máva na neho nejakým hasákom alebo francúzskym kľúčom: Je to tento, zlatko?, kým loď sa neodvratne blíži k skalnatému útesu - kde to bolo? Horné jazero? A Mitch, nahnutý nad motorom, lapá po dychu a nadáva. Bola to sranda? Určite nie. No aj tak by teraz bola radšej tam ako tu.

Jeden z najlepších románov slávnej kanadskej spisovateľky. Je napísaný priam bestsellerovým štýlom, ale jeho hĺbka, šírka a bohatstvo ho radia medzi veľdiela literatúry 20. storočia. Životy troch žien, osudovo prepletené záhadnou existenciou ďalšej ženy, sa odvíjajú ako fascinujúci širokouhlý film. Ukážka: O chvíľu sa Roz pristihne pri tom, že drží v ruke prázdny tanier a čuduje sa, prečo na ňom už nič nie je. Stojí v pivnici, v starej časti, v tej, ktorú nedala nikdy prerobiť. Je to sklad s dlažbou z liateho betónu, nad hlavou jej visia pavučiny. Zvyšky Mitchovej kolekcie vín sú uložené v jednom kúte: Nie sú to jeho najlepšie značky, tie najlepšie si vzal so sebou, keď zdrhol. Zrejme ich vypili spolu so Zeniou. Roz sa odvtedy nedotkla ani jednej fľaše, čo tu zostala, jednoducho nemohla. A nevládze ich ani vyhodiť. Tu dolu sú aj niektoré z Mitchových starých kníh: jeho staré skriptá z čias, keď študoval právo, knihy Josepha Conrada, príručky, ako riadiť jachtu. Chudáčik, tie svoje loďky skutočne miloval. Naozaj si o sebe myslel, že v hĺbke duše je námorníkom, hoci vždy, keď sa niekam vybrali na lodi, im niečo skapalo. Súčiastka v motore alebo niečo iné, nabetón, a Roz sa nikdy nedonútila hovoriť prova a kormidlo, ale vždy iba vpredu a vzadu. Vidí samu seba, ako stojí na jednej z tých lodí, musela to byť Rosalinda, tá prvá, čo pomenoval po nej, nos sa jej šúpe od slnka, na ramenách sa jej urobili pehy, na hlave má nabok narazenú Mitchovu šiltovku a máva na neho nejakým hasákom alebo francúzskym kľúčom: Je to tento, zlatko?, kým loď sa neodvratne blíži k skalnatému útesu - kde to bolo? Horné jazero? A Mitch, nahnutý nad motorom, lapá po dychu a nadáva. Bola to sranda? Určite nie. No aj tak by teraz bola radšej tam ako tu.

Tisíckrát som už chcela odísť ak toto opíjanie nebude posledné tak odídem ak jeho zúrivosť zasiahne aj deti tak odídem aj začne ešte aj klamať tak odídem ak to už deti nebudú môcť vydržať vtedy budem musieť Všetko sa to stalo. A predsa som neodišla Prečo?

Ako prezrádza názov knižky, hlavnými hrdinkami sú baby, tri neobyčajné baby s neobyčajnými schopnosťami. „My sme tri, tri sestry ježibabky, svet je na nás veru krátky, abra dabra fuk, nikomu ani muk.“ Na novobabom sídlisku sa im i v ten najobyčajnejší deň darí riešiť neobyčajnú kopu problémov, s ktorými si často nevedia rady rodičia, ani deti, ani starí otcovia a staré mamy, ba ani starosta. A ešte k tomu sa aj dokážu tváriť, že ony nič, ony mačky, čo len tak sliedia po kontajneroch.

V roku 1791 Olympe de Gouges skoncipovala Deklaráciu práv ženy a občianky. Reagovala ňou na Deklaráciu práv človeka a občana, ktorú vyhlásila Francúzska revolúcia (1789). O dva roky hlava Olympe de Gouges padla pod gilotínou. Cesta k volebnému právu bola pre ženy dlhá, trpká a neraz aj krvavá. Tie, ktoré sa na ňu vydali, sa stali terčom znevažovania, nenávisti a posmechu. Slovo sufražetka dodnes funguje ako nadávka, a pritom len označuje ženu, ktorá sa zasadzuje za volebné právo žien. Gilotína vyšla z módy, dnes sa používajú jemnejšie (?) prostriedky. Sklený strop účinne drží ženské hlavy patrične nízko a tlmí ženské hlasy. Hlasy žien. Aspekty ženskej politiky je publikácia, ktorej témou je situáciu žien vo vzťahu k moci a politike. Dokumenty, úvahy a štúdie sú rozdelené do šiestich častí: Čísla (sociologické a štatistické údaje o Slovensku a Čechách), Volebné právo (z histórie zápasu žien o ženské ľudské práva), Obrazy (obrazy ženskosti ako symboly štátu), Osobné je politické (rozhovory s politicky aktívnymi ženami), Verejné a súkromné (neplatená práca žien, kariéry a bariéry, rodina a trh...), City a štruktúry (zakázaná nenávisť, prečo sa ženy boja úspechu, nedôvera medzi pohlaviami, o sebaúcte, láska ako politická prax...). Fotografie a výroky slávnych žien vnášajú do knihy sviežu iróniu a výstižne dokumentujú pohľad spoločnosti na ženu.

Ako prezrádza názov knižky, hlavnými hrdinkami sú baby, tri neobyčajné baby s neobyčajnými schopnosťami. „My sme tri, tri sestry ježibabky, svet je na nás veru krátky, abra dabra fuk, nikomu ani muk.“ Na novobabom sídlisku sa im i v ten najobyčajnejší deň darí riešiť neobyčajnú kopu problémov, s ktorými si často nevedia rady rodičia, ani deti, ani starí otcovia a staré mamy, ba ani starosta. A ešte k tomu sa aj dokážu tváriť, že ony nič, ony mačky, čo len tak sliedia po kontajneroch.

Austrálska feministická filozofka a politologička skúma podstatu sociálnej zmluvy a pomenúva jej doposiaľ nerozpoznanú, ale veľmi významnú súčasť - sexuálnu zmluvu, čiže zmluvu upravujúcu zdanlivo prirodzené vzťahy medzi pohlaviami. Autorka odhaľuje podstatu sexuálnej zmluvy, jej fungovanie v spoločnosti, bratské putá súdržnosti medzi mužmi, spôsob, akým funguje v spoločnosti manželská zmluva, a nanovo skúma aj podstatu prostitúcie. A napokon, v celom kontexte knihy zisťuje, prečo sa v modernej občianskej spoločnosti všetci muži považujú za dosť dobrých na to, aby mohli byť pánmi žien. Ukážka: Jedno staré anarchistické heslo hovorí, že žiadny človek nie je taký dobrý, aby mohol byť pánom iného človeka. Je to obdivuhodná myšlienka, toto heslo však nič nehovorí o jednom kľúčovom momente. V modernej spoločnosti sa všetci muži považujú za dosť dobrých na to, aby mohli byť pánmi žien.

„Čo je lesba? Lesba je vášeň všetkých žien, dovedená do explózie,“ vyhlásili Radikálne lesby v roku 1970 v New Yorku. Lesby sú dnes - v Európskej únii každopádne! - dobré občianky štátov, úspešné pracovníčky, solventné konzumentky, nedeľné návštevníčky kostola, milovníčky detí, sociálne dobre prispôsobené, verné vo svojich vzťahoch, monogamné a vydajachtivé...? Publikácia prináša kľúčové texty, zhrnutia, marginálie, kritické i vizionárske úvahy o lesbickej túžbe v kultúre, o pozíciách vzbury v mene lesbického odporu proti systémom násilia. Zoskupenie príspevkov sleduje ťažiská - lesbické komunity a politický aktivizmus, produkcia teórie a literatúra, písanie, fikcia, ktoré sú formálne zoradené do štyroch častí: n, a, ba, by. Štúdie významných mysliteliek a aktivistiek v publikácii rôznorodo pomenúvajú aspekty lesbickej existencie i queerskych identít. Aké sú spôsoby identifikácie vo vnútri komunít a ako sa ich príslušníčky prezentujú navonok (Iniciatíva Inakosť, Annamarie Jagose)? Ako s týmito obrazmi narábajú médiá (Viera Wallace-Lorencová, Diane Hamer)? Úvahy o historických premenách sexuálnych identít (Esther Newton) a právnom postihovaní diskriminácie na základe sexuálnej orientácie (Paula Jójárt, Marianna Šípošová) sú doplnené úryvkami próz známych autoriek (Gertrude Stein, Audre Lorde) a slovnou kolážou slangových výrazov pre lesby a ženy (Christina Della Giustina, Sabina Baumann).

Etela Farkašová vo svojej najnovšej próze skúma vzťah dcéry k matke, resp. matky k dcére. Fascinujúcou mikrokresbou odkrýva netušené rozmery vzťahu pokladaného spravidla za bezproblémový. Listy (matke) sprítomňujú veľmi aktuálnu tému hlbokej opustenosti vo vzťahu s (biologicky) najbližším človekom a večnú túžbu po niekom, „kto by mi mohol dobre rozumieť, a predsa by som to nebola ja“. Ukážka: Dnes sa mi otvoril blok presne pri liste o zrkadlách, nanovo ožili vo mne spomienky na všetky moje zrkadlové komplexy, ak by si si raz niekedy predsa len prečítala tento dlhý list, možno by si si aj ty v tejto súvislosti spomenula ešte na niečo, napríklad na to, ako nerada som chodievala k fotografovi, ako som priam nenávidela návštevy v ateliéri, kam si ma ty vypravovala vo všetkej tej hroznej paráde, ktorú si na mňa násilne ponavliekala, a aj so svojimi nemennými ponaučeniami (len sa, prosím ťa, usmievaj, pristane ti taký malý úsmev, nie priveľmi široký, ktorý by ti odhalil ďasná, len celkom maličký úsmev, daj si na tom záležať).

Zábavná a múdra knižka (nielen) pre mladšie teenagerky. Justínka, ktorú častejšie volajú Sojka, sa díva na svet a vidí v ňom kadečo. A aj nad tým premýšľa. Do jej úvah sem-tam vplynú Juráňovej krátke a jadrné interpretácie známych ľudových rozprávok. Ukážka: Karkulka bola celá zmätená a opýtala sa ho: A už nepoľujete na vlka? Horár vyceril zuby a narástol mu chvost. Zamával ním a zrazu to bol vlk. Karkulka skoro zomrela od strachu. Ňufi! zakričala, ale Ňufiho nebolo. Vlk sa oblizol a ľudským hlasom povedal: A čo keby som ťa od samej lásky zjedol? Karkulka mu na to trasúcim sa hláskom povedala: A čo ak som nestráviteľná?

Ako prezrádza názov knižky, hlavnými hrdinkami sú baby, tri neobyčajné baby s neobyčajnými schopnosťami. „My sme tri, tri sestry ježibabky, svet je na nás veru krátky, abra dabra fuk, nikomu ani muk.“ Na novobabom sídlisku sa im i v ten najobyčajnejší deň darí riešiť neobyčajnú kopu problémov, s ktorými si často nevedia rady rodičia, ani deti, ani starí otcovia a staré mamy, ba ani starosta. A ešte k tomu sa aj dokážu tváriť, že ony nič, ony mačky, čo len tak sliedia po kontajneroch.

Poľskú autorku O. Tokarczuk už Európa stihla objaviť. Jej svet a štýl, ktorým ho zachytáva, je fascinujúco bohatý, a zároveň kryštálovo priezračný. Silné témy, pretavené prostriedkami magického realizmu, siahajú hlboko do nepokojného bytia kraja, ktorý je aj nám blízky – ibaže sme ho predtým nikdy takto nevideli. Ukážka: Zaplavilo ho zúfalstvo, že si s tým všetkým neporadí, že sa ocitol v tej zriedkavej situácii, z ktorej naozaj niet východiska. Pritúlil sa k drobným dievčenským prsiam a plakal. „Chcel by som, aby zomrela,“ povedal zrazu nahlas a zľakol sa svojho hlasu. Agni mu odstrčila hlavu tak, aby mu videla do tváre. Jej čisté, mladé oči mu teraz pripadali ako oči dravca. Ten pohľad odkiaľsi poznal. „Čo si to povedal? Zopakuj to.“ „Chcel by som, aby zomrela,“ zopakoval poslušne.