Minor strana 2 z 3

Štyri eseje významného nemeckého filozofa Josefa Piepera (1904 – 1997) Celistvé vzdelanie (1933/35), Je „hrdinstvo“ stále aktuálne? (1973), Aktuálnosť kardinálnych cností: rozumnosť, spravodlivosť, statočnosť, umiernenosť (1974) a Čo je to šťastie? Naplnenie vďaka nazeraniu (1976) v preklade Rastislava Nemca spája hľadanie odpovede na otázku, v čom spočíva zdokonaľovanie človeka a ako súvisí s jeho miestom vo svete a s jeho vzdelávaním. Súbor esejí dopĺňa úvod z pera Andrei Blaščíkovej pod priliehavým titulom Josef?Pieper,?filozof?celistvej?výchovy.

Píšuc o pravom zmysle v umení Sallis prejavuje veľkú úctu k samotnému dielu: umelecké dielo nezastiera, ako to zvyknú robiť filozofi, ale upozorňuje na jeho povrch, na jeho farebnosť, na „farbu tela“, na jeho znelosť. Človek od čítania tejto knihy odchádza s prehĺbeným pocitom skutočnej záhadnosti umenia a plnším porozumením, prečo sa tu odhaľuje niečo významné, niečo, čo nemožno preložiť do pojmového jazyka. Sallis sleduje zmysel, ktorý nám umenie sprístupňuje, s veľkou dôslednosťou a neobyčajnou jemnosťou v celej jeho osobitosti. Reč je jasná, text nesie tie najlepšie znaky Sallisovho štýlu a argumentácia je presvedčivá. Sallis podáva svedectvo o tom, čo máme tendenciu príliš rýchlo opúšťať; jeho schopnosť zotrvať v priestore vnímaného robí z čítania tejto knihy skutočný pôžitok.“ (Prof. Dennis J. Schmidt, Pennsylvania State University) John Sallis (1938) pôsobil ma University of the South, na Duquesne University v Pittsburghu, na Loyola University of Chicago, na Vanderbilt University, na Pennsylvania State University a od roku 2005 je profesorom filozofie na Boston College. Je zakladajúcim redaktorom časopisu Research in Phenomenology a generálnym redaktorom „Studies in Continental Thought“ (Indiana University Press). Prednášal v Európe, Ázii, Severnej a Južnej Amerike a je autorom viac ako 20 kníh.

10. júna 2024 si pripomíname 350. výročie uvedenia prvých kapucínov do Pezinka, 350 rokov ich prítomnosti uprostred konkrétnej krajiny, na jednom mieste, v jednom z pôvabných miest na úpätí Malých Karpát. Autor knihy mapuje prvé stopy kapucínov na našom území od konca 16. storočia i jednotlivé kroky, ktoré vyústili do ich usídlenia v Pezinku, ktorý sa stal prvým miestom v Uhorsku, s ktorým natrvalo spojili svoj život i pôsobenie. Autor, kapucín a filozof, tvrdí, že krajina i mesto sú ako text, ktorý je potrebné čítať, ktorý je potrebné sa naučiť čítať a že len tak nám krajina sprístupní príbeh, ktorý je našim príbehom, ktorý sa stane našim príbehom.

Slovenský preklad majstrovského diela flámskeho mystika Jana van Ruysbroecka (1293 – 1381) Vanden seven trappen (lat. De septem gradibus amoris), v ktorom autor rozoberá aktívny, vnútorný a kontemplatívny život na pozadí anjelskej hierarchie a metafory polyfónneho spevu. Napriek tomu, že ide o menšie Ruysbroeckovo dielo, obsahuje koncentrovane celú doktrínu jeho náuky a záverečné kapitoly patria k autorovým najkrajším a najvycibrenejším textom. Slovenský preklad bol vyhotovený z latinského prekladu Vavrinca Suria, ktorý vznikal v Kolínskej kartúze od roku 1549 a v roku 1552 bol vydaný ako súčasť Ruysbroeckovho Opera Omnia. Práve tento vynikajúci a referenčný preklad sa stal základom pre preklady do viacerých národných jazykov.

Novéna od Rema Lupiho, talianskeho kapucína, autora mnohých publikácií pastoračného a liturgického charakteru, o ochrane stvorenstva. František z Assisi nás učí rešpektovať všetky stvorenia, rozpoznať v nich bratov a sestry, pretože sprevádzajú náš život a otvárajú nám oči pre krásu Božích diel…

Kým je pre Pavla Ježiš Kristus? V krátkosti a povrchne by sme mohli povedať, že preň predstavuje prekonanie nerovnosti medzi Židmi a pohanmi: nie v zmysle eliminácie osobitosti Izraela, ale v zmysle ich zrovnoprávnenia. Celá Pavlova misijná aktivita, ktorá by sa so všetkou pravdepodobnosťou neuskutočnila, ak by neprijal kresťanskú vieru, spočívala práve v tomto: zrušiť odstup oddeľujúci pohanov od Židov, považovaných za ľud zmluvy, s cieľom zahrnúť doň aj „iných“, „odlišných“ a „vzdialených“. V tom spočíva hlboké posolstvo aj pre dnešné kresťanstvo, ktoré čelí výzve nanovo zadefinovať svoju identitu zoči-voči „iným“, v čoraz pluralistickejšej globálnej dedine.

Biblické úvahy na všedné dni pôstu. Pôst je zo strany osoby, ktorá ho praktizuje, uznaním prázdna spôsobeného chýbaním toho, čo (alebo kto) je žiadané: Pôst je vyjadrením vnútornej prázdnoty, ktorú môže naplniť iba on. Táto skutočnosť – neprítomnosť Ženícha – je jediným motívom pravého pôstu. Pôst nie je osobný výkon. Pôst vo svojom jadre je jedinou možnosťou otvorenia sa daru.

Ako dnes žiť podľa príkladu svätého Františka? „Jeho regula nie je návodom na prekážky, ale kompasom, ktorý vedie a podporuje putovanie“, píše pápež František v predslove. O. Zdzislaw Kijas presvedčivo ukazuje, že Františkova regula nie je vôbec nudným a zastaralým stredovekým cirkevným dokumentom. Naopak, život podľa nej môže tvorivo rozvinúť osobnosť človeka aj v 21. storočí. Práca, vzťahy, prijímanie rozhodnutí, rodina, či duchovný život – tieto aj iné oblasti nášho každodenného života môžu vďaka jednoduchým radám sv. Františka získať úplne nový rozmer. Ide o to, aby sa regula stala hlasom i tvárou svätého Františka, jeho duchovnou prítomnosťou uprostred bratov a sestier, ktorí sa rozhodli nasledovať Krista v jeho škole.

Kontemplácia nie je odmenou za c?nost?. Je to nevyhnutnosť? pre c?nost?. Vedie k skúsenosti Božej prítomnosti, prežívanej v čistej viere. Boh vtedy odníma svoju prítomnosť? a zdá? sa, akoby nás ponechával v hrobe. On sa však vráti v správnom čase, aby nás zavolal von z našich temnôt, väzenia, samoty, opustenosti a smútku. O autorovi: Thomas Keating (†2018), trapistický mních, centrálna postava hnutia Centering Prayer (modlitby súhlasu) a zakladajúci člen Contemplative Outreach. Už počas svojich štúdií na Yale University objavoval bohatstvo kresťanskej mystickej tradície. Poznávanie tejto hlbokej tradície, bystré vnímanie reformy, ktorú priniesol II. vatikánsky koncil zvlášť vo vzťahu k iným náboženstvám, ako aj osobné hľadanie, v ňom nechali vyklíčiť celoživotnú túžbu prispieť k obnove kontemplatívneho rozmeru kresťanstva. Fr. Thomas bol uznávaný teológ a vynikajúci autor. Spomedzi jeho mnohých kníh treba spomenúť predovšetkým Open Mind, Open Heart (Otvorená myseľ, otvorené srdce). Osobná skúsenosť a náuka, hlboko zakorenená v zdravej tradícii kresťanskej mystiky, a múdre i prorocké úsilie o dialóg s inými náboženskými tradíciami, zaraďujú Thomasa Keatinga medzi neopomenuteľné postavy dejín kresťanskej spirituality.

Systematický a zásadný príspevok venovaný problematike filozofie umenia a estetiky. Preklad diela významného nemeckého filozofa Güntera Figala „Ercheinungsdinge. Ästhetik als Phänomenologie“ z roku 2010. „Umelecké diela sú vecné, a preto je podstatnou súčasťou toho, že ich zakúšame aj to, že ich vnímame. Umelecké diela sú však iného druhu. Nie sú to veci, ktoré by sme mohli skúmať ako javy, ale sú to fenomenálne veci. Alebo naopak: sú to zjavy, ktoré sú vo svojej podstate vecami. Umelecké diela sú jedným slovom veci, ktoré sa javia – zjavy vecí, ktorých podstata spočíva v tom, že sa javia. A umelecké diela sú v tomto zmysle – ako veci, ktoré sa takto zjavujú – aj krásne.“

„… ak milujete maľbu, zaujímate sa o všetky jej formy, o všetky jej školy. Keď som však uvidel niektoré Kandinského obrazy, tie najťažšie, posledné, tie z parížskeho obdobia, bol som úplne fascinovaný a chcel som svoju skúsenosť pochopiť. Bolo vecou náhody, že som sa ponoril do Kandinského spisov, ktorý nielenže absolútne brilantným spôsobom teoretizoval vlastnú maľbu, ale vytvoril aj všeobecnú estetickú teóriu. Vtedy som objavil základy estetiky, ktoré by zodpovedali tézam, ktoré obhajujem vo filozofii. Kandinského demonštrácia bola oslnivá a relatívne prístupná, pretože ťažila z podpory maliarskej tvorby, ktorá bola schopná podoprieť tézy, ktoré zjavne odporovali každému existujúcemu maliarstvu. Západné maliarstvo bolo totiž vo svojom projekte maľbou sveta, pokiaľ si z neho požičiavalo figúry, formy a farby. (…) Nikdy v žiadnej inej oblasti mi nikto nedal kľúč k odpovediam na moje otázky tak ako Kandinský.” Michel Henry v rozhovore s Olivierom Salazar-Ferrerom, Montpellier, december 1990

Pre komplexné pochopenie náboženskej skúsenosti antického Izraela, by nebol výklad opierajúci sa výlučne o Bibliu ani postačujúci, ani správny. Biblické narácie totiž sprevádza selektovanie prežitých a prerozprávaných udalostí a mnohé biblické normy boli s „prežívaným“ náboženstvom v pred-exilovom období prepojené len veľmi slabo. S ohľadom na extrémnu ťažkosť s datovaním biblických pasáží je v záujme prehĺbenia biblického svedectva nutné skúmať aj epigrafické a archeologické zdroje. Vo svetle historických a náboženských štúdií, ktoré majú čoraz väčšiu tendenciu považovať kráľovstvá Izraela a Júdu za plne začlenené do náboženského univerza reprezentovaného súdobými sýro-palestínskymi kráľovstvami (Fenícia, Aramejci, Amon, Moab a Edom), chceme vykresliť realitu antického náboženstva Izraela a Júdu ako nie celkom cudziu svojmu kultúrnemu kontextu.

STUDIA ET VARIA Michel Henry: Kresťanstvo. Fenomenologický prístup? Jan Černý: Michel Henry o náboženské zkušenosti Petr Dvoŕák: Predestinace pred a po poznání zásluh u vybraných zastáncň libertariánského pojetí svobody Jean-Louis Ska: „Nechaj vstúpiť do svojho stredu bohatstvo národov“(cf. Iz 60,11). Dialóg antického Izraela s okolitými kultúrami Pavel Prihatný: Sľuby v Biblii, s osobitnou pozornosťou ku Dt 12,2-3 Erika Brodňanská: Epitafy Gregora z Nazianzu in se ipsum Marek Brčák, Jiŕí Wolf: Nástin déjin kapucínského hospice v Českém Brode (1745 -1786) Gábor Vaderna: Začiatky prímasa Alexandra Rudnaya Marta Dobrotková, Ľubica Ilievová, Erika Juríková: Ošetrovateľské školy v pôsobnosti Spoločnosti dcér kresťanskej lásky sv. Vincenta de Paul v prvej polovici 20. storočia na Slovensku Joseph Ratzinger: Kríž ako rozlišujúci znak medzi Duchom a ilúziou Anna A. Hlaváčová: Pražská kaplnka svätého Václava – jej relácie k francúzskym dejinám a literatúre

Ernst Jünger (1895-1998) je významným nemeckým autorom, ktorý bol veteránom 1. svetovej vojny a veľkým odporcom nacizmu, kvôli čomu prišiel o miesto v armáde a mal zakázané písať. Esej O bolesti vyšla prvýkrát v roku 1934. Život bez bolesti neexistuje, ale uvažovanie o nej nie je populárne. Bolesť prezrádza hodnotu človeka. Keď sa priblížime k momentu vrcholnej bolesti človeka a vidíme ako ju zvláda, získavame prístup k zdrojom jeho moci a k tajomstvu, ktoré sa skrýva za jeho prevahou. Prezraď mi svoj postoj k bolesti a ja ti poviem, kto si! Esej Mier bola vydaná až v roku 1945, aj keď jej náčrt vznikal ešte v zime 1941. Teda v tomto čase sa 2.svetová vojna zmenila drastickým spôsobom a dielo bolo počas tohto obdobia schovávané. Autor ju venoval svojmu synovi, ktorý bol väznený a padol vo vojne. Vojna bola podľa Jüngera prvým kolektívnym dielom ľudstva a mier musí byť druhým. Od architektov mieru závisí, či bude naše domovy ovládať dobrý duch. Mier by mal prinášať ďalšie prospešné a veľkorysé dielo. Dobré zrno nesmie vyjsť nazmar. Treba pochopiť skutočný význam úsilia a obety. Vojne vyhovuje strach, preto potrebujeme odvahu a duchovnú silu oslobodiť srdce od nenávisti a rozkladu, ktorý nenávisť prináša.

Filozofia je odkázaná na myslenie. A myslieť znamená žiť ľudský život. Filozofia však zahŕňa aj myslenie o myslení – a o živote, z ktorého sa filozofie vynárajú. Táto kniha sa sústreďuje na rečový aspekt filozofického myslenia. Jej ústredný problém možno evokovať prostredníctvom slova oslovenie: to, čo odlišuje reč (alebo písanie) od prežívania, je jej smerovanie alebo adresovanie niekým niekomu. Text, napríklad, je na nič, ak nie je nasmerovaný, adresovaný, venovaný, navrhnutý, poslaný alebo doručený niekomu, kto je ako adresát odlišný od pisateľa. Byť zapojený do filozofie znamená byť súčasťou dejín posolstiev a odpovedí, prostredníctvom ktorých myslitelia ponúkajú svoje myšlienky poslucháčom sťaby pozvánky, aby ich tí použili pre posolstvá nové. Ako dejiny návrhov a propozícií je filozofická prax nepretržitou tradíciou stále nových odpovedí, a to vďaka mnohým obratom i návratom vo svojom vlastnom rozprávaní.

Biskupská konferencia Rakúska označila Franza Jägestättera za „mučeníka svedomia“ a „svedka reči na hore“: „Roľník a kostolník Franz Jägerstätter rozpoznal totálnu nezlučiteľnosť kresťanskej viery s národnosocialistickým zločineckým systémom oveľa jasnejšie ako mnohí jeho súčasníci. A hoci si bol vedomý dôsledkov, kvôli svedomiu sa rozhodol odmietnuť vojenskú službu… Jägerstätterovo svedectvo je žiariacim vzorom v temnom období, môže pomôcť aj ľuďom dneška, žijúcim v celkom inej situácii, aby vzdelávali svoje svedomie štúdiom Evanjelia.“ (Kathpress, 21. máj 2007.)