Sofa strana 4 z 5

Autori traja francúzski lekári a výskumníci v oblasti klinickej medicíny napísali knihu o vírusových hepatitídach. Vo Francúzsku pribúda každoročne desať až dvadsaťtisíc nových pacientov. Na Slovensku sa odhaduje, že chronickou infekciou týmito ví rusmi je postihnutých niekoľko desiatok tisíc ľudí. Približne u štvrtiny z nich skôr alebo neskôr dôjde k poruchám pečeňových funkcií, ktoré môžu vyústiť do cirhózy pečene, často s fatálnymi následkami. Mnohé zostávajú nepoznané, keďže prebiehajú nep ozorovane a zákerne. Publikácia chce prispieť k rozšíreniu našich vedomostí o vírusových zápaloch pečene a o ich prevencii, ktorou je dodržiavanie zásad hygieny a vyhýbanie sa rizikovým faktorom prenosu infekcii.

O cnostiach sa už nehovorí. To však neznamená, že ich nepotrebujeme, alebo že máme právo sa ich vzdať. Podľa Spinozu je lepšie učiť sa cnostiam ako odsudzovať neresti; radosť je lepšia ako smútok, obdiv je lepší ako pohŕdanie, dobrý príklad silnejší ako ostýchavosť. Toto nemajú byť lekcie z morálky, mala by to byť pomoc každému, kto sa usiluje nájsť v sebe učiteľa a sudcu seba samého. Prečo? Aby sme boli ľudskejší, silnejší a láskavejší. Cnosť je sila, výnimočná vlastnosť, je to potreba. Cnost i sú naše stelesnené morálne hodnoty, ktoré, ak chceme a môžeme, prežívame v konaní, sú vždy jedinečné, ako každý z nás, vždy ich je veľa ako slabostí, proti ktorým bojujú a naprávajú ich. Dobro samo osebe nejestvuje, dobro treba konať: cnosti sú vyk onané dobro. Práve cnosti ma zaujímajú, všímam si ich, analyzujem ich: od zdvorilosti až k láske. 18 kapitol o cnostiach, ktorých sa nám nedostáva (no nie celkom, veď ako inak by sme mohli o nich premýšľať?), o cnostiach, ktoré nás kultivujú.

Sú ľudia, ktorí tvrdia, že jestvujeme len v myslení ľudí, volajú sa filozofi. Čím by boli ľudia bez všetkého? Ničím ani by neexistovali, lenže čím by bolo všetko bez človeka? Nik by nevedel nič o tom povedať, pretože len ľudia môžu hovoriť pre tých čo radi premýšľajú, je tu trochu filozofie, mnohé z dejín človeka a niekoľko úvah o budúcnosti. Krátke dejiny všetkého napísal súčasný úspešný autor mnohých kníh, súčasný francúzsky filozof Jean dOrmesson.RECENZIAKNIŽNÁ REVUE č. 19, 13. 9. 2000 Krátke dejiny všetkéhoNevie sa, čo bolo na začiatku a čo bude na konci. Každý však vie, že bol začiatok a že bude i koniec. Takto lapidárne by sa možno dal vyjadriť obsah knihy Takmer nič o takmer všetkom francúzskeho spisovateľa, ktorý bol u nás do siaľ neznámym autorom, hoci má na konte poldruha desiatky kníh, a to nie hocijakých. Preto azda nebude neužitočné pripomenúť, že tento gróf, pôvodnou orientáciou filozof, neskôr diplomat, námestník generálneho sekretára Medzinárodnej rady pre filozof iu UNESCO a riaditeľ denníka Figaro, si už svojím prvým románom Láska je radosť (1956) získal takú autoritu, že sa ako tridsaťročný vo Francúzsku stal "nesmrteľným", keď ho zvolili za člena Francúzskej akadémie. Kým vo Francúzsku jeho knihy fascinova li, u nás sa pre ne nenašiel vydavateľ ani prekladateľ. Ktovie prečo, keď sa našli pre menej významných... Azda pre autorovu brilantnú kariéru, azda pre ich ľahkosť, azda pre ich nezaraditeľnosť. V každom prípade, d'Omessonova citovosť i jeho rafinov aná ironická duchaplnosť, jeho brilantné narábanie s tradičnou formou a opatrný vzťah k modernistickým izmom, ale aj múdra rozhľadenosť v metafyzike i sociológii, by boli slovenskej próze dozaista dobrou a užitočnou inšpiráciou. Dnes sa vydanie jeho prvého prekladu na Slovensku isto zaobíde bez fanfár, ale sotva môže nepotešiť aspoň tú hŕstku dychtivých čitateľov, čo zostali verní dobrému vkusu a čo neprestali veriť mágii slova a vzdelanému rozprávačstvu. V d'Ormessonovom prípade ide totiž nao zaj najmä o mágiu slova a čarovné rozprávačstvo. Lebo keď sa spisovateľ pustí do knihy, ktorú nazve románom alebo Príbehom o veľkom tresku alebo Krátkymi dejinami všetkého, musí mať v talóne bezpodmienečne o čosi viac ako myšlienku, ak má jeho pokus zaujať prefilozofované publikum či širší okruh čitateľstva, ktoré na blúdenie jemnými labyrintmi súčasnej filozofie nemá jednoducho nervy. D'Ormesson nazve svoj opus románom a čitateľa neprestáva udivovať, že sa dal strhnúť esejistickým rozprávaním, v ktorom vystupujú dôverne známe moralistické či filozofické kategórie (bytie, zlo, čas, Boh, hmota, zákon, tajomstvo, myslenie, reč, láska, sloboda, viera, nádej a pod.) ako postavy a že ho neoslovujú svojím dramatickým konaním ani skepsou a toporno sťou, ale naopak - iba radosťou a ľahkosťou. A prekvapený čitateľ si vtedy nevdojak spomenie na neveľmi presné kritické kvalifikácie o tomto autorovi, ktoré mu prisudzovali čaro vyžarujúce zo zvláštnej kombinácie slasti z písania a takmer exaktnej an alýzy, zo štýlovo čistej, elegantnej a jasnej tematizácie spoločenskej ilúzie a diskrétnej sociologickej sondy. Francúzski kritici majú pravdu: Takmer nič o takmer všetkom je bravúrne zvládnutá zložitosť, prestretá na zlatých podnosoch číreho rozpráv ačstva. A hoci ide o filozofiu o takmer všetkom, nedozviete sa nič, čo by neskôr komplikovalo vaše takmer nič, ktoré viete o svete, o jeho dejinách i budúcnosti. Chapeau! ako hovoria Francúzi. Klobúk dolu! Veď dejiny človeku už napodsúvali toľko hoto vých právd, že by akiste zdivel, keby ich mal len zrátať. D'Ormesson nič nepodsúva, nič nezratúva, len rozpráva a vie. "Vyhrali ste obrovskú výhru. Ste človek." Alebo: "Sláva mi! Sláva človeku!" Pravdaže, chvíľami sa môže zdať, že toto vlastníctvo čl ovečenstva autor trochu preceňuje a nadnáša nad veci, ktoré nie sú vlastníctvom človeka, ale je priam úchvatné, ako vie vykorčuľovať zo všetkých zjednodušení a obísť slepé uličky definitívneho poznania, z ktorých - ako neraz ukázali dejiny myslenia -

(LES MYSTÉRES DE JERUSALEM) Dej vzrušujúceho a napínavého románu sa odohráva v New Yorku, Paríži, Moskve a samozrejme, v svätom meste Jeruzaleme. Striedajú sa v ňom láska a nenávisť, túžba odhaliť pravdu a chamtivosť, česť a podlosť, učenosť a pomsta, fikcia a skutočnosť. Je o hľadaní rukopisu spred dvoch tisícročí mafiánmi aj vedcami, Židmi aj Arabmi. Rukopis totiž môže osvetliť záhadu, prečo Jeruzalem? Prečo sa Hospodin rozhodol usídliť práve v tomto meste?

Esej Daniela Pennaca Ako román (Comme un roman), ktorá vyšla roku 1992 vo vydavateľstve Gallimard, sa stala knihou roka. Hneď ako sa zjavila v kníhkupectvách, predalo sa vyše 20 000 výtlačkov. O tri týždne - po televíznom vystúpení Daniela Pennaca - záujem čitateľov závratne vzrástol z 53 000 až na 200 000 predaných kníh za necelý rok. Esej Ako román sa číta na jeden dúšok ako veľmi dobre napísaný román, vyžaruje z nej radosť z čítania a láska k literatúre - nie však patetická ako k nejakému b ožstvu, ale celkom obyčajná, pravá, bez ktorej sa nezaobídete. Pennac vie byť zhovievavý aj voči menej sčítaným, nezúfa nad dnešnou mládežou, skôr sa usiluje nenásilne (ako naozaj dobrý pedagóg) vzbudiť v mladých lásku ku knihám a verí, že sa k nim v rátia ako smädní po úpale z audiovizuálneho ožiarenia k prameňu s čistou vodou. Podľa úspechu, ktorý esej získala, predsa len ostáva nádej. Práva čitateľa Právo nečítať Právo preskakovať strany Právo nedočítať knihu Právo znovu si ju prečítať Právo čítať čokoľvek Právo na bovarizmus Právo čítať kdekoľvek Právo paberkovať Právo čítať nahlas Právo mlčať Z recenzií: ...Jeho kniha by sa dala nazvať anatómiou čítania, tak svedomite si všíma každého detailu, ktorý s touto činnosťou súvisí. Lebo čít anie je pre neho činnosť, síce dobrovoľná, ale pre život nevyhnutná. ... (Jozef Bžoch, Práca 7. januára 2000) ...O dobrodružstvách zažívaných pri prvom stretnutí s knižkou, ale aj o tom, prečo ich poézia a čaro z mnohých z nás veľmi rýchlo vyprchajú , prečo dieťa postupne stráca radosť z čítania a prečo sa z nadšených čitateľov stávajú (dočasní alebo aj dlhodobí) nečitatelia hovorí esej Ako román. ... (Etela Farkašová, Knižná revue 19. januára 2000)

Citlivý příběh, zmatený až chorobný, celý jako by zpomalený. Bezejmenný vypravěč stále znovu skládá a rozkládá, chvílemi s úzkostí, chvílemi lhostejně, pravděpodobný konec své lásky k Marii. Kromě tohoto páru hraje významnou roli v románu i Tokio, obrovské město ponořené do noci, ozářené tisíci světel.

Tragický príbeh Ráchel, ktorá rozpráva svoj príbeh o láske, cite a odvrhnutí. Ona a Nathan sa po prvý raz videli a zaľúbili v deň svojej svadby. Žijú v jednej zo štvrtí Jeruzalema a ich život je prísne riadený náboženskými rituálmi. On študuje ta lmud a ona pracuje, aby mu pomohla. Ani po desiatich rokoch nemajú deti a to ovplyvní aj ich manželstvo. Dráma tejto ženy usilujúcej sa o revoltu, nenechá ľahostajným ani jedného čitateľa.

S výučbou vednej disciplíny, ktorá skúma a analyzuje politický život spoločnosti - politológie sa začalo na Ekonomickej univerzite v Bratislave v školskom roku 1990/91. Jej zavedenie do výučby ako povinne voliteľného predmetu by malo prispieť k vý chove kompetentných inžinierov ekonómie, ktorí budú vo svojej praxi vedieť kvalifikovane vstupovať do vzťahov s politickými inštitúciami, rôznymi záujmovými skupinami, riešiť závažné problémy,...

S výučbou vednej disciplíny, ktorá skúma a analyzuje politický život spoločnosti - politológie sa začalo na Ekonomickej univerzite v Bratislave v školskom roku 1990/91. Jej zavedenie do výučby ako povinne voliteľného predmetu by malo prispieť k vý chove kompetentných inžinierov ekonómie, ktorí budú vo svojej praxi vedieť kvalifikovane vstupovať do vzťahov s politickými inštitúciami, rôznymi záujmovými skupinami, riešiť závažné problémy,...

Francúzska historička Annette Wieviorka pracuje v Národnom centre vedeckého výskumu. Skúma dejiny šoa, obdobie druhej svetovej vojny a dejiny židov v 20. storočí. Vo svojej knihe Deťom o Osvienčime sa formou odpovedí na otázky svojej trinásťročnej dcéry pokúša osvetliť „najtemnejšiu udalosť v dejinách 20.storočia“ — Osvienčim.

Kniha Rytmus života patrí k najnovším spomedzi ostatných, čo vyšli z pera významného francúzskeho sociológa Michela Maffesoliho, profesora Univerzity Reného Descartesa.

Kniha je zostavená z príspevkov, ktoré odzneli na vedeckom seminári k 100. výročiu narodenia P.F.Lazarsfelda.Seminár usporiadala Katedra sociológie Filozofickej fakulty UK v Bratislave v spolupráci so Slovenskou sociologickou spoločnosťou pri SAV.Ambíciou účastníkov seminára nebol ani pokus o odkrytie zásadne nových, akoby prevratných pohľadov.V prípade L.F.Lazarsfelda a jeho koncepcie nepatrí to už nie je principiálne možné.Je treba však upozorniť na to, že P.F.Lazarsfeldova koncepcia nepatrí len do histórie, ale stále ponúka viaceré netriviálne inšpirácie.