Thetis

Titus Livius (59 pred Kr. – 17 po Kr.) Titus Livius sa narodil v Pataviu, v mladosti študoval filozofiu a rétoriku, ktorú neskôr aj vyučoval. Po príchode do Ríma za vlády Augusta, prvého rímskeho cisára, sa upriamil na históriu a začal spisovať rímske dejiny od najstarších čias. V Ríme si našiel mnoho priateľov, ktorí ho v jeho zámere podporovali a spriatelil sa aj so samotným Augustom. Dejinám Rimanov od založenia mesta (Ad Urbe condita) venoval celú životnú energiu a pracoval na nich až do svojej smrti. Livius sa hneď od počiatku presadil medzi čitateľmi a poslucháčmi svojím štýlom a jeho dielo sa predčítalo na početných schôdzkach. Dejiny spisoval systematicky od najstarších čias až do svojej prítomnosti a do konca života stihol napísať 142 kníh, pričom posledná z nich končila udalosťami z roku 9 pred Kr. Livius sa rozhodol dejiny spisovať pútavým spôsobom, a ako znalcovi rétoriky sa mu to podarilo. Snažil sa vžívať do historických udalostí a osobností a podávať o ich konaní čo najvýstižnejší popis, tak akoby ich oživoval a vdychoval im život, a svojím spisovateľským umením ich kriesil a robil nesmrteľnými. Liviove dejiny majú plynulý dej a autor ich spestroval rôznymi príbehmi o výnimočných skutkoch mnohých osobností. Livius zhrnul do svojich Dejín všetky najvýznamnejšie udalosti najstaršej rímskej histórie až do jeho súčasnosti. Stal sa najvýznamnejším dejepiscom svojej doby a väčšina diel starších dejepiscov pre obľubu jeho Dejín upadla do zabudnutia. Z Liviovho diela neskôr čerpali mnohí ďalší spisovatelia. A hoci sa nezachovalo celé, dodnes je cenným zdrojom poznania najstaršej rímskej histórie. Knihy XVII – XX sa zaoberajú udalosťami v rozmedzí rokov 260 – 219 pred Kr. Opisujú udalosti prvej púnskej vojny, boje na Sardínii a Korzike, vojny s predalpskými Galmi a Ligúrmi a vojenské výpravy v Ilýrii a Histrii.

Titus Livius sa narodil v Pataviu, v mladosti študoval filozofiu a rétoriku, ktorú neskôr aj vyučoval. Po príchode do Ríma za vlády Augusta, prvého rímskeho cisára, sa upriamil na históriu a začal spisovať rímske dejiny od najstarších čias. V Ríme si našiel mnoho priateľov, ktorí ho v jeho zámere podporovali a spriatelil sa aj so samotným Augustom. Dejinám Rimanov od založenia mesta (Ad Urbe condita) venoval celú životnú energiu a pracoval na nich až do svojej smrti. Livius sa hneď od počiatku presadil medzi čitateľmi a poslucháčmi svojím štýlom a jeho dielo sa predčítalo na početných schôdzkach. Dejiny spisoval systematicky od najstarších čias až do svojej prítomnosti a do konca života stihol napísať 142 kníh, pričom posledná z nich končila udalosťami z roku 9 pred Kr. Livius sa rozhodol dejiny spisovať pútavým spôsobom, a ako znalcovi rétoriky sa mu to podarilo. Snažil sa vžívať do historických udalostí a osobností a podávať o ich konaní čo najvýstižnejší popis, tak akoby ich oživoval a vdychoval im život, a svojím spisovateľským umením ich kriesil a robil nesmrteľnými. Liviove dejiny majú plynulý dej a autor ich spestroval rôznymi príbehmi o výnimočných skutkoch mnohých osobností. Livius zhrnul do svojich Dejín všetky najvýznamnejšie udalosti najstaršej rímskej histórie až do jeho súčasnosti. Stal sa najvýznamnejším dejepiscom svojej doby a väčšina diel starších dejepiscov pre obľubu jeho Dejín upadla do zabudnutia. Z Liviovho diela neskôr čerpali mnohí ďalší spisovatelia. A hoci sa nezachovalo celé, dodnes je cenným zdrojom poznania najstaršej rímskej histórie. Knihy XI – XVI sa zaoberajú udalosťami v rozmedzí rokov 292 – 261 pred Kr. Opisujú postupné dokončenie podrobenia národov obývajúcich oblasti Itálie od Etrúrie až po juh ohraničený morami a Sicíliou pod zvrchovanú moc Rimanov, ďalej Pyrrhovu vojenskú výpravu do Itálie a na Sicíliu a tiež vznik prvej púnskej vojny a jej prvú fázu.

Veľkú časť svojho bádania venoval Aristoteles oblasti prírody a prírodných javov. Preskúmal množstvo živočíchov a rastlín, pričom sa usiloval o ich triedenie, a tiež sa zamýšľal nad podstatou ich existencie a vo všeobecnosti nad princípmi fungovania života. Na základe svojich znalostí a skúseností sa podujal preskúmať najvyššiu podstatu, ktorá vytvára základ akejkoľvek existencie života. Toto skúmanie spracoval najmä v spise O duši a v Malých spisoch o prírode. Aristoteles vyjadruje skúmanie a objasňovanie predstáv o duši a ďalších častiach postupne a pomerne zrozumiteľne, snaží sa príkladmi vysvetľovať zložitejšie záležitosti tak, aby došlo k správnemu pochopeniu veci. Snaží sa pridržiavať možností, ktoré človek má od prirodzenosti na objasňovanie zložitosti problémov, a neskĺzava do nejakej mystiky a nadprirodzenosti. V spise O duši uvádza názory o duši starších filozofov, definuje dušu a jej časti a veľkú pozornosť venuje vnímaniu, mysleniu a procesom súvisiacim s činnosťou duše. Bádanie uvedené v spise O duši vhodne dopĺňajú Malé spisy o prírode, v ktorých sú spracované špecifické témy v ôsmich knihách O vnímaní a vnímateľnom, O pamäti a spomínaní, O spánku a bdení, O snoch, O veštení v spánku, O dlhosti a krátkosti života, O mladosti a starobe a o živote a smrti, O dýchaní. V dielach O duši a Malých spisoch o prírode si čitateľ môže vytvoriť zrozumiteľný obraz o antickom filozofickom pohľade na dušu, teda akým spôsobom chápali dušu starší myslitelia až do Aristotelových čias, resp. ešte aj dlhšie po Aristotelovi. Súčasťou publikácie sú aj štúdie Petra Kuklicu a Ivana Janeka Bohovia, duša a svet v učení milétskych filozofov prírody a Aristoteles a živé bytosti.

Titus Livius sa narodil v Pataviu, v mladosti študoval filozofiu a rétoriku, ktorú neskôr aj vyučoval. Po príchode do Ríma za vlády Augusta, prvého rímskeho cisára, sa upriamil na históriu a začal spisovať rímske dejiny od najstarších čias. V Ríme si našiel mnoho priateľov, ktorí ho v jeho zámere podporovali a spriatelil sa aj so samotným Augustom. Dejinám Rimanov od založenia mesta (Ad Urbe condita) venoval celú životnú energiu a pracoval na nich až do svojej smrti. Livius sa hneď od počiatku presadil medzi čitateľmi a poslucháčmi svojím štýlom a jeho dielo sa predčítalo na početných schôdzkach. Dejiny spisoval systematicky od najstarších čias až do svojej prítomnosti a do konca života stihol napísať 142 kníh, pričom posledná z nich končila udalosťami z roku 9 pred Kr. Livius sa rozhodol dejiny spisovať pútavým spôsobom, a ako znalcovi rétoriky sa mu to podarilo. Snažil sa vžívať do historických udalostí a osobností a podávať o ich konaní čo najvýstižnejší popis, tak akoby ich oživoval a vdychoval im život, a svojím spisovateľským umením ich kriesil a robil nesmrteľnými. Liviove dejiny majú plynulý dej a autor ich spestroval rôznymi príbehmi o výnimočných skutkoch mnohých osobností. Livius zhrnul do svojich Dejín všetky najvýznamnejšie udalosti najstaršej rímskej histórie až do jeho súčasnosti. Stal sa najvýznamnejším dejepiscom svojej doby a väčšina diel starších dejepiscov pre obľubu jeho Dejín upadla do zabudnutia. Z Liviovho diela neskôr čerpali mnohí ďalší spisovatelia. A hoci sa nezachovalo celé, dodnes je cenným zdrojom poznania najstaršej rímskej histórie. Ôsma kniha začína udalosťami roku 341 pred Kr. Autor sa v nej zaoberá vzburami Latinov a iných národov proti Rimanom, vojnovým sporom so Samnitmi a jeho zosilnením, zmieňuje sa o vojne Alexandra z Epiru v Itálii. V šiestej knihe Livius opisuje vojnový úspech Samnitov ukončený caudinským mierom, pokračovanie vojny Rimanov proti Samnitom, vznik vojny v Etrúrii a vytvorenie spojenectva medzi Samnitmi, Etruskami a Umbrami. Tiež v tejto knihe uvádza vlastnú úvahu o rímskom národe, o Alexandrovi Veľkom a Makedóncoch. Siedma kniha sa zaoberá vojenskými výpravami Rimanov do Umbrie, Etrúrie a Samnia, novými zákonmi o počte kňazov a práve odvolania, uvádza, akú zohrali úlohu sporné veštecké znamenia vo vojne so Samnitmi a ukončenie vojen v Samniu a Etrúrii. Siedma kniha končí udalosťami na začiatku roku 292 pred Kr.

Titus Livius sa narodil v Pataviu, v mladosti študoval filozofiu a rétoriku, ktorú neskôr aj vyučoval. Po príchode do Ríma za vlády Augusta, prvého rímskeho cisára, sa upriamil na históriu a začal spisovať rímske dejiny od najstarších čias. V Ríme si našiel mnoho priateľov, ktorí ho v jeho zámere podporovali a spriatelil sa aj so samotným Augustom. Dejinám Rimanov od založenia mesta (Ad Urbe condita) venoval celú životnú energiu a pracoval na nich až do svojej smrti. Livius sa hneď od počiatku presadil medzi čitateľmi a poslucháčmi svojím štýlom a jeho dielo sa predčítalo na početných schôdzkach. Dejiny spisoval systematicky od najstarších čias až do svojej prítomnosti a do konca života stihol napísať 142 kníh, pričom posledná z nich končila udalosťami z roku 9 pred Kr. Livius sa rozhodol dejiny spisovať pútavým spôsobom, a ako znalcovi rétoriky sa mu to podarilo. Snažil sa vžívať do historických udalostí a osobností a podávať o ich konaní čo najvýstižnejší popis, tak akoby ich oživoval a vdychoval im život, a svojím spisovateľským umením ich kriesil a robil nesmrteľnými. Liviove dejiny majú plynulý dej a autor ich spestroval rôznymi príbehmi o výnimočných skutkoch mnohých osobností. Livius zhrnul do svojich Dejín všetky najvýznamnejšie udalosti najstaršej rímskej histórie až do jeho súčasnosti. Stal sa najvýznamnejším dejepiscom svojej doby a väčšina diel starších dejepiscov pre obľubu jeho Dejín upadla do zabudnutia. Z Liviovho diela neskôr čerpali mnohí ďalší spisovatelia. A hoci sa nezachovalo celé, dodnes je cenným zdrojom poznania najstaršej rímskej histórie. Udalosťami roku 403 pred Kr začína piata kniha. Autor v nej popisuje obliehanie a dobytie Veií, ďalšie vojny v Etrúrii, prechod Galov do Itálie, bitky Rimanov s Galmi a dobytie Ríma. V šiestej knihe sa Livius zaoberá obnovou Ríma, vojenskými výpravami proti Volscom a Aequom, vzburou Marca Manlia, odbojom a odpadnutím rímskych kolónií a spojencov, novými zákonmi o voľbe konzulov a o obmedzení držby ornej pôdy. Siedma kniha sa zaoberá vznikom nových úradov, pretúry a edility, prvými divadelnými hrami v Ríme, ťažkými vojnami s Galmi a Grékmi, aktivitami Rimanov v Kampánii so snahou získať nad ňou zvrchovanú moc, počiatkami vyčerpávajúcej vojny so Samnitmi, a taktiež mnohými ďalšími vojnovými výpravami. Siedma kniha končí udalosťami roku 342 pred Kr.

Nikolaj Albertovič Kun, vynikajúci ruský historik a spisovateľ, absolvent Moskovskej univerzity, sa vo významnej miere zaoberal dejinami a umením antického Grécka a Ríma. Pôsobil najmä na univerzitách v Moskve, na ktorých získal titul profesora histórie a profesora spoločenských vied. Okrem iného sa podieľal na tvorbe a spracovaní význačných historických a encyklopedických diel. Jeho najznámejším dielom sú Legendy a mýty starého Grécka, ktoré sa ihneď po prvom vydaní v roku 1914 stali  medzi čitateľmi veľmi obľúbenými a pretrváva o ne neustály záujem. Kun vo svojej knihe zrozumiteľným a súvislým spôsobom uvádza všetky najvýznamnejšie príbehy o bohoch a hrdinoch starobylého Grécka, ktoré sa odohrávali v najstarších známych časoch. V jeho príbehoch sú obsiahnuté údaje z eposov, historických spisov, drám a básní, ktoré autor systematicky zoradil a prerozprával prozaickou formou. Spis Kun rozčlenil do dvoch základných častí Bohovia a héroovia, Starogrécky epos. V prvej časti uvádza príbehy o vzniku, pôvode, význame, činnosti gréckych bohov, o ich sférach vplyvu na svet a ľudstvo, ďalej o najväčších hérooch, ich živote a osudoch. V Kunových Legendách a mýtoch vedľa iných nechýbajú bohovia Zeus, Poseidón, Apolón, Héra, Artemis, Aténa, Afrodita a héroovia Prometheus, Perseus, Pelops, Herakles, Theseus, Orfeus.

Nikolaj Albertovič Kun, vynikajúci ruský historik a spisovateľ, absolvent Moskovskej univerzity, sa vo významnej miere zaoberal dejinami a umením antického Grécka a Ríma. Pôsobil najmä na univerzitách v Moskve, na ktorých získal titul profesora histórie a profesora spoločenských vied. Okrem iného sa podieľal na tvorbe a spracovaní význačných historických a encyklopedických diel. Jeho najznámejším dielom sú Legendy a mýty starého Grécka, ktoré sa ihneď po prvom vydaní v roku 1914 stali  medzi čitateľmi veľmi obľúbenými a pretrváva o ne neustály záujem. Kun vo svojej knihe zrozumiteľným a súvislým spôsobom uvádza všetky najvýznamnejšie príbehy o bohoch a hrdinoch starobylého Grécka, ktoré sa odohrávali v najstarších známych časoch. V jeho príbehoch sú obsiahnuté údaje z eposov, historických spisov, drám a básní, ktoré autor systematicky zoradil a prerozprával prozaickou formou. Spis Kun rozčlenil do dvoch základných častí Bohovia a héroovia, Starogrécky epos. V druhej časti uvádza príbehy o udalostiach zaznamenaných v najvýznamnejších eposoch, o plavbe a údeloch Argonautov, o vzniku a priebehu trójskej vojny, o strastiplnom putovaní Odyssea po skončení trójskej vojny, o osudoch hlavného veliteľa Grékov pri Tróji Agamemnona a jeho syna Oresta, o Oidipovi a Antigone v Tébach. Popri nich v Kunových Legendách a mýtoch nechýbajú Iason, Medeia, Helena, Paris, Menelaos, Peleus, Thetis, Achilleus, Hektor, Patroklos, Penelopa, Telemachos, Alkmaion a mnoho iných.

Titus Livius sa narodil v Pataviu, v mladosti študoval filozofiu a rétoriku, ktorú neskôr aj vyučoval. Po príchode do Ríma za vlády Augusta, prvého rímskeho cisára, sa upriamil na históriu a začal spisovať rímske dejiny od najstarších čias. V Ríme si našiel mnoho priateľov, ktorí ho v jeho zámere podporovali a spriatelil sa aj so samotným Augustom. Dejinám Rimanov od založenia mesta (Ad Urbe condita) venoval celú životnú energiu a pracoval na nich až do svojej smrti. Livius sa hneď od počiatku presadil medzi čitateľmi a poslucháčmi svojím štýlom a jeho dielo sa predčítalo na početných schôdzkach. Dejiny spisoval systematicky od najstarších čias až do svojej prítomnosti a do konca života stihol napísať 142 kníh, pričom posledná z nich končila udalosťami z roku 9 pred Kr. Livius sa rozhodol dejiny spisovať pútavým spôsobom, a ako znalcovi rétoriky sa mu to podarilo. Snažil sa vžívať do historických udalostí a osobností a podávať o ich konaní čo najvýstižnejší popis, tak akoby ich oživoval a vdychoval im život, a svojím spisovateľským umením ich kriesil a robil nesmrteľnými. Liviove dejiny majú plynulý dej a autor ich spestroval rôznymi príbehmi o výnimočných skutkoch mnohých osobností. Livius zhrnul do svojich Dejín všetky najvýznamnejšie udalosti najstaršej rímskej histórie až do jeho súčasnosti. Stal sa najvýznamnejším dejepiscom svojej doby a väčšina diel starších dejepiscov pre obľubu jeho Dejín upadla do zabudnutia. Z Liviovho diela neskôr čerpali mnohí ďalší spisovatelia. A hoci sa nezachovalo celé, dodnes je cenným zdrojom poznania najstaršej rímskej histórie. Tretia kniha začína udalosťami roku 467 pred Kr. Autor v nej popisuje zväčšovanie moci tribúnov ľudu, epochu vlády decemvirov, pokračujúce vojny s Aequami, Volscami, Sabinmi a ďalšími národmi. V štvrte knihe sa Livius zaoberá vznikom a vládou vojenských tribúnov, vznikom cenzorského úradu a súperením senátorov s ľudom pri voľbách do najvyšších úradov štátu. Popisuje neustály odpor a vzbury susedných národov proti Rimanom a početné vojny s mnohými mestami a národmi. Štvrtá kniha končí udalosťami roku 404 pred Kr.

Zenon z Kitia je pokladaný za zakladateľa stoicizmu. Pochádzal z mesta Kition na Kypre. Keď stroskotali jeho obchodné lode a prišiel o majetok, upriamil svoju pozornosť na štúdium filozofie v Aténach, pričom ho svojím učením ovplyvnili najmä Krates, Stilpon, Xenokrates a Polemon. Neskôr založil vlastnú školu v Aténach, ktorá bola charakteristická stĺporadím zdobeným maľbami Polygnota, podľa čoho bola pomenovaná ako Stoa Poikilé. Svojím učením si získal mnoho stúpencov a obdivovateľov, medzi ktorými bol aj makedónsky kráľ Antigonos II. Gonatas. Jeho prvým a zároveň najvýznamnejším dielom bola Ústava, ktorú spísal pod vplyvom Krateta. V Zenonových myšlienkach sa prejavuje etický prvok zameraný na človeka a jeho šťastie. Zo spoločenských vzťahov dokázal vypozorovať, že väzby Grékov, založené na samostatných mestských štátoch, boli nedostatočné a jeho ideálom sa stal spoločný štát ľudí celého sveta založený na rovnosti, pričom vo svojich postojoch zavrhoval otroctvo. Za skutočné dobro, poskytujúce človeku šťastie, pokladal cnosť. Hoci sa Zenonove názory v jeho súčasnosti dali v spoločenskom živote iba sťažka realizovať, boli pokrokové a nadčasové. Zo Zenonovho diela sa zachovali iba zlomky.

Stoický filozof, ktorý sa zaslúžil o rozpracovanie a rozvoj stoickej filozofie, a to až do tej miery, že sa hovorilo: Ak by nebol Chrysippos, nebola by ani Stoa. Pochádzal zo Soloi na území dnešného Turecka zo zámožnej rodiny, no po úkladnej strate majetku odišiel do Atén a venoval sa štúdiu filozofie. Jeho učiteľmi boli Zenon a Kleanthes, po smrti ktorého sa ujal vedenia stoickej školy. Veľkú pozornosť venoval logike, ktorej systém vybudoval novým spôsobom, podobným modernému učeniu logiky. Svojou činnosťou postavil základy budúceho úspechu stoicizmu, ktorého veľký rozmach nastal v epoche zvrchovanej moci Rimanov. Aj Chrysippos pokladal za cieľ človeka cnosť, ktorá mu ako jediná v konečnom dôsledku umožní stať sa blaženým. Poukazoval však na to, že cnosť nie je človeku daná narodením, ale každý jednotlivec sa musí sám snažiť, aby ju svojím šľachetným konaním získaval a kultivoval svoju osobnosť. Dôležitú úlohu prikladal osudovosti, pričom za akúsi skrytú príčinu pokladal osud, podľa ktorého sa nič nedeje náhodne, pretože to má vždy určitý význam. Dielo Chrysippa sa nedochovalo vcelku, ale iba v množstve zlomkov.

Titus Livius sa narodil v Pataviu, v mladosti študoval filozofiu a rétoriku, ktorú neskôr aj vyučoval. Po príchode do Ríma za vlády Augusta, prvého rímskeho cisára, sa upriamil na históriu a začal spisovať rímske dejiny od najstarších čias. V Ríme si našiel mnoho priateľov, ktorí ho v jeho zámere podporovali a spriatelil sa aj so samotným Augustom. Dejinám Rimanov od založenia mesta (Ad Urbe condita) venoval celú životnú energiu a pracoval na nich až do svojej smrti. Livius sa hneď od počiatku presadil medzi čitateľmi a poslucháčmi svojím štýlom a jeho dielo sa predčítalo na početných schôdzkach. Dejiny spisoval systematicky od najstarších čias až do svojej prítomnosti a do konca života stihol napísať 142 kníh, pričom posledná z nich končila udalosťami z roku 9 pred Kr. Livius sa rozhodol dejiny spisovať pútavým spôsobom, a ako znalcovi rétoriky sa mu to podarilo. Snažil sa vžívať do historických udalostí a osobností a podávať o ich konaní čo najvýstižnejší popis, tak akoby ich oživoval a vdychoval im život, a svojím spisovateľským umením ich kriesil a robil nesmrteľnými. Liviove dejiny majú plynulý dej a autor ich spestroval rôznymi príbehmi o výnimočných skutkoch mnohých osobností. Livius zhrnul do svojich Dejín všetky najvýznamnejšie udalosti najstaršej rímskej histórie až do jeho súčasnosti. Stal sa najvýznamnejším dejepiscom svojej doby a väčšina diel starších dejepiscov pre obľubu jeho Dejín upadla do zabudnutia. Z Liviovho diela neskôr čerpali mnohí ďalší spisovatelia. A hoci sa nezachovalo celé, dodnes je cenným zdrojom poznania najstaršej rímskej histórie. V prvej knihe sa Livius zaoberá najstaršou rímskou históriou od príchodu Aenea do Itálie až do skončenia vlády kráľov. Po stručnom uvedení udalostí pred založením Ríma autor prechádza na samotné založenie Ríma a ďalej sa venuje všetkým rímskym kráľom a skutkom spojených s ich vládou. Prvá kniha končí nástupom prvých konzulov k moci. Druhá kniha sa zaoberá počiatkami rímskej republiky od roku 509 pred Kr. a bojom Rimanov o zvrchovanú moc so susednými národmi, Veienmi, Sabinmi, Volscami či Aequami, pokusmi o obnovenie kráľovskej vlády, tvorbou nových zákonov, vznikom nových chrámov, nástupom prvých diktátorov či vytvorením úradu tribúnov. Druhá kniha končí udalosťami roku 468 pred Kr. Publikáciu dopĺňa štúdia Ivana Janeka Dejepisectvo Tita Livia.

Spojenectvo nebolo pre Grékov príliš typickou črtou, pretože nezodpovedalo predstave skutočnej slobody, ktorá spočívala v autonómii miest či mestských štátov, a v snahe o dominanciu v regióne či celom Grécku. No práve keď sa Gréci boli ochotní spojiť, alebo ich k tomu dohnali vonkajšie okolnosti, dokázali vykonať obdivuhodné činy a získať vrcholné postavenie v Stredomorí. Jednou z takýchto udalostí bola trójska vojna. A aj keď v starodávnych časoch viedli národy množstvo vojen, práve o trójskej sa zachovalo veľa mýtov vtelených do eposov, divadelných hier či iných básní, a zmienky o nej sa nachádzajú aj v dielach všetkých najstarších dejepiscov. Z týchto faktov sa dá usúdiť, že trójska vojna a udalosti s ňou spojené pútali mimoriadnu pozornosť vtedajších národov a ľudí, a údajne už počas nej jej priami účastníci spisovali o jej priebehu záznamy. Takýmito spisovateľmi podľa údajov v zachovaných dielach mali byť aj Diktys a Dares. Diktyov Denník z trójskej vojny a Daretova História zničenia Tróje nám nezávisle od seba podávajú ucelený prehľad o hlavných udalostiach trójskej vojny a poskytujú nám predstavu o nej, o jej príčinách, priebehu, konci a o osudoch víťazných a porazených vojsk a o ich vodcoch a bojovníkoch. A hoci by sme mohli mať určité pochybnosti o pravdivosti jednotlivých údajov, predsa len sú tieto dva spisy jedinými prozaickými dielami, ktoré sa zachovali o trójskej vojne z čias staroveku a ktoré boli pokladané za dejepisné diela.

Trogus patrí medzi rímskych spisovateľov, o ktorých je známych len málo údajov. Svoj pôvod si odvodzoval z galských predkov, žijúcich v okolí rieky Rodanus, a ako sám uvádza, tí boli spriaznení s Rimanmi a oddane im slúžili. Vo svojich dejinách však podáva obraz o histórii rôznych krajín a národov sveta nezaujate a skutkami Rimanov sa zaoberá len okrajovo a v súvislostiach s dejinami iných národov. Vďaka Iustinovmu výťahu sa podstatná časť Trogových Filippských dejín zachovala, pričom rozsah pôvodného spisu dokladajú zachované úvody k jeho dielu. Trogus dejiny národov usporiadal systematicky od najstarších ríš Orientu až po svoju súčasnosť. Druhá časť Výťahu z Filippských dejín, uvedená v tejto publikácii, sa zaoberá poslednou vojnou Alexandrových nástupcov, životom a skutkami Epirčana Pyrrha, históriou a vojnami Kartágincov, udalosťami na Sicílii a v Itálii, históriou a zmenami nástupníctva moci vo všetkých krajoch helenistického sveta s postupným preberaním zvrchovanej moci Rimanmi a tiež životom a skutkami Mithridata Veľkého, ktorému autor venuje značný priestor. Celé dielo završujú dejiny Partie, Baktrie, Arménie a zmienky o najstarších dejinách Itálie, Massilie a Hispánie.

Životopisy významných osobností sa už v staroveku stali obľúbenou matériou spisovateľov. Prostredníctvom nich mohli autori predkladať čitateľom množstvo zaujímavých informácií zo všetkých oblastí spoločenského života a dopĺňať ich vlastnými názormi a pohľadmi na svet. Ani oblasť filozofie nezostala mimo záujmu životopiscov, hoci rozmanitosť názorov filozofov nečinila takúto prácu jednoduchou. Diogenes Laertios sa podujal na zostavenie životopisného diela, zahŕňajúceho najvýznamnejšie osobnosti starovekej filozofie a najdôležitejšie filozofické školy a ich postoje. Laertiove Životopisy sú dodnes jediným takýmto zachovaným dielom a sú nesmierne cenným a významným prameňom gréckej filozofie. Prvých päť kníh Laertiových Životopisov slávnych filozofov obsahuje životopisy mudrcov, Sokrata a jeho žiakov, Platona, akademikov a peripatetikov. Publikáciu dopĺňa štúdia Miloslava Okála Život a dielo Diogena Laertia.

Miloslav Okál, rodák zo Slovian, obce pri Kláštore pod Znievom, bol prvým slovenským profesorom klasickej filológie. Počas svojej kariéry pôsobil ako pedagóg na gymnáziách v Liptovskom Mikuláši a v Nitre a na Univerzite Komenského v Bratislave, kde sa stal vedúcim katedry klasickej a románskej filológie a zastával aj funkciu prodekana filozofickej fakulty. Okrem pedagogickej činnosti sa Okál v značnej miere venoval prekladaniu antickej literatúry a je pokladaný za zakladateľa moderného prekladu antiky do slovenčiny. K jeho najvýznamnejším prekladom patria Homerove eposy Ílias a Odysseia a všetky zachované Aristofanove komédie. Okrem antiky prekladal aj latinsky napísané diela slovenských humanistov. Okál je tiež autorom veľkého množstva odborných prác z oblasti klasickej filológie, prekladateľskej činnosti, antiky a slovenských humanistov. V tejto publikácii sa nachádzajú tri Okálove odborné práce: Latinská štylistika, Antická metrika a prekladanie gréckej a latinskej poézie do slovenčiny, Grécke a latinské mená v slovenčine. Tieto diela obsahujú cenné poznatky, ktoré autor podáva vysoko odborným, no výstižným a ľahko pochopiteľným spôsobom.

O osobe Diogena Laertia sa zachovalo iba veľmi málo údajov, no napriek tomu jeho dielo pretrvalo až do dnešných čias. Laertios svoje Životopisy zostavil podľa presného plánu. Filozofov rozdelil do vetiev a skupín podľa príslušnosti k filozofickým školám a zaradil ich do jednotlivých kníh. Laertiovo dielo obsahuje okrem životopisných údajov o filozofoch aj výklad ich učenia a zoznamy nimi napísaných diel a zahŕňa množstvo údajov, ktoré sa v iných spisoch nezachovali. Aj keď niektoré údaje, obsiahnuté v tomto diele, sú otázne, Životopisy slávnych filozofov nám umožňujú s ľahkosťou nahliadnuť do života a myslenia starovekých gréckych filozofov. Šiesta až desiata kniha obsahujú životopisy kynikov, stoikov, pytagorovcov, izolovaných filozofov a Epikura.