Divadelný ústav strana 5 z 15

Publikácia Slovenské divadlo v číslach je komplexný sumár minulej a súčasnej situácie profesionálnej divadelnej scény na Slovensku a možno ju vnímať ako identifikovanú matriku slovenského divadla. Poslúži ako východisko pri dôslednom skúmaní divadelnej problematiky a následných štatistických analýzach. Keďže slovenské divadlo transformovala autorka do faktov, údajov a čísel, jej práca bude nezastupiteľným prameňom pri ďalšom výskume, reflexii a analýze slovenského profesionálneho divadla. Autorka spracúva dostupné štatistické dáta o slovenských divadlách. Stručne opisuje a štatistickými metódami mapuje situáciu v sieti slovenských profesionálnych divadiel od roku 1948 až po rok 2014. V poslednej kapitole sa zameriava na sociálny a ekonomický rozmer scénického umenia v národnom ale aj nadnárodnom či európskom meradle. Tu sa autorka snaží argumentovať v prospech dôležitosti podpory kultúrneho priemyslu z verejných zdrojov, pričom používa ekonomické aj sociálne argumenty, zároveň zdôrazňuje potrebu scénického umenia z hľadiska participácie občanov na občianskej spoločnosti, čo je veľmi aktuálna téma najmä v európskom diskurze. Originálna je myšlienka spojenia politickej participácie angažovanosti sa na komunitnej úrovni a scénického umenia.

Dráma 2016 vychádza ako knižná podoba súťaže pôvodných dramatických textov v slovenskom a českom jazyku, ktorú organizuje Divadelný ústav. Prvú cenu získal v tomto roku Peter Scherhaufer za text Invázia, Dušan Vicen s textom Squat dostal druhú cenu, za hru HUMANS OF LATE CAPITALISM udelila porota Samuelovi Chovancovi tretiu cenu. Finalistom súťaže je i Jozef Jenčo s textom Cicho, bo skajpujem s dzivku! Peter Scherhaufer je niekoľkonásobným účastníkom aj laureátom súťaže a s hrou Invázia pokračuje vo svojej sérii dramatických distópií. Tento rok jeho divadelnú správu o stave sveta obohacuje študent Samuel Chovanec s textom HUMANS OF LATE CAPITALISM, „klasik“ z divadla SkRAT Dušan Vicen napísal zložito štruktúrovanú monodrámu o smrti a dospievaní dcéry ako celoživotnej záležitosti, apokalyptické a depresívne tóny odľahčil Jozef Jenči tragikomédiou Cicho, bo skajpujem s dzivku!, ktorá je jeho 15. hrou pre kladziansky súbor KĽUD.

Tragédie známeho stoického filozofa L. A. Senecu vychádzajú prvýkrát v slovenčine práve v Divadelnom ústave v edícii Svetová dráma – antológie. Výber tvorí Agamemnón, Oidipus, Faidra, Médeia, Trójanky v preklade Martiny Borodovčákovej a v prebásnení Ľubomíra Feldeka. Texty divadelných hier dopĺňajú odborné štúdie spoluautorov, ale i kalendárium Senecovho života a diela, poznámkový aparát vrátane menného a zemepisného registra. Má ľudská krutosť hranice? Existuje nejaká božská spravodlivosť, keď bohovia netrestajú ničomnosť a neodmeňujú cnosť? Aj takéto otázky možno nájsť v tragédiách L. A. Senecu, jedného z najdôležitejších osobností na poli politickom, ale i literárnom: Seneca bol vychovávateľom a poradcom kontroverzného cisára Nera a zároveň plodným autorom filozofických morálnych dišpút a tragédií, ktoré vo výraznej miere ovplyvnili Shakeaspeara či ďalších renesančných autorov. Seneca bol autorom neistých a krutých čias, desivého obdobia dejín. A možno prekvapí, že Senecov svet je taký ako náš.

Výber divadelných hier Petra Pavlaca prináša jeho texty pre divadlo: Deus ex machina, FUN(e)BRAK s. r. o., Moja mama mala brata, Partybr(e)akers, Cirkus (alebo Ako zabíjať Láskou), Červená princezná, Einsteinova žena a Slovo Válkovo. Vstupný text napísal Ľubomír Vajdička, záverečné slovo Patrik Lančarič, ktorý o svojom divadelnom súputníkovi okrem iného napísal: „Pavlac používa divadlo ako priestor pre uvažovanie o živote, o svete. Priestor pre kritické myslenie. Pre myslenie. Divákovi ponúka svoju hru ako propozíciu k pozorovaniu a uvažovaniu.“

Jon Fosse je najhranejším nórskym dramatikom po Henrikovi Ibsenovi a v súčasnosti najhranejším európskym dramatikom. Je úspešným autorom románov, zbierok básní či esejí, už dlhšie sa však venuje iba písaniu pre divadlo. V jeho hrách skoršieho obdobia sa dramatický konflikt spravidla odohráva v rodine, neskoršie texty, situované do nešpecifikovaného priestoru, ktorý je alegorickou zónou medzi životom a smrťou, tematizujú archetypálnu problematiku ťaživej ľudskej existencie a smrteľnosti. Bezčasovosť a náznakovosť v budovaní postáv či deja, fragmentarizácia, odkazy na absurdnú drámu, opakovanie a varírovanie, minimalistické dialógy bez interpunkcie pripomínajúce voľný verš tvoria nenapodobniteľnú, mrazivú a zároveň magickú „polárnu žiaru“ hier Jona Fosseho. „Nový Ibsen“ či „Becket 21. storočia“ je autorom vyše 40 dramatických textov, preložených do vyše štyridsiatich jazykov. Zbierka obsahuje divadelné hry NIEKTO PRÍDE (Nokon kjem til a komme), DIEŤA (Barnet), NOC SPIEVA SVOJE PIESNE (Natta syng sine songar), VARIÁCIE NA SMRŤ, (Dodsvariasjonar), SLOBODA (Fridom), ŽIŤ V UTAJENÍ (Leve hemmeleg), MORE (Hav) v preklade Anny Fosse, ktorá je zároveň autorkou odbornej štúdiu Aby scénou mohol prejsť anjel a rozhovoru s dramatikom Dramatikom som sa stal náhodou.

Edícia Svetové divadlo Nemecké divadlo dosahuje posledných štyridsať rokov nepretržite takmer v každej inscenačnej oblasti úroveň, ktorá je v medzinárodnom meradle výnimočná. V tejto podnetnej a poučnej knihe ponúka uznávaný divadelný historik Marvin Carlson podrobný rozbor umeleckej kariéry, pracovných postupov a najvýznamnejších inscenácií desiatich popredných režisérov tohto významného obdobia nemeckého divadla. Carlson sa najprv zaoberá význačnými predstaviteľmi novej generácie, ktorá sa vynorila na búrlivom konci 60. rokov (dodnes vplyvné osobnosti Peter Stein, Peter Zadek a Claus Peymann), pokračuje generáciou, ktorá sa objavila v 80. rokoch, a to najmä po zjednotení (Frank Castorf, Andrea Brethová a Christoph Marthaler s Annou Viebrockovou), a na záver sa venuje popredným režisérom, ktorých kariéra sa začala na prelome storočí (Stefan Pucher, Thomas Ostermeier a Michael Thalheimer).

Oceňovaný autor divadelných hier, činoherný i muzikálový režisér na popredných profesionálnych slovenských, českých i európskych divadelných scénach, dramaturg a scenárista – to sú základné oblasti, ktorým sa venuje Jozef Dodo Gombár. Je absolventom bratislavskej VŠMU v odbore divadelná réžia a v súčasnosti umeleckým šéfom pražského Švandovho divadla na Smíchove. Šesť konárov stromu je prvé knižné uvedenie dramatickej tvorby plodného a všestranného divadelníka, ktorý sa už podpísal pod vyše osemdesiat réžií. Prvý knižný výbeh jeho divadelných hier obsahuje šesť textov – Hugo Karas (1999), Medzi nebom a ženou (2002), Peniaze (2015), Tretí vek (2002), Bez Boha dom (2008) a Advent (2011). Štúdiu o autorovi napísal český dramaturg a pedagóg Miroslav Plešák, dizajn knihy navrhla Nora Nosterská.

Zborník divadelných hier rovnomennej súťaže dramatických textov. To najlepšie v súčasnej slovenskej a českej dramatickej tvorbe vzniká aj vďaka súťaži pôvodných dramatických textov Dráma, ktorú iniciuje Divadelný ústav od roku 2000. Do súťaže sa už zapojila väčšina píšucich slovenských autorov, zúčastňujú sa však na nej aj českí, prevažne mladí dramatici. Už niekoľko rokov vyhlasuje súťaž Divadelný ústav spolu s Činohrou SND, s Rádiom Devín ako partnerom. Divadelné hry finalistov jednotlivých ročníkov vydáva Divadelný ústav v knižných zborníkoch Dráma. Ročníky 2014 a 2015 vychádzajú teraz spoločne a po prvý raz sa publikujú ako e-kniha. Dramatické texty tu má päť finalistov súťaže: Jana Ondrušová, Kaja Kowalczuková, Vanda Zaplatílková Hutařová, Samuel Chovanec, Peter Scherhaufer je s jedným tretím miestom, a aj ako víťaz, zastúpený v oboch ročníkoch.

Nemecké divadlo dosahuje posledných štyridsať rokov nepretržite takmer v každej inscenačnej oblasti úroveň, ktorá je v medzinárodnom meradle výnimočná. Práve tejto prekvitajúcej divadelnej kultúre vďačí Nemecko za pozoruhodne vysoký počet skvelých hercov, režisérov, scénografov a v nedávnych rokoch aj umelcov z oblastí video umenia a filmu. Dominantnou postavou však v týchto rokoch ostáva režisér. V podnetnej a poučnej knihe ponúka uznávaný divadelný historik Marvin Carlson podrobný rozbor umeleckej kariéry, pracovných postupov a najvýznamnejších inscenácií desiatich popredných režisérov tohto dôležitého obdobia nemeckého divadla.

V Divadelnom ústave vychádza v edícii Nová dráma/New Drama výber z dramatického diela Ivana Vyrypajeva pod názvom Hry. Výber obsahuje divadelné hry Valentínov deň, Kyslík, Genezis 2, Tanec Dillí a Opití. Texty preložili Eva Maliti Fraňová a Romana Štorková Maliti. Úvodný text ku knihe pod názvom Génius čistého produktu, ktorý napísala Kristina Matvijenko, preložila Ivana Kupková. Ako v texte uvádza Kristina Matvijenko, Ivan Vyrypajev je najdôležitejšou postavou ruskej „novej drámy“ a aktuálneho divadla prvej dekády 21. storočia. „Vyrypajevove pokusy o oživenie tela jazyka a reči sa od hry k hre uskutočňujú v rozmanitých a čoraz rafinovanejších (dokonca aj vo svojej zvýraznenej jednoduchosti) formách,“ uvádza autorka úvodu.

V Divadelnom ústave vychádza v edícii Nová dráma/New Drama výber z dramatického diela Ivana Vyrypajeva pod názvom Hry. Výber obsahuje divadelné hry Valentínov deň, Kyslík, Genezis 2, Tanec Dillí a Opití. Texty preložili Eva Maliti Fraňová a Romana Štorková Maliti. Úvodný text ku knihe pod názvom Génius čistého produktu, ktorý napísala Kristina Matvijenko, preložila Ivana Kupková. Ako v texte uvádza Kristina Matvijenko, Ivan Vyrypajev je najdôležitejšou postavou ruskej „novej drámy“ a aktuálneho divadla prvej dekády 21. storočia. „Vyrypajevove pokusy o oživenie tela jazyka a reči sa od hry k hre uskutočňujú v rozmanitých a čoraz rafinovanejších (dokonca aj vo svojej zvýraznenej jednoduchosti) formách,“ uvádza autorka úvodu.

Monografia Milan Čorba je snahou o vytvorenie portrétu mimoriadnej osobnosti slovenskej scénografie. Obsahuje množstvo kostýmových návrhov Milana Čorbu, fotografií z divadelných inscenácií, televíznej a filmovej tvorby, sprevádzané jeho myšlienkami, ktoré odzneli v rozhovoroch, článkoch, knihách alebo, a to je pre nás to najvzácnejšie, uchované na návrhoch vo forme vlastnoručných poznámok k pripravovanej práci. Tvorbu Milana Čorbu a spoluprácu s ním predstavuje plejáda významných divadelných a filmových umelcov, teoretičiek a teoretikov: Nadežda Lindovská, Eugénia Sikorová, Jozef Ciller, Martin Huba, Ľubomír Vajdička, Vladimír Mlčoušek, Martin Šulík, Petr Weigl a Boris Kudlička. Zostavil Ján Kocman.

„V deväťdesiatych rokoch 20. storočia sa ťažisko Rancierovho myslenia presúva k estetike, k histórii a teórii umenia. Aj v prácach z tohto obdobia však presvitá jeho záujem predovšetkým o politické účinky umeleckých diel. Estetika a politika tak tvoria dva základné piliere väčšiny Rancierových prác. Akčný rádius tohto mysliteľa je však oveľa širší a jeho prístup je výsostne interdisciplinárny. Vďaka tomu môže byť inšpiratívny nielen pre filozofov, humanitných či spoločenských vedcov či pre teoretikov a kritikov umenia, ale aj pre samých umelcov a umeleckých pedagógov. Kniha esejí Emancipovaný divák objasňuje viaceré tézy rozpracované v Rancierových predchádzajúcich dielach a zároveň citlivo reaguje na aktuálnu situáciu v súčasnom umení: v maliarstve, sochárstve, konceptuálnom umení, ale aj vo fotografii, filme a v neposlednom rade aj v divadle. Naň Ranciere nazerá nielen ako na umelecký druh či ako na umenie s mimoriadne dlhou tradíciou, pri ktorom sa „telá dávajú do pohybu pred zhromaždeným publikom“. Vníma ho aj v oveľa v širších spoločenských a politických súvislostiach – ako performanciu, ktorá môže mať množstvo podôb, či ako spektákulum – predstavenie sveta vo všadeprítomných médiách.”

Čomu sa venuje nový dramaturg a aká je nová dramaturgia v Európe? Odpovede na tieto otázky hľadali účastníci medzinárodnej konferencie Nová dramaturgia, nový dramaturg II. / New Dramaturgy, New Dramaturge II, ktorú vlani v máji usporiadal Divadelný ústav. Nadväzovala na rovnomenné podujatie z predchádzajúceho roka, keď sa tejto téme venovali slovenskí dramaturgovia, dramatici a divadelníci. Uznávaný francúzsky teatrológ a semiológ divadla Patrice Pavis sa vo svojom príspevku systematizuje nové dramaturgie , literárny vedec a kritik Thomas Irmer popisuje druhy dramaturgii na základe nemeckých skúseností, fínsky estetik Max Ryynänen píše o vzťahu dramaturgie a vizuálnych umení a jej postavení v zložitých podmienkach kultúrneho manažmentu, Viktor Minkov, Ákos Németh, Ana Tasić, Sanja Nikčević a Kamila Černá analyzujú nové dramaturgie, o ktoré sa opiera aktuálne divadlo v Rusku, Maďarsku, Srbsku, Chorvátsku a Česku.

Publikácia s bohatou obrazovou dokumentáciou mapuje vznik a vývin Múzea Divadelného ústavu od roku 2006 po súčasnosť. „Múzeum Divadelného ústavu je jediné múzeum na území Slovenska, ktoré vo svojich zbierkach uchováva a spracúva kompletný materiál viažuci sa k scénickej divadelnej kultúre od založenia prvej profesionálnej scény v roku 1920. Celkový fond Múzea Divadelného ústavu je tematicky a chronologicky systematizovaný prostredníctvom jednotlivých zbierok a jeho cieľom je zachytiť všetky 2D a 3D scénické teatrálie dôležité pre teatrologický výskum. Štatút Múzea Divadelného ústavu získal Divadelný ústav v roku 2006 – Sekcia kultúrneho dedičstva Ministerstva kultúry Slovenskej republiky ho zaevidovala listom č. MK-1227/2006-400/4464 zo dňa 6. 3. 2006 pod registračným číslom RM 86/2006 v Registri múzeí a galérií Ministerstva kultúry Slovenskej republiky. Bolo to zavŕšenie procesu, ktorý trval v podstate tak dlho ako inštitúcia sama, keďže múzejná činnosť patrila od založenia k prioritám Divadelného ústavu. Múzeum Divadelného ústavu v súčasnosti spravuje vyše 30 000 exponátov a množstvo listinného a fotografického dokumentačného materiálu, ktorý patrí k pomocným fondom. Je to solídny základ, ktorý sa každoročne rozširuje, a kompletizáciou múzejných zbierok sa dotvára celkový obraz o divadle na Slovensku, vytvára sa výrazná vizuálna stopa, vďaka ktorej sa uľahčuje teatrologický výskum nielen z hľadiska histórie nášho divadla, ale aj z hľadiska jeho súčasných podôb.“

Druhý výber divadelných hier Viliama Klimáčka vydal Divadelný ústav pri príležitosti 30. výročia vzniku GUnaGU. „Predkladaný výber z Klimáčkových divadelných textov posledného desaťročia dokladámnohokontextovú existenciu dramatika. Sú tu hry, ktoré písal priamo pre hercov GUnaGU (Aupairky, Mutanti, Sado), pre Arénu (Pitbull, Holokaust), pre českých režisérov (Som Kraftwerk!, Sissi, Maso, Dračí doupě, Díleri), ako aj pre slovenské štátne divadlá (Agent Krowiak zasahuje, Kto sa bojí Beatles, Beat). Sú tu texty, ktoré by mohli patriť do kategórie komiksu, iné zasa klipových skečov, momentiek, dokumentárnej drámy, histórie; sú tu aj tragédie – ale nič z toho nie v „čistom stave“. Ak by sme hľadali leitmotív na vývesný štít dramatika Klimáčka, mohol by ním byť termín groteska. Jej spektrum tu siaha od samopašného hádzania pomyselnými šľahačkovými tortami cez absurdné spojenia vysokého a nízkeho až po presne nasadené autentické citáty napríklad dobovej politiky, ktoré tak rôzne rozochvievajú ucho súčasníka, až by mnohí prisahali, že dramatikto myslí smrteľne vážne.