Imaginatívna poézia básnika, zvláštne vážneho aj hravého, osobného aj spoločenského, nemá v slovenskej literatúre blízky príklad na porovnanie. V niektorých polohách deziluzívnej analýzy sa podobá M.

Zbierka recenzií a kritík na vyše 40 kníh slovenskej poézie literárnej kritičky, translatologičky a pedagogičky

Pútavý príbeh básnika, publicistu a politika Ladislava Novomeského v komunistickom väzení napísal literárny teoretik a redaktor, expert na davistov Štefan Drug (1931–2011) na základe osobných rozhovorov s autorom, z priamych dobových svedectiev, z vlastnej skúsenosti a po dlhom skúmaní dostupných zdrojov. Rukopis pripravil do tlače roku 1990, jeho knižné vydanie však prichádza k čitateľom presne po štvrťstoročí.

Tri príbehy plné energie, vzrušenia a fantázie napísala ikona anglickej literatúry Sylvia Plathová pre svoje deti. Radosť z tvorenia, vrúcnosť, talent a vtip sa preniesli aj do rozprávok, a tak sa Čarovný oblek Maxa Nixa, Kuchyňa pani Čerešničkovej a Báseň o posteliach stali nezabudnuteľným zdrojom potešenia pre veľkých i malých čitateľov.

Knižný výber esejí popredného slovenského spisovateľa, esejistu a redaktora Víťazoslava Hronca sa sústreďuje na otázky básnickej tvorby na prelome ideových epoch počas a po skončení postmoderny. Hroncov originálny myšlienkový svet, demonštrovaný na niekoľko spôsobov v jeho básnickej a prozaickej tvorbe, sa v esejach dostáva do zdvojenej pozície subjektu, ktorý si je sám sebe objektom výskumu a takto definovaný a definujúci načrtáva kontúry nových vizií sveta. Zostavovateľka Marína Šimáková Speváková vybrala z rozsiahlej autorovej tvorby eseje, ktoré postupne zviditeľňujú situáciu človeka v individuálnom a historickom časopriestore v závere 20. storočia a na začiatku nového milénia.

Kniha jedenástich poviedok Amparo Dávila (1928) je výberom z tvorby významnej mexickej poetky a prozaičky, ktorá si čitateľov získava jemnou až lahodnou štylistikou, precíznosťou naratívu, zmyslom pre detail a schopnosťou budovať napätie až do náhleho a nečakaného zvratu. Dávila patrí medzi autorov, ktorí píšu z nevyhnutného pocitu, že texty museli vzniknúť, postavám prepožičiava časť svojich spomienok a skúseností, a tým si poviedky zachovávajú sugestívnosť a naliehavosť. Vo svetovej literatúre je len málo spisovateľov, ktorým sa umeleckou prózou podarilo vyjadriť takú silnú osudovosť, paralyzujúci strach človeka v pasci a vytvoriť takú hmatateľnú predstavu, že svet nie je miesto, ktoré si vieme podmaniť rozumom.

Poézia Vladimíra Roya (1885 – 1936) vstrebáva do seba podnety slovenskej literárnej moderny a kultivuje ich sebe vlastným introspektívnym spôsobom. Básnika lákala monumentálnosť básnickej apelatívnosti, no omnoho viac vyhľadával a rozvíjal možnosti poézie pri zachytávaní jemných poryvov v duši človeka, najmä v stave vypätia a rozochvenia. Do knižného výberu Vpísané do noci sú zaradené básne vnútorného monológu, básnické reflexie a mučivé otázky bez možnosti nájsť odpovede, ktoré zriedkavo presvetľujú záblesky pokoja a istoty. Molová poloha básnika pretrváva už storočie a ukazuje, že slovenská poézia má v Royovi básnika, ktorého dielo je stále živé a hľadajúce vnímavého adresáta. Knihu ilustrujú ukážky z tvorby sochára Štefana Papča.

Knihu Plnou parou vpred, Timmy! nakreslil v polovici päťdesiatych rokov minulého storočia Jim Downer a verše k obrázkom napísal slávny anglický básnik Ted Hughes. Kniha sa dlhý čas sa považovala za stratenú, ale roku 2008 sa ju podarilo objaviť v Hughesovej pozostalosti a vydať. Knihu predkladáme čitateľom ako faksimile nádherných pôvodných ilustrácií v preklade Jána Gavuru. Timmy bol parník a vlečná loď, jagal sa ako gong, plavil sa po rieke, spod kolies hrala mu muzika. Zdravý bol, rybička, silnejší než Kráľ Kong, mal nový náter a drevo bez jediného červíka. Takto sa začína podmanivý príbeh Timmyho, zabudnutého riečneho parníka, ktorý sa jedného dňa sa rozhodne utiecť zo zátoky a preskúmať šíre moria. Timmy má srdce na správnom mieste a chce pomáhať, no dlho akoby o jeho pomoc nikto nestál. Až kým mu osud do ceste nepriveje nádhernú plachetnicu, ktorú treba zachrániť z pazúrov hroznej búrky. Čo myslíte, podarí sa mu to, nájde znova svoje stratené sebavedomie?

Kniha Zo všetkého zostanú len spomienky... sa metódou oral history vracia do dávnej i menej dávnej histórie šarišskej obce Fintice a prostredníctvom živých spomienok viac ako 20 pamätníkov vykresľuje zvyky a udalosti v rázovitej dedine. V tematicky rozdelených okruhoch sú zachytené spomienky na grófsku rodinu Sennyeyovcov, 2. svetovú vojnu či násilné združstevňovanie. Okrem veľkých dejín sa pamätníci vrátili k jedinečným príbehom zo života na gazdovstve, aj k oslavám cirkevných a tradičných sviatkov. V knihe nechýbajú humorné i strašidelné príhody či detaily o ikonickom filme Pásla kone na betóne, ktorý sa natáčal práve vo Finticiach. Publikácia stavia na autentickom podaní, výpovede pamätníkov v šarišskom nárečí sprevádza viac než 200 archívnych fotografií. Kniha ponúka predovšetkým pestrý obraz mikrosveta Fintíc od 30. rokov 20. storočia, prináša však aj nadčasový odkaz o tom, že ľudskosť, láskavosť a pohostinnosť, na ktoré sa dnes často zabúda, boli našim predkom vlastné.

Básnická skladba Jána Buzássyho Bazová duša bola napísaná roku 1978 ako výsledok hľadania čistých priestorov pre život človeka. Desať rokov po násilnom narušení reformného úsilia spoločnosti ostala nedotknutá už iba príroda a hudba, ktoré básnik tematizuje vo všetkých knihách toho obdobia Rozprávka (1975), Znelec (1976), Rok (1976) či Ľubovník (1979). Skladba Bazová duša má v tejto postupnosti osobité miesto, pretože sa podujíma nájsť odpoveď na otázku, ako vzniká báseň, z akých neviditeľných prameňov sa napája túžba a potreba vyjaviť svoje pocity a vyplniť prázdno, ktoré osamelého človeka dokáže obklopiť. Buzássyho intuícia preniká aj tam, kde ako ľudia nemáme prístup, a básnikova metafora nečakane nadobúda poznávaciu platnosť. Z nenápadnej bibliofílie, ktorá vznikla pri príležitosti Hviezdoslavovho Kubína ‘78, sa stal malý manifest slobody tvorby s nadčasovým umeleckým odkazom. Knihu ilustrovala slovenská výtvarníčka Alena Adamíková.

Do básnickej zbierky Domáca úloha je zahrnutých dvadsať básní z literárnych začiatkov Miroslava Válka. Ich výber vychádza z objavu neznámych pútnických básní z obdobia 1942 1948, ktoré autor publikoval v dobovej katolíckej tlači, v kalendári Pútnik svätovojtešský a časopise Pútnik, premenovanom neskoršie na Pútnik cyrilometodejský. Válek sa v knihe profiluje ako pokračovateľ rozvinutej tradície slovenskej katolíckej moderny. Nadväzuje na duchovné námety aj poetické postupy a už v čase literárneho rozletu sa prejavuje ako hĺbavý analytik a sugestívny sprostredkovateľ osobnej, ako aj nadosobnej dramatickej až tragickej situácie človeka. Pocit osamelosti, vedomie zrady i bezvýchodiskovosť sa v poézii mladého básnika zrážajú s vžitou kresťanskou predstavou o svete a v mnohých básňach čitateľ spozná Válka z básnikových neskorších kníh. Básnickú zbierku sprevádzajú ilustrácie slovenského maliara Cypriána Majerníka.

Truhlica slovenskej ľudovej slovesnosti ešte nevydala všetky svoje poklady. Patrí k nim aj päť rozprávok knihy Zázračný zvonček, ktoré boli pôvodne zachytené v šarištine a teraz sa k vám dostávajú v dvojjedinej, šarišsko-slovenskej podobe. Kohútik, ktorý všetkým prejde cez rozum a prinesie svojej gazdinej nevídané bohatstvo, prefíkaná líška a oklamaný vlk, či chudobný pastier, ktorý si za svoju štedrosť a statočnosť zaslúži ruku princeznej. Jedinečné a pútavé rozprávky z Fintíc znejú v knihe Zazračni dzvonček Zázračný zvonček dvojhlasne, aby ich bolo počuť čo najďalej. Knihu zostavila a preložila Miroslava Gavurová. Ilustrácie Alena Daňková.

Básnická zbierka Soľ (poľ. Sól, 1962) je v poradí štvrtou zbierkou poetky a spolu s knihou Volanie na Yetiho (1957) stála na počiatku jej veľkého čitateľského úspechu a uznania, ktoré vyvrcholilo udelením Nobelovej ceny za literatúru (1996). Zbierka Soľ obsahuje všetky poznávacie znaky Szymborskej poetiky oživenie žánrov básnickej polemiky a básnickej anekdoty, vznikajúcich ako odpoveď na skutočné súkromné a historické podnety. Vnútorná epická kompozícia vťahuje do básne svojou príbehovosťou a zmyslom pre detail sa zasa zapája predstavivosť čitateľa, pred ktorým stojí báseň ako holá pravda, ako výzva pre rozum či svedomie s intenzívnym vyjadrením emócií: smútku, prekvapenia a nadovšetko irónie. Szymborska poznaním presahuje hranice poézie, ale nezabúda, že je to práve poézia, čo úspešne umožňuje rozvíjať bohatstvo poznatkov, že metafory vo forme slov alebo komplexných príbehov ostávajú kľúčom k porozumeniu a rozhovoru. Ilustrovala Mária Čorejová.

Básnik a prozaik Richard Blanco (1968) z USA vo svojej tvorbe vychádza z kultúrnej konfrontácie a osobného hľadania ako človek patriaci k potomkom kubánskych emigrantov, k sexuálnej menšine či k vnímavým pozorovateľom v nevšímavom svete. Písaním sa vyrovnáva s pocitom absencie vlastného miesta, s neustálymi vonkajšími prekážkami a prirodzenou túžbou prežiť naplnený život. Blanco svoju poéziu zaľudňuje: v jeho veršoch hrá dôležitú úlohu najbližšia rodina, ktorú miluje, ale zároveň neprehliada jej chyby. Chápe ich nostalgiu, uvedomuje si však, že ide o svet, ktorý už nie je jeho, a usiluje sa nájsť identitu, s ktorou sa môže bezvýhradne stotožniť. Autorova poézia je hlboko ľudská a jej tonalita je často humorno-vážna podobne ako básnicky vyrozprávané príbehy, kde sa miešajú nešťastné okamihy a šťastné konce a naopak. Blancova schopnosť preniesť emócie na plochu textu, vystihnúť ľudskú situáciu v niekoľkých slovách a dať hlas iným tak, aby sa nespreneveril vlastnému presvedčeniu, z neho robia neprehliadnuteľného autora v rámci veľkej a rozmanitej literatúry USA. Výnimočné a priam až symbolické postavenie podčiarkuje skutočnosť, že si ho americký prezident Barack Obama (2013) vybral ako svojho inauguračného básnika.