BRAK strana 9 z 14

Ilustrovaná detská kniha o poslednom žijúcom permoníkovi, ktorý zostal po masívnej ťažbe zlata pod Kremnicou úplne sám. Žije v svojej malej izbičke v štôlni, bolia ho uši, túla sa podzemnými chodbami a občas prejde tajne k niekomu do domu a prečíta si dennú tlač. Až vďaka osemročnému Adamovi sa odváži vyjsť po 500 rokoch medzi ľudí. S prekvapením zisťuje, že namiesto stredovekých mučiarní sú meste obchody, holičstvo a fitnescentrum, a úplne ho očaria súčasné vynálezy ako pouličné osvetlenie, futbal, alebo zákusky. Možno práve vďaka nim začne mať ľudí aj trochu rád.

Zajačik Marlon sa jedného dňa zamiluje. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby sa nezamiloval do zajačika Kamila. Ak sa chcú zobrať a žiť spolu večne, musia pomocou svojich zvieracích kamarátov poraziť úhlavného zloducha neznášanlivosť. Marlon žije pod bratislavských hradom a ak si chce vziať svoju lásku Kamila, musí sa postaviť Milanovi Neprajniakovi, ktorý skutočne nikomu nič nepraje. Ako sa však píše v knihe, Neprajniakovia sú len dočasní, láska je večná. A táto rozprávka pre deti i dospelých to znovu potvrdzuje. Hlavným cieľom knihy, slovami jedného z jej hrdinov psíka Uja Labku, je ukázať deťom, že je v poriadku byť iný. Pretože byť iný, znamená aj byť výnimočný. A je jedno, či ľúbite zajačika alebo zajačicu.

Zajačik Marlon sa jedného dňa zamiluje. Na tom by nebolo nič zvláštne, keby sa nezamiloval do zajačika Kamila. Ak sa chcú zobrať a žiť spolu večne, musia pomocou svojich zvieracích kamarátov poraziť úhlavného zloducha neznášanlivosť. Marlon žije pod bratislavských hradom a ak si chce vziať svoju lásku Kamila, musí sa postaviť Milanovi Neprajniakovi, ktorý skutočne nikomu nič nepraje. Ako sa však píše v knihe, Neprajniakovia sú len dočasní, láska je večná. A táto rozprávka pre deti i dospelých to znovu potvrdzuje. Hlavným cieľom knihy, slovami jedného z jej hrdinov psíka Uja Labku, je ukázať deťom, že je v poriadku byť iný. Pretože byť iný, znamená aj byť výnimočný. A je jedno, či ľúbite zajačika alebo zajačicu.

Psík Moko má len jedno oko. Keďže sa mu preto všetci smejú, žije ďaleko od ľudí a zvierat. Jedného dňa si povie, že samota ho už nebaví. Zbalí si mapu, kompas, deku a granule a vydáva sa na dobrodružnú cestu za novým okom. Zablúdi až do lunaparku, kde spozná malého Viliho. Ten mu pomôže hľadať nové očko a spoločne stretávajú rôzne podivné bytosti . Tie ich naučia, že z toho, čo je iné, než sme my, nemusíme mať strach. Že dobro a krása vychádzajú odinakiaľ. A že sú dôležitejšie veci než to, ako vyzeráme. Pes Moko a jeho oko je šarmantný rozprávkový príbeh vo veršoch pre deti a ich rodičov od známej slovenskej poetky. Mirka Ábelová (1985) je slovenská poetka, rozhlasová redaktorka, občasná textárka a prekladateľka. Doteraz napísala štyri básnické zbierky pre dospelých. Pes Moko a jeho oko je jej prvá knižka pre deti. Ukážka z knihy: Ďaleko od všetkých ľudí, kúsok vpravo od mesta, nadránom sa psíča budí, sníva si sen o cestách. Slnko šteklí stromom vlasy, ešte trochu ospalé, lúčom pritom, nechtiac asi, klepne šteňa po hlave. Labkou pretrie jedno oko, ktoré zľahka otvoril: zobudil sa psíček Moko, nie je mu to po vôli. Treba vstávať, milý Moko, hor sa rýchlo do sveta! Rozbehni sa rýchlym krokom, sýkorka tiež odlieta.

Hráte sa radi so zvieratkami? Priznajte sa, kto z vás už poťahal mačku za chvost či naháňal sliepočky po dvore? Našej hrdinke sa také veci ohromne pozdávajú, preto ju zvieratká u starej mamy nazvali Krutá Marta. Nádherne ilustrovaná kniha vás zavedie ku starej mame, kde je zvierat plný dvor. Tie si pre ňu prichystajú tiež jedno veľké prekvapenie.

Flanér je na okraji spoločnosti a ulice, ktorými sa potuluje, sú často svojím spôsobom perifériou mesta. Nie sú to ulice, ktoré si obyvatelia či turisti vyberajú na prechádzky. Flanér je na okraji spoločnosti, zato ju pozorne vníma a pozoruje. Je psom svojej doby. A ako taký veľmi dobre pozná jej vône a pachy. Nič neprodukuje. Nič, čo by sa rátalo. Flanér sa pohybuje mestom tak, ako tulák lesom.V košeli flanéra strávila Jana Beňová dva roky túlaním sa po bratislavských uliciach. Kniha je výsledkom jej pozorovaní, zážitkov a rozhovorov s ľuďmi z ulice. Z predhovoru autorky: Bratislavským flanérom (a teraz mi napadá, že tým pravým slovenským ekvivalentom bude asi flákač) som už tridsaťpäť rokov. Preto som jednej bratislavskej ulici nevenovala aktuálne viac ako tri mesiace. Pozorovala som, čo sa tam odohráva, čo je na ulici zaujímavé, čo ju charakterizuje, odlišuje od iných ulíc, aké prípadné kauzy sú s ňou spojené, čo je najzaujímavejšie v jej minulosti, aká je v noci a čo ju, možno, čaká v budúcnosti. V rámci svojich prechádzok som hovorila s ľuďmi, ktorí tu žijú a pracujú, a tými, ktorí tadiaľto prechádzajú. S ľuďmi z ulice. Niektorí novinári idú na zaujímavé miesta, pobudnú tam týždeň-dva a napíšu reportáž. Ja som strávila len pár mesiacov vytrvalým túlaním sa po jednej z ulíc svojho mesta.

Dva roky, dva mesiace a dva dni strávil americký básnik a mysliteľ Henry David Thoreau na samote v prírode, vo vlastnoručne zhotovenej chatrči pri jazere Walden. K životu bez civilizačných výdobytkov ho priviedla túžba porozumieť svetu, ktorého bol súčasťou, snaha nájsť v ňom svoje pravé miesto a rozlíšiť to, čo je dôležité, od všetkého nepodstatného. Po návrate medzi ľudí spísal svoje pozorovania do knihy, ktorá patrí dodnes k najkrajším oslavám prírody, individuálnej slobody, dobrodružstva sebaobjavovania a jednoduchého, naplneného života. Thoreauov postoj k spoločenským reformám inšpiroval ľudí ako Lev Nikolajevič Tolstoj, Mahátmá Gándhí, Martin Luther King Jr. či protestujúcich v 60. rokoch, ktorí už nechceli žiť vo svete pokrytectva a konzumu. Walden je dnes klasikou duchovnej a environmentálnej inšpirácie, navyše oceňovaný ako literárny klenot nesmiernej krásy a umeleckého majstrovstva.

Taras Prochasko (* 1968, Ivano - Frankivsk) je ukrajinský prozaik a esejista. Spolu s Jurijom Andruchovyčom patrí k jadru tzv. Stanislavovského fenoménu - živého umeleckého prostredia, ktoré sa v spisovateľovom rodnom meste (s historickým názvom Stanislavov) sformovalo koncom osemdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Prochaskove prózy - Z tohto sa dá spraviť niekoľko poviedok a Ako som prestal byť spisovateľom - majú výrazne autobiografický rozmer a vychádzajú z reálií mesta počas jeho sovietskej éry, hoci pre autora - vzdelaním botanika - je literárnym domovom celá krajina okolo Karpát. Blízky dotyk s prírodou, citlivosť voči pohybom dejín a imaginatívna práca s pamäťou sú nosnými znakmi celého Prochaskovho diela a vedú k úvahám nad svojskou, stredoeurópskou verziou magického realizmu.

Zbierka poviedok Nostalgia obsahuje pät krátkych próz a tie sú zoradené spôsobom, ktorý pripomína skôr román než knihu poviedok. Kniha má Prológ, ktorý predstavuje poviedka Hráč, Epilóg s poviedkou Architekt a medzi nimi sú ďalšie dve "kapitoly": Nostalgia (s poviedkami Mendebil a Blíženci) a REM. Vnútorná štruktúra jednotlivých poviedok je vyjadrená na osi realita - halucinácia - sen. Cărtărescu nerušene prechádza z konkrétnej situácie, z reality do snového stavu a fantázie, pričom zachováva autentickosť a prirodzenosť. Príbehom nechýba typická cărtărescovská predstavivosť a štylistická vycibrenosť. Všetky sa vyznačujú bohatou slovnou zásobou, trópmi, figúrami a obrazmi, ktoré sú popretkávané kultúrnymi odkazmi. Autor používa komplikované vetné konštrukcie, ktoré častokrát dávajú jednotlivým myšlienkam dvojaký zmysel a bohatú terminológiu z rôznych prírodovedných a spoločenských oblastí, čo je vždy veľká výzva aj pre prekladateľa.

Dnes už kultový román Opýtaj sa prachu, medzičasom sfilmovaný v Hollywoode, sa pri príležitosti 80 rokov od prvého vydania dočkal aj slovenského prekladu. Fante (1909-1983) patrí k najvýraznejším hlasom americkej literatúry 20.storočia, literárnu slávu a uznanie však získal až po smrti. Záujem o jeho dielo sa zrodil najmä v 80. rokoch, a to aj zásluhou jeho obdivovateľov, ku ktorým patrili spisovateľ Charles Bukowski, scenárista Robert Towne či režisér Francis Ford Coppola.

Novela Veľká budúcnosť sa odohráva v postapokalyptickej strednej Európe roku 2040, v meste budúcnosti zvanom Centropolis, kde sa hlavný hrdina spisovateľ Vlado snaží vyrovnať so spoločnosťou po klimatickej zmene. Spoločnosťou, ktorej vôbec nerozumie, napriek tomu, že práve jeho táto zmena vyšvihla na najvyššie spoločenské rebríčky. Veľká budúcnosť je cyberpunkové scifi, v ktorom sa melanchólia strieda s cynizmom a absurdno s mrazivými opismi ľudského prežívania.

Titul novely maďarského autora Ferenca Czinkiho odkazuje na stavbu, ktorá nikdy v Bratislave nevznikla. Plány síce existovali, aj ho začali stavať, ale nakoniec sa do nedokončených liniek nasťahoval Čert. Kniha oživuje svet balád. V dvoch časových líniách - na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov a v roku 2014 - sledujeme tajuplný príbeh, v ktorom sa dvaja mladí ľudia rozhodnú zavraždiť láskavosť. Medzitým sa tesne pred cieľovou čiarou vyparia celé konské preteky, kajakári pádlujú po Dunaji hlavou dolu a grécka mytológia sa zosobní v 20. storočí východnej Európy. Bratislavské metro je príbehom čakania. Otázka je, kto príde skôr: či ten, kto prinesie vykúpenie, alebo prísľub zatratenia...   V dnešnej podobe je to zmes príjemného stredovekého mesta a nevýraznej modernej metropoly. Kráčajúc ďalej k Starému mostu si čoskoro všimneme kostolnú vežu, ktorú kedysi zasadili do zeme. Toto je malé mesto. Bratislava. Bratislava, chápete?

Zbierka poézie Čabajka a iné údeniny je treťou knihou Erika Šimšíka. Nadväzuje na jeho poetický debut Monorezeň a Stereozemiaky. Čabajka a iné údeniny pozostáva z troch nezávislých častí a postupne prechádza od textových básní k vizuálnej poézii, cez synestetické koláže až po projekt nonCAPS vytvorený v kolaborácii s anglickým básnikom Marcusom Sleaseom. "Erik Šimšík nám ukazuje/dokazuje, že „jazyk nezväzuje“, že s jeho okovami, pútkami sa môžeme voľne pohrávať, že máme od nich kľúče — všetci, len málokto o tom vie, ako keď sa na niečo priamo pozerám, ale nevidím to, lebo mi nik nepovedal, na čo sa mám upriamiť", píše Boris Ondreička v doslove knihy.

Hassan Blásim sa narodil v roku 1973 v Iraku, kde študoval na Akadémii filmových umení. Potom ako bol niekoľkokrát uväznený, mu v roku 1998 jeho profesori poradili, aby odišiel z Bagdadu. Jeho politicky angažované a voči režimu kritické filmy vyvolali pozornosť irackých tajných služieb. Najprv utiekol do Sulejmaníje, kde sa pri natáčaní filmu Zranená kamera v kurdskej oblasti v severnom Iraku dostal do problémov. Potom niekoľko rokov cestoval ilegálne po Európe, až kým sa nakoniec usadil vo Fínsku. Jeho poviedkový debut Blázon z Námestia slobody (2009) bol v roku 2010 navrhnutý na ocenenie Independent Foreign Fiction Prize. To však nakoniec získal až za druhú zbierku poviedok Iracký Kristus v roku 2014. Bolo to prvýkrát v histórii, čo ocenenie získal arabský autor. Dielo Hassana Blásima je preložené do dvadsiatich jazykov napriek tomu, že v niektorých arabských krajinách je zakázaným autorom.

Augustín (Gusto) Dobrovodský (1947 – 1999), neprehliadnuteľná postava bratislavskej neoficiálnej kultúrnej scény, vyštudoval sociológiu, no odmietol sa podriadiť profesijným kompromisom. Živil sa ako kurič, letá trávil na kysuckých Brízgalkách, podieľal sa na príprave a nakrúcaní niekoľkých filmov Dušana Hanáka, organizoval happeningy i ochranárske aktivity. Kniha básní Kurič v letnom kine je sumárom jeho dvoch zbierok Smútok je smiešok a Spoločnosť prvotnopospolnospoločenských tancov, ktoré na prelome 90. a nultých rokov edične pripravil básnik a filmový recenzent Andrej Stankovič. Ten sa o Dobrovodského lyrike, poznamenanej okrem iného aj surrealizmom a morgensternovskou poetikou absurdity vyjadril, že sa nad ňou „rysujú horizonty ďaleko presahujúce chotáre bežného literárneho štandardu“. Súčasťou knihy, ktorá vychádza pri príležitosti jeho nedožitej sedemdesiatky, sú aj texty Alexandra Balogha, Dušana Dušeka, Dušana Hanáka, Martina Kleina, Vladimíra Mertu, Jana Antonína Pitínského, Andreja Stankoviča a Laca Terena, ukážky zo samizdatového spevníka Opravári z roku 1975, ako aj dobové fotografie.

Príbeh rozpadajúceho sa vzťahu dopĺňajú fragmenty úvah, básní a poviedok, ktoré autor umne zasadil do príbehu. Nevytvárame príbehy, iba sa snažíme prezentovať svoj vlastný pokrivený obraz, ktorému sme počas rozprávania sami uverili. Užasné na tom je najmä to, že z toho nie je žiadne východisko. Na úprimnosti je totiž niečo znepokojivo neúprimné. Za každou snahou o pravdu je skrytá agenda, nejaká lož vyššieho stupňa. Tomáš Hučko vo svojej debutovej novele Chaconna skúma hranice autenticity. A väčšinou tvrdo naráža na to, že autobiografia je v prvom rade fikcia.