Minor

Kniha esejí o jednoduchom živote, o dotýkaní, o nezámernosti umeleckej tvorby a o živote v priestore obrazov. Súčasťou knihy sú komentované reprodukcie diel Young-Jae Leeho, Donalda Judda, Johna Pawsona, Rudolpha Schindlera, Franka Lloyda Wrighta, Jana Kolwitza, Jacksona Pollocka, Gerharda Richtera, Juliusa Bissiera, Kammerer-Luka, Tanimoto Keia a Agnes Martin. Z nemeckého originálu Unwillkürlichkeit. Essays über Kunst und Leben (modo Verlag, 2016) preložil Rastislav Nemec. Z predhovoru autora: „Dívať sa znamená úkon, ktorý svojím spôsobom nie je ani úkonom. Nie je ani udalosťou, ktorá sa len tak prihodí. Označuje niečo bez zámeru. Zapozeráte sa a premýšľate bez toho, aby ste sledovali nejaký úmysel. Nechávate všetko tak, umožňujete svojmu náprotivku tu len tak byť. A prežívate jeho prítomnosť. Tá je tým silnejšia, čím viac mu ponechávate možnosť byť. Môže zosilnieť až tak, že sa k veci, na ktorú sa pozeráte, budete neustále vracať a nikdy ju úplne neopustíte. Už pre vás nie je len jednoduchou vecou, stala sa predmetnou, stala sa vaším náprotivkom. Takže jej jednoduchá existencia vo vás priam vyvoláva otázky. Vkráda sa do vašich myšlienok ako otázka. No otázku – prirodzene – vo vás nevyvoláva táto predmetná vec. Vy sami sa začnete pýtať. Napríklad: prečo vlastne máme záujem tak dlho a opakovane hľadieť na niečo tak jednoduché a prosté? A tá následne môže viesť k ďalším otázkam. Čo znamená slovo „jednoduché“ a čo slovo „prosté“? Ako obe slová súvisia s tým, že človek považuje niečo, napríklad konkrétne túto vec, za krásnu? Ide len o osobnú preferenciu, krásu výlučne v oku diváka? Alebo nám táto krása umožňuje, aby pozorovaná vec bola krásnou objektívne – akou je aj pri našom skúmaní? Keď proti nám stojí a priťahuje diváka? A zároveň ho udržiava v odstupe napospas vlastným otázkam? Nie je to azda len bežná, každodenná vec, je to naozaj umelecké dielo? Ale čo je to vlastne umelecké dielo?“

Simone Weilová (1909 – 1943) je významná intelektuálka 20. storočia. Jej myšlienky sú dnes relevantnejšie než kedykoľvek predtým. Napomáhajú pochopiť a zvládnuť súčasnú krízu. Vo svojej novej eseji nám Byung-Chul Han približuje inšpiratívny, jasnozrivý, ba až liečivý svet myšlienok Simone Weilovej a číta ho skrze našu súčasnosť. Spolu s Weilovou živým spôsobom pripomína transcendenciu, ktorá sa v dnešnom svete spotreby a výroby vytráca. Weilová nás vedie, ba priam zvádza, k inej realite, ktorá nás vyvádza zo života bez zmyslu, z radikálneho nedostatku bytia. Učí nás, že nakoniec ide o Boha, túto ohromujúcu silu, ktorá poskytuje blaženú plnosť bytia. Čítaním jej spisov možno cítiť, že existuje aj iný spôsob života, iný spôsob bytia než ten, ktorý je úplne vydaný na milosť a nemilosť výkonu, výrobe a spotrebe. O autorovi: Byung-Chul Han (1959), filozof a kultúrny teoretik, sa narodil v Soule v Južnej Kórei. Študoval filozofiu, nemeckú literatúru a katolícku teológiu vo Freiburgu im Breisgau a v Mníchove. V roku 1994 získal vo Freiburgu doktorát s dizertačnou prácou Heideggers Herz. Zum Begriff der Stimmung bei Martin Heidegger. V roku 2000 sa habilitoval vo filozofii na Univerzite v Bazileji fenomenologickou štúdiou „Tod und Alterität“. Jeho diela boli preložené do viac ako 30 jazykov a v mnohých krajinách sú bestsellermi. Pôsobil na Staatliche Hochschule für Gestaltung v Karlsruhe a ako profesor na berlínskej Universität der Künste. V roku 2015 získal Han ocenenie Le Prix Bristol des Lumi?res a roku 2025 získal cenu Princeznej z Astúrie (Premios Príncipe de Asturias) v kategórii „Komunikácia a humanitné vedy“. Medzi hlavné oblasti jeho výskumu patrí fenomenológia, filozofia modernizmu a postštrukturalizmu, estetika, ako aj sociálna, kultúrna, náboženská filozofia a média. Jeho myslenie je silne ovplyvnené Heideggerom, Derridom, Levinasom, Lyotardom a zenovým budhizmom. Je katolíkom a žije v Berlíne.

Eva Konrádyová (1972) debutovala v roku 1999 zbierkou Venované. Na básne, ktoré vložila do druhej zbierky, čakala pokojne ako na úrodu celé desaťročie a nesú názov Pozbierané (2009). Verná svojmu naturelu a autorskému rukopisu, pridáva do tretice knihu Naskladané (2025). Výsledkom zhromažďovania textov, ktoré naznačujú jej vzťah k výtvarnému, hudobnému či filmovému umeniu, a ich ukladania do priestoru rodiny, priateľstiev i konkrétnych cestovateľských zážitkov je zaujímavý pokus o dialóg so svojím vnútorným ja a s Bohom. Verše nadväzujú na autorkinu predchádzajúcu tvorbu otvorenosťou aj autobiografickými motívmi. (Silvia Kaščáková)

V knihe „Aby sme boli jedno. Kresťanská neduálnosť“ sa Thomas Keating zaoberá cieľom ľudskej duchovnej cesty. Keating sprevádzal nespočetné množstvo ľudí z rôznych sfér života na kontemplatívnej ceste k celistvosti. V tejto knižočke hovorí o vnútornej transformácii, ktorú zažívame prostredníctvom každodennej tichej meditácie, ktorá nám pomáha zbaviť sa ega a vytvára priestor pre postupný rozvoj vedomia ponad rámec racionálneho myslenia, do stavu, ktorý niektoré duchovné tradície nazývajú nedualitou. Z angličtiny preložil Pavel Prihatný. O autorovi: Thomas Keating (†2018), trapistický mních, centrálna postava hnutia Centering Prayer (modlitby súhlasu) a zakladajúci člen Contemplative Outreach. Už počas svojich štúdií na Yale University objavoval bohatstvo kresťanskej mystickej tradície. Poznávanie tejto hlbokej tradície, bystré vnímanie reformy, ktorú priniesol II. vatikánsky koncil zvlášť vo vzťahu k iným náboženstvám, ako aj osobné hľadanie, v ňom nechali vyklíčiť celoživotnú túžbu prispieť k obnove kontemplatívneho rozmeru kresťanstva. Fr. Thomas bol uznávaný teológ a vynikajúci autor. Spomedzi jeho mnohých kníh treba spomenúť predovšetkým Open Mind, Open Heart (Otvorená myseľ, otvorené srdce). Osobná skúsenosť a náuka, hlboko zakorenená v zdravej tradícii kresťanskej mystiky, a múdre i prorocké úsilie o dialóg s inými náboženskými tradíciami, zaraďujú Thomasa Keatinga medzi neopomenuteľné postavy dejín kresťanskej spirituality.

Výber z esejí veľkého filozofa 20. storočia – Hansa-Georga Gadamera, ktoré ich prekladateľ Rastislav Nemec vybral z autorových Gesammelte Werke, z ich 7. a 8. zväzku, s ohľadom na tri témy: antiku, estetiku a hermeneutiku. Všetky tri oblasti sa však v esejach prelínajú, vzájomne dopĺňajú a komponujú zmysluplný celok, ktorý dozrieval v autorovej tvorbe dlhé desaťročia. Gadamer týmito esejami osvedčuje nielen široký záber svojho výskumu, ale aj hĺbku, bravúrnosť svojej interpretácie a schopnosť uvažovať v širších súvislostiach. Táto trojica oblastí sa tematicky prelína aj s tromi druhmi ľudských aktivít: počúvať – vidieť – čítať. Každá z nich je naoko pasívna, keďže necháva prehovárať toho druhého, dielo, či text. Na druhej strane je práve takáto pasivita cestou k poznaniu, porozumeniu, k sebazážitku, k sebaporozumeniu i poznaniu iných. O autorovi: Hans-Georg Gadamer (1900 – 2002), nemecký filozof, fenomenológ a žiak Martina Heideggera. Preslávil sa výskumom v oblasti antickej filozofie, jazyka, estetiky a osobitne filozofickej hermeneutiky. Habilitoval sa v roku 1929 na univerzite v Marburgu prácou o Platónovej dialektickej etike. Pracoval na filozofických fakultách v Lipsku, vo Frankfurte a v roku 1949 prevzal katedru filosofie po Karlovi Jaspersovi v Heidelbergu, kde pôsobil aj po svojom emeritovaní v roku 1968.

Portrét pozoruhodného duchovného vývoja Thomasa Keatinga (1923 – 2018), trapistického mnícha, ktorý počas prvých štyroch desaťročí svojho života koncipoval komplexnú psychospirituálnu cestu. Ako jeden z kľúčových inovátorov kontemplatívnej praxe tzv. Centering Prayer, nanovo oživil kresťanskú kontemplatívnu tradíciu. Cynthia Bourgeault, obľúbená autorka a Keatingova žiačka, vo svoje knihe ukazuje, že nešlo o koniec Keatingovho príbehu a jeho mystický vývoj pokračoval ďalej. V jedinečnej kombinácii biografie, osobných skúseností a dôkladného čítania jeho neskorších diel, Bourgeault osvetľuje Keatingov pozoruhodný duchovný vývoj od konca 80. rokov až do jeho smrti v roku 2018. Skúma Keatingovo umocňujúce sa zapojenie do neduálnej duchovnej praxe i vývoj jeho raného učenia o prechode od „falošného ja“ k „pravému“ a od „pravého ja“ k „nie-ja“ i jeho poslednú „temnú noc ducha“. Dokladá, že kresťanstvo nikdy neopustil, ale niesol ho so sebou na nové a nepreskúmané miesta. Z anglického originálu Thomas Keating. The Making of a Modern Christian Mystic (Boulder: Shambhala, 2024) preložil v roku 2025 Pavel Prihatný. Lektorovali Teresie Viera Hašanová a Philippa McDermott. O autorovi: Cynthia Bourgeault (1947), mystička, spisovateľka a exercitátorka. Doktorát v odbore stredovekých štúdií a muzikológie získala na Pensylvánskej univerzite a v roku 1979 sa stala presbyterkou Episkopálnej cirkvi. Svoj čas delí medzi samotu svojej prímorskej pustovne v dedinke Stonington v Maine a kontemplatívne exercície a vzdelávanie po celom svete. Od roku 1991 bola 30 rokov blízkou spolupracovníčkou Thomasa Keatinga. V roku 1995 pomáhala založiť na ostrove Salt Spring v Britskej Kolumbii The Contemplative Society, kde v júli 1999 otvorila svoju pilotnú školu múdrosti. V roku 2013 sa Cynthia stala kľúčovou členkou Centra pre akciu a kontempláciu založeného Richardom Rohrom v Albuquerque v Novom Mexiku. Je držiteľkou ocenenia Contemplative Voices Award za rok 2014 od Shalem Institute for Spiritual Formation.

Ktoré budovy sú krásne? Z filozofického hľadiska je táto otázka skôr okrajovou témou. Verejne sa však o nej diskutuje zoširoka a často kontroverzne. Günter Figal vo svojej knihe využíva takéto debaty ako podnet na hľadanie spoľahlivých kritérií pre estetické hodnotenie architektúry – kritérií, ktoré platia rovnako pre krásne staré budovy ako aj pre krásne nové. Kedy je budova umeleckým dielom? Aby to mohol rozhodnúť, Figal objasňuje, čo vlastne budova je a ako možno presnejšie určiť jej krásu. Svoje úvahy ilustruje na viacerých rozličných príkladoch: na stavbách Franka Lloyda Wrighta, Ludwiga Miesa van der Rohe, Le Corbusiera, Chipperfield Architects, Petra Zumthora a Kenga Kumu – na obytných domoch, múzeách a kostoloch, na meditačnom dome, cisárskej vidieckej vile v Japonsku a na konferenčnom centre vo Weil am Rhein. Figal opisované budovy nielen videl, ale ich aj fotografoval, takže jeho text sa navzájom dopĺňa s viac než šesťdesiatimi fotografiami. Z nemeckého originálu Ästhetik der Architektur, vydaného modo Verlag vo Freiburgu im Breisgau v roku 2021, preložil Rastislav Nemec.

John Sallis vo svojej knihe Významy krajiny, ktorá sa venuje stvárneniu krajiny v maliarstve, vychádza z tvrdenia, že zem je základným elementom, ktorý poskytuje ľuďom i ostatným živým bytostiam útočisko a čitateľom predkladá pôsobivé syntetické dielo. Významy krajiny ponúkajú tri druhy analýz, ktoré sú síce odlišné, ale priebežne sa neustále prelínajú. Prvá pozostáva z rozsiahlych analýz charakteristických krajín štyroch exemplárnych maliarov, Paula Cézanna, Caspara Davida Friedricha, Paula Kleeho a Guo Xiho. Sallis sa následne obracia k vlastným spisom týchto umelcov – traktátom, esejam a listom – o umení vo všeobecnosti a krajinomaľbe zvlášť, a zasadzuje ich do filozofického kontextu. Tretí druh analýz čerpá ako z teoretických textov samotného autora, tak aj z kanonických textov filozofie umenia (Kant, Schelling, Hegel a Heidegger). Ide o analýzy, ktoré čitateľovi ponúkajú prehĺbenie porozumenia pre krajinu ako pozemský príbytok človeka i pre krajinomaľbu, ktorá v súčasnom umení zažíva istú renesanciu. Súčasťou knihy je aj 32 diskutovaných farebných reprodukcií. Preložil Ladislav Tkáčik.

„... hra je hraná nie takým spôsobom, ako keď zvyčajne vykonávame ,prácu‘, s cieľom zaistiť si nejaký výsledok, dôležitý pre blaho pracujúceho, ale skôr prekypujúcim spôsobom: pracujúci pracuje kvôli tomu, čo potrebuje, ale hráč hrá, lebo hra vyjadruje jeho bytie. Práca je namáhavá, hra je náročná; práca je vyčerpávajúca, ale hra rekreuje. Najlepším a najviac božským spôsobom života je ,hrať hru‘...“

Michel Henry sa vo svojej poslednej knihe, ktorá vyšla krátko po jeho smrti, pýta, akým spôsobom je Kristus ľudský i božský zároveň a ako sa prihovára človeku. Otázka, ktorú sa usiluje zodpovedať, „je principiálna. Je možné, aby človek začul v jazyku, ktorý je mu vlastný, slovo, ktoré by hovorilo inou rečou, jazykom Boha, či presnejšie jeho Slovom? A ak nie, ako si aspoň byť istý existenciou takéhoto slova?“ Ako možno prostredníctvom Kristových slov zakúsiť svoje i jeho človečenstvo a jeho božstvo? Čo svedčí o božskej povahe zachovaných Kristových slov a vďaka čomu im rozumieme? Tento Henryho systematický príspevok k štúdiu otázky Krista, ktorým zavŕšil svoju celoživotnú filozofickú cestu, vedie k nedozerným dôsledkom a má potenciál transformovať samotnú fenomenológiu či aj teológiu. Dielo „Paroles du Christ“, vydané v Éditions du Seuil (Paris: 2002), preložil Ladislav Tkáčik.

Vedou o duši a vedou o Bohu – ktoré sú jedinou vedou – je iba tá, ktorú za cenu mnohorakých nedorozumení nazývame mystikou. Ak si však myslíme, že existuje jedna veda o duši (psychológia) a ďalšia, odlišná, o Bohu (teológia), ide o dve falošné vedy, lebo realita je jediná. Boh je pravda, je svetlo, a nie nejaké iné-bytie hore na nebi. Takou je aj duša, ktorá všetko obsahuje: p?nta e?so „všetko je vo vnútri“, povedal by Plótinos. Z taliančiny preložil Pavel Prihatný. O autorovi: Marco Vannini (1948, Florencia), taliansky filozof, sa po svojich univerzitných štúdiách, ktoré zakončil prácou Wittgenstein, metafyzik a mystik, už vyše 40 rokov venuje kresťanskej mystike a tiež duchovným tradíciám iných náboženstiev. Spomedzi jeho rozsiahlej publikačnej činnosti radno spomenúť predovšetkým edičnú kuratelu kompletného talianskeho prekladu Majstra Eckharta. Pod jeho vedením boli v talianskom preklade vydané aj ďalšie významné diela, ako napríklad Cherubínsky pútnik Angela Silesia, Nemecká teológia, Ján Tauler, Valentin Weigel, Sebastian Franck, Pravidlo dokonalosti od Benedikta z Canfieldu a ďalšie. Vo florentskom vydavateľstve Le Lettere vedie edíciu „Il Tesoro nascosto“, v ktorej vyšli diela Etty Hillesum, Margaréty Porete, Simony Weilovej, Mikuláša Kuzanského či Henryho Le Sauxa. Je autorom vyše dvadsiatich kníh spomedzi ktorých možno spomenúť Dialettica della fede, Mistica e filosofia, Introduzione alla mistica, Lessico Mistico. Le Parole della saggezza a jeho poslednú knihu Conosci te stesso e conoscerai te stesso e Dio.

Kniha Boh je všetko vo všetkom je prepisom poznámok k prednáškam, ktoré otec Thomas Keating dával v roku 2012 počas Výročnej konferencie Contemplative Outreach v Snowmass, v Colorade. V kláštore, kde odišiel do večnosti – v opátstve sv. Josepha v Spencer, v Massachusetts –, dal Thomas Keating v júli 2018 súhlas na publikovanie týchto poznámok. A my sme veľmi poctení, že sme tak mohli urobiť. Ako vždy, aj tu nás otec Thomas vyzýva a zapája do svojej náuky a jej rozsiahlosti, a okrem iného píše o: nekonečnom súcite a milosrdenstve Boha; troch stupňoch transformujúcej duchovnej cesty; novej kozmológii, ľudskej prirodzenosti, vede a ich vzťahu k spiritualite; posolstve kríža pre našu dobu; význame vykúpenia; a mnohom ďalšom... Božia láska a povzbudenie neustále žiarili z náuky otca Thomasa. Keď rozprával, vychádzal z vlastnej živej skúsenosti, a možnosť byť v jeho prítomnosti toto poznanie potvrdzovala a oživovala. Jeho život odhaľoval skúsenosť, ktorú sme aj my ostatní chceli poznať! Zdá sa, akoby neustále hovoril: „Vpred, vpred bez obáv, na ceste s týmto Bohom nekonečného milosrdenstva.“ Z angličtiny preložil Pavel Prihatný. O autorovi: Thomas Keating (†2018), trapistický mních, centrálna postava hnutia Centering Prayer (modlitby súhlasu) a zakladajúci člen Contemplative Outreach. Už počas svojich štúdií na Yale University objavoval bohatstvo kresťanskej mystickej tradície. Poznávanie tejto hlbokej tradície, bystré vnímanie reformy, ktorú priniesol II. vatikánsky koncil zvlášť vo vzťahu k iným náboženstvám, ako aj osobné hľadanie, v ňom nechali vyklíčiť celoživotnú túžbu prispieť k obnove kontemplatívneho rozmeru kresťanstva. Fr. Thomas bol uznávaný teológ a vynikajúci autor. Spomedzi jeho mnohých kníh treba spomenúť predovšetkým Open Mind, Open Heart (Otvorená myseľ, otvorené srdce). Osobná skúsenosť a náuka, hlboko zakorenená v zdravej tradícii kresťanskej mystiky, a múdre i prorocké úsilie o dialóg s inými náboženskými tradíciami, zaraďujú Thomasa Keatinga medzi neopomenuteľné postavy dejín kresťanskej spirituality.

„Istotne je nemožné hovoriť o Bohu bez toho, aby sa do jeho svetla neprimiešalo mnoho z nášho tieňa. Je potrebné vedieť aspoň to, že limity nášho myslenia a reči v ňom nenájdeme. Vždy stojí pomimo aj tých najvznešenejších predstáv a toho najdokonalejšieho jazyka. Snažili sme sa teda ukázať, čím Boh nie je, aby sme aspoň niektorým pomohli vytušiť, čím je.“ Maurice Zundel situuje kresťanské posolstvo do vnútornej perspektívy, ktorá odhaľuje jeho vzťah k duchovnému životu. Vnútorné evanjelium pozostáva z príhovorov, ktoré vysielalo Rádio Luxemburg v roku 1935. Francúzska akadémia ich autorovi v roku 1938 udelila Prix Juteau-Duvigneaux za diela L’Évangile intérieur a Le Po?me de la sainte liturgie. Z francúzskeho originálu L’Évangile intérieur (2007) preložil Ladislav Tkáčik. O autorovi: Maurice Zundel (1897 – 1975), švajčiarsky katolícky kňaz, teológ, básnik a mystik. Narodil sa 21. januára 1897 v Neuchâteli. Pre kňazské povolanie sa definitívne rozhodol už ako 15-ročný. Študoval v Neuchâteli, v opátstve Einsiedeln a vo Fribourgu, kde bol v roku 1919 vysvätený na kňaza. Keďže ho jeho biskup Marius Besson považoval za príliš originálneho, nezveril mu žiadnu kňazskú službu. V roku 1927 Zundel obhájil na Pápežskej univerzite svätého Tomáša dizertačnú prácu pod vedením Reginalda Garrigou-Lagrangea L’Influence du nominalisme sur la pensée chrétienne a získal doktorát. Žil vo Francúzsku, Anglicku a v Káhire. Domov sa vrátil až po smrti svojho diecézneho biskupa v roku 1946 a bol vymenovaný za pomocného kňaza v Lausanne, kde pôsobil až do svojej smrti 10. augusta 1975. V roku 1972 ho pozval do Vatikánu pápež Pavol VI., ktorý ho považoval za „mystického a básnického génia“, aby viedol pôstne rekolekcie. Maurice Zundel po sebe zanechal rozsiahle dielo, ktoré pozostáva z približne tridsiatich kníh, ako aj z mnohých článkov a prednášok.

„Východiskom pre túto knihu je jednoduché, hoci paradoxné zistenie, že naša éra sa vyznačuje bezprecedentným nárastom vedomostí a zároveň úpadkom kultúry. Pravdepodobne prvýkrát v dejinách ľudstva sa vedomosti a kultúra rozchádzajú až tak, že sa dostávajú do protikladu v mohutnej konfrontácii – v boji na život a na smrť, ak je pravdou, že triumf prvých vedie k zániku druhého“, píše Michel Henry v úvode k svojej filozofii kulúry. Tento text, ktorý prvýkrát vyšiel v roku 1987, vyvolal veľký záujem, ale aj ostrú kritiku. Dnes je, žiaľ, kruto aktuálny. Je svedectvom tragického pocitu „bezmocnosti, ktorý dnes zažíva každý kultúrny človek tvárou v tvár faktom“. Kvôli premysleniu našej doby je dôležité vrátiť sa k myšlienkam filozofa, ktorý analyzuje a zvažuje príčiny barbarstva nášho sveta. Z francúzskeho originálu La barbarie (2008) preložil Ladislav Tkáčik.

Pôvabná a jazykovo elegantná rozsiahla biblicko-teologická esej o Márii, Ježišovej matke. Z nemeckého originálu Die Mutter des Herrn. Ein Brief und darin ein Entwurf (Würzburg: 1956) preložil v roku 2024 Pavel Prihatný. O autorovi: Romano Guardini (1885 - 1968), nemecký katolícky teológ, filozof a kultúrny historik talianskeho pôvodu. Jeden z najvýznamnejších predstaviteľov katolíckeho intelektuálneho života v 20. storočí. Práca v prostredí mladých študentov ho priviedla k znovuobjaveniu zmyslu pre symbolickosť, ktorý mal ďalekosiahly vplyv na rozvoj katolíckej liturgie a liturgických štúdií. Obnova katolíckej liturgie a jej sústredenia okolo Eucharistie je do veľkej miery spojená práve s Guardinim. Medzi jeho diela patria Vom Sinn der Kirche (1922), Der Herr (1937), Freiheit, Gnade, Schicksal (1948), Das Ende der Neuzeit (1950), Sorge um den Menschen (1962–66), Liturgie und liturgische Bildung (1966). V roku 2018 vydalo vydavateľstvo Minor jeho Listy o sebavzdelávaní (1930).

C?o znamena? slovo „na?dej“? Obs?i?rna kniha Ernsta Blocha Das Prinzip Hoffnung (Princi?p na?deje) sa zac?i?na agresi?vnou te?zou, z?e „vo filozofii sa doteraz te?ma na?deje takmer vo?bec netematizovala“, z?e ju „v dejina?ch vedy vo?bec nena?jdeme“, z?e je „nepresku?mana? ako Antarkti?da“ a z?e je to pra?ve on – Ernst Bloch, kto si zaumienil „do tejto neobjavenej krajiny filozofiu priviest?“. Proti tomuto na?zoru by sa dalo uviest? aspon? to, z?e uz? Immanuel Kant medzi svoje s?tyri za?kladne? ota?zky, na ktore?, ako sa?m hovori?, moz?no oblast? celej filozofie previest?, zaradil aj ota?zku V c?o smiem du?fat?? Na?dej je kaz?dopa?dne niec?o, s c?i?m sa vieme empiricky konfrontovat?, c?o vieme empiricky uchopit?. S ty?mto zdanlivo nepopieratel?ny?m u?konom c?loveka sa v nas?ej sku?senosti streta?vame neusta?le. A preto ten, kto uvaz?uje o existencii ako o celku, kto filozofuje, sa nevie vyhnu?t? u?vaha?m a diskusii o na?deji ako o fenome?ne. Z originálov Über das Schweigen Goethes a Hoffnung und Geschichte. Fünf Salzburger Vorlesungen preložil Rastislav Nemec. O autorovi: Josef Pieper (1904 - 1997), nemecký filozof, jeden z najvýznamnejších kresťanských filozofov 20. storočia. Študoval filozofiu, právo a sociológiu v Münsteri a Berlíne. Pôsobil na Výskumnom ústave sociológie a organizačných vied v Münsteri, ako profesor filozofie v Essene a riadny profesor filozofickej antropológie na univerzite v Münsteri, kde prednášal až do svojej smrti. Bol hosťujúcim profesorom v Berlíne, na Univerzite Notre Dame v Indiane a na Stanfordskej univerzite v Kalifornii. Jeho knihy sa vyznačujú brilantným štýlom a zrozumiteľnosťou; boli preložené do viac než pätnástich jazykov.