Marenčin PT strana 16 z 84

Fedor Frešo, basový gitarista a kontrabasista. Ako sideman – muž v pozadí – prešiel kapelami všetkých význačných slovenských rockových hviezd 60-tych a 70-tych rokov. Frešovi najslávnejší frontmeni boli Dežo Ursíny, Pavol Hammel, Marián Varga, Fero Griglák, Radim Hladík a Peter Lipa. Nastarší fungujúci rocker na Slovensku píše, ako s odstupom rokov vníma svoju kariéru. Rozprávanie s množstvom zaujímavých historiek, postrehov a denníkových záznamov zo života hudobníka a jeho generácie. Texty dopĺňajú dobové fotografie a reprodukcie koncertných plagátov z autorovho archívu.

Ako sa bývalo v Bratislave v druhej polovici 19. a na začiatku 20. storočia? Čo sa jedávalo, ako sa obliekali rôzne spoločenské skupiny, ako sa zabávali, ako trávili voľné chvíle? Publikácia predstaví vily, paláce, nájomné domy, kolónie, sídliská v Bratislave, ich obyvateľov a životný štýl. Dozvieme sa zaujímavosti o ich lokalizácii, projektantoch, interiérovom vybavení. Kde býval známy mykológ Ján Andreas Bäumler či hudobný skladateľ Ján Levoslav Bella? Aké miestnosti sa v roku 1892 nachádzali v paláci Vidora Csákyho na Štúrovej ulici, ako vyzerala obytná izba v robotníckej Schulpeho kolónii či zariadenie kúpeľne na prelome 19. a 20. storočia? Kde mali svoje ateliéry Alois Pinkas, Frico Motoška, Gustáv Mally? Kam sa vyhadzovali smeti v objektoch Mierovej kolónie projektovanej architektom Karfikom? Podobné zaujímavosti a mnohé iné bežné veci z každodenného života pútavo opisujú autorky v publikácii, ktorá nám okrem iného umožní nahliadnuť aj do všedného chodu domácností na prelome storočí v Bratislave.

Zachované zápisky z pozostalosti manželov Márie Jančovej a Františka Hečka, ktoré si viedli od roku 1936 až do roku 1960, keď prozaik zomrel, majú denníkový charakter. V období do konca vojny je dominantnou témou najužší rodinný okruh, výchova a zdravie detí, najmä tragická choroba mladšieho syna. V záznamoch, ktoré nasledujú po roku 1948, sa už zrkadlí ambivalentné postavenie talentovaného a zároveň oficiálneho tvorcu, účastníka literárneho života, ale aj „verejného činiteľa“, človeka, ktorý sa v spisovateľskom „svete“ ocitol pomerne neskoro a ktorý sa s týmto prostredím nikdy celkom nezžil. Jeho komentáre sú zamerané najmä na literárny život 50. rokov. Hečkove denníky sú predovšetkým príbehom silného vzťahu dvoch ľudí a históriou ich rodinného mikrosveta, ale aj subjektívnym, vo svojej zaujatosti dodnes zaujímavým svedectvom o štvrťstoročí kultúrneho života na Slovensku.

Láska je úplná chudera. Nechajte ju tak! Nesnažte sa jej pomôcť vstať z toho poníženia, do ktorého sa sama uvrhla a v ktorom tu tak hanebne pred vami kľačí ako žobráčka a spína k vám ruky. Je zmyslov zbavená. Mala by sa hanbiť, ale ona sa naopak svojou nahotou ešte aj vystatuje! Ako úchyl v lesoparku odhalí svoj kabát, pod ktorým nič nemá na každého, čo ide okolo. Zvestuje posolstvo svojich vesmírnych rozmerov! Láska je slepá sliepka, kotkodákajúca od samého vzrušenia po dvorku, pretože nejaký načeperený kohút po nej hodil svojím sliepňajúcim okom. Alebo sa jej to len zdalo? Veď ona, tá slepica si v tej svojej slepote tým jeho pohľadom predsa ani nemôže byť istá! Nič to! Nevadí! Stačí jej, že si to celé iba predstavila, tam s ním na rebríku! Už v tom aj lieta, kotkodáka a naráža do tých úbohých, nakrivo zbúchaných latiek na svojom malom dvorku a cíti sa ako býk v aréne. Ohromná. Nesmrteľná. Krv tlčúca v samotnom oku kondora. A kohút? Ten starý ďábel predsa tiež len sliepňa, možno mu tam, do toho oka, niečo iba padlo a tak na ňu ďalej žmurká a ona, slepica mu už aj rýchlo beží na pomoc, kooootkotkot, piča, už ho aj zachraňuje, veď to nie je brvno, vraví mu od samej zvestovanej lásky! Veď tam máš len špinku, nemusíš sa trápiť ty môj milionárik, že hladné deti v Etiópii tam majú rovno muchu!

Čína sa prudko rozvíja. Všetci chcú zbohatnúť, aj nevlastní bratia Holohlavý Li a Železný Sung. Li obchoduje s odpadkami, Sung predáva masť na zväčšenie pŕs pre ženy. Li je prefíkaný obchodník a zarába milióny. Sung je večný smoliar, priveľmi dobrý pre divoký kapitalizmus. Tragikomický príbeh o mladých mužoch, ktorí prežili kultúrnu revolúciu a skúšajú šťastie v nových pomeroch. Jü Chua (nar. 1960, Če-ťiang) pôvodne zubár, patrí dnes medzi najvýznamnejších čínskych spisovateľov. Vydal štyri romány a niekoľko zbierok poviedok. Román Bratia sa stal svetovým bestsellerom a získal viacero medzinárodných ocenení. Podľa románu Žiť vznikol film, ktorý čínska cenzúra zakázala.

Opustená farma, krvavé jatky, starý muž, ktorého utýrali a ubili na smrť. Jeho žena leží pri ňom na zemi polomŕtva. Jedného chladného januárového rána o o piatej hodine zavolajú vyšetrovateľa Wallandera na miesto činu. Myslí si, že je to rutinný výjazd. Keď však dorazí na farmu, nájde dve obete nezmyselného násilia. Tak to vyzerá na začiatku. Wallanderov život je v troskách, žena ho opustila, dcéra sa s ním nerozpráva a ani jeho starnúci otec nemá preňho pochopenie. Stále pracuje, zle sa stravuje, noci prepije sám v opustenom byte. Teraz však musí zabudnúť na svoje problémy a pustiť sa do boja s časom. Henning Mankell (nar. 1948, Štokholm) je najčítanejší švédsky autor. Na celom svete sa predalo tridsať miliónov jeho kníh. Veľa cestuje, žije striedavo vo Švédsku a v Mozambiku. Preslávil sa sériou o komisárovi Wallanderovi, v ktorej sa odráža jeho „snaha o pochopenie nášho strašného sveta a hľadanie spôsobov, ako ho zmeniť".

Tomáš Janovic píše celý život o tom istom - o večných ľudských zlyhaniach i líhaniach (najmä o tých mimomanželských). Prekvapujúci je len Janovicov pohľad - vždy nový a nečakaný. A my sa smejeme, hoci sa smejeme vlastne sebe. Tento osviežujúci smiech nás čaká aj pri jeho novej knižke Ponuka dňa. Ako píše Daniela Kapitáňová: Existuje krajina, kde ľudia hovoria, len keď majú čo povedať. Tá krajina krásnych, múdrych a veselých slov sa volá Slová(kia) a jej kráľom je Tomáš Janovic. Ponuka dňa je p ôvabná už na prvý pohľad - vďaka nevšedným ilustráciám Mira Cipára a originálnej typografii Fera Jablonovského.

Milan Markovič má od Boha/prírody (vyber podľa svetonázoru) vzácny dar rozosmievať, zabávať. Ale nielen to. V časoch pohnutých a nahnutých, či už komunistických, mečiarovských alebo iných, dodával nádej a vieru vo vlastný úsudok. Lebo raz darmo, člov ek vnímavý a citlivý ťažko nesie poznanie, že spoločnosť, či prinajmenšom jej hlavní predstavitelia sa načisto zbláznili. Potrebuje sa ubezpečiť, že chyba nie je v jeho prijímači. Že má aj naďalej dať na svoj zdravý rozum, na hlas srdca... Alebo na M arkoviča. Jeho, s prepáčením za výraz, osveta, je osožná aj dnes. My, slabšie nátury, by sme totiž mohli jedného dňa uveriť, že je normálne kradnúť, že učiteľom patria nízke platy a somarinám hlavný vysielací čas v televízii, že je v poriadku, ak obj em reklamy vysoko prevyšuje koncentráciu vyprodukovaných myšlienok, a tak ďalej a podobne... Ak aj neuveríme, hrozí, že by sme si zvykli. Ale vďaka Milanovi Markovičovi si nezvykneme. Našťastie.

Dramatický príbeh muža, ktorého mama bola Ruska a otec slovenský Žid. Narodil sa na lodi na Jadrane, neďaleko Terstu, detstvo prežil v Hačave a študoval v Bratislave. Z nadšenia pre ľavicové ideály vstúpil do komunistickej strany. Počas fašistického Slovenského štátu pracoval v odboji, za čo bol väznený a koncom vojny internovaný v koncentračnom tábore. Komunistický prevrat ho sklamal a doviedol do opozície. Ako publicista sa naplno prejavil v šesťdesiatych rokoch. Prežil život bohatý na zvraty, plný konfliktov s mocou a režimami, pretože ako slobodný a kritický človek šiel vždy proti prúdu. Pavel Branko (nar. 1921, Terst) žije od roku 1931 v Bratislave. Za protifašistický odboj ho odsúdili na doživotie. Nacisti ho väznili na Slovensku a p osledné mesiace vojny v koncentračnom tábore Mauthausen. V rokoch 1945 až 1956 prekladal a písal filmové kritiky. Roku 1948 vystúpil z komunistickej strany. V rokoch 1957 až 1970 bol redaktorom dvojtýždenníka Film a divadlo. Počas normalizácie nesmel publikovať. Vydal výber z publicistiky Straty a nálezy. Za celoživotné dielo získal filmovú cenu Slnko v sieti. Kniha obsahuje DVD Hrdina nasich cias režisérky Zuzany Piussi

Život je len množina spomienok. Možno najviac tak štyri týždne... Ostatné hodiny a minúty možno zahodiť do smetí...Penzionovaný gymnaziálny učiteľ matematiky, strávi štyri týždne v dome na vidieku u príbuzných, ktorí odišli na dovolenku do zahranič ia. V nemenovanom mestečku na juhu Slovenska sa zoznámi s bezdomovcom, bývalým potrestaným a väzneným dôstojníkom. Spovedajú sa navzájom zo svojich životných tajomstiev, výčitiek svedomia a neúspechov. Je to rozprávanie o polstoročí slovenského život a. Konfrontujú sa dva životné osudy, dva údely, ktoré zároveň znamenajú dvojaké, vzájomne nezlučiteľné životné stratégie.

Za názvom knihy Vyhasnuté oči nie je skrytá žiadna metafora. Sú to príbehy žien, ktorých oči vyhasli v koncentračnom tábore Osvienčim Birkenau. Boli to ženy rôznych národností, profesií, vierovyznania, veku i rodinnej histórie. Spájala ich nenávisť k fašizmu a snaha pomôcť druhým. Autorka knihy bola tiež jednou z väzeňkýň a so všetkými ženami sa stretla počas svojho pôsobenia na revíri, ktorého história je popísaná v knihe. Hoci od prvého transportu Židov zo Slovenska uplynie v marci 2012 sede mdesiat rokov, táto temná časť našej histórie nesmie upadnúť do zabudnutia. Pri vizite lekár SS Mengele jej diktuje čísla väzňov určených na Sonderbehandlung. Cupká popri ňom, pre ňu takými charakteristickými drobnými krokmi. V ruke osudný hárok, s ktorým len ona vedela narábať. Vynechala nadiktované čísla, zamenila s číslami už nežijúcich. Stalo sa aj, že anjel smrti, ako sme Mengeleho volali, osudný hárok nebral ihneď so sebou, potom manipulácia pokračovala. Výmena čísel za nebožtíkov, kto rí v noci, alebo ten istý deň dokonali.Koľko pohotovosti, koľko sústredenia sa, koľko sebakontroly, koľko sebaovládania musela mať v prítomnosti lekára SS naša väzenská lekárka Mancika!

Jed Martin, hlavný hrdina románu, pomohol komisárovi Jasselinovi vyšetriť vraždu, ktorej príšerná mizanscéna trvalo poznačila celý vyšetrovací tým. Umenie, peniaze, láska, vzťah k otcovi, smrť, práca, Francúzsko, ktoré sa stalo turistickým rajom, to je niekoľko tém románu, ktorý je klasický a pritom moderný. Keby vám mal hlavný hrdina porozprávať svoj príbeh, azda by začal tým, že by opísal, ako sa mu 15. decembra pokazilo kúrenie. Alebo by rozprával o svojom otcovi, známom architektovi, s ktorý m strávil mnoho Štedrých večerov. Určite by spomenul aj Oľgu, krásnu Rusku, ktorú stretol na začiatku svojej kariéry na prvej výstave svojich fotografií. Bolo to predtým, ako získal svetový úspech sériou obrazov venovaných jednotlivým povolaniam, s ériou portrétov osobností zo všetkých prostredí (vrátane Michela Houellebecqa), zachytených na ich pracovisku.