Aspekt strana 2 z 18

Memoárová próza Niekde ku koncu britskej spisovateľky a editorky Diany Athill (1917 - 2019) práve vyšla v Knižnej edícii ASPEKT. Autorka ju napísala ako 89-ročná a pod názvom Somewhere towards the End vyšla v roku 2008 ako v poradí jej piata spomienková kniha. O starobe – vlastnej i svojich blízkych – píše s ľahkosťou, no bez zľahčovania. „Keď sa začnete zaoberať starobou, narazíte na to, že sa nechcete nechať deprimovať a kaziť náladu ešte aj iným, a tak sa snažíte zameriavať skôr na príjemnejšie stránky života.“ Athill sa vyrovnáva s vlastným životom bez pátosu, ľútosti, sentimentu, triezvo, s humorom, vecne, ale nie sucho. Priznáva zlyhania, spomína na inšpiratívne vzory, vysmieva sa z nafúkanosti kultúrnych ikon svojej doby, spomína na lásky, partnerské, sexuálne vzťahy, priateľstvá, rodinné putá a napriek veku, v ktorom knihu napísala, sa so životom nelúči, iba prehadzuje pomyslenú rýchlosť. Skúma možnosti bežného života, radosti i smútky, záťaže i to, čo v starobe človeka oslobodzuje. Rekapituluje temné i svetlé stránky mladosti, stredného veku i staroby. Prechádza cestu, po ktorej ideme všetci, osvetľuje ju, komentuje, nechvastá sa aktívnym starnutím, priznáva bolesti, chátranie tela a so všetkým, čo ju zaťažuje, sa vyrovnáva nekonvenčne a smelo. Láska, sklamanie, choroba, smrť, náboženská viera či neviera, vzťahy, rodičovstvo, sex, starostlivosť videné z jej uhla pohľadu sú nové a zároveň dôverne známe. Aj kniha o starobe môže byť osviežujúca, triezva, múdra, nie mudrlantská. Athill má zmysel pre humor, je Britka, dožila sa 101 rokov a je úplne cool. Knihu z angličtiny preložila Jana Juráňová, redakčne spolupracovala Jana Cviková a o grafickú stránku sa postarala Jana Sapáková.

Správa o umieraní matky nie je veľmi rozšírenou literárnou témou. Slovenská filozofka a spisovateľka sa ňou pokúša zvládnuť dlhé a bolestné odchádzanie blízkeho človeka. Jej „správa“ v procese písania košatie a prináša plastický obraz matky a jej života, ako aj dobového a geografického kontextu, v ktorom sa odohrával.

Písanie švajčiarsko-slovenskej spisovateľky a novinárky Ireny Brežnej formovala zlomová skúsenosť emigrácie v roku 1968. Vynútená aj zvolená viacdomosť sa pre ňu stala zdrojom nevšedných postrehov o spoločnosti na Východe i Západe. Texty v tomto výbere, ktorý je už šiestou autorkinou knihou vychádzajúcou v slovenčine, vznikali v rozpätí rokov 1981 až 2017. Prinášajú rozmanité témy prepojené premýšľavo esejistickým, hravo poetickým a zároveň reportážne konkrétnym uvažovaním o zneužívaní, ale aj o (sveto)občianskom využívaní moci, o strachu z inakosti a vytváraní spoločenstva, o lžiach a ideáloch, o odstupe a blízkosti, o spolužití či jednoducho o jedinečnosti života – v Československu, Rusku, Guinei, Čečensku, vo Švajčiarsku, na Slovensku...

Autorka žijúca vo Švajčiarsku píše svoje súkromné dejiny z Trenčína 50. rokov. Spomienky na detstvo filtruje cez poučene naivistický pohľad, rafinovane zarámovaný kontextom životnej skúsenosti zrelej ženy, ktorej nechýba zmysel pre humor, ba až satiru. „Páči sa mi ostať ležať a byť mŕtva, keď som sa obetovala za druhých. Škoda, že je už po vojne aj po Veľkej revolúcii a naši proletári sú slobodní. Všetko dôležité je vykonané, teraz už len musíme byť šťastní, a to je strašne ťažké.“

„... v starobe človek potrebuje optimizmus, ak ju má prežiť.“ 13 listov, 13 prozaických zastavení vznikalo v rokoch 2002 až 2005. Autorka žila v tomto období starostlivosťou o ťažko chorého manžela. V jej podaní dostáva každý end šancu stať sa happyendom hodným láskyplného humoru, korenistej irónie a hrejivej obraznosti. Foto na obálke: Peter Procházka Z obsahu: Bermudský trojuholník Kyanid Hazardy Čierne humory Myš Uvaríme si šodó Erazmus a dcéry Unikát "Pán kráľ, žaloba!" Všetky moje zvieratá Orgovány ...

Kniha bola v roku 2009 vo finále Ceny Anasoft litera. Román o živote pani Hviezdoslavovej je v poradí už piatou prozaickou knihou Jany Juráňovej. Tentoraz autorka pri pátraní po neviditeľných históriách žien našla v zaprášených archívoch a vo svojej nemóresnej fantázii kontúry Ilony Országhovej. Náplňou jej života nebol nikto iný ako On, veľký básnik: "A hoci Ilonin život po smrti muža stratil svoju náplň, nestratil význam. Odkedy sa on pominul telesne, starala sa o jeho dielo, o to, čo po ňom zostalo."

Román Slavenky Drakulić Obžalovaná je sondou do problematiky násilia. Skutočnosť, že rozprávačkou i hlavnou postavou je žena, ktorá zabila svoju matku, vieme od začiatku príbehu. Obžalovaná je už sama matkou malej dcéry. Počas súdneho procesu, v ktorom sa odmieta brániť a čokoľvek vysvetľovať, necháva plynúť svoj prúd spomienok: na svoje detstvo, na svoju rodinu a na to ako rástla, dospievala, našla si partnera, porodila dcéru. Na súdnom pojednávaní mlčí, prijíma vinu za svoj skutok a odmieta vysvetľovať svoje motívy. V plynutí spomienok však prerozprávava svoj život od útleho detstva, vysvetľuje dôvody motívy svojho konania, obviňuje i ospravedlňuje matku, ktorá bola tiež obeťou týrania vo svojej rodine. Spomínanie v prvej osobe sa strieda so zábleskami spomienok z detstva, ktoré osvetľujú život hlavnej postavy i ďalších – jej matky, otca, starých rodičov. Matkovražda zostáva pre vonkajší svet nevysvetlenou a nevysvetliteľnou. Vo vnútornom monológu však hlavná postava svoj čin dokonale objasňuje hoci ho neospravedlňuje, berie zaň plnú zodpovednosť, no priamo i nepriamo poukazuje i na zodpovednosť tých, ktorí spravodlivosti v súdnej sieni navždy unikli a zostali nepoznaní i nepotrestaní. Autorka cez krutý osud ženy – vrahyne zobrazuje a analyzuje kruh násilia, ktorý práve ona tragicky uzatvára, aby už nemohol pokračovať.

   Novela s podtitulom Mor(t)alitka čerpá zo zákulisia literárneho sveta s jeho snobizmom a egocentrizmom. Predovšetkým je však o násilí ukrytom v slove, v zobrazovaní. Ak sa v literatúre stáva z poníženia ženy verejná vec "duchovnej kultúry", nemusí to zostať vždy bez dôsledkov. Tak je to aspoň v tejto malej detektívke, ktorá je zároveň aj zlomyseľnou ponáškou na "vznešenú" literatúru. Ukážka: Kam odišiel? Ako odišiel, veď nikam nešiel, sedel na večierku, čítalo sa z jeho knihy, ktorú zároveň aj krstili, oslavoval, Beáta tam bola tiež,len nie do konca, a teraz sa tešila, že mu zavolá ... Ako to, že odišiel ... navždy ... prečo ... kam ...? Beáta sleduje písmenká, ktoré oznamujú Viliamovu náhlu a tragickú smrť. Nič konkrétne. Ako to, že zomrel? Zavolá mu.

Vo svojej novej knihe spojila známa prozaička a dramatička Jana Juráňová tri cudzie príbehy: sú civilné, uštipačné, ironické, melancholické, detailné, nahnevané, rezignované aj vyrovnané, no predovšetkým zrelé, plné rešpektu voči životnej sile svojich protagonistiek. V prózach Zuzana a zopár starcov, Obeť a Cudzí príbeh tematicky spracováva mediálnu manipuláciu, brutálnu vraždu a účelovosť vo vzťahoch, venuje sa skryto i otvorene tolerovanej sociálnej nespravodlivosti a sleduje, ako súčasný bežný život často vyrastá z vlákien minulého režimu a aké metódy klamania nám pomáhajú ukryť pred nami samotnými to, čo vidíme.

Písanie švajčiarsko-slovenskej spisovateľky a novinárky Ireny Brežnej formovala zlomová skúsenosť emigrácie v roku 1968. Vynútená aj zvolená viacdomosť sa pre ňu stala zdrojom nevšedných postrehov o spoločnosti na Východe i Západe. Texty v tomto výbere, ktorý je už šiestou autorkinou knihou vychádzajúcou v slovenčine, vznikali v rozpätí rokov 1981 až 2017. Prinášajú rozmanité témy prepojené premýšľavo esejistickým, hravo poetickým a zároveň reportážne konkrétnym uvažovaním o zneužívaní, ale aj o (sveto)občianskom využívaní moci, o strachu z inakosti a vytváraní spoločenstva, o lžiach a ideáloch, o odstupe a blízkosti, o spolužití či jednoducho o jedinečnosti života – v Československu, Rusku, Guinei, Čečensku, vo Švajčiarsku, na Slovensku...

Vo svojej novej knihe spojila známa prozaička a dramatička Jana Juráňová tri cudzie príbehy: sú civilné, uštipačné, ironické, melancholické, detailné, nahnevané, rezignované aj vyrovnané, no predovšetkým zrelé, plné rešpektu voči životnej sile svojich protagonistiek. V prózach Zuzana a zopár starcov, Obeť a Cudzí príbeh tematicky spracováva mediálnu manipuláciu, brutálnu vraždu a účelovosť vo vzťahoch, venuje sa skryto i otvorene tolerovanej sociálnej nespravodlivosti a sleduje, ako súčasný bežný život často vyrastá z vlákien minulého režimu a aké metódy klamania nám pomáhajú ukryť pred nami samotnými to, čo vidíme.

Kniha s názvom Moja vina a iné je prvý výber z poézie a prózy známej maďarskej autorky Virág Erdős (1968) v slovenčine. V Maďarsku jej vyšlo viac ako desať kníh poézie a prózy. Autorka v nich reaguje na súčasné spoločenské problémy, o jednej z tých novších napokon sama povedala, že kniha "dopomohla kolektívnemu zahanbeniu". Virág Erdős je v Maďarsku veľmi populárna, viaceré jej básne priam zľudoveli, napĺňajú sály, zhudobnené vychádzajú na zvukových nosičoch. Jej texty sa vyznačujú hravosťou a grotesknou autorskou sebareflexiou.

KU_konceptualizacii_rodu_v_mysleni_o_literature.jpgMonografia Jany Cvikovej vydaná v spolupráci s Ústavom svetovej literatúry SAV načrtáva v širšom kontexte feministických teórií a hnutí rôzne hľadiská využívania analytickej kategórie rodu v literárnej vede. Kriticky približuje rozmanité podoby feministickej literárnej vedy ako radikálneho obratu vo výskume literatúry, pričom sa dotýka aj situácie na Slovensku a v Českej republike po roku 1989. Možnosti interdisciplinárneho uplatnenia kategórie rodu v literárnej historiografii sonduje prostredníctvom konkrétnych analýz.

Rozprávačka v poradí druhej knižne vydanej prózy Eleny Elekovej vidí svet cez farby všedných existenciálnych situácií – dúhové odtiene krvi, fialový sneh, nezávislú a nekompromisnú bielu nemocnice, v ktorej pracuje. Jej zápachu čelí vôňou začiatku i konca ľudského života: „Ale detstvo i staroba majú naozaj jedinečnú, sebe vlastnú vôňu. A netýka sa plienok. Ibaže v nemocnici ju prekrývajú práve tie výlučky; jedna zvecí, na ktoré som si ťažko zvykala. Ešte i teraz mám so svojím citlivým nosom občas problém, preto si tuho škrobím uniformu levanduľovým škrobom. Levanduľa vraj upokojuje.“ Vlastným i cudzím očakávaniam voči svojmu životu zasa vzdoruje pokojným úsmevom: „Žijem si ako stará dievka a niekedy, občas, chvíľkami aj ako slobodná.“ Ako vášnivá čitateľka vo svojich tridsiatich deviatich rokoch už vie, že život sa odohráva skôr v útržkoch než v klenutých veľkých príbehoch.

Život a písanie Ireny Brežnej poznačila skúsenosť emigrácie z Československa do Švajčiarska v roku 1968. Tento zlomový zážitok tvorí skryté aj očividné podložie jej reportáží, esejí a próz. Román s dvojznačným názvom Nevďačná cudzinka predstavuje vyvrcholenie literárne originálnej, humornej a zároveň premýšľavej práce s osobným a kolektívnym smútkom. Kniha bola preložená do viacerých jazykov a získala Literárnu cenu Švajčiarskej konfederácie. Prostredníctvom dvoch spomienkových vrstiev prepojených rozprávačkou v prvej osobe, ktorá reflektuje jednak vlastné zážitky z udomácňovania v novej krajine, jednak v role tlmočníčky sprostredkováva pohnuté osudy súčasných migrantov, sa zúfalstvo zo straty pôvodnej vlasti mení na radosť zo získavania nových, hybridných identít v cudzote najrôznejšieho druhu.

Publikácia opisuje príbehy rôznych žien, ktoré vstupujú do revolučného a občianskeho priestoru v rôznych časových obdobiach, na rôznych miestach a v rôznych historických, spoločenských a politických kontextoch. Keď sme sa rozprávali o tom, čo čítame a ako o tom premýšľame, občianky a revolucionárky sa začali čoraz viac približovať. Nachádzali sme medzi oboma oblasťami prieniky v témach i vedeckých prístupoch a ako podnetné sa ukázalo ich čítanie vo vzájomných súvislostiach. Navyše, poskytnúť príbehom o občiankach a revolucionárkach spoločný priestor sa javilo ako zmysluplné aj z ďalšieho dôvodu: napriek tomu, že obe oblasti skúmania sú pomerne podrobne rozpracované a z historických i súčasných štúdií je zjavné, že utváranie politickej subjektivity (nielen) žien súvisí s konceptualizovaním občianstva aj revolúcií, tieto výskumné oblasti navzájom len málo komunikujú a zdá sa, že každá ide vlastnou cestou. Šesť vybraných prekladových štúdií a ich usporiadanie naznačuje, čo môže takéto spojenie ponúknuť.