Aspekt strana 5 z 14

ASPEKTin – natlačený výber z textov je nereprezentatívny výber textov z rovnomenného feministického webzinu na www.aspekt.sk, kde pokračuje v tradícii papierového feministického kultúrneho časopisu Aspekt. Texty uverejnené v natlačenom výbere pochádzajú z rokov 2005 až 2012 a prepájajú ich odkazy na výstavu Holé baby (SNG 2010) a jej sprievodné podujatia.

Pod žánrovým označením Mor(t)alitka sa skrýva mierne detektívna novela o zákulisí literárneho sveta s jeho snobizmom a egocentrizmom, predovšetkým však o schopnosti slova – aj toho literárneho – ubližovať. Ak sa v literatúre stáva zo znásilnenia verejná vec „duchovnej kultúry“, nemusí to vždy zostať bez následkov. Kniha vychádza v druhom, upravenom vydaní. Aj táto próza prináša jedinečný ostrý rukopis a nekompromisný pozorovací talent trojnásobnej finalistky Ceny Anasoft litera, v rámci ktorej porota ocenila jej knihy Orodovnice, Žila som s Hviezdoslavom i Lásky nebeské.

V poradí šestnásta publikácia zborníkového radu Aspekty vznikla v rámci dlhodobej spolupráce zastúpenia Nadácie Heinricha Bölla vo Varšave s partnerskými organizáciami z Českej republiky, Poľska, Ukrajiny a zo Slovenskej republiky. Projekt ASPEKTU s pracovným názvom „Rodové aspekty politickej komunikácie“ nadväzuje na predchádzajúce práce, ktoré sa venovali skúmaniu politiky a rodu, predovšetkým na minuloročný súbor analýz Politiky a političky. Aspekty politickej subjektivity žien (ASPEKT 2011). Táto publikácia sa zameriava na rôzne aspekty predvolebnej kampane, jednej zo súčastí dlhodobej politickej komunikácie. V štúdii Kto je občan? Alexandra Ostertágová skúma, akým spôsobom politické strany vytvárali obraz tých, ktorým sa prihovárali. Zuzana Maďarová analyzuje v štúdii Sex, vtipy a pop rock predvolebné mítingy strán Smer-SD a SDKÚ-DS.

ASPEKTin – natlačený výber z textov www.aspekt.sk – jar 2013 nadväzuje na predchádzajúcu publikáciu ASPEKTin, ktorá vyšla v roku 2012. Opäť prináša nereprezentatívny výber textov z rovnomenného feministického webzinu na www.aspekt.sk, ktorý pokračuje v tradícii papierového feministického kultúrneho časopisu Aspekt – prvého feministického časopisu v bývalom Československu. Texty uverejnené v natlačenom výbere pochádzajú z rokov 2009 až 2013 a prepájajú ich komentáre Baby Politickej, politické výšivky tvorivej dvojice Kundy Crew, ako aj diela Anny Daučíkovej, Evy Filovej a Lulu Mendelovej. Čo si robila v Novemberi 1989? Túto otázku položili Aspekťáčky všetkým „ženám Novembra“ pri príležitosti dvadsiateho výročia nežnej revolúcie a pripojili sa tak k podobnej výzve Ingrid Hrubaničovej. V rámci projektu „20 rokov po: rodové aspekty novej verejnosti“ boli na webovej stránke www.aspekt.sk zverejnené rôzne spomienky rôznych žien, aby zdôraznili rôzne aspekty jednej udalosti. Aj pod vplyvom diskusií o tejto kľúčovej udalosti pripravili Aspekťáčky medzičasom dve ďalšie publikácie skúmajúce aktuálne politické dianie z rodovej perspektívy. Politiky a političky priniesli štúdiu, ktorá hľadá korene dnešného nízkeho zastúpenia žien v politike už v Novembri ´89: „Realizácia a analýza naratívnych rozhovorov s aktérkami novembrových udalostí ukázali, že súčasné zaužívané diskurzy neumožňujú ženám uspokojivo a beztrestne tematizovať svoje skúsenosti a zvýznamňovať svoje činnosti, de facto ich zneviditeľňujú ako (minulé, prítomné i budúce, resp. potenciálne) politické subjektky, z čoho vyplýva nevyhnutnosť hľadať diferencované spôsoby artikulovania skúseností žien (nielen) v histórii.“ Práve týmito skúsenosťami z nežnej revolúcie otvára Baba Politická ASPEKTin, aby ďalej pokračovala článkami o spoločenských, politických, kultúrnych a vnútorných protestoch, ktoré mali a majú význam pri rozmýšľaní o demokratickej spoločnosti.

Z predchádzajúcej spomienkovej knihy – rozhovoru s Agnešou Kalinovou Mojich 7 životov - si Jana Juráňová odniesla viacero načatých príbehov. Jeden z nich sa stal inšpiráciou pre prózu Nevybavená záležitosť. Autorka sa cez príbeh mladej ženy na starom portréte ponára do životov iných, aby do nich vtiahla aj nás: so zmyslom pre kontrast detailne konkretizuje priestory, do ktorých jemne a hĺbavo skicuje protagonistky svojej prózy (ja-rozprávačku, Editu, Mačku, Soňu, Marišku...) a ich interakcie s okolím. V útržkoch minulosti sa tu zrkadlí súčasnosť a vice versa.

Autorka vkladá výrazovo i obsahovo hutné kamienky do mozaiky individuálnych a kolektívnych identít. V každom z nich poeticky úsporne poukazuje na to, na čo spoločenské vedy potrebujú nepomerne viac slov: na rozmanitosť a protirečivosť identity ako jednej z kľúčových otázok doby.

Sprítomňovanie ženskosti a mužskosti súvisí s urbánno-rustikálnym vzťahom napr. v tom zmysle, že rodovo stereotypné zobrazovanie pramení i z rustikálneho hodnotového rámca, ktorý je väčšmi spätý s tradičnými – aj morálnymi a náboženskými – hodnotami. Tento fakt sa dá vystopovať tak v zbierkach J. Mihalkoviča, ako aj L. Vadkerti-Gavorníkovej. Hrdinka veršov Vadkerti-Gavorníkovej sa nevyčleňuje len z dedinského prostredia, ale súbežne s tým aj z tradičných rodových stereotypov, ktorých stelesnením je jej matka. Lyrická subjektka (autorka) sa zároveň pokúša o uchopenie vlastnej, androcentrizmom netienenej existencie a o jej svojské zanesenie do básne. Mihalkovičove verše zas okrem tvarových kvalít spätých so ženským/urbánnym písaním prinášajú komplexnejšie vykreslenie mužskosti. Obaja napísali verše, ktoré sa v rôznych významoch vymykajú z (aj rodovej) konvencie, z dichotómií, vrátane tej urbánno-rustikálnej, a ktoré sú dodnes výzvou pre rôzne interpretačné prizmy.

Prečo sa významná americká teoretička bell hooks rozhodla napísať príručku o feminizme? „Musela som ju napísať, lebo som ustavične čakala, že sa takáto knižka niekde objaví, no neobjavila sa. Bez nej nemám ako osloviť húfy ľudí, čo sú denne bombardované antifeministickou reakciou na feminizmus a ustavične počúvajú, ako majú nenávidieť hnutie, o ktorom takmer nič nevedia, a ako mu majú vzdorovať. Malo by existovať toľko základných stručných príručiek feminizmu, toľko ľahko čitateľných učebníc a knižiek, z ktorých by sme sa mohli o feminizme dozvedieť všetko potrebné, že táto kniha by bola len ďalším zanieteným hlasom na obranu feministických politík. Mali by sme mať k dispozícii bilbordy, reklamy v časopisoch, autobusoch, v metre, vo vlakoch, televízia by mala vysielať spoty, ktoré by sa šírili po celom svete, aby sa prostredníctvom nich ľudia dozvedali o feminizme viac. V takom štádiu ešte nie sme. No ak sa chceme podeliť o feminizmus a ak chceme, aby toto hnutie ovplyvňovalo myslenie a cítenie žien i mužov, nesmieme na tieto spôsoby komunikácie rezignovať. Každá zmena, ktorá sa kedy udiala vďaka feminizmu, zasiahla naše životy pozitívnym spôsobom. Keď však ustavične počúvame, že feminizmus je čosi zlé, prichádzame o takýto pozitívny pohľad.“

Rozprávačka v poradí druhej knižne vydanej prózy Eleny Elekovej vidí svet cez farby všedných existenciálnych situácií – dúhové odtiene krvi, fialový sneh, nezávislú a nekompromisnú bielu nemocnice, v ktorej pracuje. Jej zápachu čelí vôňou začiatku i konca ľudského života: „Ale detstvo i staroba majú naozaj jedinečnú, sebe vlastnú vôňu. A netýka sa plienok. Ibaže v nemocnici ju prekrývajú práve tie výlučky; jedna z vecí, na ktoré som si ťažko zvykala. Ešte i teraz mám so svojím citlivým nosom občas problém, preto si tuho škrobím uniformu levanduľovým škrobom. Levanduľa vraj upokojuje.“ Vlastným i cudzím očakávaniam voči svojmu životu zasa vzdoruje pokojným úsmevom: „Žijem si ako stará dievka a niekedy, občas, chvíľkami aj ako slobodná.“ Ako vášnivá čitateľka vo svojich tridsiatich deviatich rokoch už vie, že život sa odohráva skôr v útržkoch než v klenutých veľkých príbehoch.