Thetis

Fritz Leiber – americký spisovateľ vedecko-fantastickej literatúry, ocenený veľkým množstvom cien za svoje diela. Je život bežného úradníka bezpečný a pokojný? Mohol by byť, pokiaľ nevybočí zo schémy určenej pre neho. Ale čo sa stane, keď z nej náhodou vybočí? Nuž, potom sa dá do činnosti akýsi mechanizmus, ako aj v románe Všetci ste sami. Novela Žiadna veľká mágia a noveleta Pokoj, lebo inak! sú príbehmi z cyklu Vojna pre zmenu a voľne nadväzujú na román Skvelé časy. Dielo Žiadna veľká mágia získalo nomináciu na cenu Hugo v kategórii najlepší román za rok 1964 a nomináciu v kategórii najlepšia krátka próza za rok 1964. Objavujú sa v ňom postavy zo Skvelých časov, teraz sú z nich herci divadelného súboru, ale akéhosi zvláštneho súboru, a niekedy si spomenúť na staré časy je skoro nemožné. Bývať v tichom, pokojnom, elegantnom sídlisku nemusí byť vždy víťazstvo, najmä keď sa stane stredobodom záujmu čohosi neznámeho ako v novelete Pokoj, lebo inak!

Fritz Leiber – americký spisovateľ vedecko-fantastickej literatúry, ocenený veľkým množstvom cien za svoje diela. Niekde mimo priestor a čas existujú Skvelé časy, systém základní, z ktorých sa vedie Vojna pre zmenu. Jednou z takých základní je Miesto, regeneračná stanica, na ktorej pracujú zabávači, aby pomáhali regenerovať mysle a telá vojakom vyčerpaným dlhou a krutou vojnou. Zdá sa, že všetko funguje presne tak, ako má. No keď vstúpia traja husári, všetko sa začne zamotávať, a čoraz viac. Dielo Skvelé časy získalo 1. miesto ceny Hugo v kategórii najlepší román za rok 1958. Novela Noc dlhých nožov je príbehom po Poslednej vojne. Svet sa veľmi zmenil, rozsiahle územie Oblasti smrti v Amerike je pokryté rádioaktívnym prachom, ale existuje v nej život. Potulujú sa po nej Smrtonosi, ľudia, ktorých zvyky a hodnoty sú úplne iné ako kedysi. Ich hlavnou starosťou je neustály boj o prežitie a od prirodzenosti sú ovládaní dvomi pudmi – sexuálnym a vražedným. Niekedy sa aj tie najpokojnejšie chvíle môžu odrazu zmeniť na noc dlhých nožov.

Flavios Arrianos sa narodil v Bitýnii v meste Nikomedia pri pobreží Propontidy. Pochádzal z urodzeného rodu a vykonával rôzne verejné funkcie. Neskôr prišiel do Atén, kde mu bolo udelené občianstvo. Tam sa začal venovať literárnej činnosti, vo svojich spisoch sa zaoberal rôznymi spoločenskými témami. Jeho najznámejším dielom je Výprava Alexandra Veľkého zameraná na obdobie Alexandrovho života od nástupu k moci až po jeho smrť. Zachytáva všetky dôležité udalosti, ktoré nastali od prvých ťažkostí po smrti jeho otca Filippa II. Makedónskeho, popisuje najvýznamnejšie skutky počas celej výpravy. Arrianovo dielo o Alexandrovi Veľkom je pokladané za najlepšie zdokumentované po stránke historickej a tvorí objektívny pohľad na život a výpravu Alexandra Veľkého. Knihy I. – IV. popisujú udalosti od prevzatia moci Alexandrom Veľkým po smrti jeho otca, prvé vzbury s tým súvisiace, odchod do Ázie, významné bitky pri Graniku, Isse, Gaugamelách, postupný prechod rôznymi krajinami, prevzatie moci nad celou Perzskou ríšou, postup do najvzdialenejších jej končín, Baktrie a Sogdiany. IV. kniha končí príchodom do Indie a postupom až k rieke Indus.

Olaf Stapledon – britský spisovateľ vedecko-fantastickej literatúry, ocenený za viaceré diela. V románe Sírius podáva príbeh psa, ktorého stvoril jeho pán pri experimentoch so zvieratami. Sírius je pes s ľudskou mysľou, ale zostali mu aj pudy psa. Preto by chcel byť aj človekom, aj psom alebo niečo medzi tým, no takým je na svete iba on sám. Dielo Sírius získalo 2. miesto ceny Retro Hugo v roku 2020 v kategórii najlepší román za rok 1945.

Olaf Stapledon – britský spisovateľ vedecko-fantastickej literatúry, ocenený za viaceré diela. V románe Temnota a svetlo podáva príbeh človeka, ktorý mohol nahliadnuť do budúcnosti ľudstva. V určitom čase sa budúcnosť rozdelí na dva samostatné prúdy, ktoré sú navzájom nezávislé a rozdielne, a plynú súbežne popri sebe. V jednom prúde budúcnosti vládne vôľa pre temnotu a v druhom vôľa pre svetlo. A tak sa osudy ľudstva v oboch prúdoch odvíjajú rozdielne. Dielo Temnota a svetlo získalo 3. miesto ceny Retro Hugo v roku 2018 v kategórii najlepší román za rok 1943.

Titus Livius (59 pred Kr. – 17 po Kr.) Titus Livius sa narodil v Pataviu, v mladosti študoval filozofiu a rétoriku, ktorú neskôr aj vyučoval. Po príchode do Ríma za vlády Augusta, prvého rímskeho cisára, sa upriamil na históriu a začal spisovať rímske dejiny od najstarších čias. V Ríme si našiel mnoho priateľov, ktorí ho v jeho zámere podporovali a spriatelil sa aj so samotným Augustom. Dejinám Rimanov od založenia mesta (Ad Urbe condita) venoval celú životnú energiu a pracoval na nich až do svojej smrti. Livius sa hneď od počiatku presadil medzi čitateľmi a poslucháčmi svojím štýlom a jeho dielo sa predčítalo na početných schôdzkach. Dejiny spisoval systematicky od najstarších čias až do svojej prítomnosti a do konca života stihol napísať 142 kníh, pričom posledná z nich končila udalosťami z roku 9 pred Kr. Livius sa rozhodol dejiny spisovať pútavým spôsobom, a ako znalcovi rétoriky sa mu to podarilo. Snažil sa vžívať do historických udalostí a osobností a podávať o ich konaní čo najvýstižnejší popis, tak akoby ich oživoval a vdychoval im život, a svojím spisovateľským umením ich kriesil a robil nesmrteľnými. Liviove dejiny majú plynulý dej a autor ich spestroval rôznymi príbehmi o výnimočných skutkoch mnohých osobností. Livius zhrnul do svojich Dejín všetky najvýznamnejšie udalosti najstaršej rímskej histórie až do jeho súčasnosti. Stal sa najvýznamnejším dejepiscom svojej doby a väčšina diel starších dejepiscov pre obľubu jeho Dejín upadla do zabudnutia. Z Liviovho diela neskôr čerpali mnohí ďalší spisovatelia. A hoci sa nezachovalo celé, dodnes je cenným zdrojom poznania najstaršej rímskej histórie. Knihy XVII – XX sa zaoberajú udalosťami v rozmedzí rokov 260 – 219 pred Kr. Opisujú udalosti prvej púnskej vojny, boje na Sardínii a Korzike, vojny s predalpskými Galmi a Ligúrmi a vojenské výpravy v Ilýrii a Histrii.

Titus Livius sa narodil v Pataviu, v mladosti študoval filozofiu a rétoriku, ktorú neskôr aj vyučoval. Po príchode do Ríma za vlády Augusta, prvého rímskeho cisára, sa upriamil na históriu a začal spisovať rímske dejiny od najstarších čias. V Ríme si našiel mnoho priateľov, ktorí ho v jeho zámere podporovali a spriatelil sa aj so samotným Augustom. Dejinám Rimanov od založenia mesta (Ad Urbe condita) venoval celú životnú energiu a pracoval na nich až do svojej smrti. Livius sa hneď od počiatku presadil medzi čitateľmi a poslucháčmi svojím štýlom a jeho dielo sa predčítalo na početných schôdzkach. Dejiny spisoval systematicky od najstarších čias až do svojej prítomnosti a do konca života stihol napísať 142 kníh, pričom posledná z nich končila udalosťami z roku 9 pred Kr. Livius sa rozhodol dejiny spisovať pútavým spôsobom, a ako znalcovi rétoriky sa mu to podarilo. Snažil sa vžívať do historických udalostí a osobností a podávať o ich konaní čo najvýstižnejší popis, tak akoby ich oživoval a vdychoval im život, a svojím spisovateľským umením ich kriesil a robil nesmrteľnými. Liviove dejiny majú plynulý dej a autor ich spestroval rôznymi príbehmi o výnimočných skutkoch mnohých osobností. Livius zhrnul do svojich Dejín všetky najvýznamnejšie udalosti najstaršej rímskej histórie až do jeho súčasnosti. Stal sa najvýznamnejším dejepiscom svojej doby a väčšina diel starších dejepiscov pre obľubu jeho Dejín upadla do zabudnutia. Z Liviovho diela neskôr čerpali mnohí ďalší spisovatelia. A hoci sa nezachovalo celé, dodnes je cenným zdrojom poznania najstaršej rímskej histórie. Knihy XI – XVI sa zaoberajú udalosťami v rozmedzí rokov 292 – 261 pred Kr. Opisujú postupné dokončenie podrobenia národov obývajúcich oblasti Itálie od Etrúrie až po juh ohraničený morami a Sicíliou pod zvrchovanú moc Rimanov, ďalej Pyrrhovu vojenskú výpravu do Itálie a na Sicíliu a tiež vznik prvej púnskej vojny a jej prvú fázu.

Veľkú časť svojho bádania venoval Aristoteles oblasti prírody a prírodných javov. Preskúmal množstvo živočíchov a rastlín, pričom sa usiloval o ich triedenie, a tiež sa zamýšľal nad podstatou ich existencie a vo všeobecnosti nad princípmi fungovania života. Na základe svojich znalostí a skúseností sa podujal preskúmať najvyššiu podstatu, ktorá vytvára základ akejkoľvek existencie života. Toto skúmanie spracoval najmä v spise O duši a v Malých spisoch o prírode. Aristoteles vyjadruje skúmanie a objasňovanie predstáv o duši a ďalších častiach postupne a pomerne zrozumiteľne, snaží sa príkladmi vysvetľovať zložitejšie záležitosti tak, aby došlo k správnemu pochopeniu veci. Snaží sa pridržiavať možností, ktoré človek má od prirodzenosti na objasňovanie zložitosti problémov, a neskĺzava do nejakej mystiky a nadprirodzenosti. V spise O duši uvádza názory o duši starších filozofov, definuje dušu a jej časti a veľkú pozornosť venuje vnímaniu, mysleniu a procesom súvisiacim s činnosťou duše. Bádanie uvedené v spise O duši vhodne dopĺňajú Malé spisy o prírode, v ktorých sú spracované špecifické témy v ôsmich knihách O vnímaní a vnímateľnom, O pamäti a spomínaní, O spánku a bdení, O snoch, O veštení v spánku, O dlhosti a krátkosti života, O mladosti a starobe a o živote a smrti, O dýchaní. V dielach O duši a Malých spisoch o prírode si čitateľ môže vytvoriť zrozumiteľný obraz o antickom filozofickom pohľade na dušu, teda akým spôsobom chápali dušu starší myslitelia až do Aristotelových čias, resp. ešte aj dlhšie po Aristotelovi. Súčasťou publikácie sú aj štúdie Petra Kuklicu a Ivana Janeka Bohovia, duša a svet v učení milétskych filozofov prírody a Aristoteles a živé bytosti.

Titus Livius sa narodil v Pataviu, v mladosti študoval filozofiu a rétoriku, ktorú neskôr aj vyučoval. Po príchode do Ríma za vlády Augusta, prvého rímskeho cisára, sa upriamil na históriu a začal spisovať rímske dejiny od najstarších čias. V Ríme si našiel mnoho priateľov, ktorí ho v jeho zámere podporovali a spriatelil sa aj so samotným Augustom. Dejinám Rimanov od založenia mesta (Ad Urbe condita) venoval celú životnú energiu a pracoval na nich až do svojej smrti. Livius sa hneď od počiatku presadil medzi čitateľmi a poslucháčmi svojím štýlom a jeho dielo sa predčítalo na početných schôdzkach. Dejiny spisoval systematicky od najstarších čias až do svojej prítomnosti a do konca života stihol napísať 142 kníh, pričom posledná z nich končila udalosťami z roku 9 pred Kr. Livius sa rozhodol dejiny spisovať pútavým spôsobom, a ako znalcovi rétoriky sa mu to podarilo. Snažil sa vžívať do historických udalostí a osobností a podávať o ich konaní čo najvýstižnejší popis, tak akoby ich oživoval a vdychoval im život, a svojím spisovateľským umením ich kriesil a robil nesmrteľnými. Liviove dejiny majú plynulý dej a autor ich spestroval rôznymi príbehmi o výnimočných skutkoch mnohých osobností. Livius zhrnul do svojich Dejín všetky najvýznamnejšie udalosti najstaršej rímskej histórie až do jeho súčasnosti. Stal sa najvýznamnejším dejepiscom svojej doby a väčšina diel starších dejepiscov pre obľubu jeho Dejín upadla do zabudnutia. Z Liviovho diela neskôr čerpali mnohí ďalší spisovatelia. A hoci sa nezachovalo celé, dodnes je cenným zdrojom poznania najstaršej rímskej histórie. Ôsma kniha začína udalosťami roku 341 pred Kr. Autor sa v nej zaoberá vzburami Latinov a iných národov proti Rimanom, vojnovým sporom so Samnitmi a jeho zosilnením, zmieňuje sa o vojne Alexandra z Epiru v Itálii. V šiestej knihe Livius opisuje vojnový úspech Samnitov ukončený caudinským mierom, pokračovanie vojny Rimanov proti Samnitom, vznik vojny v Etrúrii a vytvorenie spojenectva medzi Samnitmi, Etruskami a Umbrami. Tiež v tejto knihe uvádza vlastnú úvahu o rímskom národe, o Alexandrovi Veľkom a Makedóncoch. Siedma kniha sa zaoberá vojenskými výpravami Rimanov do Umbrie, Etrúrie a Samnia, novými zákonmi o počte kňazov a práve odvolania, uvádza, akú zohrali úlohu sporné veštecké znamenia vo vojne so Samnitmi a ukončenie vojen v Samniu a Etrúrii. Siedma kniha končí udalosťami na začiatku roku 292 pred Kr.

Titus Livius sa narodil v Pataviu, v mladosti študoval filozofiu a rétoriku, ktorú neskôr aj vyučoval. Po príchode do Ríma za vlády Augusta, prvého rímskeho cisára, sa upriamil na históriu a začal spisovať rímske dejiny od najstarších čias. V Ríme si našiel mnoho priateľov, ktorí ho v jeho zámere podporovali a spriatelil sa aj so samotným Augustom. Dejinám Rimanov od založenia mesta (Ad Urbe condita) venoval celú životnú energiu a pracoval na nich až do svojej smrti. Livius sa hneď od počiatku presadil medzi čitateľmi a poslucháčmi svojím štýlom a jeho dielo sa predčítalo na početných schôdzkach. Dejiny spisoval systematicky od najstarších čias až do svojej prítomnosti a do konca života stihol napísať 142 kníh, pričom posledná z nich končila udalosťami z roku 9 pred Kr. Livius sa rozhodol dejiny spisovať pútavým spôsobom, a ako znalcovi rétoriky sa mu to podarilo. Snažil sa vžívať do historických udalostí a osobností a podávať o ich konaní čo najvýstižnejší popis, tak akoby ich oživoval a vdychoval im život, a svojím spisovateľským umením ich kriesil a robil nesmrteľnými. Liviove dejiny majú plynulý dej a autor ich spestroval rôznymi príbehmi o výnimočných skutkoch mnohých osobností. Livius zhrnul do svojich Dejín všetky najvýznamnejšie udalosti najstaršej rímskej histórie až do jeho súčasnosti. Stal sa najvýznamnejším dejepiscom svojej doby a väčšina diel starších dejepiscov pre obľubu jeho Dejín upadla do zabudnutia. Z Liviovho diela neskôr čerpali mnohí ďalší spisovatelia. A hoci sa nezachovalo celé, dodnes je cenným zdrojom poznania najstaršej rímskej histórie. Udalosťami roku 403 pred Kr začína piata kniha. Autor v nej popisuje obliehanie a dobytie Veií, ďalšie vojny v Etrúrii, prechod Galov do Itálie, bitky Rimanov s Galmi a dobytie Ríma. V šiestej knihe sa Livius zaoberá obnovou Ríma, vojenskými výpravami proti Volscom a Aequom, vzburou Marca Manlia, odbojom a odpadnutím rímskych kolónií a spojencov, novými zákonmi o voľbe konzulov a o obmedzení držby ornej pôdy. Siedma kniha sa zaoberá vznikom nových úradov, pretúry a edility, prvými divadelnými hrami v Ríme, ťažkými vojnami s Galmi a Grékmi, aktivitami Rimanov v Kampánii so snahou získať nad ňou zvrchovanú moc, počiatkami vyčerpávajúcej vojny so Samnitmi, a taktiež mnohými ďalšími vojnovými výpravami. Siedma kniha končí udalosťami roku 342 pred Kr.

Nikolaj Albertovič Kun, vynikajúci ruský historik a spisovateľ, absolvent Moskovskej univerzity, sa vo významnej miere zaoberal dejinami a umením antického Grécka a Ríma. Pôsobil najmä na univerzitách v Moskve, na ktorých získal titul profesora histórie a profesora spoločenských vied. Okrem iného sa podieľal na tvorbe a spracovaní význačných historických a encyklopedických diel. Jeho najznámejším dielom sú Legendy a mýty starého Grécka, ktoré sa ihneď po prvom vydaní v roku 1914 stali  medzi čitateľmi veľmi obľúbenými a pretrváva o ne neustály záujem. Kun vo svojej knihe zrozumiteľným a súvislým spôsobom uvádza všetky najvýznamnejšie príbehy o bohoch a hrdinoch starobylého Grécka, ktoré sa odohrávali v najstarších známych časoch. V jeho príbehoch sú obsiahnuté údaje z eposov, historických spisov, drám a básní, ktoré autor systematicky zoradil a prerozprával prozaickou formou. Spis Kun rozčlenil do dvoch základných častí Bohovia a héroovia, Starogrécky epos. V druhej časti uvádza príbehy o udalostiach zaznamenaných v najvýznamnejších eposoch, o plavbe a údeloch Argonautov, o vzniku a priebehu trójskej vojny, o strastiplnom putovaní Odyssea po skončení trójskej vojny, o osudoch hlavného veliteľa Grékov pri Tróji Agamemnona a jeho syna Oresta, o Oidipovi a Antigone v Tébach. Popri nich v Kunových Legendách a mýtoch nechýbajú Iason, Medeia, Helena, Paris, Menelaos, Peleus, Thetis, Achilleus, Hektor, Patroklos, Penelopa, Telemachos, Alkmaion a mnoho iných.

Titus Livius sa narodil v Pataviu, v mladosti študoval filozofiu a rétoriku, ktorú neskôr aj vyučoval. Po príchode do Ríma za vlády Augusta, prvého rímskeho cisára, sa upriamil na históriu a začal spisovať rímske dejiny od najstarších čias. V Ríme si našiel mnoho priateľov, ktorí ho v jeho zámere podporovali a spriatelil sa aj so samotným Augustom. Dejinám Rimanov od založenia mesta (Ad Urbe condita) venoval celú životnú energiu a pracoval na nich až do svojej smrti. Livius sa hneď od počiatku presadil medzi čitateľmi a poslucháčmi svojím štýlom a jeho dielo sa predčítalo na početných schôdzkach. Dejiny spisoval systematicky od najstarších čias až do svojej prítomnosti a do konca života stihol napísať 142 kníh, pričom posledná z nich končila udalosťami z roku 9 pred Kr. Livius sa rozhodol dejiny spisovať pútavým spôsobom, a ako znalcovi rétoriky sa mu to podarilo. Snažil sa vžívať do historických udalostí a osobností a podávať o ich konaní čo najvýstižnejší popis, tak akoby ich oživoval a vdychoval im život, a svojím spisovateľským umením ich kriesil a robil nesmrteľnými. Liviove dejiny majú plynulý dej a autor ich spestroval rôznymi príbehmi o výnimočných skutkoch mnohých osobností. Livius zhrnul do svojich Dejín všetky najvýznamnejšie udalosti najstaršej rímskej histórie až do jeho súčasnosti. Stal sa najvýznamnejším dejepiscom svojej doby a väčšina diel starších dejepiscov pre obľubu jeho Dejín upadla do zabudnutia. Z Liviovho diela neskôr čerpali mnohí ďalší spisovatelia. A hoci sa nezachovalo celé, dodnes je cenným zdrojom poznania najstaršej rímskej histórie. Tretia kniha začína udalosťami roku 467 pred Kr. Autor v nej popisuje zväčšovanie moci tribúnov ľudu, epochu vlády decemvirov, pokračujúce vojny s Aequami, Volscami, Sabinmi a ďalšími národmi. V štvrte knihe sa Livius zaoberá vznikom a vládou vojenských tribúnov, vznikom cenzorského úradu a súperením senátorov s ľudom pri voľbách do najvyšších úradov štátu. Popisuje neustály odpor a vzbury susedných národov proti Rimanom a početné vojny s mnohými mestami a národmi. Štvrtá kniha končí udalosťami roku 404 pred Kr.

Nikolaj Albertovič Kun, vynikajúci ruský historik a spisovateľ, absolvent Moskovskej univerzity, sa vo významnej miere zaoberal dejinami a umením antického Grécka a Ríma. Pôsobil najmä na univerzitách v Moskve, na ktorých získal titul profesora histórie a profesora spoločenských vied. Okrem iného sa podieľal na tvorbe a spracovaní význačných historických a encyklopedických diel. Jeho najznámejším dielom sú Legendy a mýty starého Grécka, ktoré sa ihneď po prvom vydaní v roku 1914 stali  medzi čitateľmi veľmi obľúbenými a pretrváva o ne neustály záujem. Kun vo svojej knihe zrozumiteľným a súvislým spôsobom uvádza všetky najvýznamnejšie príbehy o bohoch a hrdinoch starobylého Grécka, ktoré sa odohrávali v najstarších známych časoch. V jeho príbehoch sú obsiahnuté údaje z eposov, historických spisov, drám a básní, ktoré autor systematicky zoradil a prerozprával prozaickou formou. Spis Kun rozčlenil do dvoch základných častí Bohovia a héroovia, Starogrécky epos. V prvej časti uvádza príbehy o vzniku, pôvode, význame, činnosti gréckych bohov, o ich sférach vplyvu na svet a ľudstvo, ďalej o najväčších hérooch, ich živote a osudoch. V Kunových Legendách a mýtoch vedľa iných nechýbajú bohovia Zeus, Poseidón, Apolón, Héra, Artemis, Aténa, Afrodita a héroovia Prometheus, Perseus, Pelops, Herakles, Theseus, Orfeus.

Titus Livius sa narodil v Pataviu, v mladosti študoval filozofiu a rétoriku, ktorú neskôr aj vyučoval. Po príchode do Ríma za vlády Augusta, prvého rímskeho cisára, sa upriamil na históriu a začal spisovať rímske dejiny od najstarších čias. V Ríme si našiel mnoho priateľov, ktorí ho v jeho zámere podporovali a spriatelil sa aj so samotným Augustom. Dejinám Rimanov od založenia mesta (Ad Urbe condita) venoval celú životnú energiu a pracoval na nich až do svojej smrti. Livius sa hneď od počiatku presadil medzi čitateľmi a poslucháčmi svojím štýlom a jeho dielo sa predčítalo na početných schôdzkach. Dejiny spisoval systematicky od najstarších čias až do svojej prítomnosti a do konca života stihol napísať 142 kníh, pričom posledná z nich končila udalosťami z roku 9 pred Kr. Livius sa rozhodol dejiny spisovať pútavým spôsobom, a ako znalcovi rétoriky sa mu to podarilo. Snažil sa vžívať do historických udalostí a osobností a podávať o ich konaní čo najvýstižnejší popis, tak akoby ich oživoval a vdychoval im život, a svojím spisovateľským umením ich kriesil a robil nesmrteľnými. Liviove dejiny majú plynulý dej a autor ich spestroval rôznymi príbehmi o výnimočných skutkoch mnohých osobností. Livius zhrnul do svojich Dejín všetky najvýznamnejšie udalosti najstaršej rímskej histórie až do jeho súčasnosti. Stal sa najvýznamnejším dejepiscom svojej doby a väčšina diel starších dejepiscov pre obľubu jeho Dejín upadla do zabudnutia. Z Liviovho diela neskôr čerpali mnohí ďalší spisovatelia. A hoci sa nezachovalo celé, dodnes je cenným zdrojom poznania najstaršej rímskej histórie. V prvej knihe sa Livius zaoberá najstaršou rímskou históriou od príchodu Aenea do Itálie až do skončenia vlády kráľov. Po stručnom uvedení udalostí pred založením Ríma autor prechádza na samotné založenie Ríma a ďalej sa venuje všetkým rímskym kráľom a skutkom spojených s ich vládou. Prvá kniha končí nástupom prvých konzulov k moci. Druhá kniha sa zaoberá počiatkami rímskej republiky od roku 509 pred Kr. a bojom Rimanov o zvrchovanú moc so susednými národmi, Veienmi, Sabinmi, Volscami či Aequami, pokusmi o obnovenie kráľovskej vlády, tvorbou nových zákonov, vznikom nových chrámov, nástupom prvých diktátorov či vytvorením úradu tribúnov. Druhá kniha končí udalosťami roku 468 pred Kr. Publikáciu dopĺňa štúdia Ivana Janeka Dejepisectvo Tita Livia.

Zenon z Kitia je pokladaný za zakladateľa stoicizmu. Pochádzal z mesta Kition na Kypre. Keď stroskotali jeho obchodné lode a prišiel o majetok, upriamil svoju pozornosť na štúdium filozofie v Aténach, pričom ho svojím učením ovplyvnili najmä Krates, Stilpon, Xenokrates a Polemon. Neskôr založil vlastnú školu v Aténach, ktorá bola charakteristická stĺporadím zdobeným maľbami Polygnota, podľa čoho bola pomenovaná ako Stoa Poikilé. Svojím učením si získal mnoho stúpencov a obdivovateľov, medzi ktorými bol aj makedónsky kráľ Antigonos II. Gonatas. Jeho prvým a zároveň najvýznamnejším dielom bola Ústava, ktorú spísal pod vplyvom Krateta. V Zenonových myšlienkach sa prejavuje etický prvok zameraný na človeka a jeho šťastie. Zo spoločenských vzťahov dokázal vypozorovať, že väzby Grékov, založené na samostatných mestských štátoch, boli nedostatočné a jeho ideálom sa stal spoločný štát ľudí celého sveta založený na rovnosti, pričom vo svojich postojoch zavrhoval otroctvo. Za skutočné dobro, poskytujúce človeku šťastie, pokladal cnosť. Hoci sa Zenonove názory v jeho súčasnosti dali v spoločenskom živote iba sťažka realizovať, boli pokrokové a nadčasové. Zo Zenonovho diela sa zachovali iba zlomky.

Stoický filozof, ktorý sa zaslúžil o rozpracovanie a rozvoj stoickej filozofie, a to až do tej miery, že sa hovorilo: Ak by nebol Chrysippos, nebola by ani Stoa. Pochádzal zo Soloi na území dnešného Turecka zo zámožnej rodiny, no po úkladnej strate majetku odišiel do Atén a venoval sa štúdiu filozofie. Jeho učiteľmi boli Zenon a Kleanthes, po smrti ktorého sa ujal vedenia stoickej školy. Veľkú pozornosť venoval logike, ktorej systém vybudoval novým spôsobom, podobným modernému učeniu logiky. Svojou činnosťou postavil základy budúceho úspechu stoicizmu, ktorého veľký rozmach nastal v epoche zvrchovanej moci Rimanov. Aj Chrysippos pokladal za cieľ človeka cnosť, ktorá mu ako jediná v konečnom dôsledku umožní stať sa blaženým. Poukazoval však na to, že cnosť nie je človeku daná narodením, ale každý jednotlivec sa musí sám snažiť, aby ju svojím šľachetným konaním získaval a kultivoval svoju osobnosť. Dôležitú úlohu prikladal osudovosti, pričom za akúsi skrytú príčinu pokladal osud, podľa ktorého sa nič nedeje náhodne, pretože to má vždy určitý význam. Dielo Chrysippa sa nedochovalo vcelku, ale iba v množstve zlomkov.