Marenčin PT strana 7 z 92

O máloktorom stredoeurópskom sochárovi 18. storočia sa nám zachovalo toľko správ ako o F. X. Messerschmidtovi (1736 – 1783). Napriek tomu jeho postava, opradená tajuplnými historkami a často protirečivými súdmi, zostáva stále záhadná. Jeho život je úzko spätý so zvláštnymi hlavami, známymi ako „charakterové hlavy“. Práci na týchto hlavách, ktoré si nikto neobjednal, venoval v posledných rokoch života väčšinu svojho času. Je to jedinečná, v dejinách sochárstva neopakovateľná séria, ktorá založila Messerschmidtovu slávu a zatlačila do úzadia celú jeho ostatnú tvorbu. Provokovala k tým najrozličnejším výkladom. Čo vlastne majú tieto hlavy s grimasami vyjadriť? Sú ozvenou na snahy osvietencov pochopiť ľudskú individualitu? Alebo sú prejavom kritického postoja umelca k spoločnosti, ktorej sa vysmieva? Odzrkadľujú ich skrivené črty hysterické stavy pacientov módneho doktora a hypnotizéra F. A. Mesmera? Alebo boli tieto hlavy nástrojom v rukách psychózou postihnutého umelca pri jeho boji o zachovanie životnej rovnováhy? Ponúkajú sa mnohé vysvetlenia, odborníci sa dodnes snažia o jednoznačnú, všeobecne prijateľnú odpoveď. Posledná kapitola Messerschmidtovho života sa odohrala v Bratislave a tu leží aj pochovaný. Po tom, čo počiatočné úspechy vo Viedni vystriedalo neporozumenie a neúspech, našiel nové útočisko vo vtedy kvitnúcom hlavnom meste Uhorska. Bol opäť uznávaným umelcom a vytvoril tu aj väčšinu svojich „charakterových hláv“. Ešte počas života sa stal legendárnou postavou. Ako čudesný prelud žije v povedomí bratislavčanov dodnes.

Pokojný večer v kláštore sa zmení na záchranu života neznámeho muža. Ranený a prenasledovaný muž David Whitaker nájde záchranu v podobe kňaza, rehoľnej sestry a novicky. V delíriu žiada iba jediné, nechce umrieť skôr, ako splní prísahu, ktorú dal svojmu otcovi. Mal sa oženiť, a teraz mu už nezostáva veľa času. Mladučká Letitia Daltonová sa nad ním zľutuje a vydá sa za neho. Svadba s ním môže znamenať len dve veci: stane sa do nasledujúceho dňa vdovou a nič sa tým nezmení alebo sa tým zmení úplne všetko. Keď sa preberie po ťažkej noci a zistí, že jej polomŕtvy manžel zmizol, uvedomí si, že v kláštore viac zostať nemôže a rozhodne sa ho nájsť.

V mestách sa po stáročia vytváralo podhubie, na ktorom prekvitala pestrá meštianska/mestská kultúra, ktorá tvorí naše národné dedičstvo. Plody tejto lokálnej a regionálnej kultúry sa však nestali súčasťou našich „veľkých dejín“. Aj v mestách, kde tvorcami, nositeľmi a uchovávateľmi tejto kultúry boli slovenské elity, kolektívna pamäť vyhasína. Rekonštrukcia minulosti je čoraz zložitejšia a neurčitejšia. Z pamäti sa vytrácajú významní jednotlivci, a rodiny, ktoré sa pričinili o ekonomický a kultúrny rozvoj. Pamätníci vymierajú a ich potomkovia uchovávajú z generácie na generáciu čoraz menej vzácnych informácií o svojich predkoch, o rodinách, o dramatických osudoch v meniacich sa režimoch strednej Európy. Rôznorodosť autorov (Eugen Gindl, Soňa Kovačevičová, Katarína Popelková, Július Vanovič, Ladislav Szalay, Vladimír Janček, Lajos Grendel, Peter Laučík, Ján Olejník, Vincent Šikula, Martin Mešša, Peter Kerekes, Nora Barátová, Pavel Hrúz, Stanislav Rakús, Pavel Vilikovský, Peter Macsovszky, René Bílik, Igor Thurzo, Miro Kollár, Ivan Kadlečík) tu spája texty beletristické, esejistické, publicistické a rozhovory. Ich autormi sú osvietení domorodci, alebo ľudia, ktorí v danom meste žili a venovali sa ošetrovaniu a uchovávaniu kolektívnej pamäti, spisovatelia, historici, etnografi aj žurnalisti. Názov knihy Moje mesto možno vyznieva banálne, no je o to príznačnejší. Je to jedna z posledných šancí zachytiť spodné vrstvy našich miest, zažiť ich v celej šírke, kým sa úplne nestratia pod novými nánosmi… Kniha Moje mesto je možnosťou zaznamenať a zapamätať si všetko to, čo v budúcnosti budú musieť prácne odkrývať až ťažké a nemotorné bagre archeológie. Eugen Gindl Autori textov: Eugen Gindl, Soňa Kovačevičová, Katarína Popelková, Július Vanovič, Ladislav Szalay, Vladimír Janček, Lajos Grendel, Peter Laučík, Ján Olejík, Vincent Šikula, Martin Mešša, Peter Kerekes, Nora Barátová, Pavel Hrúz, Stanislav Rakús, Pavel Vilikovský, Peter Macsovszky, René Bílik, Igor Thurzo, Miro Kollár, Ivan Kadlečík.

Jedenásť poviedok plných radosti zo života, jemného humoru a opatrného optimizmu. Ibaže by to bolo úplne inak, ibaže by to bola horská dráha, z ktorej môžete vypadnúť na hociktorom mieste a asi by ste aj mali. Ak sa však udržíte, čaká vás tour de force duševnými poruchami, alkoholizmom a samovraždami podaná jazykom namočeným v omáčke z Caroliny Reaper.

Walter Malaschitz vyrastal na Zuckermandli pod ruinami Hradu, na divom, neregulovanom brehu Dunaja. Táto romantická časť Bratislavy zanechala v jeho chlapčenskej duši nezmazateľné stopy, keď sa po rokoch rozpamätáva na ľudské osudy, na domy a ulice, ktoré čas dávno zniesol zo sveta. Jeho prekvapujúco presné svedectvo, jeho presvedčivo podané osobné dejiny sa stávajú súčasťou dejín generácie, spoločnosti, krajiny, súčasťou histórie, ktorá sa prehnala mestom na Dunaji.

Bratislavský Hrad bol dôležitou pevnosťou, príležitostnou rezidenciou uhorských kráľov, sídlom významných úradov. Za panovania Márie Terézie (1740-1780) jeho význam vyvrcholil. Potom nasledoval rýchly úpadok, hrad stratil pôvodné historické funkcie, až zostal po požiari v roku 1811 vyše 150 rokov chátrajúcou ruinou.V tereziánskom období boli interiéry Hradu nákladne prestavané a zariadené. Vznikla tu skvostná rezidencia pre uhorský miestodržiteľský pár - knieža Alberta Sasko-Tešínskeho a jeho manželku arcikňažnú Máriu Kristínu, dcéru Márie Terézie. Mária Terézia a Jozef II. tu mali tiež svoje miestnosti. Hrad bol 15 rokov panovníckym sídlom.

Rozprávač Rafael Šlemilovič neustále provokuje Šťastenu i roduverných Francúzov. A to napriek tomu – či práve preto? – že má v mene omen schlemielstva, tej jedinečnej kombinácie slaboduchého, neohrabaného a naivného Žida-smoliara, ktorý "keď si otvorí obchod s lampami, slnko začne svietiť aj v noci". Spolu s miliónmi zdedí neliečiteľnú TBC. Čo je v jeho príbehu skutočné, čo výmysel a čo púhy prelud, ktorému tento novodobý Candide uveril? Skutočnosť však býva často neuveriteľnejšia ako výmysly. Rafael putuje v čase. Stretáva Hitlera i Mauricea Sachsa, tyká si s Göringom, Himmlerom i Stülpnagelom. Stáva sa Oficiálnym Židom Tretej ríše. Jeho milenkami sú prosté dievčence z vidieka, šľachtičné zo starobylých rodov, ba i Hitlerova láska Eva Braunová. Románová prvotina Patricka Modiana vás pozýva na divokú Tour de France. Prvý diel jeho Okupačnej trilógie, Námestie Étoile, nestratilo nič zo svojej sviežosti a aktuálnosti ani po vyše polstoročí od jeho vydania. Za každou zákrutou číha prekvapenie. Pripútajte sa, prosím.

Plniť nesplniteľné je pre produkčnú Simonu v televíznom zákulisí na každodennom poriadku. Jedného dňa moderátorka Clemmie potrebuje, aby ju niekto zastúpil na verejnosti, a Simona dostáva od jej manažéra a brata Matúša lákavú ponuku – stať sa na okamih jej dvojníčkou. Čo však spočiatku vyzerá ako šanca na ľahký zárobok, sa skomplikuje vo chvíli, keď Matúš Simone večer pred dôležitým natáčaním oznámi, že Clemmie je nezvestná. Ak sa im nepodarí moderátorku dostať na pľac pred prvou rannou klapkou, bude Simona nielenže odhalená ako dvojníčka, ale príde tým aj o svoju tvrdo odpracovanú kariéru produkčnej. S Matúšom sa nechajú vtiahnuť do nebezpečného pátrania, v ktorom sa nedá dôverovať absolútne nikomu. Spoločne musia čeliť nielen temným stránkam internetovej slávy, ale aj rastúcej vzájomnej príťažlivosti. Podarí sa im nájsť nezvestnú moderátorku? A ako sa postavia k toxickej kultúre (nielen) v šoubiznise?

Prechádzka starým Prešporkom začína vnútri dnes už zbúraných hradieb okružnou cestou popri baštách a mestských bránach. Poskytuje čitateľovi množstvo zaujímavých informácií a príbehov o ľuďoch, uliciach, domoch a palácoch. Prechádzka pokračuje okolo hradieb po mestskej promenáde a končí sa v niekdajších malebných predmestiach Bratislavy Schöndorf, Széplak, Zuckermandel, Dunajské predmestie. „Dnešná Bratislava je od roku 1919 opäť hlavným mestom. Jej vonkajší obraz sa odvtedy podstatne zmenil. Starobylé mizne, moderné honosné budovy rastú ako huby po daždi. Prudký rozvoj mesta ničí staré spomienky a tradície. Bol by som rád, keby táto skromná práca pomohla upevniť v starých i mladých obyvateľoch aj všetkých priateľoch historického mesta lásku k rodnej hrude, na ktorej žijú, a uchovať im v pamäti pekný starý Prešporok.“ Karl Benyovszky, 1937

Spaľujúca horúčava? Ťaživé dusno? Očakávajte nečakané a ponorte sa do mrazivej atmosféry. Vtrhnite do víchrice zvratov a nechajte sa unášať lavínou neobyčajných koncov. Osviežujúca búrka dvanástich príbehov. Zimomriavky zaručené!

Bratislava v medzivojnových rokoch mala povesť tolerantného mesta. Veď kto by v rozhádanej republike neobdivoval viechy, kde Nemci s Čechmi a Slováci s Maďarmi popíjali svoje vínko v dobrej zhode. Alebo korzo, ktoré bolo spoločné. V uliciach zneli všetky jazyky mesta, plynul tu každodenný život, slávilo sa i oddychovalo. Nedele venovali Prešporáci i noví Bratislavčania prechádzkam, aj v širokom okolí. Mesto ponúkalo všelijaké vône a zaujímavosti, ku ktorým patrili bizarné postavičky ulice. Takáto pohoda sa však nezrodila spolu s republikou. Z nepokojného Pressburgu – Požone – Prešporka do pokojnej Bratislavy viedla spletitá cesta.

Autor opisuje udalosti, ktoré sa odohrali v prostredí starej Bratislavy. Spomína arkier starej radnice, hradného ducha, Ganymédovu fontánu, chodbu pod Dunajom, strieborného orla, svetlo v starej synagóge, vodníka z Prievozu, strašidlá zo Zelenej ulice, hadiu jaskyňu, devínsku hradnú pani, bezhlavého drábika, alchymistu, krvavú studničku, bratislavského Floriána, poklad bezhlavého mnícha a ďalšie miesta, udalosti a postavy. V legendách a mýtoch ožívajú zákutia starej Bratislavy.

Koncom devätnásteho a začiatkom dvadsiateho storočia bol Prešporok a neskôr Bratislava vďaka liberálnej klíme miestom stretávania rakúskych, maďarských a slovenských slobodomurárskych lóží. Schádzali sa v chýrnych reštauráciach hotela National, Savoy, Lerchner a ďalších, neskôr v slobodomurárskych domoch.O čom bratia slobodomurári rokovali? Kto to boli a aký mali vplyv na vtedajšie dianie? Veď mená ako Riegele, Hummel, Kozics, Liszt, Kempelen, Štefánik, Šrobár, Karvaš sú dodnes súčasťou našich kultúrnych a politických dejín.O slobodomurároch dodnes kolujú legendy a mýty. V čase najväčšieho rozmachu vytvorili a zanechali po sebe desiatky pamätníkov, prispievali na charitu, mali vplyv v politike a na dianie v meste.V roku 1938 boli slobodomurárske lóže na Slovensku zlikvidované. Skončila sa jedna éra málo známych dejín Bratislavy opradených tajomstvom.

Zápas o Bratislavský hrad je autentický dokument o zápase s mocou, ktorý v päťdesiatych rokoch vyústil do zatknutia a uväznenia Alfreda Piffla. Denník 1948 – 1972 zachytáva obdobie, keď Alfred Piffl pracoval na plánoch obnovy a rekonštrukcie Bratislavského hradu, podieľal sa na rekonštrukcii hradu Devín, viedol archeologické vykopávky, robil výskum bratislavského Podhradia, rímskych nálezov v Stupave a v Gerulate. Kniha obsahuje okolo 200 autorových kresieb, litografií a fotografií.

Autor popisuje rehoľné spoločenstvá od príchodu na naše územie, násilnú likvidáciu počas barbarskej noci z 13. na 14. apríla 1950 a návrat niektorých z nich po roku 1989. Počas stáročí tu rehole plnili svoje náboženské poslanie, vykonávali rozsiahlu humanitárnu, zdravotnícku ale aj národno-osvetovú činnosť. Popri predstavení tých najznámejších: františkánov, saleziánov, benediktínov, jezuitov, kapucínov, antonitov, cisterciánov, dominikánov, milosrdných bratov, trinitárov, uršulínok a klarisiek zaznamenáva aj činnosť menej známych reholí, akými boli krížovníci, lazaristi, kanonistky sv. Augustína rehole Notre Dame, milosrdné sestry. Ich poslaním bolo predovšetkým poskytovať milosrdenstvo, pomáhať v utrpení a podporovať chudobných. Kniha je doplnená aj o históriu sakrálnych stavieb a najznámejších kláštorov na území Bratislavy s množstvom unikátnych dobových fotografií.

Pri prechádzke ulicami Starého mesta si na priečeliach budov môžeme všimnúť množstvo heraldických pamiatok. Od 13. storočia erby a heraldické znaky dotvárali vzhľad cirkevnej a svetskej architektúry, ale nachádzame ich aj na plastikách, pomníkoch, fontánach, epitafoch či vitrážach v kostoloch. Erby šľachticov, svetských a cirkevných hodnostárov, štátne symboly, stoličné a mestské erby, znaky cechov a reholí identifikovali svojich nositeľov. Sú nielen šperkami dobovej architektúry, ale aj cenným historickým prameňom pri datovaní objektov, prestavby či zmeny majiteľov.