Divadelný ústav strana 15 z 15

Erika Fischer-Lichte sa v diele Dejiny drámy zaoberá dejinami drámy od najstaršieho obdobia až po absurdné divadlo v 70. rokoch 20. storočia. Dejiny drámy patria k základným dielam modernej svetovej teatrológie a vyšli už v dvoch vydaniach v nemeckom origináli, v angličtine a maďarčine. Namiesto enumerácie jednotlivých osobností, udalostí a dát autorka volí syntetizujúci prístup prostredníctvom viacerých tematických okruhov významných pre určité historické a kultúrne obdobie. Erika Fischer-Lichte je profesorkou na Freie Universität Berlin a pôsobila ako predsedníčka Medzinárodnej federácie divadelného výskumu.

Mayenburg patrí k najznámejším súčasným nemeckým dramatikom. Niekoľko jeho hier sa uvádzalo i v slovenských divadlách, vznik ostatných prekladov inicioval Divadelný ústav. Publikácia bude obsahovať hry Haarman, Parasiten, Das kalte Kind, Eldorado v preklade Romana Olekšáka a Das Feuergesicht v preklade Svetlany Waradzinovej.

Publikácia Miklósa Vojteka odkrýva doteraz neznámu a neprebádanú oblasť, dejiny tanca v 18. storočí v Prešporku. Ide o slávne obdobie našej histórie, keď bola dnešná Bratislava významným politickým a kultúrnym centrom habsburského cisárstva. Autor sa pozerá na dejiny tanca cez jeho spoločenské a kultúrne funkcie a predstavuje spoločenský a umelecký život v Prešporku. Slovenská tanečná veda a história umenia dielom Terpsichora Istropolitana sprostredkuje cenné poznatky a inšpirácie tanečným tvorcom súčasnosti, interpretom i kultúrnej verejnosti. Publikáciu dopĺňa ilustračný materiál, mnohostranne tematizované prílohy, registre a použitá literatúra, ktoré pomáhajú orientovať sa v jej obsahu.

Práce vychází z autorčiny dlouholeté teoretické práce i z její osobní zkušenosti. V roce 1968 absolvovala stáž v Teatru Laboratorium, spojení s Grotowského centrem udržovala i později, stejně jako kontakty s jeho kolegy i žáky, kteří navázali na jeho metodu a výzkum (na prvním místě mezi ně patří Odin Teatret Eugenia Barby). Těžištěm knihy je partie o Grotowském, obsahující u nás ještě nepublikované zápisky ze stáže a svědectví o paradivadelních projektech, i zasazení do polské tradice a souvislostí antropologických. S kapitolou o Eugeniu Barbovi a Mezinárodní škole divadelní antropologie tvoří hlavní náplň knihy, doplněné v kapitole Kontexty ukázkami z obsáhlé literatury o Grotowském i ze souvisejících disciplin.

Kari Hotakainen patrí k najvýznamnejším a najpopulárnejším fínskym spisovateľom. Venuje sa poézii, próze, literatúre pre deti, dramatickej tvorbe pre divadlá, televíziu a rozhlas. Hotakainen je známy najmä svojím ironickým humorom a bohatým rytmickým jazykom. Jeho najúspešnejší román Juoksuhaudantie (Zákopová cesta, 2002) získal roku 2002 cenu Finlandia a roku 2004 Literárnu cenu Severskej rady. Tento príbeh o mužovi, ktorý sa kúpou domu pokúša získat spät svoju rodinu, preložili do trinástich jazykov. Hotakainenov román Bronks (1993) s prvkami science-fiction vykresľuje, čo sa stane, keď zámožní a marginalizovaní členovia spoločnosti skrachujú. Za posledný román Ihmisen osa (Ľudský podiel, 2009) získal Runebergovu cenu. Hotakainenova prvá hra Hukassa on hyvä paikka (Je dobre byť stratený, 2000) je detský muzikál, pre ktorý zložil hudbu Iiro Rantala. Hotakainenova a Lehtonenova hra Kuka kukin on (Kto je kto, 2009) je komédiou zo súčasnosti. Vykresľuje spoločnosť, ktorá nesmierne túži po géniovi, aby jej ukázal cestu vpred. Za divadelnú hru Punahukka (Červený vlk, 2005) získal autor prestížnu Cenu Severskej drámy 2006. Názov hry je dôvtipný a symbolický. Nepríjemnou chorobou zvanou červený vlk trpí ruské dievča Kaťa, nemanželské dieťa slušného (a už nebohého) Fína. Pricestovala do Fínska a chce pochopiť, kde sú tie úspechy a blahobyt fínskej spoločnosti. Hľadá a nenachádza. Pre Fínov boli vždy vzťahy s východným susedom zvláštnym kameňom úrazu. Hotakainen využíva tento vzťah ako zrkadlo, v ktorom sa reflektujú sami Fíni. Ústrednými otázkami sa stávajú viera a život bez viery, osamelosť, úsilie odlúčiť sa a silná potreba byť v kolektíve, v rodine, v spoločnosti. Hra mala prvú premiéru v roku 2005 na scéne helsinského divadla KOM.

Publikácia Podoby slovenského tanca je ambicióznou snahou zaznamenať históriu profesionálneho tanca na Slovensku v šírke všetkých žánrov a podôb od vzniku po súčasnosť. Mapuje činnosť súborov, nezávislých telies, tanečných divadiel, zoskupení, projektov a festivalov. Maximálne žánrové a tematické rozpätie knihy predurčil sám autor. Emil Bartko obsiahol počas svojho takmer päťdesiatročného pôsobenia v tanečnom umení rôzne žánre – od ľudového cez moderný tanec až po balet, kde pôsobil v rôznych tanečných profesiach – bol tanečníkom, pedagógom, choreografom, tanečným teoretikom, porotcom, kritikom, šéfom baletu. Tanec na Slovensku spoznával z javiska aj z jeho zákulisia. Bol dramaturgom folklórnych festivalov, porotcom na prehliadkach amatérskeho moderného tanca, viedol baletný súbor, písal recenzie na tanečné diela a aj prednášky pre študentov tanca na VŠMU. Publikácia je logickým vyústením rokmi nazbieraných postrehov, skúseností, recenzií, zážitkov a rozhovorov. V jej prvej časti sa venuje profesionálnemu tancu od jeho vzniku v rámci baletu, folklóru, moderného a súčasného tanca, nezávislých projektov a festivalov, tanečného školstva. Druhú časť tvoria súpisy diel, choreografov, hudobných skladateľov, výtvarníkov atď.

Pau Miró patrí k najznámejším mladým dramatikom v Španielsku. Jeho hry a ich inscenácie oceňujú prestížnymi španielskymi cenami, vydávajú ich a uvádzajú na domácej scéne i v zahraničí. Na Slovensku vychádza jeho dráma prvýkrát v edícii Vreckovky, ktorou Divadelný ústav prináša preklady súčasnej európskej drámy. Pau Miró Caparrós 1974, Barcelona, Katalánsko, Španielsko Pau Miró vyštudoval herectvo (Art Dramatic per l’Escola Superior d’Art Dramatic - Institut del Teatre, 1999) v Barcelone. Venuje sa herectvu, literárnej tvorbe a divadelnej réžii. Účinkoval v mnohých divadelných produkciách, o. i., Bal Trap (Centre dramatic del Valles, 1998), Bernadeta xoc (T. N. C., 1999), El Burladero (Teatreneu, 2001), El Pati (Teatre lliure, 2002), Liliom (Sala Beckett, 2002), Refugi (Sala Beckett, 2002), Wit (Teatre Borras, 2003), La xarxa (Espai Brossa, 2004), Antígona (2006), Singapur (vlastný autorský projekt, 2007, Sala Beckett); hereckú príležitosť dostal aj v televízii a rozhlase. Napísal a režíroval La poesia dels Assassins (Teatre Malic, 2000), Una habitació a l’Antartida (Teatre Malic, 2002), Paraigües electrics (Sala Trono Villegas Tarragona, 2003), Bales i Ombres (Espai Lliure, 2006), Banal sessions of Fedra (Versus Teatre, 2006), Singapur (2007, Sala Beckett), Búfals (2008, premiéra na Festivale Temporada Alta, Girona). K jeho ďalším divadelným prácam patria Enfermo imaginario (spoluautor, 2008, premiéra v barcelonskom divadle Condal), Happy Hour (adaptácia Čechovovej hry Ujo Váňa, réžia, 2005, Teatre lliure, neskôr Teatre Borras). Pau Miró mnohé z hier publikoval a získal ocenenia doma i v zahraničí. Happy Hour a Bales i Ombres nominovali na cenu Butaca v kategórii Najlepšia hra. Divadelná inscenácia hry Plou a Barcelona (réžia Toni Casares, Sala Beckett. 2004) získala päť nominácií na španielskú cenu , okrem iného v kategórií Najlepšia hra, Najlepšia inscenácia, hru preložili do kastílčiny, taliančiny, francúzštiny, portugalčiny, angličtiny, uviedli v Neapole (Teatro Nuovo, 2007), Miláne (Piccolo Teatro 2008) - ocenili prestížnou talianskou cenou Premio della Critica 2008, adaptovali pre rozhlas a televíziu v Španielsku, Taliansku, vydali v USA (New York) a uviedli v Buenos Aires, Venezuele, Córdobe. Divadelnú hru Somriure d´elefant (Úsmev slona), ktorú uviedli v autorovej réžii (Grec. Biblioteca de Catalunya, 2006) nominovali na cenu Butaca v kategórii Najlepšia hra a preložili do kastílčiny a taliančiny. Pau Miró je jedným zo zakladateľov skupiny Menudos, ktorá sa sformovala z bývalých študentov Institutu del Teatro.

Štvrtý diel čítanky o divadelnej réžii z pera významného režiséra a pedagóga Petra Scherhaufera dopĺňa už vydané tri časti systematického súboru teoretických statí a spisov o divadelnej réžii, estetike a režisérskych osobnostiach svetového divadla. Tentoraz prináša prehľad o réžii v 20. storočí až po súčasnosť európskeho a amerického divadla. Konkrétne o činnosti francúzskeho Kartelu, divadle Grotowského, Kantora a Brooka.

Kolektívna knižná monografia je prvou a jedinou publikáciou venovanou osobnosti a dielu JUDr. Magdy Husákovej-Lokvencovej (1916 – 1966). Publikácia vznikla na základe archívneho prvovýskumu, reflektuje a mapuje bohatú tvorbu prvej slovenskej profesionálnej divadelnej režisérky, ktorá v divadle, rozhlase a televízii vytvorila viac ako päťdesiat inscenácií. Monografia dokumentuje podiel Magdy Husákovej-Lokvencovej na formovaní modernej slovenskej divadelnej réžie a herectva. Kniha obsahuje štúdie odborníkov z oblasti dramatických umení, dokumenty z pera Magdy Husákovej-Lokvencovej, rozhovory s režisérkou a o režisérke, spomienky pamätníkov a bohatý obrazový materiál. Publikované štúdie, viaceré dobové materiály, informácie, fotografie a fakty sú zverejnené po prvý raz.

Jediná publikace v češtině o světelném designu nejen výhradně v divadelním prostředí - věnuje se uměleckým i technickým aspektům tvorby světelného designu pro divadlo, koncerty, výstavy a jiné živé akce. Kombinuje praktické vědomosti s estetickými a teoretickými exkurzy. Ukazuje profesionální praxi od prvního nápadu přes konkrétnější představy, plánování a sestavování světelného parku až po veřejné uvedení. Autorem je přední britský světelný designér Nick Moran, který pracuje jak pro činohru, operu či koncerty a vyučuje na Central School of Speach and Drama v Londýně. Knihu doplňuje řada fotografií, ilustrací a grafů.

Čo motivuje divadelníkov, ktorí pracujú v oblasti vzdelávania? Ako môže divadlo reflektovať prežívanie ľudí v globalizovanom svete? Divadlo a vzdelanie ponúka pohľad na to, aká energia, vášeň a presvedčenie inšpirovali najinvenčnejších divadelníkov pri práci s mladými ľuďmi vo vzdelávacích procesoch. Mapuje úvodné diskusie, ktoré v dvadsiatom storočí primäli osobnosti divadla pracovať s mládežou, a analyzuje súčasnú prax. Zdôrazňuje, že estetické hodnoty a ideály, ktoré formujú divadlo a vzdelávanie, siahajú až k samotnej podstate a zmyslu divadla. „Ide o rozsiahle a precízne zobrazenie vývoja kreatívnych aktivít divadla pre mladé publikum. Zaznamenáva jeho históriu a skúma jeho rôznu, často protichodnú, filozofiu,“ analyzuje knihu Edward Bond. Autorka publikácie Helen Nicholsonová prednáša na Royal Holloway Londýnskej univerzity, kde sa špecializuje na aplikovanú drámu a súčasné divadlo. Je editorkou časopisu RIDE: The Journal of Applied Theatre and Performance a autorkou publikácie Applied Drama.