Aspekt

Alexandra Salmela napísala epizodickú prózu 56, či? pôvodne vo fínčine, rovnako ako predchádzajúce romány 27 čiže Smrť robí umelca a Antihrdina, ktoré sa v slovenskom preklade dostali do finále Ceny Anasoft litera. Pod úsečným názvom sa tentoraz skrývajú krátke texty a textové fragmenty rôznych štýlov. V každom z nich sa Ja prevteľuje do inej podoby – Táto žena, Penelope, Jane, Salome... či Pandora. Autorský preklad nanovo skúma rozmanitosť jazykového výrazu i vizuálne stránky textu. Prelína sa tu smutné a úsmevné, nízke a vysoké, poetické a prízemné, dojímavé a uštipačné, tragické a ironické. Proces písania knihy sledoval reálne plynutie roka, ktorý okrem osobných katastrof postihla i globálna pandémia: Čo týždeň, to text, a ešte dačo navyše.

Táto kniha vznikla ako pokus odpovedať na otázku, ktorú som si položila asi pred desiatimi rokmi: čo z poézie, ktorú som ako literárna kritička poznala, existuje aj mimo Slovenska, v medzinárodnom anglofónnom priestore? Zaujímalo ma tiež, ako tento svet vníma slovenskú poéziu, keď sa s ňou stretáva v preklade. V priebehu práce na projekte som na korpus aplikovala rôzne metodológie: sociologické prístupy inšpirované Pierrom Bourdieuom a Brunom Latourom, lacanovskú psychoanalýzu či autoteoretické prístupy. Skúmala som tiež, ako súčasná translatológia pristupuje k prekladu poézie. Metodologické podnety som inkorporovala do svojho výskumu, aby som sa tak dopracovala k lepšiemu chápaniu komplexných vzťahov spojených s prekladom slovenskej poézie do angličtiny a k porozumeniu toho, ako sú tieto procesy formované kultúrnymi a teoretickými rámcami. Počas práce na téme som komunikovala a spolupracovala s mnohými aktérmi a aktérkami, ktorí umožňujú prenikanie slovenskej literatúry do anglickej infosféry, ako aj s translatológmi a translatologičkami, ktorí ma počas výskumu inšpirovali. Patria k nim Fiona Sampson, Michael Cronin, Júlia Sherwood, James Sutherland-Smith, Lawrence Venuti, Jean Boase-Beier, Peter Milčák, John Minahane a mnohí ďalší...

Vyzretý knižný debut Jany Cigánikovej sa vyznačuje osobitým autorským gestom, ktoré neľútostne, a predsa magicky načiera až na dno zdanlivo všedných príbehov o ženách, o rôznych podobách materstva, o rodinách, mladosti a starobe či o medzigeneračných vzťahoch. „Príkrosť vyobrazenia sa tu spája s imaginatívnosťou, realistickosť s ireálnom. Detabuizované uvažovanie a prežívanie postáv nás nepriamo vystavuje skúške sebareflexie. Prijať akýkoľvek štandardizovaný koncept normálnosti znamená neprejaviť si otvorene to, na čo v skrytosti človek myslí, no neraz sa to hanbí priznať i sám pred sebou. Autorkino písanie je v tomto oslobodené, no jej postavy nie, pretože ich pocity a myšlienky ostávajú pred druhými utajené...“ Lenka Šafranová, literárna kritička „Cez zážitky postáv, ktoré sú také osobné, až máme pri čítaní pocit, že by sa patrilo odvrátiť zrak, sa autorka dotýka spoločnej ženskej skúsenosti. Jej metafora tne do živého a zažiera sa pod kožu.“ Nicol Hochholczerová, spisovateľka.

"Knihu som nazvala Bezhlavé karyatídy, pretože tieto antické sochy sú pre mňa symbolom. Jednak duchovným ako spojnica medzi „dolu“ a „hore“ s nádychom transcendencie, jednak hmotným ako súčasť architektúry s existenčne uchopiteľným rozmerom. Na dlaniach držia preklady či rímsy, no na rozdiel od maskulínnych atlasov sú karyatídy nebesky pokojné. Bez akéhokoľvek napätia v tvárach a svaloch. Záhyby ich rúcha sú tiež pokojné. V mojich poviedkach dominujú ženy, aj keď sú prítomní i muži. Ženy ako bytosti, ktoré sú napriek všetkej životnej únave vždy prítomné pre druhých." Jana Bodnárová v rozhovore so Simonou Fochlerovou pre plan.art Po prozaických tituloch Insomnia, Takmer neviditeľná, Koža a Patchwork v bielej je toto piata kniha Jany Bodnárovej v Knižnej edícii ASPEKT. Ženskú metaforu v názve Bezhlavé karyatídy kongeniálne umocňujú koláže Lucie Tallovej zo série „Krehkosť karyatíd“. Fragmentárne prózy sú usporiadané do troch častí. Každá z nich stelesňuje inú podobu vizuálne akcentovanej literárnej tvorby už niekoľko desaťročí charakteristickej nezameniteľným rukopisom: minimalistické príbehy s poetickou, a pritom nezriedka drsnou obraznosťou, lyricko-reflexívne pozorovania a napokon dialóg ako výpoveď o vzťahu medzi ženou a mužom na sklonku života.

Sociologička Oľga Gyárfášová sa rozprávala s desiatimi ženami, ktoré boli súčasťou alternatívneho opozičného spoločenstva v rokoch normalizácie v Bratislave. Prostredníctvom svojich príbehov nám umožňujú nazrieť do sveta, v ktorom sa Štátna bezpečnosť usilovala získať kontrolu nad ich životmi. Približujú, ako politickému režimu vzdorovali, akú rolu pre ne zohrávala sieť rodinných, kamarátskych aj vzdialenejších vzťahov, ale aj priestor pre seba. V spomienkach otvárajú témy emigrácie, rodiny, prípravy samizdatov, väznenia, vypočúvania, spoločenstva blízkych ľudí, osobnej slobody a i.

Pod úsečným názvom sa tentoraz skrývajú krátke texty a textové fragmenty rôznych štýlov. V každom z nich sa Ja prevteľuje do inej podoby – Táto žena, Penelope, Jane, Salome... či Pandora. Autorský preklad nanovo skúma rozmanitosť jazykového výrazu i vizuálne stránky textu. Prelína sa tu smutné a úsmevné, nízke a vysoké, poetické a prízemné, dojímavé a uštipačné, tragické a ironické. Proces písania knihy sledoval reálne plynutie roka, ktorý okrem osobných katastrof postihla i globálna pandémia: Čo týždeň, to text, a ešte dačo navyše.

Sociologička Oľga Gyárfášová sa rozprávala s desiatimi ženami, ktoré boli súčasťou alternatívneho opozičného spoločenstva v rokoch normalizácie v Bratislave. Prostredníctvom svojich príbehov nám umožňujú nazrieť do sveta, v ktorom sa Štátna bezpečnosť usilovala získať kontrolu nad ich životmi. Približujú, ako politickému režimu vzdorovali, akú rolu pre ne zohrávala sieť rodinných, kamarátskych aj vzdialenejších vzťahov, ale aj priestor pre seba. V spomienkach otvárajú témy emigrácie, rodiny, prípravy samizdatov, väznenia, vypočúvania, spoločenstva blízkych ľudí, osobnej slobody a i.

Jana Bodnárová patrí už tri desaťročia k najosobitejším hlasom slovenskej literatúry. Publikovala 40 kníh pre dospelých a deti, Patchwork v bielej je štvrtou prózou, ktorá vychádza v Knižnej edícii ASPEKT. Aj tu je jej hlas jemne poetický a drsne krutý zároveň. Autorka zošíva útržky príbehov ľudí, ktorí sa napriek (či vďaka) svojej rôznorodosti stretávajú v blízkych vzťahoch vsadených do spoločného života v Československu druhej polovice 20. storočia. Dotýkame sa ich v spomienkach Oty, bohémky, lekárky, milenky, matky... a jej manžela Andreja. Text sprevádzajú ukážky z tvorby Evy Moflárovej.

„Stále a stále ten patchwork spomienok. Čo iné sú pohyby mysle v spomínaní ako pestrá patchworková deka...“ Jana Bodnárová patrí už tri desaťročia k najosobitejším hlasom slovenskej literatúry. Publikovala 40 kníh pre dospelých a deti, Patchwork v bielej je štvrtou prózou, ktorá vychádza v Knižnej edícii ASPEKT. Aj tu je jej hlas jemne poetický a drsne krutý zároveň. Autorka zošíva útržky príbehov ľudí, ktorí sa napriek (či vďaka) svojej rôznorodosti stretávajú v blízkych vzťahoch vsadených do spoločného života v Československu druhej polovice 20. storočia. Dotýkame sa ich v spomienkach Oty, bohémky, lekárky, milenky, matky... a jej manžela Andreja. Text sprevádzajú ukážky z tvorby Evy Moflárovej.

Jana Juráňová nadväzuje románom Naničhodnica na svoje prózy zo súčasnosti (Utrpenie starého kocúra, Orodovnice, Nevybavená záležitosť, Cudzie príbehy). Zosnovala ho okolo osemdesiatničky Ľudmily, neviditeľnej starej ženy, ktorá nikam nepatrí. Napriek tomu či práve preto cez osud bezprizornej Ľudmily prenikáme do rôznych prostredí - od zdravotníctva, charity, médií až po politiku, ako aj do životov tých, ktorí ich zaľudňujú - novinára Miloša, bývalého politika Eliáša a jeho manželky Dorotky, lekára Igora, celebrity Lindy. Stávame sa svedkami príbehu starej ženy Ľudmily, ktorej sa život skomplikoval po smrti jej spriaznenej duše Marieny. Ako sa spoločnosť stavia k pomoci človeku, ktorý prišiel o svoje bývanie i o najbližších? Kniha Naničhodnica je sondou do zdravotníckeho prostredia, i prostredia médií, tzv. celebrít i ľudí, ktorí sú okato spokojní so sebou a svojím kresťanským prístupom k životu. Kto z nich Ľudmilu zachráni?

Vo svojom knižnom debute Jednorožce prináša Barbora Hrínová (1984) osem poviedok a v nich výrazný generačný pohľad. Jej skúsenosť však nie je viazaná len na mladšiu generáciu. Postavy sú aj nie sú z tohto sveta a mnohé je tu „queer“, ale zas nie výnimočné, veď aj čudo môže mať masový výskyt. V Jednorožcoch však čudo nie je na objednávku ani mainstreamové. Autorka nenapĺňa očakávania diktované alebo nenápadne podsúvané kultúrnym priestorom, v ktorom žije. Zato však onen priestor zrkadlí veľmi presne a trefne, bez ohľadu na to, či nás zavedie do kaviarne, chalupy na dedine, prenajatého bytu, alebo na psychiatriu a bez ohľadu na to, či sme práve v Bratislave, Tbilisi, alebo vo východoslovenskej dedine. Vo svojom písaní nezaprie pôsobenie v oblasti filmovej, televíznej a rozhlasovej tvorby, ale ani skúsenosti s prózou, veď je trojnásobnou finalistkou súťaže Poviedka.

Jana Juráňová nadväzuje románom NANIČHODNICA na svoje prózy zo súčasnosti (Utrpenie starého kocúra, Orodovnice, Nevybavená záležitosť, Cudzie príbehy). Zosnovala ho okolo osemdesiatničky Ľudmily, neviditeľnej starej ženy, ktorá nikam nepatrí. Napriek tomu či práve preto cez osud bezprizornej Ľudmily prenikáme do rôznych prostredí – od zdravotníctva, charity, médií až po politiku, ako aj do životov tých, ktorí ich zaľudňujú – novinára Miloša, bývalého politika Eliáša a jeho manželky Dorotky, lekára Igora, celebrity Lindy. Stávame sa svedkami príbehu starej ženy Ľudmily, ktorej sa život skomplikoval po smrti jej spriaznenej duše Marieny. Ako sa spoločnosť stavia k pomoci človeku, ktorý prišiel o svoje bývanie i o najbližších? Kniha Naničhodnica je sondou do zdravotníckeho prostredia, i prostredia médií, tzv. celebrít i ľudí, ktorí sú okato spokojní so sebou a svojím kresťanským prístupom k životu. Kto z nich Ľudmilu zachráni?

Najnovšia kniha Jany Bodnárovej prináša zasa čímsi iné, a predsa u tejto autorky dôverne známe prozaické gesto. Jeho originalita sa odvíja tak od témy, ako aj od jej poeticko-reflexívneho stvárnenia. Prostredníctvom svojskej umelkyne K. a jej fascinácie  expresionistickou maliarkou Paulou Modersohn-Becker preniká hlboko pod kožu ženskej tvorivosti, ktorá v období po Veľkej vojne pri hľadaní nového umeleckého výrazu i „novej ženy“ namáhavo balansovala medzi súkromnou a verejnou sférou. Vizuálna umelkyňa Pavlína Fichta Čierna prepája tento prienik so súčasnou perspektívou. Jej sprievodné fotografie nie sú ilustráciami textu v pravom zmysle slova, ale vlastným performatívnym čítaním v obrazoch, ku ktorému ju prozaička pozvala. (Jana Cviková) Kniha bola v tomto roku nominovaná do desiatky ceny Anasoft litera. Výtvarné diela, ktoré sú súčasťou knihy, sa vám najlepšie zobrazia v .pdf formáte e-knihy.

Monografia Jany Cvikovej vydaná v spolupráci s Ústavom svetovej literatúry SAV načrtáva v širšom kontexte feministických teórií a hnutí rôzne hľadiská využívania analytickej kategórie rodu v literárnej vede. Kriticky približuje rozmanité podoby feministickej literárnej vedy ako radikálneho obratu vo výskume literatúry, pričom sa dotýka aj situácie na Slovensku a v Českej republike po roku 1989. Možnosti interdisciplinárneho uplatnenia kategórie rodu v literárnej historiografii sonduje prostredníctvom konkrétnych analýz.

Známa slovenská a slovinská poetka, prozaička a literárna vedkyňa Stanislava Chrobáková Repar sa v tomto súbore textov predstavuje predovšetkým ako literárna kritička a esejistka. Kniha s príznačným titulom odkazujúcim na klasický manifest Hél?ne Cixous Smiech Medúzy je výsledkom autorkinho takmer dvadsaťročného systematického úsilia aplikovať podnety feministického myslenia v slovenskej a slovinskej kultúre. Texty uverejnené v knižnom súbore Bielym atramentom: feministická literárna kritika a gynokritika odzrkadľujú erudíciu S. Chrobákovej Repar ako literárnej vedkyne, ale aj estetičky a filozofky so širším myšlienkovým rámcovaním predmetu výskumu. Pôvodne časopisecky publikované texty (a dva knižné doslovy), doplnené o autorský úvod, sú príspevkom k súčasnému uvažovaniu o literatúre a rodových dimenziách spoločnosti vo viacerých ohľadoch. Autorka v knihe kriticky nasvecuje diela odbornej i krásnej literatúry z pera slovenských i inonárodných autoriek (Blažková, Haugová, Farkašová, Brežná, Juráňová, Cviková, Ferenčuhová, Szymborska, Plath, Kahlo, Makarovič, Ugrešić, Frýdlová, Kalnická, Tokarczuk, Tratnik...), ako aj autorov (Barša, Lipovetsky), ktorí premýšľajú o podobách "ženskosti" a jej konštruovania.

Zuzana Maďarová skúma možnosti feministických prístupov ku kánonu politického či historického myslenia na konkrétnom prípade novembra 1989. Zviditeľňuje účasť žien na nežnej revolúcii, pričom prehodnocuje jej chápanie ako udalosti, ktorú vo veľkých mestách realizovala hŕstka mužov. Zároveň reflektuje spôsoby individuálneho a kolektívneho rozpamätávania sa. Jej kniha odvráva zjednodušujúcim tendenciám prezentácie Novembra a volá po rozrôznených spôsoboch počúvania a rozprávania príbehov o tejto zlomovej súčasti našej histórie. Publikáciu odborne posúdili PhDr. Jana Cviková, PhD. a doc. PhDr. Oľga Gyárfášová, PhD.: Kniha Zuzany Maďarovej Ako odvrávať novembru 1989. Rodové aspekty pamäti prináša do slovenského spoločenskovedného výskumu novú perspektívu prelamuje mlčanie v skúmaní histórie a pamäti. Alebo konkrétnejšie aplikuje feministické postupy na skúmanie pamäti Novembra. Alebo inak odvráva zaužívanému kánonu o mužoch Novembra, ktorý sa pri výročiach pietne oprašuje. A odvráva mimoriadne erudovane a s využitím rozsiahleho empirického materiálu prerozprávaných osobných príbehov žien Novembra. K dominujúcej HIStory pridáva HERstory. Kolektívna historická pamäť nie je raz prevždy daná, je dynamickým systémom, ktorý sa mení v čase a kontexte a ktorý tu a teraz vždy nanovo vytvárame dnes konštruujeme našu minulosť. Aj preto je dôležité, aby sa hlasy o nej čo najviac rozrôznili. Kniha Zuzany Maďarovej vstupuje na u nás akademicky neprebádanú pôdu, ale zároveň aj na prísne strážené teritórium majiteľov pravdy o minulosti. Oľga Gyárfášová November 1989 patrí ku kľúčovým udalostiam našich novších dejín, ktoré rozhodujúcim spôsobom zasiahli do formovania kolektívnej i individuálnej pamäti. Obe majú nezmazateľný rodový rozmer, ktorý sa doteraz na Slovensku tematizoval len výnimočne alebo čiastkovo. Aj preto je kniha Zuzany Maďarovej o rodových aspektoch pamäti Novembra nepriehliadnuteľným výsledkom dlhodobo dozrievajúceho feministického skúmania a podnetom pre ďalšiu interdisciplinárnu diskusiu. Autorka nám zároveň v súlade s použitými výskumnými metódami umožňuje, aby sme sledovali nielen výsledok bádania, ale aj jeho proces. Uvedomuje si, že súčasťou poznávania je zvedavosť a túžba. Ak takúto pôvodnú motiváciu možno považovať za intuitívnu, tak samotné spracovanie je dôsledne kontraintuitívne: jeho závery idú proti srsti prípadným vopred vytvoreným očakávaniam. Jana Cviková