Divadelný ústav strana 11 z 15

V prvom z radu publikácií v novej edícii Rozhovory uverejňujeme portrét Kornela Földváriho, dnes už legendy slovenskej literatúry a kultúry, ktorý pôsobil ako redaktor Kultúrneho života, riaditeľ Divadelného štúdia (Divadla na korze), dramaturg Štúdia L +S a tiež ako námestník ministra kultúry. Spisovateľ, publicista, výtvarný a literárny kritik, divadelník, prekladateľ, milovník detektívok i kovbojok, znalec karikatúry a „profesor“ humoru v inšpiratívnom rozhovore s Tinou Čornou hovorí o detstve, mladosti, o vzťahu k literatúre a divadlu a nevyhýba sa ani charakteristikám spoločensko-politických súvislostí a osobností, ktoré formovali jeho súkromný i umelecký život. Vydanie portrétu Kornela Földváriho je príspevkom Divadelného ústavu k výskumu dejín slovenského divadla a k diskusii o podobách divadla v období ideologických obmedzení a prísnejších estetických a umeleckých noriem. Kniha Kornel Földvári vychádza z prioritného projektu Divadelného ústavu Prolegomena dejín divadla na Slovensku, cieľom ktorého je prostredníctvom svedectva priamych účastníkov divadelného života na Slovensku poznávať a skúmať históriu slovenského divadla a získať pramenný materiál pre pripravované dejiny profesionálneho divadla na Slovensku. Oslovili sme významné osobnosti slovenského divadelníctva, aby sme ich nenahraditeľné profesionálne skúsenosti a vedomosti zaznamenali pomocou metódy orálnej histórie. Získaný materiál sme podrobili bádaniu, archívnemu spracovaniu a vyhodnocovaniu. Vzácny audiovizuálny materiál teraz sprostredkúvame čitateľom v printovej podobe v novej edícii Rozhovory s cieľom upriamiť pozornosť na umeleckú činnosť jednotlivých pamätníkov slovenského divadelníctva. Naším zámerom je priniesť osobnostný i umelecký profil najvýznamnejších osobností z dejín slovenského profesionálneho divadla, ktoré svojím konaním vytvárali a formovali jeho podobu a zároveň ovplyvňovali divákov mnohých generácií. Veríme, že vydanie portrétov významných divadelníkov rozšíri faktografickú a dokumentačnú základňu v oblasti dejín slovenského divadla a zároveň prinesie obraz o živote a tvorbe výrazných osobností slovenského kultúrneho a spoločenského života.

Aj v tom najmenšom mestečku či dedine na území dnešného Slovenska sa našli Romeovia a Júlie, Kubovia a Aničky. Záľubu v „divadelníčení“ si do nových domovov priniesli aj slovenskí vysťahovalci a následne ju zaznamenali prostredníctvom fotografie. Fotografia zachytáva to, čo už nikdy nebude rovnaké, teda smrť okamihu. Na podobnom princípe funguje aj divadlo, ktoré prebieha a zároveň zomiera v čase a priestore medzi hercami a divákmi. Dlho to bola jedine fotografia, ktorá mu zabezpečovala ďalší život.

Dráma 2013

Nový výskumný projekt Divadelného ústavu Prítomnosť divadelnej minulosti využíva moderné techológie na prenos archívnych dokumentov prostredníctvom interaktívneho média. Užívateľsky atraktívnou formou DVD prinášame cenný archívny, múzejný a dokumentačný materiál o slovenskom profesionálnom divadle. Zamerali sme sa na inscenačnú tradíciu vrcholnej drámy Pavla Országha Hviezdoslava Herodes a Herodias, ktorú od vzniku slovenského profesionálneho divadla inscenovali deväťkrát na našich profesionálnych javiskách. Nejde o klasické DVD s filmom, ale o interaktívny DVD-ROM vyžadujúci počítačové prehrávanie.

Divadelný ústav vydal po druhý krát jednu z najvýznamnejších prekladových publikácií na našom trhu v oblasti divadelnej literatúry. Antológia diela Samuela Becketta prináša aj doteraz na Slovensku neznáme divadelné hry, objavnú štúdiu znalca Beckettovho diela Mareka Kedzierského, rozhovor blízkej priateľky Samuela Becketta Barbary Brayovej o živote a diele majstra. Samuel Beckett (1906 – 1989) je jeden z najvýznamnejších a najosobitejších umelcov dvadsiateho storočia. Spisovateľ a podľa niektorých kritikov posledný dramatik, ktorý sa stal svetoznámym a ohlas na jeho dielo bol a stále je celosvetový. Jeho najznámejšia a dnes už legendárna hra Čakanie na Godota patrí k novodobým mýtom. Formou aj obsahom. Čakať na Godota – to je dnes idióm, ktorý používajú aj tí, ktorí túto hru nikdy nevideli a nečítali. Beckett, ktorý sa vždy vyhýbal publicite, sa najmä po udelení Nobelovej ceny v roku 1969 stal objektom mimoriadneho záujmu ako spisovateľ, ale i ako súkromná osoba. „Ako tvrdia autori obrovskej beckettovskej bibliografie, iba o Kristovi, Napoleonovi a Wagnerovi sa napísalo viac ako o tvorcovi Godota,“ píše v úvode k tejto knihe Marek Kędzierski, režisér, divadelný kritik a spisovateľ. V roku 2006 urobil rozhovor s dlhoročnou Beckettovou osobnou aj intelektuálnou partnerkou Barbarou Brayovou. Bývalá redaktorka BBC (a prekladateľka Marguerite Durasovej, Jeana Geneta, Jeana-Paula Sartra či Jeana Anouilha) hovorí o Beckettovom poslednom texte Ako to povedať a spomína na ich vzťah i na zaujímavé podrobnosti týkajúce sa Beckettovho spôsobu písania. Do časti venovanej hrám je zaradených päť kratších hier v nových prekladoch (Katastrofa, Bez slov I, Bez slov II, Skica pre rádio I., Skica pre rádio II.) a ťažiskové hry Čakanie na Godota (preklad Elena Flašková), Koniec hry (preklad Alexandra Ruppeldtová), Šťastné dni (preklad Alexandra Ruppeldtová). Prvýkrát vychádza v slovenskom preklade hra Eleutéria (preklad Mária Ferenčuhová), ktorej zverejnenie si autor síce neprial, ale po jeho smrti vyšla vo francúzštine aj v angličtine. A práve tejto hre, okolnostiam boja o jej zverejnenie a dôvodom, pre ktoré ju autor nechcel publikovať, sa okrem iného venuje štúdia Samuel Beckett. Niekoľko čŕt, ktorej autorom je Martin Ondriska.

Retrográdnou ročenkou Divadlá na Slovensku. Sezóna 1963 – 1964 završuje Divadelný ústav prvý cyklus tzv. retroročeniek, ktorých zmyslom bolo dôkladne zdokumentovať a čo najpresnejšie podať systematický prehľad o divadelnej činnosti slovenských profesionálnych divadiel v minulom storočí.

Najnovšia kniha Stanislava Štepku - Predpoveď na zajtra, ktorá obsahuje dve hry Polooblačno a Sčista-jasna je ďalšou správou nielen o dramatikovom dvadsiatom storočí, ale predovšetkým aj o storočí našom, o nás samých.

Publikácia z edície Nová dráma / New Drama obsahuje štyri hry súčasných holandských autorov a autoriek: Gerardjan Rijnders – Silikón, Judith Herzberg – Šrám, Rob de Graaf – Mako, Marijke Schermer – Hlina, vo výbere a preklade Alexandry Andreasovej, ako aj úvod holandskej teatrologičky Anje Krans o situácii súčasnej holandskej drámy, divadla a širšie i situácii kultúry a o zmenách, ktorými prechádza divadlo a dráma v Holandsku.

Dráma 2012 vzchádza ako knižná podoba rovnomennej súťaže pôvodných dramatických textov v slovenskom a českom jazyku, ktorú organizuje Divadelný ústav Bratislava. Publikácia obsahuje tri hry, ktoré sa dostali do finále súťaže Drama2012.

Publikácia Dráma 2011 je výsledkom rovnomennej súťaže pôvodných dramatických textov, ktorú organizuje Divadelný ústav. Autorkami a autormi hier, ktorí sa dostali do finále súťaže, sú:- Gabriela Alexová (Lúzri), - Anica Jenski (Neseš jí dítě)- Laco Remeň (Urob to sám).Autorov priblížia aj jednotlivé medailóny a úvodná štúdia o trendoch súčasnej slovenskej drámy so zameraním na vybraných dramatikov, ktoré napísala Juliana Beňová.Úvodné slovo k hrám napísala Iva Klestilová. Autorkou zaujímavého dizajnu knihy je grafička Eva Péč Brezinová.

Hry Ondreja Šulaja sú knižným výberom dosiaľ nepublikovaných autorových hier, ktoré vznikali v rozmedzí rokov 1975 – 2010. Čitatelia sa v ňom zoznámia s dramatizáciami slovenských próz, ktoré úspešne uviedli slovenské divadlá – od Timravy (Ťapákovci, Všetko za národ), cez Ladislava Balleka (Pomocník), Vincenta Šikulu (Fila chytá vlhu) až po Rudolfa Slobodu (Gazdova krv). Okrem nich sa v knihe nachádza aj autorova pôvodná hra O psíčkovi a mačičke, známa aj vďaka televíznej adaptácii a vydareným inscenáciám na Slovensku i v Čechách. Úvodnú štúdiu k výberu pripravila teatrologička Martina Ulmanová, súčasťou knižného výberu sú aj fotografie, bibliografické a inscenačné súpisy. Ondrej Šulaj, doteraz vnímaný najmä ako filmový scenárista, sa vďaka ponúkanému titulu začleňuje aj do kontextu slovenskej drámy, a navyše, vďaka častým divadelným spracovaniam aj do našich divadelných dejín.

„Anča, nožík!“ – replika z úst Jozefa Kronera patrí k nezabudnuteľným pre generácie slovenských divákov už desiatky rokov. Rovnako ako ďalšie slávne postrehy, ktorými tento výnimočný a charizmatický herec preslávil stovky postáv v divadle, filme či televízii, doma aj v zahraničí. Kubo, Fidlikant na streche, Tisícročná včela, Sváko Ragan, Slovácko sa nesúdi... klenoty slovenskej kultúry sa stali populárnymi aj vďaka prítomnosti Jozefa Kronera, ktorý svoje postavy stvárnil nenapodobiteľným spôsobom. Divadelný ústav Bratislava práve vydal už druhé vydanie knihy o jednom z najväčších slovenských hercov v dejinách slovenskej kultúry a o hereckom rode Kronerovcov. Výnimočná publikácia kolektívu renomovaných slovenských divadelných a filmových teoretikov pod editorským vedením docentky Zuzany Bakošovej-Hlavenkovej prináša plastický a bohatý obraz umeleckej tvorby Jozefa Kronera, významnej hereckej divadelnej a filmovej osobnosti. Zároveň upriamuje pozornosť na herecké majstrovstvo jeho manželky Terézie Hurbanovej-Kronerovej, dcéry Zuzany Kronerovej, jednej z najvýznamnejších súčasných slovenských herečiek a ďalšej výraznej hereckej osobnosti, herca Jána Kronera. Kniha je obohatená aj o vzácne a výstižné názory Zuzany Kronerovej a Jána Kronera, tvorcov a spolupracovníkov, čo ju robí príťažlivou a čitateľsky pútavou.

Lomidrevo Dlhý, Široký a Bystrozraký alebo Keď má bača šťastie na zázraky Popolvár Tri Prasiatka a Vlk Úžerník Ľadové zrkadlo Ľubomír Feldek je jedným z posledných žijúcich klasikov slovenskej literatúry, osobitne poézie, drámy a prekladu, ale aj prózy pre deti a esejistiky. Ak by som mal v skratke charakterizovať jeho rozsiahle dielo, vyzdvihol by som okrem dobovej aktuálnosti, často zvýraznenej satirickým švihom, nebývalú všestrannosť, hravosť, ľahkosť, humor, bohatú obraznosť, jazykové majstrovstvo čistej slovenčiny, hru s jazykom, ambíciu osloviť zároveň detského i dospelého čitateľa či diváka. Toto všetko nachádzame aj vo Feldekových rozprávkových hrách, vytvorených v období od deväťdesiatych rokov minulého storočia až po súčasnosť. Všetky tieto skúsenosti a záľuby sa prirodzene stretli pri písaní rozprávkových hier pre deti, publikovaných v tomto zborníku, ktoré tvoria samostatnú skupinu v rámci Feldekovej dramatickej tvorby. Príznačný pre autora je fakt, že aj v týchto hrách sa inšpiroval rozprávkou len voľne. Hoci sú tieto hry prvotne určené deťom, spôsobom, akým sú napísané, rôznymi narážkami a slovným humorom, vedia osloviť aj dospelých. Feldek opäť využíva hravosť, antiiluzívne a interaktívne prvky, miešanie činohry a spevohry, veršované časti. Práve verše sú najsilnejšou zbraňou autora. Päť rozprávkových hier Ľubomíra Feldeka predstavuje výzvu pre slovenské divadlá, výzvu, ktorú sa istotne oplatí prijať. Z divadelného hľadiska sú to krehké texty, úspešnosť ich inscenovanej podoby závisí do veľkej miery od invencie divadelníkov. Vždy, keď sa Feldekove texty šťastne stretnú s adekvátnou javiskovou realizáciou, sme a budeme svedkami silných divadelných zážitkov. Juraj Šebesta ĽUBOMÍR FELDEK (* 9. 10. 1936 Žilina) Pochádza z úradníckej rodiny. Základné a stredné vzdelanie získal v Senici a v Žiline, kde v roku 1954 aj zmaturoval. Po skončení strednej školy študoval na Vysokej škole pedagogickej v Bratislave slovenský jazyk a literatúru. Už počas štúdií začal pracovať ako redaktor vo vydavateľstve Mladé letá, odkiaľ však musel roku 1958 odísť v súvislosti s politickou perzekúciou otca. Zároveň mu na jeden rok zamedzili možnosť uzavrieť vysokoškolské štúdium štátnou skúškou, ktorú napokon vykonal v roku1959. Po skončení štúdia pracoval ako redaktor závodného časopisu v Nižnej na Orave. V rokoch 1961 – 1973 bol spisovateľom v slobodnom povolaní, v rokoch 1973 – 1986 pracoval ako vedúci redaktor oddelenia pôvodnej a prekladovej poézie vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ a súčasne aj ako dramaturg divadla Nová scéna v Bratislave. V novembri 1989 sa podieľal na založení hnutia Verejnosť proti násiliu. Od roku 1990 bol vedúcim redaktorom kultúrnej prílohy Ahoj, Európa denníka Verejnosť. Za svoju tvorbu získal mnohé ocenenia: v roku 1961 Cenu Ivana Kraska za debut Jediný slaný domov, v roku 1979 titul zaslúžilý umelec; v roku 2007 ho ruský prezident Vladimír Putin vyznamenal za „veľký príspevok k rozvoju ruskoslovenských kultúrnych vzťahov“. V roku 2008 dostal Krištáľové krídlo 2007 v kategórii Literatúra a publicistika. Je autorom viacerých básnických zbierok, prozaických kníh i divadelných hier pre deti i pre dospelých. Okrem vlastnej literárnej tvorby sa dlhodobo venuje prekladom poézie a drámy. Žije v Prahe a v Bratislave.

Divadelní pedagožka, kritička, redaktorka a překladatelka Eva Uhlířová (1933-1969) publikovala převážně v divadelním tisku, v Divadle a Divadelních novinách. Její první studie a recenze jsou z roku 1957, poslední kritiky z roku 1968; počátkem roku 1969 se její dráha tragicky uzavřela dobrovolnou smrtí. Během jediného desetiletí vyspěla v osobnost, jejíž publicisticko-kritická činnost názorně dokládá nejen tehdejší obecný vývoj ke svobodnému myšlení, oprošťujícímu se od "povinných" formulí dobové doktríny, ale především zrání jejích osobních kritických postojů a nároků. Náročnost, opřená o hlubokou erudici, byla u ní spojena s charakterovou pevností a neobyčejnou odpovědností. Výběr ze studií a kritik, věnovaných určujícím fenoménům i autorům oněch let (Ionesco, Genet, Dürrenmatt, Topol, Havel), dokládá, že Eva Uhlířová patřila k nejnadanějším divadelním kritikům své generace. Výbor statí Evy Uhlířové doplňuje studie editorky Jany Patočkové, kompletní bibliografie autorky, poznámkový aparát a rejstříky.