FACE - Fórum alternatívnej kultúry a vzdelávania strana 4 z 6

Karol Strmeň (1921 1994) napísal básnickú zbierku Preblahoslavená (1977) ako osobnú a hlboko prežitú meditáciu o živote a význame Panny Márie pre človeka a pre jeho spasenie. Exulant, ktorý musel predčasne opustiť vlastnú matku, sa symbolicky spája s matkou všetkých kresťanov a nachádza v nej útočisko, vzor konania, nespočetné zdroje inšpirácie a nejedno tajomstvo. Vznešenú tému podáva kultivovanou viazanou poetickou rečou, ktorú pretkáva prvkami modlitby, piesní, prosebných žalmov a dramatickými úryvkami z evanjeliových príbehov. Kniha Preblahoslavená je básnikovým krédom, v ktorom si odrieka duchovné aj životné pravdy, utvrdzujúc sa vo svojom mieste v pozemskom aj nadpozemskom svete. Strmeňova tragická smrť urobila z knihy básnikov testament, ktorým sa podčiarkuje význam tejto jednej z najväčších mariánskych básnických kníh slovenskej literatúry. Knihu ilustruje Katarína Kvietiková-Bekéniová.

Vedecká monografia literárneho kritika a vysokoškolského pedagóga Jaroslava Šranka je súborom autorových najvýznamnejších recenzií a hodnotiacich statí slovenskej poézie. Publikované a rukopisné literárnokritické state z obdobia 1997 2020 sú nielen priebežným mapovaním poetiky a prehľadom autorov a autoriek poézie, ale tiež súhrnným záznamom o ziskoch a stratách, ktoré Šrank podáva nezameniteľným kritickým štýlom s nadhľadom, pochopením pre autorov i umelecký text, no bez kompromisov. Návrat k recenziám zoradeným podľa chronologického kľúča podáva plastický obraz slovenskej poézie ostatných rokov, ktorá pokračuje do súčasnosti a stáva sa predmetom živej čitateľskej skúsenosti.

Monografia Miroslavy Gavurovej prináša geolingvistický pohľad na dialekt ako na materinský jazyk i ako na jedinečný prejav identity. Okrem teoretických východísk, ktoré sledujú nové globálne trendy v skúmaní dialektov, sa v monografii obracia pozornosť na výrazové možnosti dialektu v rozličných jazykových formách: v ľudových nárečových rozprávkach, v náboženských i ľúbostných piesňach v nárečí či v sústave neúradných antroponým vidieckej komunity. Bádateľka tieto prejavy vníma ako jedinečný odraz jazykovej a kultúrnej identity a ich udržanie považuje za prostriedok vytvárania kultúrnej odolnosti komunity. Využíva skúsenosti rodenej hovoriacej v šarišskom nárečí, ktoré sa stalo základným materiálovým východiskom monografie.

Kniha básní a slamov Spievam je knihou zrodenou z tohto a do tohto zvíchreného, neistého času. Tomáš Straka v nej prehovára priam prorocky, ako hlas volajúceho na púšti, burcujúci a prelamujúci tvrdé krovky ľudskej ľahostajnosti a otupenia. Takáto je báseň Ján a Martina, ktorá zaznela na protestoch Za slušné Slovensko a pri odhalení pamätníka moderným mučeníkom tejto doby. Básnická reč knihy je provokatívna, drásavá, nepočúva sa ľahko, jej melódia bola totiž ukutá na horúcich pódiách slam poetry. Škola živého poslucháča básnika naučila priniesť kožu na trh a nepredať ju lacno, naučila ho hovoriť, čo povedať treba, a to aj vtedy, keď si za úprimnosť odnášal nevraživosť a nepochopenie. Básnická kniha Spievam je angažovanou literatúrou v najlepšom význame slova, znie dobre na námestí, bráni slobodu a pripomína jej cenu. Jej autor ako beatnický rebel demaskuje duchovnú vyprázdnenosť elít a napriek anarchickému eklekticizmu je nesmierne presný a dôsledný pri obrane práva tvoriť, žiť a milovať. Hovorí ako ten, ktorý sem neprišiel na to, aby ho ľudia mali radi, ale aby im povedal pravdu. Ján Gavura

Rozprávačom románu Sedem rokov je nemecký architekt Alexander, ktorého na ceste za zmysluplným životom sprevádzajú dve protikladné ženské postavy: manželka Sonja, vzdelaná a atraktívna dáma z dobre situovanej rodiny, a milenka Iwona, jednoduchá a silno veriaca poľská emigrantka z chudobných pomerov. Stamm do románu vkladá univerzálne psychologické otázky o moci lásky, manželskej kríze a nevere, ukazuje, ako človeka zasahuje zrieknutie sa dieťaťa či adopcia, a načrtáva panoramatický obraz spoločnosti od konca osemdesiatych rokov 20. storočia až po nástup nového tisícročia s prejavmi hospodárskej krízy. Sopečné výbuchy lásky a žeravosť pahreby ľudského vnútra podáva Stamm s kontrapunktickým majstrovstvom neutrálnym, vecným, priam chladným tónom. Ako svedomitý účtovník presne zaznamenáva ekonomicky podmienené zmeny v medziľudských vzťahoch a vystavuje svojim postavám neúprosný účet. Autor používa pásmovú kompozíciu založenú na pravidelnom striedaní kratších a dlhších kapitol, ktoré sa odohrávajú v dvoch časových rovinách. Jednotlivé časti vytvárajú navzájom funkčnú jednotu literárneho textu pripomínajúceho stavby architektov Le Corbusiera a Alda Rossiho, ktorých odkaz hrá v románe dôležitú úlohu. Preložil Ján Jambor.

Projekt TOP 5 sa zameriava na výskum súčasného slovenského umenia s cieľom priniesť informácie o nových podnetných dielach slovenskej poézie a prózy vydaných vo vybranom kalendárnom roku, tentoraz s vročením 2016. Siedme pokračovanie antológie už píše svoju vlastnú tradíciu a od roku 2012, keď vyšlo prvé vydanie, postupne zmapovalo literárnu tvorbu v rokoch 2010 2016. Za rok 2016 boli vybraté a analyzované knihy: Ivan Štrpka Fragment (rytierskeho) lesa, Mária Ferenčuhová Imunita, Ján Tazberík Svetlo a iné stroje, Mila Haugová Srna pozerajúca na Polárku, Mirka Ábelová Básničky pre domáce paničky, Ondrej Štefánik Som Paula, Víťo Staviarsky Rinaldova cesta, Jakub Juhás Novoročný výstup na Jaseninu, Juraj Bindzár Mlčky a krátko, Silvester Lavrík Nedeľné šachy s Tisom. Súčasťou projektu je reflexia výtvarnej scény, ktorú v aktuálnom vydaní zastupuje štúdia o Cene Oskára Čepana 2016.

Tri divadelné hry plné napätia, komiky a zmyslu pre spravodlivosť napísal známy anglický básnik Ted Hughes pre detské školské predstavenia. Dôvtip, invenčnosť a pocit, že v deťoch treba rozvíjať zmysel pre čarovné aj skutočné vnímanie sveta, sa preniesli aj do rozprávkových hier, a tak sa Sean, blázon, Diabol a mačky, Kráska a Zviera či Traja Králi stali zdrojom potešenia a poučenia pre veľkých i malých čitateľov. Knihu preložila Miroslava Gavurová a ilustrovala Miroslava Rudášová.

Posledná prekliata poetka, Alejandra Pizarnik (1936-1972), bola argentínskou spisovateľkou, ktorej sa napriek krátkemu a tragickému životu podarilo získať status výnimočnej poetky. Je autorkou básnických zbierok Najvzdialenejšia zem (1955), Posledná nevinnosť (1956), Stratené dobrodružstvá (1958), Práce a noci (1965), Odstraňovanie kameňa šialenstva (1968), Mená a podoby (1969), Hudobné peklo či Malé spevy (obe 1971). Roku 1962 vydala zbierku Dianin strom, ktorá na malej ploche zosobnila všetko, čo poetka vo svojej tvorbe túžila dosiahnuť: ponoriť sa do hĺbok, odkiaľ by sa získali slová vystihujúce esenciu čistého bytia a dotýkajúce sa konečných hraníc života, smrti i dna ľudských síl. Duchovne spriaznená s francúzskymi symbolistami a surrealistami, obklopená slávnymi latinskoamerickými básnikmi a umelcami dokázala sa postaviť na ich roveň a priniesť poéziu, ku ktorej sa čitatelia neustále vracajú ako k čistej poézii zrodenej tak, ako sa z kamenného monolitu odstraňuje všetko, čo bráni vzniknúť absolútnemu tvaru. Preložila Lucia Duero.

Román francúzskej spisovateľky Claude Pujade-Renaud Všetko pokojne spí okrem lásky sa upriamuje na životný príbeh dánskeho filozofa a prozaika Sorena Kierkegaarda, výnimočnej osoby, ktorá bezprostredne zasiahla mnohých súčasníkov a svojím dielom neprestáva priťahovať čitateľov doteraz. Kto bol Soren Kierkegaard, čomu veril, na koho sa spoliehal? Koho sa bál a prečo umrel predčasne? Pujade-Renaudová však román rozvíja ako širšie epické plátno a slávny filozof sa stáva súčasťou autorkinho štúdia ľudskej situácie. Rovnakú pozornosť ako rod Kierkegaardovcov dostávajú aj iné postavy, najmä protagonistka románu Regine, bývalá filozofova snúbenica, ktorá z časovej retrospektívy približuje udalosti zo spoločného života i dianie po jeho smrti. Autorka nadväzuje na tradíciu rozprávačského majstrovstva francúzskeho románu, vykresľuje plnohodnotné charakterové postavy, vťahuje čitateľa do ľudských pohnútok a neuhýba ani pred odvrátenou stránkou života, plne rešpektujúc, že námetom pre román sú skutočné udalosti.

Román spisovateľky Dubravky Ugrešić Baba Jaga zniesla vajce sa vzpiera jednoznačnej charakteristike: vychádza z toho najlepšieho v postmodernizme a zároveň postmodernu prekonáva, venuje sa feministickým témam, ale feminizmus prekračuje. Hlavným námetom románu je staroba žien, ktorú autorka podáva z viacerých pohľadov a striedanie perspektív používa ako účinný nástroj na rozvíjanie príbehu a kladenie provokatívnych otázok. Vyrovnávanie sa žien so starnutím je v tomto románe stvárnené ako zápas o život a o jeho nevyhnutný koniec, ktorý má mnoho podôb a jednu spoločnú túžbu dôstojnosť. Univerzálnu tému autorka konkretizuje na priestore strednej Európy a na pozadí rozsiahlej slovanskej mytológie Baby Jagy, odrážajúcej podvedomú reakciu spoločnosti na prítomnosť starých žien v našom svete. Román s prvkami tragiky aj frašky je aktuálny a napojením na mýty dostáva nadčasový a archetypálny rozmer. Ugrešić využíva demiurgickú pozíciu rozprávania a majstrovsky znižuje ťaživosť námetu ironickým odstupom a typológiou postáv, ktoré prirodzene a zároveň jedinečne dokazujú zamýšľané tézy. Napriek tomu, že autorka si dáva záležať, aby román bol dokonale vyladeným literárnym dielom, jej cieľom je hranice literatúry prekročiť a dotknúť sa sveta skutočných a živých ľudí. Preložil Martin Djovčoš.

Mexický avantgardný spisovateľ Arqueles Vela patrí k priekopníkom modernej svetovej literatúry 20. storočia. Novelou Slečna Atakďalej (1922) zažiaril v období prudkého prerodu spoločnosti, ktorému sa mal prispôsobiť človek aj jeho umenie. A. Vela sa stal súčasťou avantgardného hnutia stridentizmu, ktoré podobne ako iné hnutia medzivojnovej avantgardy podľahli novým víziám technologického pokroku, spoločenskému a ľudskému izolacionizmu a interdisciplinárnemu videniu umenia. Velova odpoveď na vonkajšie zmeny sa však prejavila netypicky prehĺbením citlivosti vnímania človeka, vlastného ja a literárneho jazyka. Súbor troch noviel tejto knihy Slečna Atakďalej, Kaviareň nikoho a Fingovaný zločin ukazuje silu imaginatívnosti tvoriacu a pretvárajúcu skutočnosť do pôsobivých metafor a podobenstiev o nekonečnej žene, neskutočnom meste alebo o zločine, ktorého dokonanie je aktom lásky. Napriek pohlcujúcej invenčnosti nejde o príklad umenia pre umenie, za vybudovanou stavbou jazyka a obrazov sa dajú cítiť pravé emócie a túžby. Z lyrických próz dýcha atmosféra mladej avantgardnej generácie, ako ju v danej dobe zaznamenáva literatúra na celom svete, a dovoľuje ju čitateľom prežiť znova. Ilustrovala Mária Čorejová. Preložila Lucia Duero.

V čase, keď bola spisovateľka Eva len malou a neposednou Evou, rozprával jej ocino príbehy o dvoch priateľoch jeleňoch. Prvého nazval Jeleňatý a druhého Kravatý, lebo rád okolo krku nosieval kravatu. Veselé rozprávky jej zlepšovali náladu, keď bola smutná, pomáhali zaspať, keď nebola dosť unavená, a vytvárali vzácne puto medzi dieťaťom a rodičom. Bola im za to vďačná a nikdy na jeleních kamarátov nezabudla. Dokonca ani vtedy, keď už bola dospelá. Rozhodla sa preto so svojou kamarátkou Radkou príbehy Jeleňatého a Kravatého napísať a nakresliť v nádeji, že prinesú rovnakú radosť aj iným deťom a dospelým. Knihu napísala Eva Urbanová a ilustrovala Radka Čabrádi Tvrdoňová.

Knihu si môžete zakúpiť aj v atraktívnej kolekcii: Každý poznal tetu Ringlotu, ale nik presne nevedel, ako sa naozaj volá. To však ani nebolo podstatné. Lebo teta Ringlota bola teta Ringlota. Mala kabát farby slivky-ringloty, klobúk slivkovej farby, dáždnik slivkovej farby a slivkovú záhradu takú veľkú a úžasnú, že v čase dozrievania sliviek celé okolie rozvoniavalo ich sladkosťou. Dokonca celé údolie medzi tými dvoma modrými kopcami rozvoniavalo. Aj preto rozkošné miestečko, kde teta Ringlota bývala, nazývali Slivkovým údolím. Všetci poznali milú tetu Ringlotu, ale iba Lucia poznala jej tajomstvo. Podľa tety Ringloty to bolo ťaživé tajomstvo, podľa Lucie zasa úžasné. Odkedy sa tajomstvo nedalo pred svetom viacej skrývať, nič už nebolo ako predtým. Rozprávková kniha Tajomstvo tety Ringloty je čarovný príbeh o jednej nezvyčajnej tete a jednom celkom obyčajnom dievčatku.

Básnik a prozaik Richard Blanco (1968) z USA vo svojej tvorbe vychádza z kultúrnej konfrontácie a osobného hľadania ako človek patriaci k potomkom kubánskych emigrantov, k sexuálnej menšine či k vnímavým pozorovateľom v nevšímavom svete. Písaním sa vyrovnáva s pocitom absencie vlastného miesta, s neustálymi vonkajšími prekážkami a prirodzenou túžbou prežiť naplnený život. Blanco svoju poéziu zaľudňuje: v jeho veršoch hrá dôležitú úlohu najbližšia rodina, ktorú miluje, ale zároveň neprehliada jej chyby. Chápe ich nostalgiu, uvedomuje si však, že ide o svet, ktorý už nie je jeho, a usiluje sa nájsť identitu, s ktorou sa môže bezvýhradne stotožniť. Autorova poézia je hlboko ľudská a jej tonalita je často humorno-vážna podobne ako básnicky vyrozprávané príbehy, kde sa miešajú nešťastné okamihy a šťastné konce a naopak. Blancova schopnosť preniesť emócie na plochu textu, vystihnúť ľudskú situáciu v niekoľkých slovách a dať hlas iným tak, aby sa nespreneveril vlastnému presvedčeniu, z neho robia neprehliadnuteľného autora v rámci veľkej a rozmanitej literatúry USA. Výnimočné a priam až symbolické postavenie podčiarkuje skutočnosť, že si ho americký prezident Barack Obama (2013) vybral ako svojho inauguračného básnika.

Jestvuje čas v živote človeka, keď otvorí oči ako po prvý raz a uvidí všetko a všetkých inak. Býva to čas skúšok, neistoty alebo zázrakov, rýchleho dospievania, uvedomovania, čiže prijímania skutočnosti. Na pozadí obdobia spoločenských zmien v prelomovom roku 1990 sa odohráva lyrický príbeh dievčaťa, ktoré sa zoznamuje s výnimočným chlapcom. Na prvý pohľad banálna história prvej lásky, no pod povrchom pulzuje nezadržateľná sila života a s ňou otázky, ako je spojená láska a spravodlivosť, pre koho sa postavím proti sebe? 2-3 hodiny čítania

Básnická tvorba Jána Motulka (1920-2013) výrazne čerpá z tradície slovenskej duchovnej poézie a opodstatnene sa vníma ako pokračovanie slovenskej katolíckej moderny. Do prvého zväzku súborného vydania Motulkovej poézie Za nekonečnom svitá I: V mimózach vietor sú zaradené autorove básne od štyridsiatych rokov dvadsiateho storočia po rok 1989, ktorým sa končí básnikovo ideologicky motivované odsúvanie z oficiálnej literatúry. Prvý zväzok mapuje známu aj menej známu tvorbu autora a okrem básnických kníh Blížence (1944), V mimózach vietor (1947), Čas Herodes (1948) a Zobúdzanie popola (1970) obsahuje tiež poéziu pre deti a rozsiahly výber z poézie, ktorú autor nezaradil do básnických zbierok. Viaceré básne neboli publikované vôbec a čitateľom sú predstavené po prvý raz.