Aspekt strana 7 z 18

Jana Juráňová nadväzuje románom NANIČHODNICA na svoje prózy zo súčasnosti (Utrpenie starého kocúra, Orodovnice, Nevybavená záležitosť, Cudzie príbehy). Zosnovala ho okolo osemdesiatničky Ľudmily, neviditeľnej starej ženy, ktorá nikam nepatrí. Napriek tomu či práve preto cez osud bezprizornej Ľudmily prenikáme do rôznych prostredí – od zdravotníctva, charity, médií až po politiku, ako aj do životov tých, ktorí ich zaľudňujú – novinára Miloša, bývalého politika Eliáša a jeho manželky Dorotky, lekára Igora, celebrity Lindy. Stávame sa svedkami príbehu starej ženy Ľudmily, ktorej sa život skomplikoval po smrti jej spriaznenej duše Marieny. Ako sa spoločnosť stavia k pomoci človeku, ktorý prišiel o svoje bývanie i o najbližších? Kniha Naničhodnica je sondou do zdravotníckeho prostredia, i prostredia médií, tzv. celebrít i ľudí, ktorí sú okato spokojní so sebou a svojím kresťanským prístupom k životu. Kto z nich Ľudmilu zachráni?

Vo svojom knižnom debute Jednorožce prináša Barbora Hrínová (1984) osem poviedok a v nich výrazný generačný pohľad. Jej skúsenosť však nie je viazaná len na mladšiu generáciu. Postavy sú aj nie sú z tohto sveta a mnohé je tu queer, ale zas nie výnimočné, veď aj čudo môže mať masový výskyt. V Jednorožcoch však čudo nie je na objednávku ani mainstreamové. Autorka nenapĺňa očakávania diktované alebo nenápadne podsúvané kultúrnym priestorom, v ktorom žije. Zato však onen priestor zrkadlí veľmi presne a trefne, bez ohľadu na to, či nás zavedie do kaviarne, chalupy na dedine, prenajatého bytu, alebo na psychiatriu a bez ohľadu na to, či sme práve v Bratislave, Tbilisi, alebo vo východoslovenskej dedine. Vo svojom písaní nezaprie pôsobenie v oblasti filmovej, televíznej a rozhlasovej tvorby, ale ani skúsenosti s prózou, veď je trojnásobnou finalistkou súťaže Poviedka.

Najnovšia kniha Jany Bodnárovej prináša zasa čímsi iné, a predsa u tejto autorky dôverne známe prozaické gesto. Jeho originalita sa odvíja tak od témy, ako aj od jej poeticko-reflexívneho stvárnenia. Prostredníctvom svojskej umelkyne K. a jej fascinácie expresionistickou maliarkou Paulou Modersohn-Becker preniká hlboko pod kožu ženskej tvorivosti, ktorá v období po Veľkej vojne pri hľadaní nového umeleckého výrazu i „novej ženy“ namáhavo balansovala medzi súkromnou a verejnou sférou. Vizuálna umelkyňa Pavlína Fichta Čierna prepája tento prienik so súčasnou perspektívou. Jej sprievodné fotografi e nie sú ilustráciami textu v pravom zmysle slova, ale vlastným performatívnym čítaním v obrazoch, ku ktorému ju prozaička pozvala.

Zuzana Maďarová skúma možnosti feministických prístupov ku kánonu politického či historického myslenia na konkrétnom prípade novembra 1989. Zviditeľňuje účasť žien na nežnej revolúcii, pričom prehodnocuje jej chápanie ako udalosti, ktorú vo veľkých mestách realizovala hŕstka mužov. Zároveň reflektuje spôsoby individuálneho a kolektívneho rozpamätávania sa. Jej kniha odvráva zjednodušujúcim tendenciám prezentácie Novembra a volá po rozrôznených spôsoboch počúvania a rozprávania príbehov o tejto zlomovej súčasti našej histórie. Publikáciu odborne posúdili PhDr. Jana Cviková, PhD. a doc. PhDr. Oľga Gyárfášová, PhD.: Kniha Zuzany Maďarovej Ako odvrávať novembru 1989. Rodové aspekty pamäti prináša do slovenského spoločenskovedného výskumu novú perspektívu prelamuje mlčanie v skúmaní histórie a pamäti. Alebo konkrétnejšie aplikuje feministické postupy na skúmanie pamäti Novembra. Alebo inak odvráva zaužívanému kánonu o mužoch Novembra, ktorý sa pri výročiach pietne oprašuje. A odvráva mimoriadne erudovane a s využitím rozsiahleho empirického materiálu prerozprávaných osobných príbehov žien Novembra. K dominujúcej HIStory pridáva HERstory. Kolektívna historická pamäť nie je raz prevždy daná, je dynamickým systémom, ktorý sa mení v čase a kontexte a ktorý tu a teraz vždy nanovo vytvárame dnes konštruujeme našu minulosť. Aj preto je dôležité, aby sa hlasy o nej čo najviac rozrôznili. Kniha Zuzany Maďarovej vstupuje na u nás akademicky neprebádanú pôdu, ale zároveň aj na prísne strážené teritórium majiteľov pravdy o minulosti. Oľga Gyárfášová November 1989 patrí ku kľúčovým udalostiam našich novších dejín, ktoré rozhodujúcim spôsobom zasiahli do formovania kolektívnej i individuálnej pamäti. Obe majú nezmazateľný rodový rozmer, ktorý sa doteraz na Slovensku tematizoval len výnimočne alebo čiastkovo. Aj preto je kniha Zuzany Maďarovej o rodových aspektoch pamäti Novembra nepriehliadnuteľným výsledkom dlhodobo dozrievajúceho feministického skúmania a podnetom pre ďalšiu interdisciplinárnu diskusiu. Autorka nám zároveň v súlade s použitými výskumnými metódami umožňuje, aby sme sledovali nielen výsledok bádania, ale aj jeho proces. Uvedomuje si, že súčasťou poznávania je zvedavosť a túžba. Ak takúto pôvodnú motiváciu možno považovať za intuitívnu, tak samotné spracovanie je dôsledne kontraintuitívne: jeho závery idú proti srsti prípadným vopred vytvoreným očakávaniam. Jana Cviková

Známa slovenská a slovinská poetka, prozaička a literárna vedkyňa Stanislava Chrobáková Repar sa v tomto súbore textov predstavuje predovšetkým ako literárna kritička a esejistka. Kniha s príznačným titulom odkazujúcim na klasický manifest Hélene Cixous Smiech Medúzy je výsledkom autorkinho takmer dvadsaťročného systematického úsilia aplikovať podnety feministického myslenia v slovenskej a slovinskej kultúre. Texty uverejnené v knižnom súbore Bielym atramentom: feministická literárna kritika a gynokritika odzrkadľujú erudíciu S. Chrobákovej Repar ako literárnej vedkyne, ale aj estetičky a filozofky so širším myšlienkovým rámcovaním predmetu výskumu. Pôvodne časopisecky publikované texty (a dva knižné doslovy), doplnené o autorský úvod, sú príspevkom k súčasnému uvažovaniu o literatúre a rodových dimenziách spoločnosti vo viacerých ohľadoch. Autorka v knihe kriticky nasvecuje diela odbornej i krásnej literatúry z pera slovenských i inonárodných autoriek (Blažková, Haugová, Farkašová, Brežná, Juráňová, Cviková, Ferenčuhová, Szymborska, Plath, Kahlo, Makarovič, Ugrešić, Frýdlová, Kalnická, Tokarczuk, Tratnik...), ako aj autorov (Barša, Lipovetsky), ktorí premýšľajú o podobách "ženskosti" a jej konštruovania.

Memoárová próza Niekde ku koncu britskej spisovateľky a editorky Diany Athill (1917 - 2019) práve vyšla v Knižnej edícii ASPEKT. Autorka ju napísala ako 89-ročná a pod názvom Somewhere towards the End vyšla v roku 2008 ako v poradí jej piata spomienková kniha. O starobe – vlastnej i svojich blízkych – píše s ľahkosťou, no bez zľahčovania. „Keď sa začnete zaoberať starobou, narazíte na to, že sa nechcete nechať deprimovať a kaziť náladu ešte aj iným, a tak sa snažíte zameriavať skôr na príjemnejšie stránky života.“ Athill sa vyrovnáva s vlastným životom bez pátosu, ľútosti, sentimentu, triezvo, s humorom, vecne, ale nie sucho. Priznáva zlyhania, spomína na inšpiratívne vzory, vysmieva sa z nafúkanosti kultúrnych ikon svojej doby, spomína na lásky, partnerské, sexuálne vzťahy, priateľstvá, rodinné putá a napriek veku, v ktorom knihu napísala, sa so životom nelúči, iba prehadzuje pomyslenú rýchlosť. Skúma možnosti bežného života, radosti i smútky, záťaže i to, čo v starobe človeka oslobodzuje. Rekapituluje temné i svetlé stránky mladosti, stredného veku i staroby. Prechádza cestu, po ktorej ideme všetci, osvetľuje ju, komentuje, nechvastá sa aktívnym starnutím, priznáva bolesti, chátranie tela a so všetkým, čo ju zaťažuje, sa vyrovnáva nekonvenčne a smelo. Láska, sklamanie, choroba, smrť, náboženská viera či neviera, vzťahy, rodičovstvo, sex, starostlivosť videné z jej uhla pohľadu sú nové a zároveň dôverne známe. Aj kniha o starobe môže byť osviežujúca, triezva, múdra, nie mudrlantská. Athill má zmysel pre humor, je Britka, dožila sa 101 rokov a je úplne cool. Knihu z angličtiny preložila Jana Juráňová, redakčne spolupracovala Jana Cviková a o grafickú stránku sa postarala Jana Sapáková.

Knižný rozhovor so známou tvárou Kultúrneho života a Slobodnej Európy – novinárkou, redaktorkou, prekladateľkou a filmovou i politickou publicistkou Agnešou Kalinovou je prvou publikáciou nového radu Rozhovory ASPEKTU. S Agnešou Kalinovou sa zhovárala Jana Juráňová, aby si pre seba aj pre nás „zopakovala“ vraj krátke, ale o to úmornejšie 20. storočie. Životy Agneše Kalinovej (nar. 1924) sa odohrávajú v mnohých mestách, krajinách a prostrediach, vo viacerých politických režimoch, v pohnutých a neustále sa meniacich časoch. Odohrávajú sa skrátka vo verejných i súkromných priestoroch, ktoré sa nedajú oddeliť, a čím komplikovanejšie sa vzájomne prepájajú, tým celistvejší obraz doby vytvárajú. Tak aj v knihe Mojich 7 životov – medzivojnové Československo, fašizmus, kláštor, manželstvo, redakcie, materstvo, Pražská jar, vyšetrovacia väzba, Slobodná Európa a ď.

Pripravovaná čítanka slovenských poetiek predstaví tvorbu viacerých (ako poetiek) menej známych autoriek: Š. Buganová, B. Dunajská, H. Fiebigová, Ľ. Groeblová, Z. Jesenská, E. Kamenická, S. Manicová, V. Markovičová-Záturecká, N. Preusová, V. Szathmáry-Vlčková, V. Štepanovičová, H. Záhorská. Výber z ich básnickej tvorby bude sprevádzaný medailónom autorky, ukážkami z nebásnických textov (články, eseje, korešpondencia) a fotodokumentáciou. Čítanku zostavila na základe dlhoročného intenzívneho archívneho štúdia literárna vedkyňa Andrea Bokníková, ktorá k nej napísala aj úvodnú štúdiu. Mnohé z týchto poetiek písali „na rube“ dobového záujmu aj literárnohistoricky odobrenej slovenskej literatúry 20. storočia, iným doteraz samostatná zbierka poézie nevyšla (Ľ. Groeblová, Š. Buganová, Z. Jesenská), ďalšie boli najmä z politických dôvodov vymazané z literárnej histórie (B. Dunajská, S. Manicová), kým zasa ďalším z nich vyšli básne knižne až po veľmi dlhom čase od svojho vzniku (V. Szathmáry-Vlčková, V. Markovičová-Záturecká). Osobitosť básnickej tvorby v tejto antológii spočíva v tom, že ju nemožno hladko včleniť do literárnej histórie. Často vznikala pre súkromnú potrebu, ako časť veršov Markovičovej-Zátureckej, niekedy celkom vedome odlišne voči aktuálnemu stavu básnického umenia na Slovensku, ako u Jesenskej. Zároveň však majú čaro patiny v tom, ako zachytávajú spôsob života a vtedajší stav slovenčiny. Kritériom výberu autoriek i básní je predovšetkým estetická hodnota, no aj samotné príbehy poetiek sú pútavé svojím historickým ukotvením. Svoj život a sily venovali často starostlivosti o rodinu, pomoci okoliu, prípadne svoju tvorivosť obetovali tomu, aby boli oporou či inšpiráciou niekomu inému. Navyše, v prípade poetiek 30. a 40. rokov sa na ich osudoch v značnej miere podieľal aj minulý politický režim.

Život a písanie Ireny Brežnej poznačila skúsenosť emigrácie z Československa do Švajčiarska v roku 1968. Tento zlomový zážitok tvorí skryté aj očividné podložie jej reportáží, esejí a próz. Román s dvojznačným názvom Nevďačná cudzinka predstavuje vyvrcholenie literárne originálnej, humornej a zároveň premýšľavej práce s osobným a kolektívnym smútkom. Kniha bola preložená do viacerých jazykov a získala Literárnu cenu Švajčiarskej konfederácie. Prostredníctvom dvoch spomienkových vrstiev prepojených rozprávačkou v prvej osobe, ktorá reflektuje jednak vlastné zážitky z udomácňovania v novej krajine, jednak v role tlmočníčky sprostredkováva pohnuté osudy súčasných migrantov, sa zúfalstvo zo straty pôvodnej vlasti mení na radosť zo získavania nových, hybridných identít v cudzote najrôznejšieho druhu.

KU_konceptualizacii_rodu_v_mysleni_o_literature.jpgMonografia Jany Cvikovej vydaná v spolupráci s Ústavom svetovej literatúry SAV načrtáva v širšom kontexte feministických teórií a hnutí rôzne hľadiská využívania analytickej kategórie rodu v literárnej vede. Kriticky približuje rozmanité podoby feministickej literárnej vedy ako radikálneho obratu vo výskume literatúry, pričom sa dotýka aj situácie na Slovensku a v Českej republike po roku 1989. Možnosti interdisciplinárneho uplatnenia kategórie rodu v literárnej historiografii sonduje prostredníctvom konkrétnych analýz.

Dobrodružstvá Minky a jej najlepšej priateľky Pyžaminky nájdete v druhom – vynovenom vydaní knižky Jaroslavy Blažkovej pre deti. Nádherné ilustrácie Andreja Augustína umožňujú nazrieť do fantazijného sveta veselých a neobyčajných udalostí. Jaroslava Blažková sa narodila v roku 1933 vo Valaskom Meziříčí, teda v Československu. Na začiatku 60. rokov minulého storočia sa vďaka novele Nylonový mesiac a mnohým krásnym knihám pred deti stala jednou z najznámejších slovenských spisovateliek. Spolu so svojou rodinou emigrovala do Kanady, kde sa ako autorka odmlčala a mlčali o nej aj učebnice. Na Slovensko sa po roku 1989 zasa vracia knihami pre dospelých, deti aj mládež. K Ohňostroju pre deduška či Rozprávkam z červenej ponožky, ktoré čítajú deti v mnohých jazykoch už viac ako polstoročie, pribudla v ďalekej Kanade táto knižka o dvoch zvedavých dievčatách.

Román Slavenky Drakulić Obžalovaná je sondou do problematiky násilia. Skutočnosť, že rozprávačkou i hlavnou postavou je žena, ktorá zabila svoju matku, vieme od začiatku príbehu. Obžalovaná je už sama matkou malej dcéry. Počas súdneho procesu, v ktorom sa odmieta brániť a čokoľvek vysvetľovať, necháva plynúť svoj prúd spomienok: na svoje detstvo, na svoju rodinu a na to ako rástla, dospievala, našla si partnera, porodila dcéru. Na súdnom pojednávaní mlčí, prijíma vinu za svoj skutok a odmieta vysvetľovať svoje motívy. V plynutí spomienok však prerozprávava svoj život od útleho detstva, vysvetľuje dôvody motívy svojho konania, obviňuje i ospravedlňuje matku, ktorá bola tiež obeťou týrania vo svojej rodine. Spomínanie v prvej osobe sa strieda so zábleskami spomienok z detstva, ktoré osvetľujú život hlavnej postavy i ďalších – jej matky, otca, starých rodičov. Matkovražda zostáva pre vonkajší svet nevysvetlenou a nevysvetliteľnou. Vo vnútornom monológu však hlavná postava svoj čin dokonale objasňuje hoci ho neospravedlňuje, berie zaň plnú zodpovednosť, no priamo i nepriamo poukazuje i na zodpovednosť tých, ktorí spravodlivosti v súdnej sieni navždy unikli a zostali nepoznaní i nepotrestaní. Autorka cez krutý osud ženy – vrahyne zobrazuje a analyzuje kruh násilia, ktorý práve ona tragicky uzatvára, aby už nemohol pokračovať.