Divadelný ústav strana 9 z 14

Má verejné divadlo vo svete kasínového kapitalizmu zmysel? Potrebujeme dotované nekomerčné divadlo, keď je len jednou z možností obrovskej ponuky živej i digitálnej zábavy, ktorou sú konzumenti zavalení? Áno, tvrdí známy teatrológ Dragan Klaić (1950 – 2011), divadlo financované z verejných zdrojov stále potrebujeme. Tvorí totiž hodnoty, ktoré sú vzácnou a nenahraditeľnou protiváhou ľahkej komerčnej zábavy. Autorské divadlo nikdy nebolo pestrejšie, píše Klaić vo svojej akademicky dôkladnej analýze súčasného postavenia rozličných podôb scénického umenia. Divadelníkom a ich manažérom z tohto rozsiahleho spektra zároveň ponúka „manuál“, ako obstáť na obrovskom trhu, predkladá fundované návrhy, ako v nerovnom boji so supermanmi, s muzikálmi a telenovelami prilákať a zachovať si diváka, ako svoj projekt spropagovať alebo ho začleniť do širšieho kontextu, ako nahmatať tep neustále sa zrýchľujúcej doby.

Divadelné ročenky dokumentujú činnosť divadiel a tvorcov v danej sezóne podľa databázy a dokumentácie Divadelného ústavu. Ročenky obsahujú údaje o premiérach a stavoch súborov v danej sezóne, vrátane umeleckých škôl, bibliografiu recenzií jednotlivých inscenácií, autorský register, zoznam umeleckých pracovníkov, časť In memoriam, údaje o zájazdoch a hosťovaniach, o prehliadkach a festivaloch, o divadelných výstavách, literatúre, časopisoch a oceneniach. Vychádzajú každý rok.

Jeden z najváženejších divadelných režisérov Peter Brook sa v Kvalite milosti zamýšľa nad pozoruhodnou škálou shakespearovských tém. V podobe tejto zbierky esejí dostávame od najväčšieho súčasného shakespearovského režiséra neoceniteľný darček. Jeho inscenácie navždy zmenili náš pohľad na také rôznorodé hry, akými sú Oko za oko, Kráľ Lear, Titus Andronicus či Sen svätojánskej noci. Práve o nich a aj omnohých ďalších sa dočítate vovnútri. V zbierke esejí – všetky okrem jednej sa k čitateľom dostávajú po prvý raz - polemizuje Peter Brook napríklad nad otázkami, kto v skutočnosti stojí za autorstvom Shakesperových hier, prečo Shakespeare ostane vždy nadčasový a ako by mali herci pristupovať k Shakespearovým veršom. Vracia sa zároveň k hrám, ktoré patria medzi jeho výnimočné inscenačné počiny – Kráľ Lear, Titus Andronicus a, samozrejme, aj Sen noci svätojánskej. Táto útla, no veľmi dôvtipne napísaná knika ponúka poučný a provokatívny pohľad na vzťah tohto veľkého režiséra k najvýznamnejšiemu dramatikovi všetkých čias. Peter Brook je celosvetovo známym divadelným režisérom. Medzi jeho najväčšie úspechy patrí Titus Andronicus (1955) s Laurenceom Olivierom v titulnej úlohe, Kráľ Lear (1962) s Paulom Scofieldom a Marat/Sade (1964) či Sen noci svätojánskej(1970), obe uvedené na javisku v Royal Shakespeare Company. Neskôr pôsobil v Paríži, kde založil Medzinárodné stredisko divadelnej činnosti (Centre International de Créations Théâtrales) v divadle Bouffes du Nord a realizoval množtsvo inscenačných počinov, ktoré posúvali hranice divadla - ako napríklad Vtáci (1976), Ik (1975), Mahábhárata (1985) a Tragédia Hamleta (2000). Medzi jeho filmy patria Pán múch (1963), Kráľ Lear (1970) a Mahábhárata (1989). Je autorom niekoľkých kníh, ktoré si získali veľký ohlas - medzi inými Prázdny priestor (1968).

Publikácia Slovenské divadlo v číslach je komplexný sumár minulej a súčasnej situácie profesionálnej divadelnej scény na Slovensku a možno ju vnímať ako identifikovanú matriku slovenského divadla. Poslúži ako východisko pri dôslednom skúmaní divadelnej problematiky a následných štatistických analýzach. Keďže slovenské divadlo transformovala autorka do faktov, údajov a čísel, jej práca bude nezastupiteľným prameňom pri ďalšom výskume, reflexii a analýze slovenského profesionálneho divadla. Autorka spracúva dostupné štatistické dáta o slovenských divadlách. Stručne opisuje a štatistickými metódami mapuje situáciu v sieti slovenských profesionálnych divadiel od roku 1948 až po rok 2014. V poslednej kapitole sa zameriava na sociálny a ekonomický rozmer scénického umenia v národnom ale aj nadnárodnom či európskom meradle. Tu sa autorka snaží argumentovať v prospech dôležitosti podpory kultúrneho priemyslu z verejných zdrojov, pričom používa ekonomické aj sociálne argumenty, zároveň zdôrazňuje potrebu scénického umenia z hľadiska participácie občanov na občianskej spoločnosti, čo je veľmi aktuálna téma najmä v európskom diskurze. Originálna je myšlienka spojenia politickej participácie angažovanosti sa na komunitnej úrovni a scénického umenia.

Autori štúdií: Miroslav Ballay, Lenka Dzadíková, Ida Hledíková-Polívková, Juraj Hubinák, Dagmar Inštitorisová, Elena Knopová, Mišo Kováč Adamov, Barbora Krajč Zamišková, Vladimír Predmerský, Ľubomír Šárik, Vladimír Štefko, Pavel Uher, Dominika Zaťková Vývoj slovenskej bábkovej hry od 19. storočia až po súčasnosť sa v tejto knihe skúma z niekoľkých strán a pohľadov. Dvadsaťtri kapitol je venovaných tak jednotlivým významným dramatickým autorom, ako aj syntetickým pohľadom na celé vývinové etapy slovenského bábkarstva. Veľkoryso poňatý prehľad zahŕňa najmä dramatické texty, no nemôže celkom obísť ani ich významné scénické predvedenia. Najmä v prípadoch, keď je autor textu zároveň jeho režisérom a daný text už v svojej písanej podobe zahŕňa množstvo pokynov konkrétnym hercom či scénickému výtvarníkovi. V plejáde autorov textov pre bábkové divadlo, ktorých predstavuje táto kniha, sa tak stretávajú tí, ktorí písali univerzálne hry, po desaťročia hrané divadlami nielen na Slovensku, s autormi, ktorých doménou ani nie je dramatická, lež epická literatúra, a svoje dramatické texty vytvárali v tesnej spolupráci s divadelnými dramaturgmi a režisérmi. Netreba zabúdať aj na to, že časť bábkarského repertoára tvoria rôzne dramatizácie pôvodne prozaických textov ľudových či umelých rozprávok. Veľkú skupinu predstavujú už spomenutí praktickí divadelníci, ktorí píšu svoje bábkové hry s presným zacielením na ich javiskovú realizáciu. Čo však neznamená, že výlet takýchto hier za hranice domáceho súboru je celkom vylúčený: príkladom môžu byť texty Divadla PIKI z Pezinka. Publikácia presne zachytáva aj najnovší vývoj bábkového divadla, ktorý smeruje k interaktivite a miešaniu nielen divadelných druhov, ale aj žánrov. Záslužným krokom je zaradenie obsiahlej kapitoly venovanej dramatickej produkcii nezávislých bábkových divadiel, ktorých premenlivá existencia je oveľa menej systematicky zdokumentovaná ako pri ich kamenných kolegoch.

Zborník divadelných hier rovnomenného projektu Divadelného ústavu v Bratislave (Pavol Weiss, Adriana Krúpová, Dušan Vicen, Uršuľa Kovalyk, Miklós Forgács, Dodo Gombár, Peter Janků, Gabriela Alexová, Kamil Žiška, Marek Godovič, Slavka Civáňová, Jana Micenková, Dušan Poliščák, Tomáš Procházka, Samuel Chovanec) Od momentu, keď Henrik Ibsen napísal Nepriateľa ľudu, prvú z moderných hier s environmentálnymi motívmi, prešlo už viac ako storočie. Doktora Stockmanna, ktorý identifikoval, že odpadová voda z garbiarne ničí miestne liečivé pramene a spôsobuje zdravotné riziká, síce všetci vypočuli, no vo výsledku aj zdiskreditovali. Paralela tejto dnes už klasickej drámy s realitou je zarážajúca. Aj preto začiatkom októbra 2018 vyhlásil Divadelný ústav projekt pre profesionálnych dramatikov a dramatičky s názvom GREEN DRAMA, ktorého cieľom bola podpora vzniku nových dramatických textov týkajúcich sa pálčivých tém ekológie a environmentalistiky. Texty spája ich aktuálnosť a jedinečnosť v spôsobe sprostredkovania pohľadu na ničenie, resp. ochranu planéty a ľudí na nej. Publikácia prináša divadelné hry 15 autorov a autoriek, ktorí pri písaní spolupracovali s troma dramaturgičkami Andreou Domeovou, Vladislavou Fekete a Miriam Kičiňovou. Odborným konzultantom bol divadelný kritik Miloslav Juráni a koordinátorkou celého projektu dramaturgička Lenka Čepková.

Prehľadnú faktografickú orientáciu v slovenskej dramatickej produkcii uplynulých dvadsiatich rokov ponúka najnovšia publikácia Divadelného ústavu DRÁMA nie je súťaž. Monopol česko-slovenskej dramatickej súťaže Alfréda Radoka vyvažovala totiž od roku 2000 slovensko-česká súťaž DRÁMA. Inicioval ju Divadelný ústav v Bratislave v rámci svojho projektu podpory súčasnej slovenskej dramatiky a jej väčšej prítomnosti v repertoári slovenských divadiel. Zborník zostavovateliek Lenky Čepkovej a Vladislavy Fekete dokumentuje dve desaťročia dramatickej súťaže, ktorá do slovenského profesionálneho divadla uviedla desiatky nových mien i kvalitných textov. Publikácia obsahuje vlastné životopisy autoriek a autorov účastníkov súťaže, anotácie odmenených a finálových textov, súpis inscenácií ocenených hier i výberovú fotografickú dokumentáciu. Dizajn publikácie podpisuje renomovaná grafička Mária Rojko. Doteraz bolo do súťaže DRÁMA za dvadsať rokov jej existencie prihlásených okolo 700 hier. Ak sa na začiatku do súťaže hlásili už etablovaní autori a autorky ako Viliam Klimáček, Eva Maliti-Fraňová, Jana Bodnárová, Silvester Lavrík, Miloš Karásek, Iveta Škripková a talentovaní začiatočníci Roman Olekšák, Peter Pavlac, Marek Godovič, Michal Ditte, Andrej Kuruc, Peter Scherhaufer, časom súťaž získala aj podobu hľadača talentov. Zo súťaže vzišli dnes už známi autori ako Dušan Vicen, Pavol Weiss, Lukáš Brutovský, Zuza Ferenczová, Štefan Timko, Gabriela Alexová, Michaela Zakuťanská, Ján Papuga, Lenka Čepková, Kaja Kowalczuková, Samo Chovanec a ďalší. Dvadsať rokov DRÁMY ukázalo novú generáciu dramatičiek a dramatikov, ktorí zanechávajú výrazné stopy v slovenskom divadle, prinášajú svojské pohľady a veľmi otvorene a bezostyšne komentujú dobu a jej odvrátenú tvár. Už to nie sú iba literáti, ktorí píšu dramatické texty, ale dramatici, ktorých diela uvádzajú slovenské divadlá.

Publikácia Podoby Petra Karvaša prináša tri diametrálne odlišné, no predsa prepojené texty esej M. Šimečku Hra a dejiny. O filozofických a sociologických aspektoch občianskych hier Petra Karvaša, esej P. Karvaša Otvorené otázky a štúdiu M. Zvadu Život a dejiny. O spoločenských a politických aspektoch života a tvorby Petra Karvaša. To, čo ich odlišuje, je ich história, príčina a príbeh vzniku a následná cesta k zverejneniu. To, čo ich spája, je predovšetkým osobnosť Petra Karvaša a nástojčivá otázka vzťahu umenia a politiky, slobody umelca a moci v spoločnosti. Hľadanie odpovede na túto otázku je rovnako naliehavé dnes ako v šesťdesiatych rokoch 20. storočia. Zostavila, úvod, poznámky a komentáre napísala Zdenka Pašuthova Milana Šimečku a Petra Karvaša spájalo i spája viacero životných postojov a udalostí. Obaja boli ľavicovo orientovaní intelektuáli, ktorí videli nedokonalosti nastoleného spoločenského systému a obidvoch napokon režim vyhostil na okraj spoločnosti. Stretli sa priam symbolicky, v bode zlomu medzi utópiou a krízou rozvoja socialistickej spoločnosti, na Vysokej škole múzických umení v Bratislave, kde pôsobil ako pedagógovia. Milan Šimečka prednášal dejiny filozofie (1957 1970), Peter Karvaš teóriu drámy a divadla (1956 1974). V čase normalizačných čistiek v sedemdesiatych rokoch museli obaja svoju pedagogickú kariéru ukončiť a obmedziť svoje verejné pôsobenie. Do verejného života sa vrátili po revolúcii v roku 1989 obaja však už iba nakrátko.

Ukončením niekoľkoročnej práce kolektívu renomovaných slovenských teoretikov a historikov v oblasti divadla pod vedením Vladimíra Štefka sú dlho očakávané Dejiny slovenského divadla Divadelného ústavu. Prvý zväzok, Dejiny slovenského divadla I., poskytuje koncentrovaný a prehľadný obraz o vývinových tendenciách slovenskej divadelnej tvorby na profesionálnych javiskách do roku 1948, zachytený na primerane charakterizovanom spoločenskom pozadí a v dejinných súvislostiach. Druhý zväzok, Dejiny slovenského divadla II., nadväzuje na prvý divadelnými udalosťami prelomového roku 1948 a pokračuje do roku 2000. Dejiny slovenského divadla I. a II. majú ambíciu byť komplexným a syntetizujúcim dielom. Ani do objemných dvoch kníh dejín slovenského divadelníctva však nebolo možné vtesnať všetky udalosti, osoby a osobnosti či divadlá rovnakým dielom, všetky premiéry, festivaly. Ide preto o výber toho najpodstatnejšieho v ére slovenského profesionálneho divadla.

Na Slovensku i v zahraničí uznávaná poetka, dramatička, prozaička a videoperformerka Jana Bodnárová (1950) je autorkou hier, televíznych scenárov a troch desiatok prozaických i básnických kníh pre dospelých aj pre deti a mládež. Medzeru v bibliografii spisovateľky vyplnil Divadelný ústav reprezentatívnym výberom z jej dramatickej tvorby vo svojej edícii Slovenská dráma. Okrem titulnej hry Dievča z morského dna (2008) sú do publikácie zaradené texty Spiace mesto (1987), Kozoroh (1988), Nohy (1988), Lampiónový sprievod (2002), Snežný vrchol (2012, druhá cena v súťaži DRÁMA) a Kolísky (2012). Kniha bola pripravovaná k okrúhlemu životnému jubileu autorky, pretrvávajúca pandémia však jej vydanie posunula takmer o rok. Súčasťou knihy je rozsiahly rozhovor spisovateľky a filozofky Etely Farkašovej s autorkou a štúdia o Jane Bodnárovej ako dramatičke z pera literárnej vedkyne, pedagogičky na FF UK Dagmar Kročanovej. Oba príspevky približujú čitateľovi svet na hranici, v medzipriestore, ženské teritórium i náš subjektívny, vnútorný čas (E. Farkašová) a jej neopakovateľnú minimalistickú poetiku náznakov, symbolov, zvuku, ticha a obrazu. Štúdia D. Kročanovej a rozhovor s E. Farkašovou, ktorá je autorke generačne bližšia, ponúkajú žánrovo odlišný, navzájom sa však doplňujúci prístup.

Divadelný ústav vydáva v edícii Nová dráma/New Drama výber zo súčasnej rakúskej drámy. Rakúska kultúra je nám blízka a publikácia to dosvedčuje. Divadelné hry Ewalda Palmetshofera už diváci mali možnosť vidieť aj v slovenských divadlách, rodičia Miroslavy Svolikovej pochádzajú zo Slovenska a divadelná hra Ferdinadna Schmalza je inšpirovaná svetoznámou hrou Huga von Hofmannsthala Jedermann, ktorú poznáme aj v našom kultúrnom kontexte. Témy týchto divadelných hier reflektujú aj istú spriaznenosť našich krajín, v dobrom i zlom. Ďakujeme za pomoc pri príprave publikácie: Rita Czapka, Burgtheater, Wien. Vielen Dank für die Hilfe bei der Vorbereitung des Buches: Rita Czapka, Burgtheater, Wien. Hrami Ewalda Palmetshofera, Ferdinanda Schmalza a Miroslavy Svolikovej sa začala nová éra v postmodernom, resp. postdramatickom divadle. Ich texty sú starostlivo vypracované umelecké artefakty, ktoré estetickým spôsobom narušujú normatívnosť a nevyhýbajú sa ani prekvapujúcim metaforám a slovným hrám. V hre nevydatá spojením historických faktov s novou interpretáciou atridského mýtu Palmetshofer oživuje pre dnešné divadlo antickú tragiku vo forme modernej analytickej drámy. Zaujme spôsob, ako sa rakúska spoluvina na nacistickej minulosti krajiny predkladá na diskusiu s pomocou perspektívy troch generácií, reprezentovaných tromi ženami. Schmalzova hra pán hocikto (zomiera) hovorí o tom, že v dnešnej svetskej spoločnosti nerozhodujú bytosti z iného sveta, víťazov či porazených určuje moc peňazí. Schmalzova centrálna otázka, ako sa človek pozerá spätne na svoj život pod hrozbou skorej smrti, je stále aktuálna. V hre európin útek do európy Svolikova odvážne ponúkla nové spracovanie mýtu o začiatkoch európskych dejín. Názorné zobrazenie racionálne preťaženej skutočnosti dnešnej Európy sa v postmodernom (divadelnom) jazyku Svolikovej stáva ironicko-grotesknou fraškou. Jej vybrúsený hudobno-lyrický jazyk nepohrdne každodennými frázami ani slovnými hračkami.

V úvode k slovenskému vydaniu divadelných hier Samuela Becketta, píše Marek Kędzierski, režisér, divadelný kritik a spisovateľ: Ako tvrdia autori obrovskej beckettovskej bibliografie, iba o Kristovi, Napoleonovi a Wagnerovi sa napísalo viac ako o tvorcovi Godota. A dnes sa už i slovenskí čitatelia, divadelníci a všetci obdivovatelia Samuela Becketta môžu dozvedieť detailne o živote a diele tohto velikána v rovnako grandióznej publikácii od Jamesa Knowlsona. Samuel Beckett (1906 1989) je jeden z najvýznamnejších a najosobitejších umelcov dvadsiateho storočia. Spisovateľ a podľa niektorých kritikov posledný dramatik, ktorý sa stal svetoznámym a ohlas na jeho dielo bol a stále je celosvetový. Jeho najznámejšia a dnes už legendárna hra Čakanie na Godota patrí formou i obsahom k novodobým mýtom. Čakať na Godota to je dnes idióm, ktorý používajú aj tí, ktorí túto hru nikdy nevideli a nečítali. Beckett, ktorý sa vždy vyhýbal publicite, sa najmä po udelení Nobelovej ceny v roku 1969 stal objektom mimoriadneho záujmu ako spisovateľ, ale i ako súkromná osoba.