Aspekt strana 9 z 14

Zuzana Maďarová skúma možnosti feministických prístupov ku kánonu politického či historického myslenia na konkrétnom prípade novembra 1989. Zviditeľňuje účasť žien na nežnej revolúcii, pričom prehodnocuje jej chápanie ako udalosti, ktorú vo veľkých mestách realizovala hŕstka mužov. Zároveň reflektuje spôsoby individuálneho a kolektívneho rozpamätávania sa. Jej kniha odvráva zjednodušujúcim tendenciám prezentácie Novembra a volá po rozrôznených spôsoboch počúvania a rozprávania príbehov o tejto zlomovej súčasti našej histórie. Publikáciu odborne posúdili PhDr. Jana Cviková, PhD. a doc. PhDr. Oľga Gyárfášová, PhD.: Kniha Zuzany Maďarovej Ako odvrávať novembru 1989. Rodové aspekty pamäti prináša do slovenského spoločenskovedného výskumu novú perspektívu prelamuje mlčanie v skúmaní histórie a pamäti. Alebo konkrétnejšie aplikuje feministické postupy na skúmanie pamäti Novembra. Alebo inak odvráva zaužívanému kánonu o mužoch Novembra, ktorý sa pri výročiach pietne oprašuje. A odvráva mimoriadne erudovane a s využitím rozsiahleho empirického materiálu prerozprávaných osobných príbehov žien Novembra. K dominujúcej HIStory pridáva HERstory. Kolektívna historická pamäť nie je raz prevždy daná, je dynamickým systémom, ktorý sa mení v čase a kontexte a ktorý tu a teraz vždy nanovo vytvárame dnes konštruujeme našu minulosť. Aj preto je dôležité, aby sa hlasy o nej čo najviac rozrôznili. Kniha Zuzany Maďarovej vstupuje na u nás akademicky neprebádanú pôdu, ale zároveň aj na prísne strážené teritórium majiteľov pravdy o minulosti. Oľga Gyárfášová November 1989 patrí ku kľúčovým udalostiam našich novších dejín, ktoré rozhodujúcim spôsobom zasiahli do formovania kolektívnej i individuálnej pamäti. Obe majú nezmazateľný rodový rozmer, ktorý sa doteraz na Slovensku tematizoval len výnimočne alebo čiastkovo. Aj preto je kniha Zuzany Maďarovej o rodových aspektoch pamäti Novembra nepriehliadnuteľným výsledkom dlhodobo dozrievajúceho feministického skúmania a podnetom pre ďalšiu interdisciplinárnu diskusiu. Autorka nám zároveň v súlade s použitými výskumnými metódami umožňuje, aby sme sledovali nielen výsledok bádania, ale aj jeho proces. Uvedomuje si, že súčasťou poznávania je zvedavosť a túžba. Ak takúto pôvodnú motiváciu možno považovať za intuitívnu, tak samotné spracovanie je dôsledne kontraintuitívne: jeho závery idú proti srsti prípadným vopred vytvoreným očakávaniam. Jana Cviková

Známa slovenská a slovinská poetka, prozaička a literárna vedkyňa Stanislava Chrobáková Repar sa v tomto súbore textov predstavuje predovšetkým ako literárna kritička a esejistka. Kniha s príznačným titulom odkazujúcim na klasický manifest Hél?ne Cixous Smiech Medúzy je výsledkom autorkinho takmer dvadsaťročného systematického úsilia aplikovať podnety feministického myslenia v slovenskej a slovinskej kultúre. Texty uverejnené v knižnom súbore Bielym atramentom: feministická literárna kritika a gynokritika odzrkadľujú erudíciu S. Chrobákovej Repar ako literárnej vedkyne, ale aj estetičky a filozofky so širším myšlienkovým rámcovaním predmetu výskumu. Pôvodne časopisecky publikované texty (a dva knižné doslovy), doplnené o autorský úvod, sú príspevkom k súčasnému uvažovaniu o literatúre a rodových dimenziách spoločnosti vo viacerých ohľadoch. Autorka v knihe kriticky nasvecuje diela odbornej i krásnej literatúry z pera slovenských i inonárodných autoriek (Blažková, Haugová, Farkašová, Brežná, Juráňová, Cviková, Ferenčuhová, Szymborska, Plath, Kahlo, Makarovič, Ugrešić, Frýdlová, Kalnická, Tokarczuk, Tratnik...), ako aj autorov (Barša, Lipovetsky), ktorí premýšľajú o podobách "ženskosti" a jej konštruovania.

Najnovšia kniha Jany Bodnárovej prináša zasa čímsi iné, a predsa u tejto autorky dôverne známe prozaické gesto. Jeho originalita sa odvíja tak od témy, ako aj od jej poeticko-reflexívneho stvárnenia. Prostredníctvom svojskej umelkyne K. a jej fascinácie  expresionistickou maliarkou Paulou Modersohn-Becker preniká hlboko pod kožu ženskej tvorivosti, ktorá v období po Veľkej vojne pri hľadaní nového umeleckého výrazu i „novej ženy“ namáhavo balansovala medzi súkromnou a verejnou sférou. Vizuálna umelkyňa Pavlína Fichta Čierna prepája tento prienik so súčasnou perspektívou. Jej sprievodné fotografie nie sú ilustráciami textu v pravom zmysle slova, ale vlastným performatívnym čítaním v obrazoch, ku ktorému ju prozaička pozvala. (Jana Cviková) Kniha bola v tomto roku nominovaná do desiatky ceny Anasoft litera. Výtvarné diela, ktoré sú súčasťou knihy, sa vám najlepšie zobrazia v .pdf formáte e-knihy.

Autorka žijúca vo Švajčiarsku píše svoje súkromné dejiny z Trenčína 50. rokov. Spomienky na detstvo filtruje cez poučene naivistický pohľad, rafinovane zarámovaný kontextom životnej skúsenosti zrelej ženy, ktorej nechýba zmysel pre humor, ba až satiru. „Páči sa mi ostať ležať a byť mŕtva, keď som sa obetovala za druhých. Škoda, že je už po vojne aj po Veľkej revolúcii a naši proletári sú slobodní. Všetko dôležité je vykonané, teraz už len musíme byť šťastní, a to je strašne ťažké.“

Z predchádzajúcej spomienkovej knihy – rozhovoru s Agnešou Kalinovou Mojich 7 životov - si Jana Juráňová odniesla viacero načatých príbehov. Jeden z nich sa stal inšpiráciou pre prózu Nevybavená záležitosť. Autorka sa cez príbeh mladej ženy na starom portréte ponára do životov iných, aby do nich vtiahla aj nás: so zmyslom pre kontrast detailne konkretizuje priestory, do ktorých jemne a hĺbavo skicuje protagonistky svojej prózy (ja-rozprávačku, Editu, Mačku, Soňu, Marišku...) a ich interakcie s okolím. V útržkoch minulosti sa tu zrkadlí súčasnosť a vice versa.

"Literárny vedec Derek Rebro využíva v monografickej práci Jej mesto v jeho svete? rod ako analytickú kategóriu, aby z dosiaľ nezohľadňovaných východísk preskúmal zložité vzťahy urbánneho a rustikálneho vo vybraných zbierkach Lýdie Vadkerti-Gavorníkovej a Jozefa Mihalkoviča. Už vo svojej prvej literárnovednej monografii s výrečným názvom Ženy píšu Poéziu, muži tiež ponúkol autor feministickými teóriami dotované interpretácie tvorby šiestich súčasných slovenských poetiek, pričom sa sústredil na inovatívne spôsoby, ktorými sa vpisujú do androcentrického jazyka. Jednou z týchto autoriek bola Lýdia Vadkerti-Gavorníková, ku ktorej dielu sa v iných súvislostiach vracia aj vo svojej novej knihe." Píše o knihe Jej mesto v jeho svete? Jana Cviková.

Popularizačná príručka o praxi a teórii feminizmu ponúka „iný pohľad“ na feminizmus. Na základe dlhoročnej skúsenosti ju na začiatku tohto tisícročia napísala charizmatická feministická čierna aktivistka a teoretička z USA bell hooks. Kniha je kritikou spoločnosti, ako aj kritikou namierenou dovnútra feministického hnutia. Pýta sa, prečo feminizmus nezaujal široké vrstvy obyvateľstva a čo dnes môžeme urobiť, aby sa to zmenilo. Autorka bell hooks ponúka neobvyklý podhľad na témy ako spiritualita, partnerstvo a manželstvo, láska, reprodukčné práva žien, práca či násilie, teda témy, ktoré sú častým predmetom rozhovorov v súkromí i vo verejnom priestore.

Knižný rozhovor so známou tvárou Kultúrneho života a Slobodnej Európy – novinárkou, redaktorkou, prekladateľkou, filmovou a politickou publicistkou Agnešou Kalinovou je prvou publikáciou nového radu Rozhovory ASPEKTU. Kalinová v rozhovore s Janou Juráňovou pútavou formou predstavuje svoj život v siedmich kapitolách: Detstvo – mladosť: 1924 – 1942; Vojna – deportácie: 1942 – 1945; Po vojne v Bratislave: 1945 – 1955; Od neslobody k slobode a späť: 1956 – 1959; Normalizácia – emigrácia: 1959 – 1978; Emigrácia: 1978 – 1990; Návraty tam a späť: 1990 – 1995. Čitateľky a čitatelia majú možnosť sledovať jej život v medzivojnovom Československu (narodila sa v Košiciach, vyrastala v Prešove, kde prežila šťastné detstvo), osudy jej široko rozvetvenej rodiny i spôsob života židovskej komunity na východnom Slovensku pred druhou svetovou vojnou. Ako študentka musela z dôvodu zákazu štúdia pre židovskú mládež opustiť školu a pred hrozbou deportácií sa ukryla v katolíckom kláštore v Budapešti. Až po vojne sa dozvedela, že rodičia a mnohí ďalší a ďalšie z rodiny zahynuli počas vojny v koncentračných táboroch. Život Kalinovej pokračuje po vojne v Bratislave. Z jej rozprávania sa dozvedáme o jej súkromí i práci v rôznych redakciách, o politickej situácii v Československu 50. rokov, o Pražskej jari, normalizácii až po vysťahovanie z Československa, život v Mníchove a návraty po roku 1990.

Život a písanie Ireny Brežnej poznačila skúsenosť emigrácie z Československa do Švajčiarska v roku 1968. Tento zlomový zážitok tvorí skryté aj očividné podložie jej reportáží, esejí a próz. Román s dvojznačným názvom Nevďačná cudzinka predstavuje vyvrcholenie literárne originálnej, humornej a zároveň premýšľavej práce s osobným a kolektívnym smútkom. Kniha bola preložená do viacerých jazykov a získala Literárnu cenu Švajčiarskej konfederácie. Prostredníctvom dvoch spomienkových vrstiev prepojených rozprávačkou v prvej osobe, ktorá reflektuje jednak vlastné zážitky z udomácňovania v novej krajine, jednak v role tlmočníčky sprostredkováva pohnuté osudy súčasných migrantov, sa zúfalstvo zo straty pôvodnej vlasti mení na radosť zo získavania nových, hybridných identít v cudzote najrôznejšieho druhu.

Rozprávačka v poradí druhej knižne vydanej prózy Eleny Elekovej vidí svet cez farby všedných existenciálnych situácií – dúhové odtiene krvi, fialový sneh, nezávislú a nekompromisnú bielu nemocnice, v ktorej pracuje. Jej zápachu čelí vôňou začiatku i konca ľudského života: „Ale detstvo i staroba majú naozaj jedinečnú, sebe vlastnú vôňu. A netýka sa plienok. Ibaže v nemocnici ju prekrývajú práve tie výlučky; jedna zvecí, na ktoré som si ťažko zvykala. Ešte i teraz mám so svojím citlivým nosom občas problém, preto si tuho škrobím uniformu levanduľovým škrobom. Levanduľa vraj upokojuje.“ Vlastným i cudzím očakávaniam voči svojmu životu zasa vzdoruje pokojným úsmevom: „Žijem si ako stará dievka a niekedy, občas, chvíľkami aj ako slobodná.“ Ako vášnivá čitateľka vo svojich tridsiatich deviatich rokoch už vie, že život sa odohráva skôr v útržkoch než v klenutých veľkých príbehoch.

„... v starobe človek potrebuje optimizmus, ak ju má prežiť.“ 13 listov, 13 prozaických zastavení vznikalo v rokoch 2002 až 2005. Autorka žila v tomto období starostlivosťou o ťažko chorého manžela. V jej podaní dostáva každý end šancu stať sa happyendom hodným láskyplného humoru, korenistej irónie a hrejivej obraznosti. Foto na obálke: Peter Procházka Z obsahu: Bermudský trojuholník Kyanid Hazardy Čierne humory Myš Uvaríme si šodó Erazmus a dcéry Unikát "Pán kráľ, žaloba!" Všetky moje zvieratá Orgovány ...

Román Slavenky Drakulić Obžalovaná je sondou do problematiky násilia. Skutočnosť, že rozprávačkou i hlavnou postavou je žena, ktorá zabila svoju matku, vieme od začiatku príbehu. Obžalovaná je už sama matkou malej dcéry. Počas súdneho procesu, v ktorom sa odmieta brániť a čokoľvek vysvetľovať, necháva plynúť svoj prúd spomienok: na svoje detstvo, na svoju rodinu a na to ako rástla, dospievala, našla si partnera, porodila dcéru. Na súdnom pojednávaní mlčí, prijíma vinu za svoj skutok a odmieta vysvetľovať svoje motívy. V plynutí spomienok však prerozprávava svoj život od útleho detstva, vysvetľuje dôvody motívy svojho konania, obviňuje i ospravedlňuje matku, ktorá bola tiež obeťou týrania vo svojej rodine. Spomínanie v prvej osobe sa strieda so zábleskami spomienok z detstva, ktoré osvetľujú život hlavnej postavy i ďalších – jej matky, otca, starých rodičov. Matkovražda zostáva pre vonkajší svet nevysvetlenou a nevysvetliteľnou. Vo vnútornom monológu však hlavná postava svoj čin dokonale objasňuje hoci ho neospravedlňuje, berie zaň plnú zodpovednosť, no priamo i nepriamo poukazuje i na zodpovednosť tých, ktorí spravodlivosti v súdnej sieni navždy unikli a zostali nepoznaní i nepotrestaní. Autorka cez krutý osud ženy – vrahyne zobrazuje a analyzuje kruh násilia, ktorý práve ona tragicky uzatvára, aby už nemohol pokračovať.

   Novela s podtitulom Mor(t)alitka čerpá zo zákulisia literárneho sveta s jeho snobizmom a egocentrizmom. Predovšetkým je však o násilí ukrytom v slove, v zobrazovaní. Ak sa v literatúre stáva z poníženia ženy verejná vec "duchovnej kultúry", nemusí to zostať vždy bez dôsledkov. Tak je to aspoň v tejto malej detektívke, ktorá je zároveň aj zlomyseľnou ponáškou na "vznešenú" literatúru. Ukážka: Kam odišiel? Ako odišiel, veď nikam nešiel, sedel na večierku, čítalo sa z jeho knihy, ktorú zároveň aj krstili, oslavoval, Beáta tam bola tiež,len nie do konca, a teraz sa tešila, že mu zavolá ... Ako to, že odišiel ... navždy ... prečo ... kam ...? Beáta sleduje písmenká, ktoré oznamujú Viliamovu náhlu a tragickú smrť. Nič konkrétne. Ako to, že zomrel? Zavolá mu.