PostScriptum

Básnická zbierka o pretrvávajúcej láske, ktorá sa nekončí ani odchodom milovanej osoby do večnosti. Autor ponúka celú škálu lyrických foriem odrážajúcich spomienky na spoločný život, nostalgiu, smútok, ale aj radosť nádeje. „Túto knihu som nikdy nechcel napísať. Ale veci sa vyvinuli tak, ako sa vyvinuli... A ja som si teda sadol a začal som písať. Musel som...“ hovorí autor na margo svojej poslednej knihy, ktorá je do značnej miery iná ako všetko, čo napísal doteraz. Kniha je ilustrovaná krehkými dielami významného výtvarníka Martina Augustína a fotografiami z archívu autora. Miro Mališ (1963) doteraz publikoval dve zbierky poézie: Budeme si musieť zvyknúť (2006) a Samé dobré správy (2016). Kniha v multimediálnej forme je dostupná po načítaní QR kódu na zadnej strane obálky alebo na www.mminterregnum.sk

Knižka prináša verše naplnené veľkou poznávacou aj kompozičnou hodnotou, ktoré originálne prepájajú dve formy ľudského vedomia a ľudskej predstavivosti, z ktorých jedna sa odohráva v sne a druhá ju vedome interpretuje. Okrem takto koncipovanej intímnej lyriky autorovi nie sú cudzie ani spoločensko-kritické útvary a spoločensko-politická satira.

V ťaživej atmosfére a biednom položení sa v roku 1945 v Ríme stretávajú tri osobnosti slovenskej poézie ? „vydedenci všetkých svetov“ Rudolf Dilong, Karol Strmeň a Ján Okáľ ? a spoločne napíšu jedinečnú modernú baladu Traja slepí, ako hlboké svedectvo tých dní, keď mnohí navždy stratili svoju vlasť. Reprezentujú tak tisícky ľudí, čo nedobrovoľne opúšťajú svoju vlasť, zanechávajú všetko, stávajú sa vyhnancami a odchádzajú do exilu. Pred sebou majú viac ako neistú budúcnosť. Mnohí z nich sa späť už nikdy nevrátia. Tragika chvíle vo vyhnanstve sa kruto zvýrazňuje v závere tohto pohnutého roka ? počas vianočných sviatkov, ktoré sa tradične spájajú s obrazmi domova a rodiny. Táto nielen svojím vznikom ojedinelá básnická skladba ostala dlho v rukopise. Bezmála osemdesiat rokov bola neznáma a zabudnutá. Dnes sa predstavuje slovenským čitateľom po prvýkrát v limitovanom bibliofilskom vydaní. Sprievodnú štúdiu napísal Matúš Marcinčin.

Kniha sprístupňuje litera?rnu pamiatku 15. storočia, opisuju?cu cestu kyjevského metropolitu Izidora na Florentsky? koncil. Jej jadro predstavujú zápisky člena Izidorovho sprievodu z cesty na koncil a späť (1437 ? 1440). Suzdaľský autor v nich s detskou otvorenosťou voči svetu opisuje nemecké, talianske, chorvátske a uhorské mestá – ich stavebné, kultúrne a umelecké výdobytky. Travelóg zachytáva aj dianie na Florentskom koncile. Robí tak veľmi vecným spôsobom, bez akýchkoľvek teologických pochybností. Udalosti vo Ferrare a Florencii, ako i dôležité zastávky putovania, datuje s veľkou presnosťou, čím sa radí k faktograficky spoľahlivým, nepolemicky?m písomným pamiatkam spätým s cestou na koncil. Vzácnosť Suzdaľského travelógu spočíva v tom, že vznikal simultánne s opisovanými udalosťami – a tak je prvotným svedectvom o dianí vo Florencii. Sprievodný text knihy pozostáva z komentárov, ktoré dávajú putovanie suzdaľskej koncilovej delegácie do kontextu. Dôraz na u?sek spiatočnej cesty, ktorý viedol aj územím súčasného Slovenska, odkrýva hodnotu prameňa ako dokumentu o recepcii Florentskej únie v Slovanmi osi?dleny?ch krajoch. Suzdaľský travelóg je dôkazom o florentskej dejinnej stope, v našej súčasnej historiografii temer odviatej – napriek tušeniu, že práve Florentská únia trvalo ovplyvnila kultúrne a politické smerovanie Uhorska a založila priaznivé podhubie pre myšlienku obnovenia jednoty kresťanov. Komplexna? interpreta?cia jedinečne?ho historicke?ho prameňa, ktory? dlho zosta?val na okraji vedeckého sku?mania, predstavuje nóvum i v medzinárodnom kontexte, keďže vtedajšie udalosti ukazuje v celkom inom svetle než etablovany? historicky? narati?v, formujúci sa v zložitom procese antilatinsky?ch kompila?cii? neskoršieho da?ta.

Kolektívna monografia sa zaoberá aktuálnymi problémami z oblasti filozofickej antropológie, sociálnej filozofie a filozofie kultúry. Autori nepristupujú k týmto oblastiam ako k disjunktným množinám, naopak, uznávajú, že v mnohých ohľadoch sa prelínajú a ich vzájomný dialóg prispieva k produktívnemu riešeniu filozofických problémov. Predpokladom komplexnej odpovede na základnú antropologickú otázku Čo je človek? je zohľadnenie sociálneho a kultúrneho zakorenenia človeka. Spoločenské a kultúrne štruktúry, v ktorých človek nachádza sám seba a tvorí svoju identitu, sú tu preto ústredným predmetom skúmania. Problém človeka a ľudskosti sa vynára v rôznych podobách, pričom autori k nemu pristupujú deskriptívnym i normatívnym spôsobom. Opis dynamík sebaformácie človeka umožňuje nastoliť otázku, ktoré z nich vedú k posilneniu koordinácie jedincov a skupín, k realizácii ich potenciálu a uplatneniu princípu ľudskosti ako rovnocennosti a uznania. Reflexia miesta človeka vo svete a aktuálnych podôb ľudskosti si však vyžaduje aj analýzu negatívneho pólu ľudského spolužitia a identifikáciu faktorov, ktoré spôsobujú narušenie vzťahov. Len tak je možné navrhnúť spôsoby prekonania deštruktívnych dynamík. Synergia filozofickej antropológie, sociálnej filozofie a filozofie kultúry je charakteristická pre myslenie Františka Novosáda, ktorým sa autori inšpirujú.

Práca, ktorá vznikla na základe dlhodobého poctivého výskumu v švajčiarskych archívoch, prináša objektívnu analýzu vzťahov a záujmov, ktoré politicky a hospodársky spájali Švajčiarsko a Slovensko v predmetnom období. Po stručnom prehľade dejín Slovenska v rokoch 1918 – 1945 autor opisuje nadviazanie a prerušenie diplomatických vzťahov medzi oboma štátmi, sleduje humanitárnu intervenciu Švajčiarska v prospech perzekvovaných Židov a rozoberá dôležitosť obchodných kontaktov v štruktúre politických a diplomatických vzťahov. Napokon odpovedá, či sa obom štátom podarilo uskutočniť vlastné záujmy, a ak áno, v akej miere. Jeho závery potvrdzujú životaschopnosť samostatného Slovenska nielen ako subjektu medzinárodného práva, ale aj hodnoverného a schopného hospodárskeho partnera strategickej dôležitosti v ťažkých rokoch druhej svetovej vojny. Hoci práca bola publikovaná po nemecky v roku 1987, je nadčasová, excelentne spracovaná, obsahuje jedinečné dokumenty a vzácne informácie, ktoré sú mimoriadne dôležité pre objektívne mapovanie pretrvávajúcich bielych miest súčasných slovenských dejín. Navyše, diela, ktoré vznikli v zahraničí, v jazykovo, ideovo, kultúrne i politicky odlišnom prostredí, majú spravidla osobitý potenciál stať sa obohatením poznania o slovenských dejinách.

Denník ostatného dňa nadväzuje na už skôr vydané knihy poviedok: Denník jedného dňa (2014) a Denník ďalšieho dňa (2018). Strie¬dajú sa v nich úsmevné príbehy spracované z pod¬netov vlastných zážitkov či rozprávaní priateľov i známych, so smutnými život¬nými osudmi, ktoré sa ho, či už priamo, alebo nepriamo bytostne dotkli. Práve v tvorivom stvárňovaní skutočných uda¬lostí sa prejavuje podstata jeho renesanč¬ného talentu pestrofarebného videnia ži¬vota, a to tak v zornom uhle istej hravos¬ti, dobrej nálady až chlapskej roztopaše, ako aj v tienistých stránkach každoden-ných dní, až po samo dno tragédie člo¬veka, ale všetko so spoločným menova¬teľom chápavého človečenstva, zmiere¬nia i vzájomnej tolerancie medzi ľuďmi, národmi, rasami, čím poviedky spontán¬ne a nenásilne prezentujú aj určitú multikultúrnu dimenziu. Ide o neobyčajné denníky každodenných obyčajov...

V novej zbierke autor ponúka zo svojej aktuálnej tvorby 42 básní, ktoré sú určené skutočným milovníkom vážnej reflexívnej poézie. Sám názov zbierky básní, obsahujúci pojmy z dynamickej fyzikálnej architektúry sveta a zároveň prvok modlitby, svedčí o kozmickom nastrojení lyrika. Ide o verše renomovaného tvorcu v pokročilom veku. Čo je tu osobitné a podstatné? To, že sa reflektované personálno-individuálne vnemy vlievajú do jedného riečiska s vnemami univerzálno-kozmickými , v transcendenčnom vyústení za bránu večna. Pred neodmysliteľne čakaným prekročením onej brány zvažuje poetický subjekt jednotlivé aspekty svojej životnej skúsenosti na vážkach poetickej, totiž tvorivej obraznosti a nachádza v nich prímery vhodné na všeobecnejšiu úvahu. Je to plnohodnotná spirituálna poézia.

Monografia predstavuje doteraz najucelenejší pohľad na dielo a život, významného slovenského básnika, prekladateľa, esejistu, žurnalistu, univerzitného profesora a jednej z najvýznamnejších osobnosti slovenského exilu. Karol Strmeň (1921 – 1994) vytvoril pozoruhodne dielo, ktoré bolo na Slovensku do pádu komunizmu prakticky neznáme. Karol Strmeň vyštudoval filozofiu a slovenský jazyk na univerzite v Bratislave. Na začiatku štyridsiatych rokov 20. storočia naplno prispel k rozmachu slovenskej kultúry. Knižne mu v tom čase vyšli preklady Danteho, R. M. Rilkeho, E. A. Poea a M. Eminesca. V roku 1943 uverejnil svoj básnický debut Výžinok života a v novembri 1944 knižne publikoval báseň Testament, ktorou sa rozlúčil so Slovenskom. V roku 1947 sa usadil v Spojených štátoch amerických, kde sa vypracoval na medzinárodne uznávanú osobnosť ako univerzitný profesor francúzskej literatúry. V exile pokračoval v literárnych aktivitách najmä ako prekladateľ: zostavil jedinečnú antológiu svetovej lyriky Návštevy, knižne vydal o. i. preklady Danteho Pekla, výber z Petrarcovej poézie Vavrín, ale aj vyber z lyriky staročínskeho básnika Tu Fua Stokvetá rieka. Vrcholom jeho básnickej tvorby je zbierka Znamenie Ryby. Kniha sa končí bibliografiou knižných vydaní jeho pôvodného a prekladového diela, súpisom vybraných rukopisných fragmentov z jeho archívnej pozostalosti i výberovou bibliografiou o autorovi. Strmeňov život a dielo sú zhrnuté v stručnom chronologickom prehľade. Devízou knihy je v neposlednom rade rozsiahla obrazová príloha.

Akademický maliar Stano Dusík (6. jún 1946, Boleráz – 6. december 2019, Florencia) sa svojím dielom zapísal do dejín slovenského, ale aj európskeho a svetového umenia. Osobitnou tvorivou inšpiráciou sa mu stalo Turínske plátno (Sindone). Na ňom zobrazený odtlačok tváre Ježiša Krista výtvarne stvárnil v mnohých variáciách. Svoju reflexiu tejto jedinečnej pamiatky premietol aj do série meditatívnych esejí, ktoré v roku 1987 ocenili v talianskej literárnej súťaži. Prostredníctvom tejto knihy sa po prvýkrát dostávajú k slovenskému čitateľovi spoločne s výberom reprodukcií jeho sindologických obrazov. Spojenie výtvarnej a literárnej autorskej výpovede Stana Dusíka tak ponúka nevšedný umelecký a duchovný zážitok.

Autorka, rodáčka z Prešova, počas 36 rokov života v Rakúsku stretla mnohých cudzincov a ako emigrantku ju oslovili príbehy prisťahovalcov z Orientu, ktorí prišli často s prázdnymi rukami, no priniesli so sebou svoje tradičné zvyky a životné hodnoty. Bližšie spoznanie sa s viacerými z nich v nej vzbudilo hlbokú sympatiu k ich kultúre. Často dramatické ľudské osudy, ktoré jej vyrozprávali, sa stali podkladom k napísaniu siedmich poviedok plasticky zachytávajúcich život migrantov v starej i novej domovine so všetkým čo prináša odchod zväčša z neľahkých podmienok a potom komplikovaný proces prispôsobovania sa novému prostrediu. Dejovú pestrosť rozprávania podčiarkuje rôzny národný pôvod protagonistov poviedok - albánsky, turecký, aramejský, iracký, libanonský, perzský a sýrsky. Do textov autorka vkomponovala tiež vlastné úvahy o problematike migrácie. Knižka sa tak stala príťažlivým i obohacujúcim čítaním na voľné chvíle. Milé ilustrácie Natalie Sokolovovej, autorkinej dávnej ruskej priateľky, dotvárajú celkovo príjemný dojem z kvalitne spracovanej knihy.

Zborník je zostavený z príspevkov, ktoré odzneli na vedeckom kolokviu konanom pri príležitosti ukončenia rozsiahleho pamiatkového výskumu Kostola sv. Mikuláša v roku 2019. Architektonicko-historický, reštaurátorský a archeologický výskum sa zameral najmä na identifikáciu najstarších vývojových fáz kostola, listinne doloženého v roku 1262 a v staršej literatúre datovaného do roku 1221. V prvej etape výskumu bola v presbytériu objavená jedinečná celoplošná fresková výzdoba, dnes už zreštaurovaná. Objavené boli tiež zamurované románske okná nad emporou a vo východnej stene bočnej lode, čo potvrdilo predpoklad, že celé trojlodie bolo vystavané v románskom období. Archeológovia zasa datujú najstaršie nivelety interiérových podláh a prvý horizont pochovávania na cintoríne do obdobia 10. - 11. storočia. Prekvapujúce nové poznatky vypovedajúce o dôležitosti regionálneho centra a naznačujúce dávnu tradíciu sakrálneho miesta budú zaiste vážnym podnetom pre ďalšie odborné diskusie a interpretácie. Výskum z iniciatívy vlastníka Rímskokatolíckej cirkvi, Farnosť Bratislava - Podunajské Biskupice podporilo Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky a Fakulta architektúry a dizajnu STU v Bratislave.

Cieľom knihy je filozoficky preskúmať dynamiku vzniku a priebehu konfliktu a poukázať na to, ako môže konflikt deeskalovať na základe uvedomelého uchopenia vlastnej existencie. Kľúčovú rolu v tomto procese zohráva princíp ľudskosti. Základom reflexie sú podnety mysliteľov, ktorí pôsobili v intelektuálnych paradigmách filozofie existencie a konzervatívnej revolúcie, ako sú S. Kierkegaard, M. Buber, M. Heidegger, C. Schmitt a E. Jünger. Spoločným menovateľom ich myslenia je interpretácia existencie ako danosti a úlohy. Kniha sa zameriava na druhý moment, keď sa existencia uskutočňuje ako sebaformácia jedinca a kolektívu. Jej súčasťou je uvedomelý vzťah k nepriateľovi, pričom cieľom je prekonať konkrétne nepriateľstvo. Princíp ľudskosti vnáša do politickej sféry dôraz na antropologickú rovnocennosť účastníkov konfliktu. Vytvára základ na uplatnenie systematického obmedzenia nepriateľstva, ktoré prostredníctvom jasných rozlíšení a pravidiel predchádza degradácii protivníka a absolutizácii nepriateľstva. Existenciálna sebaformácia umožňuje jedincovi aplikovať tento princíp ako liek proti masovej propagande, ktorá diskriminuje nepriateľa. Možnosť uvedomelo si zvoliť svoju existenciu nezaniká ani v momentoch intenzívnej nivelizácie. Súčasťou takejto voľby je zakorenenie v základných existenciálnych vzťahoch a jej kľúčovým vyjadrením je ľudskosť. O autorovi Doc. Peter Šajda, PhD. (1977) pôsobí ako samostatný vedecký pracovník a vedúci Oddelenia sociálnej filozofie a filozofickej antropológie na Filozofickom ústave SAV. Venuje sa antropologickým, etickým, filozoficko-náboženským a sociálno-politickým témam vo  filozofii existencie, konzervatívnej revolúcii, neomarxizme a modernom katolicizme. Je autorom monografií Buberov spor s Kierkegaardom. O vzťahu náboženstva k etike a politike (Kalligram, 2013) a Kierkegaardovská renesancia. Filozofia, náboženstvo, politika (Premedia, 2016) a editorom kolektívnych monografií Modern and Postmodern Crises of Symbolic Structures (Brill, 2021), Kierkegaard in Context (Mercer, 2019) a Affectivity, Agency and Intersubjectivity (LHarmattan, 2012). Ako pedagóg pôsobí na Katedre filozofie Filozofickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave. Od roku 2003 spolupracuje s Výskumným centrom Sorena Kierkegaarda v Kodani, kde pôsobí ako redaktor ročenky Kierkegaard Studies Yearbook. Jeho práce vyšli v Česku, Dánsku, Holandsku, Izraeli, Kanade, Maďarsku, Mexiku, Nemecku, Poľsku, Spojenom kráľovstve, Švajčiarsku a USA. Z recenzných posudkov Monografia je pútavo osnovaná okolo vzájomného dialógu medzi zvolenými autormi filozofie existencie a konzervatívnej revolúcie. Okrem tejto línie môžeme v knihe sledovať aj druhú, rovnako zaujímavú a podnetnú líniu dialógu: odohráva sa medzi autorom knihy a jednotlivými predstaviteľmi obidvoch ideových prúdov, keď kriticky zhodnocuje ich koncepcie existencie, konfliktu a ľudskosti. Autorove postrehy považujem za mimoriadne cenné sú premyslené a nútia čitateľa k ďalšiemu uvažovaniu o témach knihy. Mgr. Michal Bizoň, PhD., Katedra etickej a občianskej výchovy, PdF UK, Bratislava Existence patří, jak autor uvádí, k stěžejním problémům filosofie a zvláště filosofie 20. století, která na ni pohlíží prizmatem autentičnosti, naplněnosti, selhání či zoufalství. Nejinak je tomu v případě filosofů či myslitelů stojících v centru zájmu knihy Kierkegaarda, Heideggera, Schmitta, Jüngera či Bubera. Těmto postavám se pak autor ve vztahu k autentické existenci věnuje v prostoru deseti kapitol, jež postupně rozplétají nepřehledné uličky osudů a změn důrazů zmíněných komentátorů proměn moderní doby. Mgr. Petr Slováček, PhD., Ústav pedagogických a psychologických věd, FVP SU, Opava OBSAH 1. Premeny pojmu existencia. Od Kierkegaarda k Schmittovi 2. Podoby existencie. Heideggerova interpretácia Kierkegaarda 3. Má zmysel milovať nepriateľa? Konfrontácia Kierkegaarda so Schmittom 4. Proti strate jedinca a oddelenej politike. O Buberovej kritike Schmitta 5. Obmedzenie nepriateľstva ako vých

Eva s dcérou Terezkou sa po siedmich rokoch vracia z Bra¬tislavy do Nitry, potom ako nie príliš vydarené manželstvo ukončila samovražda manžela. Okrem Evy však do mes¬ta prichádza aj neznámy vrah, ktorý spustí sériu vrážd. A práve Terezka a jej kamarát Geňo sa postavia vrahovi do cesty. Historická detektívka, ktorej dej autor zasadil do priebehu veľkolepých Pribinových slávností v auguste 1933, pútavo opisuje spoločenskú a sociálnu situáciu v Nitre po sveto¬vej hospodárskej kríze. Autor zároveň približuje dva pro¬tichodné svety: jeden predstavuje trucujúca, panovačná, ale veľmi bystrá a vnímavá 6-ročná Terezka, vyrastajúca v blahobyte a dostatku, zatiaľ čo druhý svet predstavuje najdúch, 14-ročný Eugen (Geňo), vyrastajúci u kočovných Olašských Rómov. Eugen je výnimočný matematický ta¬lent a jeho logické myslenie chcú žandári využiť pri odha¬lení vraha.

Knižka Zrodená z hmly je autorkiným literárnym debutom, ktorého pôvod treba hľadať v poviedkach ukrytých v popísaných zošitoch na dne zásuvky. Desať poviedok pretkaných pohľadom a ideálmi mladej duše podáva obraz o hľadaní, nachádzaní a o ceste, ktorá dáva tej hmlistej krajine meno život. Mária Letzová (1998) má rada jarné lístie, východy slnka, modré nebo, spev sýkorky, kávu z automatu, dlhé prechádzky, cesty vlakom, Bachove prelúdiá a van Goghove kosatce, a v podstate všetko krásne, do čoho kedy vtlačil svoju stopu človek. ,,Jednotlivé poviedky sú ako kukly priadky morušovej, vnútri vystlané kilometrami hodvábu, sú to kukly zo slov, kukly premeny. Kukly, z ktorých vyletia motýle v podobe riešenia, zmierenia, omilostenia či vyslobodenia.,, (Dana Podracká)