PostScriptum strana 9 z 10

Tešínska kňažná Hedviga z rodu Piastovcov (1470 – 1521) bola jednou z najvplyvnejších osobností prelomu stredoveku a novoveku v Uhorskom kráľovstve. Bola manželkou uhorského palatína Štefana Zápoľského, matkou poľskej kráľovnej Barbory a neskoršieho uhorského kráľa Jána Zápoľského, a väčšinu svojho života prežila práve na území dnešného Slovenska. Kniha mapuje život a aktivity kňažnej Hedvigy v kontexte celkového spoločenského a politického diania v Uhorskom kráľovstve v období vlády Jagelovskej dynastie. Cesta rodu Zápoľských na vrchol neskorostredovekej uhorskej spoločnosti viedla aj cez mnohoraké a rozsiahle aktivity tejto neobyčajnej ženy. Členovia rodu sa v druhej polovici 15. a začiatkom 16. storočia dostali do popredia v politike, diplomacii, v cirkevnej oblasti, či v oblasti prezentácie svojej dosiahnutej moci ako mecéni. Práca je zaujímavá i tým, že odhaľuje súvislosti v slovenskej historiografii dosiaľ len málo prebádaného priestoru.

Kniha zaujme všetkých, ktorí sú otvorení pre hľadanie pravdy o svojom živote. Je totiž plná podnetných (neraz provokujúcich) myšlienok smerujúcich k najpodstatnejším otázkam človeka a tie určite stoja za našu pozornosť. Autor ponúka predovšetkým nové pohľady na jedno z najhlbších tajomstiev života: ako sa pád môže stať základom pre duchovný rast. Poukazuje pritom na nevyhnutnosť uvedomiť si špecifiká dvoch polovíc života – ak v prvej sa prirodzene a správne zameriavame na vybudovanie vlastnej identity, na presadenie sa a dosahovanie cieľov, v druhej polovici života sa musíme vydať na ďalšiu cestu, na ktorej si uvedomíme svoje nedostatky a obmedzenia, ale súčasne nachádzame širšie horizonty, nadhľad a celistvosť. O. Richard Rohr je františkánsky kňaz a autor viac ako dvadsiatich kníh preložených do mnohých jazykov. V roku 1987 založil Centrum akcie a kontemplácie v Albuquerque, New Mexico, USA. Je celosvetovo žiadaným prednášateľom o témach ako: spiritualita dospelého kresťana, Písmo ako nástroj oslobodenia, mužská spiritualita, politika a spiritualita, vzťah k prírode, františkánska spiritualita, medzináboženský dialóg. Využíva rôzne príležitosti, aby hovoril o pohľade na svet založenom na Evanjeliu, ktoré môže zmeniť život človeka.

Zámerom autorského kolektívu bolo čo najpodrobnejšie zmapovať stopy, ktoré zanechala svätoplukovská problematika v najstaršom písomníctve a v dejinnom priebehu historiografie, a to nielen slovenskej (uhorskej), ale i moravskej, českej i širšej európskej. Zostavovateľ a autor úvodných textov v knihe metodologicky zdôvodňuje aspekty skúmania svätoplukovskej legendy a zaoberá sa jej genézou a funkciami v stredovekej slovenskej i uhorskej historiografii. Ďalší autori rozšírili sledovanú tému o jej bulharské (Boris) a franské (Svätopluk Lotrinský) paralely, o rozpracovanie obrazu Svätopluka v prameňoch jednotlivých historických období. Kniha má teda potenciál oživiť odbornú diskusiu, čo možno považovať za užitočné aj vzhľadom na to, že postava Svätopluka sa stala pertraktovanou v širších spoločenských súvislostiach. Výskum svätoplukovskej problematiky možno vnímať v dvoch navzájom previazaných rovinách. Jednou je rekonštruovanie osoby historického Svätopluka I. († 894) na základe zachovaných dobových prameňov a neskorších relevantných naračných textov, ktoré sa spätne (retrospektívne) vracajú k obdobiu jeho panovania. Druhou je legenda, ktorá okolo neho vznikla – teda skúmanie postavy Svätopluka a jeho obrazu, ako sa premieta v legendách. Predmet historicky rekonštruovateľnej postavy najslávnejšieho veľkomoravského vládcu je prakticky vyčerpaný. Veľmi ťažko totiž predpokladať, že by sme v dnešnej dobe našli ešte nove nepoznane pramene k tejto problematike. Oproti tomu svätoplukovská legenda – ako sme súbor stredovekých a novovekých rozprávaní o Svätoplukovi I. pracovne nazvali – je takmer nespracovaná. Táto legenda akoby v sebe od obdobia svojho vzniku pred vyše 1120 rokmi uchovávala akési tajomstvo. A dýcha nim dodnes. Cieľom našej súbornej prace je nielen zamyslieť sa nad týmto fenoménom, a pokiaľ možno aspoň z časti poodhaliť rúšku zo záhady, prečo i dnes legendárny Svätopluk I. nadchýna a irituje zároveň. Nechceli sme teda odpovedať na klasickú otázku kritickej pozitivistickej historiografie: „Ako sa veci stali? Akým naozaj Svätopluk I. bol?“ ale: „Prečo na veci nazeráme tak, ako nazeráme?“ A pýtali sme sa aj konkrétnejšie, napríklad: „Prečo Svätopluk I. v dejinách Slovákov, Moravanov a Čechov musí, respektíve nesmie byť kráľom?“ (Z úvodu prof. Martina Homzu)

Knižka prináša štrnásť príbehov zo života – ako to býva, úsmevných i tragických – inšpirovaných vlastnými životnými zážitkami či rozprávaním priateľov i známych. V tvorivom stvárnení skutočných udalostí sa prejavuje všestranné umelecké založenie autora, povolaním architekta, ale aj jeho hlboký ľudský rozmer, vďaka čomu mohol podať pestrofarebný obraz života, ktorého spoločným menovateľom je posolstvo o chápajúcom človečenstve, zmierení a vzájomnej tolerancii. V jeho poviedkach je cítiť práve často opomínaný multikultúrny aspekt. Autor (1939) je všestranne umelecky činný – je spevákom, kresliarom, karikaturistom, príležitostným básnikom, hlavne satirických ponášok na neduhy spoločnosti – jeho karikatúry, aforizmy a mikropoviedky boli publikované v periodikách Smena či Beseda – a v neposlednom rade je výrečným poviedkárom so širokým záberom od spomienkového rozprávania až po analyticko-kritické postrehy fejtónového charakteru, ktoré rozvinul aj v tejto knihe poviedok.

Dielo podáva stručné hodnotenie niektorých aspektov tejto historickej udalosti, pričom k téme pristupuje bez jej idealizácie, čo nie je doteraz na Slovensku samozrejmosťou. Podstatnú časť knihy tvorí prehľad dokumentmi podložených skutočnosti – výsledok dlhoročného výskumu autora – ktoré publikácie o povstaní obvykle zamlčujú. Hoci práca spĺňa aj požiadavky kladené na odbornú prácu, je určená predovšetkým pre širšiu verejnosť. Podľa schémy, desaťročia intenzívne presadzovanej politickou mocou, slovenský národ v auguste 1944 povstal a hrdinsky bojoval za správne ciele, takže toto povstanie bolo slávne a prínosné pre Slovensko i pokrokové sily sveta. Preto tejto udalosti dal sa oficiálny názov Slovenské národné povstanie. Podľa tejto schémy na povstaní sa podieľal celý slovenský národ alebo aspoň jeho väčšina a jeho priami účastníci v ňom boli z vlastnej vôle. V skutočnosti väčšina slovenského národa o povstanie neprejavila záujem, zúčastnila sa ho len jeho malá časť, aj to prevažne nie z vlastnej vôle, pričom väčšina z jeho účastníkov neprejavila nadšenie do boja. Časť povstalcov spáchalo mnoho zločinov, vrátane vrážd. Aj preto povstanie nebolo slávne. Spôsobilo mnoho škôd obyvateľom Slovenska i iných krajín. (Úryvok z knihy.)

Súbor prác profesora Richarda Marsinu publikovaných v rozličných periodikách a publikáciách, ba sčasti aj doteraz nepublikovaných, je prierezom jeho vedeckej činnosti s osobitným zreteľom na problematiku dejín slovenskej historiografie a jej základné teoretické otázky. Vzhľadom na to, že zápas o vlastnú definíciu slovenskej historickej vedy prebiehal v podstate ešte prednedávnom a profesor Marsina bol jedným z jeho priamych účastníkov, majú jeho texty nie len osobitnú autenticitu, ale najmä váhu, podloženú postavením, ktoré si napriek neľahkým podmienkam druhej polovice 20. storočia v odbornom prostredí vybudoval. Je vskutku vzrušujúcim a obohacujúcim čítaním dozvedať sa, ako sa formovalo slovenské historické myslenie v minulých storočiach, či aké prekážky muselo prekonávať ešte v storočí minulom. Čitateľ teda dostáva do rúk pozoruhodný komplexný pohľad na problematiku slovenskej historiografie a teóriu slovenských dejín, pričom treba zdôrazniť, že v nezvyčajnej šírke má príležitosť oboznámiť sa s osobnosťami, ktoré v tejto oblasti pôsobili a významne ju ovplyvnili. Okrem historikov samotných knihu - venovanú vzácnym 90. narodeninám autora - určite privítajú všetci, čo sa zaujímajú o dejiny, predovšetkým študenti vysokých škôl.

Dojímavý príbeh o návratoch ku koreňom autorky žijúcej v zahraničí.

Memoáre vyslanca Slovenskej republiky pri Svätej stolici v rokoch 1939 – 1945 približujú jeden úsek slovenskej diplomatickej histórie a osvetľujú mnohé dobové udalosti a súvislosti. Ide o prácu vysokej historickej ceny, ktorej čas nijako neubral, ale skôr pridal na hodnote. Osobitne, ak je ich vydanie obohatené o štúdie popredných súčasných historikov k danej problematike a rozsiahlu dokumentografickú prílohu. Kniha má tak predpoklady osloviť odborníkov špecializujúcich sa na danú problematiku, ale aj širšiu verejnosť, keďže je napísaná čítavým žurnalistickopopisným spôsobom, v ktorom bol autor vynikajúcim majstrom.

Výber z prác profesora Matúša Kučeru umožňuje odbornému i laickému čitateľovi v kompaktnej podobe zoznámiť sa s jeho textami, ktoré sú „roztratené“ vo viacerých vedeckých časopisoch, zborníkoch a publikáciách z rôznych časových období – od počiatkov jeho vedeckej tvorby až po posledný príspevok z konferencie v roku 2011. Štúdie sú usporiadané do 4 blokov: O koncepcii slovenských dejín, Slovenská historiografia, Hospodárske a sociálne dejiny slovenského stredoveku a Slovensko-poľské vzťahy v stredoveku. Texty tohto medzinárodne uznávaného medievistu, vyznačujúce sa harmonickou symbiózou erudície a čítavosti, zásadným spôsobom prispievajú do pokladnice slovenskej národnej historiografie. Pri príležitosti 80. narodenín autora zostavil a na vydanie pripravil Martin Homza.

Pozoruhodná autobiografia podáva autentický obraz o živote v Sovietskom zväze v prvej polovici 20. storočia. Revolučné nadšenie, viera vo väčšiu spravodlivosť nového režimu, budovateľské nasadenie, sľubná kariéra inžiniera v ťažkom priemysle sa u mladého komunistu dostávajú do vážneho konfliktu s tragickými skúsenosťami z uplatňovania moci režimom –kolektivizáciou poľnohospodárstva a následným hladomorom, zneužívaním moci a násilím, čistkami a všadeprítomnou tajnou políciou, strachom, pretvárkou, nútenými prácami a gulagmi, miliónmi obetí... Zasiahnutý realitou stalinského modelu spravovania spoločnosti a motivovaný túžbou povedať svetu, čo sa deje v jeho milovanej krajine, stáva sa Viktor Kravčenko (1905 – 1966) jedným z najznámejších sovietskych prebehlíkov – v apríli 1944 opúšťa sovietsku misiu vo Washingtone a začína písať túto knihu svojho života. Vyšla pod názvom I Chose Freedom v r. 1946 v USA a preložená bola asi do 20 ďalších jazykov. V slovenčine ani češtine doteraz nevyšla.

Kniha prináša 108 spomienkových textov od pamätníkov – kolegov, priateľov a žiakov – na profesora slovenčiny a francúzštiny a známeho slovenského jazykovedca Bela Letza (1902 – 1971), ktorý pôsobil na žilinskej reálke, neskôr gymnáziu, v rokoch 1931 – 1938 a 1945 – 1955. Profesor Letz zanechal i pozoruhodné vedecké dielo, popri iných publikáciách je autorom rozsiahlej novátorskej Gramatiky slovenského jazyka. Spomienky podávajú presvedčivý a konkrétny obraz o pôsobení vtedajšieho gymnaziálneho profesora, o vzťahoch jeho študentov a kolegov k nemu, o veľkej vážnosti a náročnosti vtedajšej výučby, úcte žiakov k profesorovi, o jeho autorite a prísnosti, ale aj o jeho prívetivosti, srdečnosti a ochote pomáhať. Zo Spomienok vyžaruje atmosféra vtedajšieho gymnázia na Slovensku, pričom neopakovateľným spôsobom vystihujú genius loci žilinského gymnázia, z ktorého vyšli desiatky významných osobností.

Osudy ľudí, ktorí spoluvytvárali našu históriu. Príbeh o hľadaní a nachádzaní úspechov na tejto zemi, o ceste k bohatstvu, o jeho užívaní a o jeho rozplývaní sa. Je to príbeh o ľuďoch z mäsa a kostí, spravodlivých i náruživých, veľkorysých aj úzkostlivých, dodržujúcich princípy i hľadajúcich výhody bez ohľadu na ne. Turzovci patrili k najvýznamnejším magnátskym rodinám v strednej Európe od konca 15. do prvej štvrtiny 17. storočia a v tom čase zastávali celý rad významných spoločenských, politických a podnikateľských pozícií. Najvýznamnejší príslušník rodu Juraj Turzo sa stal uhorským palatínom (1609) a založil slovenskú luteránsku cirkev (Žilinská synoda 1610). Kniha spája beletristický a faktografický prístup k tejto širokej historickej téme.

Pútavo napísaný príbeh slovenských dejín od súčasnosti až po časy, v ktorých sa len hmlisto črtajú naše korene. Autor tento príbeh prerozprával svojím slovenským uhlom pohľadu, čo je iste podnetné, keďže interpretácia mnohých faktov bola (a čiast očne stále je) poplatná minulým mocenským a štátoprávnym pomerom. Zmyslom knihy je zamýšľať sa stále nanovo (aj pod vplyvom nových výsledkov vedeckého bádania), či mnohé nemohlo byť aj inak, ako sme si doteraz mysleli.

Kniha prináša silné osobné svedectvo o praktikách totalitnej moci pri prenasledovaní predstaviteľov katolíckej cirkvi i vzrušujúci pohľad za múry väzníc a táborov nútených prác na Slovensku. Dnešný čitateľ môže získať lepšiu predstavu o tom, čo sa dialo na Slovensku po komunistickom prevrate v roku 1948. Mons. ThDr. Anton Botek (8. 2. 1911 − 9. 2. 1992) bol významným katolíckym kňazom, ktorý sa v 40. rokoch minulého storočia vynikajúco uplatnil v novinárskej práci. Po násilnom zásahu do štruktúr katolíckej tlače bol začiatkom roku 1949 uväznený. V roku 1951 preplával cez Moravu a emigroval na Západ. Pôsobil prevažne v Ríme, ale desať rokov tiež v Kanade. Jeho vrcholným dielom je preklad celého Svätého písma s komentármi Jeruzalemskej Biblie.

Osudy predkov pohľadom súčasníka Kniha prináša pohľad na tragické udalosti, ktoré sa odohrali v Černovej 27. októbra 1907 očami mladého publicistu, miestneho rodáka. Autor zhrnul základnú faktografiu i chronológiu dejov, ktoré súviseli s prípadom a rozvinul ju o osobnú reflexiu vychádzajúcu z rodinnej a obecnej pamäte. Vznikol tak svieži moderný pohľad na historickú udalosť, ktorej význam a zmysel prerástol miestne súvislosti a stal sa jedným z míľnikov na ceste Slovákov k slobode a národnému samourčeniu, silne poznamenaný sympatickou úprimnou snahou po poznaní koreňov a hľadaní vlastnej identity. Text je doplnený cennou prílohou, obsahujúcou výber z dobových dokumentov.

Kniha o osudoch ľudí, ktorí spoluvytvárali našu históriu, spája beletristický a faktografický prístup k tejto širokej historickej téme. Príbeh o hľadaní a nachádzaní úspechov na tejto zemi, o ceste k bohatstvu, o jeho užívaní a o jeho rozplývaní sa. Je to príbeh o ľuďoch z mäsa a kostí, spravodlivých i náruživých, veľkorysých aj úzkostlivých, dodržujúcich princípy i hľadajúcich výhody bez ohľadu na ne. Turzovci patrili k najvýznamnejším magnátskym rodinám v strednej Európe od konca 15. do prvej štvrtiny 17. storočia a v tom čase zastávali celý rad významných spoločenských, politických a podnikateľských pozícií. Najvýznamnejší príslušník rodu Juraj Turzo sa stal uhorským palatínom (1609) a založil slovenskú luteránsku cirkev (Žilinská synoda 1610).