Divadelný ústav strana 12 z 14

Donald Rayfield (1942) je emeritným profesorom ruštiny a gruzínčiny. Vo svojich početných knižných i časopiseckých publikáciách sa venuje téme Čechovovho života a diela, ruskej literatúre a vzťahom medzi ruskou a európskou literatúrou a kultúrou. Je tiež autorom mnohých publikácií o gruzínskej literatúre a kultúre, prekladá prózu i poéziu z ruštiny a gruzínčiny, je vedúcim autorského tímu kolektívu, ktorý zostavil gruzínsko-anglický slovník. Objavný a rozsiahly životopis A. P. Čechova Život Antona Čechova podáva život dramatika na základe enormného množstva dokumentov, ktoré za roky bádania skúmal a najmä s použitím nedávno zverejnených súkromných i historických skutočností. Chronologickým, konzekventným, radením udalostí, doteraz častokrát neznámych, sa autor snaží až pedantne presne a dôkladne mapovať život dramatika a jeho okolia, rodiny, blízkych. Častokrát ide o ďalšie významné osobnosti ruského kultúrneho života (Tolstoj, Stanislavskij, Gorkij...). Pre divadelníkov, teatrológov i literárnych vedcov je to pomôcka mimoriadneho významu pri pochopení súvislostí vzniku jednotlivých diel a tým aj Čechovovej umeleckej tvorby. Na Slovensku doteraz nevyšla publikácia o A. P. Čechovovi v takomto obsažnom rozsahu.

Zborník divadelných hier rovnomennej súťaže dramatických textov. To najlepšie v súčasnej slovenskej a českej dramatickej tvorbe vzniká aj vďaka súťaži pôvodných dramatických textov Dráma, ktorú iniciuje Divadelný ústav od roku 2000. Do súťaže sa už zapojila väčšina píšucich slovenských autorov, zúčastňujú sa však na nej aj českí, prevažne mladí dramatici. Už niekoľko rokov vyhlasuje súťaž Divadelný ústav spolu s Činohrou SND, s Rádiom Devín ako partnerom. Divadelné hry finalistov jednotlivých ročníkov vydáva Divadelný ústav v knižných zborníkoch Dráma. Ročníky 2014 a 2015 vychádzajú teraz spoločne a po prvý raz sa publikujú ako e-kniha. Dramatické texty tu má päť finalistov súťaže: Jana Ondrušová, Kaja Kowalczuková, Vanda Zaplatílková Hutařová, Samuel Chovanec, Peter Scherhaufer je s jedným tretím miestom, a aj ako víťaz, zastúpený v oboch ročníkoch.

Edícia Svetové divadlo Nemecké divadlo dosahuje posledných štyridsať rokov nepretržite takmer v každej inscenačnej oblasti úroveň, ktorá je v medzinárodnom meradle výnimočná. V tejto podnetnej a poučnej knihe ponúka uznávaný divadelný historik Marvin Carlson podrobný rozbor umeleckej kariéry, pracovných postupov a najvýznamnejších inscenácií desiatich popredných režisérov tohto významného obdobia nemeckého divadla. Carlson sa najprv zaoberá význačnými predstaviteľmi novej generácie, ktorá sa vynorila na búrlivom konci 60. rokov (dodnes vplyvné osobnosti Peter Stein, Peter Zadek a Claus Peymann), pokračuje generáciou, ktorá sa objavila v 80. rokoch, a to najmä po zjednotení (Frank Castorf, Andrea Brethová a Christoph Marthaler s Annou Viebrockovou), a na záver sa venuje popredným režisérom, ktorých kariéra sa začala na prelome storočí (Stefan Pucher, Thomas Ostermeier a Michael Thalheimer).

Dráma 2016 vychádza ako knižná podoba súťaže pôvodných dramatických textov v slovenskom a českom jazyku, ktorú organizuje Divadelný ústav. Prvú cenu získal v tomto roku Peter Scherhaufer za text Invázia, Dušan Vicen s textom Squat dostal druhú cenu, za hru HUMANS OF LATE CAPITALISM udelila porota Samuelovi Chovancovi tretiu cenu. Finalistom súťaže je i Jozef Jenčo s textom Cicho, bo skajpujem s dzivku! Peter Scherhaufer je niekoľkonásobným účastníkom aj laureátom súťaže a s hrou Invázia pokračuje vo svojej sérii dramatických distópií. Tento rok jeho divadelnú správu o stave sveta obohacuje študent Samuel Chovanec s textom HUMANS OF LATE CAPITALISM, „klasik“ z divadla SkRAT Dušan Vicen napísal zložito štruktúrovanú monodrámu o smrti a dospievaní dcéry ako celoživotnej záležitosti, apokalyptické a depresívne tóny odľahčil Jozef Jenči tragikomédiou Cicho, bo skajpujem s dzivku!, ktorá je jeho 15. hrou pre kladziansky súbor KĽUD.

Najnovšia kniha režiséra Petra Brooka vychádza v slovenskom jazyku krátko po originálnom vydaní. „Už roky sa zamýšľam nad tým záhadným vzťahom medzi slovom a jeho skutočným významom. Slová sú často nevyhnutné. Slová, ako stoličky a stoly, nám umožňujú pohybovať sa v každodennom svete. Príliš ľahko sa však slovo dostáva do popredia. Podstatný je význam. Už ticho má význam, význam, ktorý sa domáha uznania vo svete premenlivých foriem a zvukov. Lenivo sme si zvykli zovšeobecňovať. Teraz uvidíme, že presne tak, ako v atóme, keď ho roztvoríme a nájdeme celé univerzum, tak aj keď sa pristavíme pri nejakej vete, zistíme, že každé jej slovo a každá jej slabika zakaždým rezonujú inak.“ Peter Brook Hĺbavá a veľmi osobná kniha divadelného majstra Petra Brooka, ktorého noviny Independent označili za „nášho najväčšieho žijúceho divadelného režiséra“. V Čo mám na jazyku sa Brook podmanivo, hravo a múdro zaoberá témami, ako sú jemné, no významné rozdiely medzi francúzštinou a angličtinou a početné roviny, z ktorých možno vnímať Shakespearovu tvorbu. Brook sa tu vracia aj k svojej zásadnej idei „prázdneho priestoru“ a uvažuje o tom, ako sa zmenilo divadlo – a svet – v priebehu jeho dlhej a význačnej kariéry. Pretkaná intímnymi a výstižnými historkami z Brookovho života, kniha Čo mám na jazyku je neveľkým, zato osviežujúcim darom od jedného z najväčších umelcov našej doby. Chvála na Brookovu Kvalitu milosti: úvahy o Shakespearovi: „Skvostná... pútavá... Táto krátka, skromná a skvelá kniha oživuje lepšie ako mnohé veľkolepé zväzky čitateľovo nadšenie pre tieto hry a divákov úžas nad pozoruhodnými a rozmanitými dojmami ukrytými v prvom fóliu. Patrí do povinného čítania...“ Guardian „Vo svojich duchaplných úvahách obsahuje esenciu všetkého, čo sa Peter Brook za svoj život naučil.“ Wall Street Journal Peter Brook sa radí k najznámejším svetovým divadelným režisérom. Medzi najvýznamnejšie inscenácie v jeho kariére plnej pozoruhodných počinov patrí Titus Andronicus (1955) s Laurenceom Olivierom, Kráľ Lear (1962) s Paulom Scofieldom či Marat/Sade (1964) a Sen noci svätojánskej (1970), obe pre Royal Shakespeare Company. Potom ako sa Brook presťahoval do Paríža, kde v roku 1970 založil International Centre for Theatre Research (Medzinárodné centrum divadelného výskumu) a po otvorení divadla Bouffes du Nord v roku 1974 International Centre for Theatre Creation (Medzinárodné centrum divadelnej tvorby), stál pri vzniku niekoľkých prelomových diel, ktoré posunuli hranice divadla, z mnohých napríklad Conference of the Birds (Vtáčí snem, 1976), The Ik (Ikovia, 1975), The Mahabharata (1985) a The Tragedy of Carmen (Tragédia Carmen, 1981). Natočil filmy ako Lord of the Flies (Pán múch, 1963), King Lear (Kráľ Lear, 1970), The Mahabharata (1989), Tell Me Lies (Zavádzaj ma, reštaurovaný v 2013) a Meetings with Remarkable Men (Stretnutia s pozoruhodnými ľuďmi, reštaurovaný v 2017). Jeho nesmierne vplyvné knihy, od The Empty Space (Prázdny priestor, 1968) po The Quality of Mercy (Kvalita milosti, 2013), vyšli v mnohých jazykoch po celom svete. Divadelný ústav vydal publikáciu Kvalita milosti. Úvahy o Shakespearovi v roku 2014 v preklade Veroniky Kolejákovej.

DRÁMA 2019 – 2020 Holokaust, násilie a smrť, ekologická úzkosť… Zborník finálových hier z dvoch ročníkov súťaže divadelných hier DRÁMA Divadelný ústav, 2021 Prvé vydanie Súťaž Dráma 2019: 1. cena – Pavol Weiss: Bolo nás jedenásť (My sme tu doma!) 2. cena – Jana Micenková: Rekonštrukcia prípadu Janko Rybárik 3. cena nebola udelená Pavol Weiss: Bolo nás jedenásť (My sme tu doma!) Takmer celé storočie a osudy niekoľkých generácií tvoria príbeh víťazného textu Pavla Weissa Bolo nás jedenásť (My sme tu doma!) – obdobie od konca tridsiatych rokov až po súčasnosť. Dres FK Topoľčany si obliekajú spolunažívajúci Slováci, Židia, Maďari, Česi… Po začiatku druhej svetovej vojny spoluhráči z mančaftu FK Topoľčany nahradia športový dres vojenskými uniformami znepriatelených strán či väzenskou rovnošatou v koncentračnom tábore. Jedenástka vojnu ani komunistickú totalitu neprežila, niektorí jej členovia však áno – aj vďaka pohotovému prezliekaniu rovnošiat. Z kamarátov sa stávajú arizátori, z arizátorov straníci a eštebáci s upraveným povstaleckým životopisom, vysťahovalci do Izraela alebo do zámoria, či naši úspešní súčasníci, ktorým z futbalového štadióna (vybudovaného bývalým vekslákom) znie staronový „bojový pokrik“: „My sme tu doma!“ Režimy sa menia, povaha človeka ostáva rovnaká. Jana Micenková: Rekonštrukcia prípadu Janko Rybárik Jana Micenková vo svojej hre Rekonštrukcia prípadu Janko Rybárik tematizuje pedofíliu cez príbeh mladého muža a manžela Janka Rybárika, ktorý sa pokúša o samoliečbu svojej sexuálnej orientácie. Jeho pokus zbaviť sa neodolateľnej pudovej náklonnosti k dievčatkám po nezvládnutej samokastrácii končí smrťou. Autorka Rybárikov príbeh skladá retrospektívne, z fragmentov rozprávaní Rybárikovej ženy, príbuzných, jeho kamarátov a kolegov, aj úryvkov z Rybárikovho denníka. Odsudzujúce komentáre niektorých postáv necháva Micenková v priamej reči postáv, formálne vo faktografickej rovine. Umocňuje tak tragický rozmer osudu hlavného hrdinu, ktorý sa so svoju orientáciou narodil, uvedomuje si svoju spoločenskú vydedenosť, podstupuje riziko radikálneho riešenia a svoj boj s pudom napokon prehráva. ------------------------------------------ Súťaž Dráma 2020: 1. cena – Tereza Trusinová: Right to Die 2. cena – Ján Mikuš: Otočte kone! 3. cena – Marcel Hanáček: Domov! Finalistka – Martina Havierová: Laura a jej (náš) svet Tereza Trusinová: Right to Die Text sa venuje právu na dobrovoľnú smrť v troch od seba nezávislých prípadoch – mladej mongolskej prostitútky v Japonsku, muža, ktorý v opitosti zabil svoje malé dieťa a aj po odpykaní si trestu väzenia sa rozhodol pre džinistickú samovraždu pomalým znižovaním dávok jedla (sallekhanu) a napokon osamelej 83-ročnej ženy, ktorá sa rozhodne pre samovraždu plynom. Tri príbehy sú súčasťou extrémnej reality šou, kde dvaja účastníci musia uhádnuť, ktorá z troch postáv nakoniec spáchala samovraždu. Ak sa im to podarí, vyhrajú obrovské sumu, trest za neuhádnutie je smrť. Podobnosť s netflixovským trhákom Squid Game nemusí byť zámerná, nesie však výrazný aktualizačný moment. Ján Mikuš: Otočte kone! Príbeh Slováka Jozefa Chovanca, ktorý v roku 2018 zomrel po brutálnom zákroku polície na letisku v belgickom meste Charleroi, inšpiroval Jána Mikuša na napísanie inscenačnej predlohy Otočte kone!. Autor, ktorý sa okrem divadelnej réžie venuje aj iným formám umeleckého prejavu, metódou viacžánrovej textovej koláže strieda dokumentárnu líniu svojho textu, tvoriacu kostru hry, s ironickou pirandellovskou rovinou divadla v divadle, v ktorej niekoľkonásobným ironickým a sebaironizujúcim „prezliekaním“ podrobuje kritike súčasnú slovenskú dramatiku. Tieto dve roviny oddeľuje metaforickými pastišami biblickej poézie a pridáva k nim dokumentárne úryvky o osude drážďanskej opery. Ján Mikuš ústami svojej postavy hovorí, že pohnútkou jeho účasti v súťaži DRÁMA bolo vyhrať prvú cenu, trochu si tak prilepšiť a so zvyškom sa podeliť; to sa takmer podarilo, výsledkom tohto zámeru je však text s bohatým

Dráma 2017 Víťazné texty súťaže Dráma 2017 Snaha divadelným jazykom uchopiť aktuálnu chvíľu z jej komickej, tragikomickej či absurdnej stránky spája víťazné texty 18. ročníka súťaže pôvodných divadelných hier v slovenskom a českom jazyku. Vanda Zaplatílková Hutařová (1989) s textom Jen zavřít oči a Dušan Vicen (1966) s hrou Odpisy a priznania sa podelili o 1. miesto v súťaži, Miroslav Djablik (1957) získal za svoju hru Vianočný zázrak tretiu cenu, druhé miesto ostalo neobsadené. Finalistami sú predstavitelia dvoch generácií a zároveň skúsení autori. Česká teatrologička a režisérka Vanda Zaplatílková Hutařová bola víťazkou „dvojročníka“ súťaže 2014 – 2015, režisér a dramatik Dušan Vicen v predchádzajúcom ročníku napísal druhú najlepšiu hru, kým Miroslav Djablik, podľa vlastných slov „jeden z najlepších žijúcich neznámych dramatikov na Slovensku“, bol víťazom českého Radoka v roku 2007.

Zborník víťazných divadelných hier súťaže Dráma

Večierok pred koncom sveta, súčasná verzia existenciálnej drámy aj politicky nekorektná satira o českom prezidentovi. Zborník víťazných dramatických textov súťaže divadelných hier DRÁMA

Výber divadelných hier Petra Pavlaca prináša jeho texty pre divadlo: Deus ex machina, FUN(e)BRAK s. r. o., Moja mama mala brata, Partybr(e)akers, Cirkus (alebo Ako zabíjať Láskou), Červená princezná, Einsteinova žena a Slovo Válkovo. Vstupný text napísal Ľubomír Vajdička, záverečné slovo Patrik Lančarič, ktorý o svojom divadelnom súputníkovi okrem iného napísal: „Pavlac používa divadlo ako priestor pre uvažovanie o živote, o svete. Priestor pre kritické myslenie. Pre myslenie. Divákovi ponúka svoju hru ako propozíciu k pozorovaniu a uvažovaniu.“

Ferdinand von Schirach (1964), vyštudovaný právnik, je nemecky? autor bestsellerov a patri? k najprodukti?vnejs?i?m autorom prevaz?ne krimina?lnych z?a?nrov v ro?znych me?dia?ch. Jeho texty nastol?uju? pra?vne dilemy, ktore? sa sta?vaju? dilemami eticky?mi. V sporoch o vine a nevine, obetiach a pa?chatel?ovi, spravodlivosti, aj o dierach v pra?vnom s?ta?te autor odhal?uje c?loveka a spoloc?nost? vo vs?etkej ich protirec?ivosti. Schirachove roma?ny, poviedky a hry, ktore? znepokojivy?m spo?sobom kladu? ota?zky o slobode jednotlivca, boli viackra?t sfilmovane? a kniz?ne vys?li vo viac ako s?tyridsiatich krajina?ch. BOH je hra typu napi?navej su?dnej dra?my. Odohra?va sa na zasadani? Nemeckej etickej rady, ktora? sa zaobera? pri?padom architekta Ga?rtnera. Ga?rtner, ktory? bol svedkom dlhe?ho bolestive?ho zomierania svojej manz?elky, po jej smrti stratil zmysel z?ivota a chce do?stojne zomriet?. Pri?slus?ny? ins?titu?t mu vs?ak odmietol vydat? smrtiaci liek, ktory? sa v niektory?ch krajina?ch pouz?i?va na eutana?ziu, a to aj napriek tomu, z?e spolkovy? u?stavny? za?kon pripu?s?t?a pra?vo obc?ana na asistovane? sebausmrtenie. Na zasadani? etickej rady sa k tomuto proble?mu kompetentne vyjadruje viacero expertov. Autor prostredni?ctvom nich predostiera argumenty z oblasti u?stavne?ho a trestne?ho pra?va, medici?ny, histo?rie, etiky a teolo?gie a konfrontuje ich s psychologicky?mi a hlboko l?udsky?mi argumentmi samotne?ho Ga?rtnera. Nech sa uz? na vec di?vame z ktorejkol?vek strany, kl?u?c?ova? ota?zka napokon znie: „Komu patri? na?s? z?ivot? Patri? Bohu? Patri? s?ta?tu, spoloc?nosti, rodine, priatel?om? Alebo patri? len na?m samy?m?“ Schirachova divadelna? hra BOH ma? otvoreny? koniec. Su? to vz?dy diva?ci, ktori? maju? po predstaveni? hlasovani?m rozhodnu?t?, ku ktore?mu na?zoru sa v predostretej etickej dileme prikla?n?aju?. Vy?sledky hlasovani? vo svetovy?ch divadla?ch su? pravidelne aktualizovane? a dostupne? na stra?nkach gott.theater. Kniz?ne? vydanie hry BOH obsahuje aj tri eseje nemecky?ch vedcov, ktori? te?mu osvetl?uju? z hl?adiska filozofie, leka?rskej etiky a pra?va, a to v s?irokej historickej perspekti?ve. Slovensku? publika?ciu dopl?n?ame kra?tkym na?c?rtom pra?vnej situa?cie na Slovensku a odkazmi na literatu?ru.

Kráľ Ubu od Alfreda Jarryho v slovenskom preklade Alberta Marenčina vydal Divadelný ústav ako grafický román. Jeho autorom je medzinárodne uznávaný slovinský komiksový autor, ilustrátor Ciril Horjak (Dr. Horowitz). Kniha v zaujímavom výtvarnom stvárnení vyšla v edícii EDU (Edukácia – divadlo – umenie) ako súčasť medzinárodného projektu Klasika v grafickom románe: vzorový model inovatívneho kultúrno-umeleckého vzdelávania na strednej škole s cieľom pripraviť pre študentstvo a žiactvo atraktívny podnet na spoznanie klasických divadelných diel.

Publikácia Dráma 2011 je výsledkom rovnomennej súťaže pôvodných dramatických textov, ktorú organizuje Divadelný ústav. Autorkami a autormi hier, ktorí sa dostali do finále súťaže, sú:- Gabriela Alexová (Lúzri), - Anica Jenski (Neseš jí dítě)- Laco Remeň (Urob to sám).Autorov priblížia aj jednotlivé medailóny a úvodná štúdia o trendoch súčasnej slovenskej drámy so zameraním na vybraných dramatikov, ktoré napísala Juliana Beňová.Úvodné slovo k hrám napísala Iva Klestilová. Autorkou zaujímavého dizajnu knihy je grafička Eva Péč Brezinová.