PostScriptum strana 9 z 9

Táto kniha je kritickým pohľadom na povstanie r. 1944. Pôsobí až šokujúco pre tých, ktorí si urobili názor na povstanie len na základe doterajšieho obvyklého oslavného a idealizujúceho líčenia. Poukazuje na to, že povstanie nebolo slovenským národným povstaním: väčšina obyvateľov Slovenska bola k nemu ľahostajná. Uvádza zamlčiavané stránky povstania, najmä početné vraždy spáchané odbojármi. Povstanie hodnotí ako zbytočné a škodlivé pre Slovensko. Vychádza z odborného výskumu, na ktorý sa odvoláva v rozsiahlom poznámkovom aparáte, takže záujemca si môže vyhľadať príslušné pramene. Pre priaznivú odozvu vo verejnosti vychádza už jej tretie, doplnené vydanie.

Z úvodu Osobnosť Andreja Hlinku (27. septembra 1864 Ružomberok – Černová -16. augusta 1938 Ružomberok) patrí k najvýraznejším osobnostiam slovenského spoločenského života. Aktívne stvárňoval národné hnutie a slovenskú politiku od 90. rokov 19. storočia až do svojej smrti, teda takmer polstoročie. Ako katolícky kňaz zastával konzervatívne princípy, vychádzajúce zo sociálneho učenia katolíckej cirkvi. Do politického kolbišťa vstupoval s predsavzatím pozdvihnúť slovenský národ na vyššiu kultúrnu, vzdelanostnú a hospodársku úroveň a chrániť jeho tradičné náboženské ukotvenie, zvyky a kultúru. V centre jeho pozornosti stáli širšie ľudové vrstvy, ktoré nemali skúsenosť so zapojením sa do politického života. Išlo o sociálne slabšie vrstvy slovenských roľníkov a remeselníkov. Hlinka sa stal dôležitou súčasťou zápasu za základnú demokratickú požiadavku všeobecného volebného práva v Uhorsku. Jeho politika mala dosah na celý národ, no, pochopiteľne, ohlas nachádzala predovšetkým u katolíckeho obyvateľstva. Už v 90. rokoch 19. storočia nadviazal čulé kontakty s českým prostredím a v nasledujúcom období ich ďalej rozvíjal. Stal sa dôležitým hlásateľom česko-slovenskej spolupráce. Tragédia v Černovej, kde pri pokuse o násilnú posviacku kostola 27. októbra 1907 uhorskí žandári zastrelili 15 osôb, zviditeľnila slovenskú otázku a urobila Andreja Hlinku známym vo svete. Vďaka jeho vplyvu sa v máji 1918 podarilo prekonať váhanie popredných slovenských politikov a stanoviť si cieľ orientovať sa v budúcnosti na spoluprácu s Čechmi. Aktívne sa pričinil aj o prihlásenie sa slovenského národa k myšlienke spoločného Česko-slovenského štátu Deklaráciou slovenského národa prijatou 30. októbra 1918 v Turčianskom sv. Martine. Pomerne rýchlo po vzniku Česko-Slovenska sa Hlinka začal skepticky a so sklamaním stavať k pomerom v novom štáte. Prekážala mu najmä antiklerikálna agitácia a prienik socialistických strán na Slovensko. Tento problém spájal s pôsobením českých štátnych a verejných zamestnancov, ktorí vo väčšom počte prichádzali na Slovensko. Obnovenie Slovenskej ľudovej strany v decembri 1918 Hlinka považoval za najlepší prostriedok, ako čeliť novým výzvam. Programom tejto strany sa stalo uzákonenie autonómie Slovenska v rámci Československej republiky.

Keď pápež Lev XIII. v roku 1880 otvoril vatikánske archívy na historický výskum, vyhlásil, že Svätá stolica sa nebojí pravdy o svojich dejinách, neobáva sa, že otvorením svojich archívov ponúkne zbrane svojim nepriateľom, ale naopak, je presvedčená, že poctivý výskum historických prameňov zadosťučiní spravodlivosti a vyvráti falošné obvinenia. Obávať sa bolo treba podľa Leva XIII. iba toho, že historická veda prestane nezaujato skúmať pramene a stane sa slúžkou politickej moci a nástrojom ideologicky motivovaných machinácií, a tak sa spreneverí svojmu najvlastnejšiemu poslaniu hľadať pravdu a namiesto poznania o dejinách začne šíriť smrteľný jed. Tieto slová nestratili nič zo svojej univerzálnej platnosti a aktuálnosti ani po temer stoštyridsiatich rokoch, ktoré odvtedy uplynuli. Túžba slobodne, nezaujato a s vernosťou vedeckej metóde sa priblížiť k pravde o slovenských dejinách motivovala aj organizátorov vedeckého seminára Mons. ThDr. JozefTiso, kňaz a prezident, venovaného jednej z kľúčových osobností nielen slovenských dejín 20. storočia, ale v istom zmysle aj jednej z kľúčových osobností historického povedomia slovenského národa vôbec. V týchto intenciách pripravili svoje state aj autori tohto zborníka, v ktorom sa publikujú zásadným spôsobom - zväčša niekoľkonásobne - rozšírené a o text profesora Milana S. Duricu doplnené príspevky z nitrianskeho seminára.

Osudy predkov pohľadom súčasníka Kniha prináša pohľad na tragické udalosti, ktoré sa odohrali v Černovej 27. októbra 1907 očami mladého publicistu, miestneho rodáka. Autor zhrnul základnú faktografiu i chronológiu dejov, ktoré súviseli s prípadom a rozvinul ju o osobnú reflexiu vychádzajúcu z rodinnej a obecnej pamäte. Vznikol tak svieži moderný pohľad na historickú udalosť, ktorej význam a zmysel prerástol miestne súvislosti a stal sa jedným z míľnikov na ceste Slovákov k slobode a národnému samourčeniu, silne poznamenaný sympatickou úprimnou snahou po poznaní koreňov a hľadaní vlastnej identity. Text je doplnený cennou prílohou, obsahujúcou výber z dobových dokumentov.