Thetis

V Thukydidovom historickom diele nachádzame významnú časť dejín Grécka. Obdobie ktoré popísal vo svojich knihách, nežičilo mieru, naopak, prialo nepriateľstvu Atén a Sparty, ktoré sa vzájomne pustili do nezmieriteľného kolobehu vojen. Atény a Sparta, ktorí roky predtým vybojovali množstvo hrdinských bitiek proti presile Peržanov pri Maratóne, Termopylách, Salamíne či Platajach. Krátke obdobie mieru spísaného medzi Aténami a Spartou nebolo však po vôli drobným sporom ich spojencov. Tí vznietili ohne vášní smerujúcich opäť nezadržateľne k vojne, tentoraz však navzájom medzi Grékmi. Thukydides bol priamym účastníkom peloponézskych vojen, no treba podotknúť, že sa v nich príliš nevyznamenal. Ako neúspešný veliteľ aténskych vojsk pri Amfipolide bol z Atén vykázaný do vyhnanstva. Čo však chýbalo Thukydidovi vo vojenskom umení, zúročil vo svojej literárnej tvorbe. Zozbieral množstvo informácií po celom území Grécka a zapísal do ôsmich kníh svojich Dejín. Je v nich zachytená stručná história vojnových udalostí Grékov pred vznikom peloponézskych vojen a udalosti od ich vzniku roku 431 pred Kr. až do roku 411 pred Kr., kedy Thukydides pravdepodobne zomiera. Thukydidovo dielo býva označované ako prvé historické dielo, Thukydides je považovaný za prvého historika. State historických právd však vie elegantne obohacovať. Sviežim štýlom, ktorým opisuje jednotlivé historické udalosti, dodáva svojim Dejinám čitateľskú zaujímavosť. Svoje state o histórii nepokojného sveta medzi Aténami a Spartou písal Thukydides tak, aby sa stali „majetkom na večné časy“. Táto publikácia čitateľovi podáva prvé štyri knihy Thukydidovho diela. Obsahuje úvodnú štúdiu Petra Kuklicu Thukydides, jeho život, dielo a historická metóda, ktorá rozoberá význam Thukydidovho diela a čitateľovi umožní lepšiu orientáciu v množstve popisovaných udalostí odohrávajúcich sa v časoch peloponézskych vojen medzi Aténami a Spartou.

Svet starovekých Grékov, bojovných Achájcov zažíva svoj najväčší rozkvet. Achájci ovládajú Stredomorie, ostrovy i pevninskú časť Grécka. Nepriatelia sa však nechcú len tak vzdať a narúšajú pokojne plynúci život v ich kráľovstvách. V hradiskách svo jich akropol panovníci riešia problémy života bežných dní. No čas pre hrdinské činy sa blíži a bohovia si strážia svojich vyvolených. Prvá časť zo života Achillea, najudatnejšieho bojovníka Achájcov počas Trójskej vojny, sa odohráva v období pred Tró jskou vojnou, keď sa zdá, že život bude navždy krásny, plný lásky a bezstarostnosti

Dielom Rétorika završuje Aristoteles skúmanie spoločenských javov, politického systému, vzťahov vytvárajúcich sa v obci, štáte. Väzby v obci, štáte sa prejavujú navonok medzi jednotlivcami individuálnym konaním, ktorého najvýraznejším vonkajším pr ejavom je ľudská reč. A práve spôsob reči, komunikácie je predmetom skúmania tohto Aristotelovho diela. Jeho Rétorika je najvýznamnejším dielom mysliteľov, filozofov antického Grécka v oblasti poznávania reči a komunikácie vo všeobecnosti. Aristotele s dal svojmu dielu nadčasovú formu, ktorou vyjadruje podstatu objektívne skúmanej reality. Jeho myšlienky sa pohybujú vo všeobecnej rovine, ale tiež rozoberajú konkrétne situácie v živote človeka. Aristotelova Rétorika je dodnes základným prameňom sk úmania a poznania rétoriky. Aristoteles v nej dáva čitateľovi možnosť oboznámiť sa s tým, aké druhy reči sa majú používať v komunikácii, ukazuje, aké prostriedky má rečník voliť, aby dosiahol svojou rečou a slovami to, čo si zaumienil, a dokázal sprá vne pochopiť slová a reči iných. Pozorný čitateľ dozaista dokáže v Aristotelových úvahách o rétorike nájsť mnoho zaujímavého i pre dnešok, súčasnosť. Kniha obsahuje odbornú štúdiu Petra Kuklicu Význam Rétoriky v Aristotelových politických dielach, kt orá vymedzuje miesto Aristotelovým úvahám o rétorike v celom komplexe jeho politického myslenia a vhodným spôsobom uvádza čitateľa do problematiky. Medzi ďalšie Aristotelove diela z oblasti politickej filozofie patria Etika Eudémova, Etika Nikomachov a, Politika, Poetika a Aténska ústava.

Knieža je najvýznamnejším dielom Niccola Machiavelliho. Hovorí v ňom o tom, aké formy vlády existujú v štátoch, ako vplýva fenomén moci na existenciu a fungovanie štátov. Vo svojich úvahách ukazuje, ako sa dá v štátoch získať a následne udržať mocenské postavenie. Rozoberá, na čo kniežaťu v štáte slúži vojsko a aké má mať v ňom miesto. Aké vlastnosti majú ľudia a ako ich má knieža pri vládnutí posudzovať, na čo si má dávať pozor, aby si svoje postavenie obhájil. Teória moci je typickým znakom Machiavelliho diela, ktoré sa stalo v priebehu niekoľkých storočí jednou z najčítanejších kníh. Ako sa dá využiť moc a ako ju nestratiť? Komu môže človek, ktorý ju získal, dôverovať a ako sa má chrániť pred neprajníkmi? Takéto a ďalšie otázky objasňuje Machiavelli svojim čitateľom v plnej nahote, zrozumiteľným spôsobom. Publikácia obsahuje Politické diela, súhrnne predstavujúce Machiavelliho kratšie práce, v ktorých možno nájsť množstvo informácií o epoche Machiavelliho života. Politické diela spolu so Súkromnou korešpondenciou Niccola Machiavelliho dotvárajú obraz o živote florentského kancelára, o vývoji jeho politického myslenia a životných osudoch, ktoré ovplyvnili jeho tvorbu, aby v nej nakoniec položil základy politickej vedy. V knihe sú uvedené dve odborné štúdie Pavla Koprdu. Štúdia Machiavelliho pramene sa zaoberá vývojom Machiavelliho politického myslenia, objasňuje zdroje, z ktorých pri svojej tvorbe čerpal, a stručne analyzuje jeho jednotlivé politické diela. Štúdia Machiavelliho život a dielo rozoberá všetky podstatné životné udalosti a prehľadne uvádza celú literárnu tvorbu Niccola Machiavelliho. Medzi ďalšie Machiavelliho diela patria Úvahy o prvej dekáde Tita Livia, Vojenské umenie, Florentské dejiny, Belfagor, Clizia a Mandragora.

Druhá časť príbehu nás zavedie do pohoria Pélion. Lesnaté, strmé úbočia, týčiace sa nad mestom Iolkos sú domovom drsných Kentaurov. Cheiron sa vracia po dlhšom čase k svojim druhom a s ním na Pélion prichádza aj Thetis. Obaja sú plní očakávaní čo na nich v zákutiach pélijských lesov čaká.

Homérova Ílias je najstarším zachovaným literárnym dielom v Európe. Ide o epickú skladbu, ktorá opisuje časť bojov vo vojne pri Tróji. Námet pre svoje dielo Homéros čerpal z časov slávnej minulosti, keď Gréci víťazstvom zavŕšili desať rokov trvajúcu vojnu s Trójanmi. Trójska vojna sa odohrávala s najväčšou pravdepodobnosťou koncom 13. stor. pred Kr., resp. na začiatku 12. stor. pred Kr. Dej Íliady spadá do desiateho roku bojov pred Trójou. Predchádzajúce mocenské spory medzi Grékmi a Trójanmi boli zavŕšené únosom spartskej kráľovnej Heleny trójskym princom Paridom. Po zoskupení vojsk z rôznych častí mykénskeho Grécka ich priviedol pred Tróju vojvodca Agamemnón, aby potrestali Trójanov a navždy zničili trójske hradisko. No Trójania dokázali Grékom dlho vzdorovať a o víťazovi vojny nebolo dlho rozhodnuté. Ílias sa začína roztržkou medzi veliteľom Grékov Agamemnonom a najudatnejším gréckym bojovníkom Achilleom. Agamemnón pred snemom celého vojska poníži Achillea, ktorý predtým pre svojho veliteľa vybojoval už množstvo bitiek. Achillea sa urážka silno dotkne a rozhodne sa, že viac už nebude so svojím vojskom bojovať pri Tróji. Agamemnona sa, naopak, Achilleovo rozhodnutie nijako nezasiahne a naďalej sa mu v bojoch darí aj bez neho. Víťazstvo má na dosah, no nepozná zámysel bohov. A tí zasiahnu do vojny práve tak, ako to vojvodca Agamemnón neočakáva. V knihe je uvedená úvodná štúdia Miloslava Okála, ktorá rozoberá literárnu stránku eposu, a prvá časť štúdie Ivana Janeka Homérova Ílias, ktorá sa zaoberá historickým rámcom mykénskej epochy a približuje jednotlivé časti eposu.

O tom, kto je autorom Íliady, sa vedú už od staroveku nekonečné diskusie, čo sa nazýva aj homérskou otázkou. Názory na autorstvo sa rôznia. Jedni bádatelia sa prikláňajú k tomu, že ide skutočne o jediného autora, Homéra, a polemizujú aj o tom, že bol priamym účastníkom bojov pri Tróji. Iní tieto tvrdenia popierajú a prikláňajú sa k tomu, že epos bol zostavený viacerými básnikmi, resp. poskladaný z viacerých menších diel. A najradikálnejšie názory tvrdia, že Homéros vôbec neexistoval. Väčšina bádateľov sa však prikláňa k autorstvu Homéra a jeho existenciu uvádza do 8. stor. pred Kr. Odhliadnuc od problematiky autorstva, epos Ílias pôsobí uceleným dojmom, plán deja je jednotný a plynulý. Čítanie veršov eposu poskytuje čitateľovi vynikajúci umelecký zážitok a možnosť načrieť do starovekej minulosti, zájsť cez Homérove verše na pláň pred trójske hradisko a tábor Grékov. V druhej polovici eposu sa šťastie v bojoch úplne odklonilo od veliteľa Achájcov Agamemnona a na bojisku dominuje vodca Trójanov Hektór. Ten podniká totálny útok na grécky tábor, podpaľuje lode. Zdá sa, že jeho víťazstvo je len otázkou času a že naňho čaká už iba sláva. Keď však Achilleus uvidí zo svojho tábora horieť lode, dá sa obmäkčiť a povolí svojmu vojsku zasiahnuť do bojov. No nepostaví sa na čelo vojska, Achilleovo miesto zaujme jeho najbližší druh Patroklos. Bohovia však nenechajú ani Achillea len tak sedieť v tábore. Zakrátko si aj on má obliecť novú zbroj a opäť zasiahnuť do bojov. V knihe je tiež uvedená druhá časť štúdie Ivana Janeka Homérova Ílias, zapodievajúca sa historickým rámcom mykénskej epochy a preberajúca jednotlivé časti eposu.

Podľa Homérovho životopisu, ktorý je pripisovaný Hérodotovi, sa Homéros narodil v maloázijskom meste Smyrne. Pretože ho matka Krétheis porodila pri rieke Melés, dala mu meno Melésigenés. Keď vyrástol, stal sa učiteľom, neskôr sa dal zlákať na plavby do cudzích zemí. Po čase ochorel na očnú chorobu a liečil sa na ostrove Ithake. Tu spoznal dopodrobna kraj i príbehy o Odysseovi. Keď sa vyliečil, opäť vyplával na more, no po príchode do Kolofónu znovu ochorel a úplne oslepol. Odvtedy sa začal venovať iba skladaniu básní, ktoré prednášal hosťom na oslavách. A možnože práve nešťastie, ktoré v mladých rokoch Homéra postihlo, a jeho pobyt na Ithake neskôr vyústili do zloženia jedného z jeho výnimočných diel, eposu Odysseia. V nej nám rozpráva o strastiach, ktoré zažil Odysseus počas návratu z trójskej vojny. Jeho syn Télemachos a manželka Pénelopé aj po desiatich rokoch od skončenia vojny stále čakajú na svojho otca a manžela. Život im však veľmi strpčujú ženísi, ktorí sa vytrvalo uchádzajú o Pénelopu, aby sa niektorý z nich stal jej manželom. Télemachos už viac nedokáže nečinne znášať od nich potupu a s podporou Athény sa rozhodne odísť zvedieť čosi o otcovi za jeho priateľmi Nestorom do Pylu a Meneláom do Sparty. Ani Odysseus však nelení a stále sa usiluje o návrat do vlasti k svojej vernej manželke Pénelope a synovi Télemachovi, no musí ešte prekonať mnoho strastí, než sa dostane na Ithaku. Súčasťou knihy je štúdia Miloslava Okála Problematika homérskych básní a ich ohlasy u nás, ktorá podrobne rieši homérsku otázku a odraz Homérových diel vo svete a na Slovensku. Prvá časť štúdie Ivana Janeka Homérova Odysseia sa zaoberá niekoľkými otázkami Homérových eposov a obdobím po trójskej vojne

Slepý Melésigenés s ťažkosťami hľadal prostriedky na živobytie, no na druhej strane si získaval čoraz viac obdivu a sympatií u ľudí, ktorí sa ho snažili povzbudzovať a podporovať. V Kýme na maloázijskom pobreží ho nahovorili, aby požiadal o pomoc mestskú radu a stal sa básnikom mesta na útraty obce. Rada však návrh odmietla s tým, že „homérov“ (slepcov) živiť nebude. Odvtedy ostalo Melésigenovi meno Homéros. Z Kýmy následne odišiel do Fókaie, potom na ostrov Chios, kde sa živil ako učiteľ a básnik. Na Chiu prežil šťastné obdobie života, zložil tu mnoho básní a stal sa známym v celej Hellade. Neskôr cestoval po rôznych krajoch Grécka, zložil eposy Ílias a Odysseia. Svoj život zakončil na ostrove Ios. V druhej polovici Odysseie, ktorá sa k vám v tejto knihe dostáva, Faiáci doplavia Odyssea do vlasti. Po príchode na Ithaku stretáva bohyňu Athénu, ktorá mu radí, aby nešiel hneď do paláca, ale ako žobrák najskôr zistil stav vecí vo svojom kráľovstve, a dodáva, že má pre neho pripravený plán pomsty spupným ženíchom. Odysseus dá na rady bohyne a s odhodlaním sa púšťa do príprav na boj so ženíchmi o svoje postavenie vo vlasti a o svoju rodinu. Medzitým sa z ciest po Sparte a Pyle vracia domov jeho syn Télemachos a Odysseova manželka Pénelopé v paláci statočne odoláva ponukám ženíchom na vydaj. Publikácia obsahuje aj Hérodotov Homérov životopis a druhú časť štúdie Ivana Janeka Homérova Odysseia, ktorá približuje jednotlivé časti eposu.

Metamorfózy sú svojím obsahom a kompozíciou veľmi náročným dielom, ktorého vznik umožnila Ovidiova nevyčerpateľná tvorivá sila. Zvolenú matériu však básnik spracováva s neobyčajnou ľahkosťou dávajúc tak čitateľovi možnosť jednoducho a bez vážnejšej námahy ponoriť sa do spleti mytológie od najstarších čias až po veľkosť Ríma Ovidiovej doby. Autor do svojich básní vyberá rozmanité námety, ktoré má snahu tematicky spájať do ucelených celkov. V jednotlivých básňach rozvíja zápletku, neraz ľúbostnú , ktorej vyvrcholením je premena. Premena býva niekedy trestom, inokedy odmenou za uvedené činy. Verše Ovidiových básní plynú ľúbozvučne a ľahko, informujú nás o množstve udalostí, ukazujú nám činy mnohých héroov staroveku, prezentujú náboženské predstavy dávnych, vzdialených čias. Napriek poučeniu, ktoré ich čítaním získavame o antických časoch, mámo možnosť cítiť ľahkosť bytia, ktoré Ovidius vplieta do svojich obrazov, neraz plynúcich v časokrásnej scenérii prírody. I keď niektorí bádatelia dospievajú k záverom, že Ovidius dokončil Metamorfózy až počas vyhnanstva na pobreží čiernomorskej Tomidy, podstatnú časť tohto diela napísal v časoch svojej najväčšej slávy, keď v Ríme nebolo od neho väčšieho básnika. Metamorfózy tvoria veľmi cenný zdroj informácií z obdobia antiky a poskytujú príjemné, zábavné čítanie. Druhá časť nášho vydania obsahuje deviatu až pätnástu knihu Metamorfóz, doplnená je štúdiou Ignáca Šafára Publius Ovidius Naso - básnik úsmevnej irónie i vážneho pohľadu na svet, ktorá uvádza životné pomery básnika a v stručnosti rozoberá jeho diela.

Ovidius, rímsky básnik, ktorý dokázal svojimi slovami mimoriadne zaujať, ktorého dar reči bol údajne taký veľký, že slová, čo vyslovoval, akoby sa samy spájali do veršov. V mladosti po odmietnutí kariéry právnika venoval sa skladaniu básní a už prvými pokusmi stal sa obľúbený, najmä medzi mladými Rimanmi. Jeho básne, nabité silnou zmyselnosťou a lahodným rytmom, sa čoskoro stali populárne v celom Ríme. Ovidius sa postupne prepracovával rôznymi témami, od ľahšieho žánru milostnej poézie k vážnejším látkam. Spracoval kalendár rímskych sviatkov prvej polovice roka a zaujímal sa tiež o grécku mytológiu, ktorej matériu spracoval a zostavil do Metamorfóz a sčasti ich v nich doplnil rímskymi tradíciami. Metamorfózy sú dozaista básnikovým najvýznamnejším dielom, i keď on sám tvrdil, že nebolo dokončené podľa jeho predstáv. Súčasné vydanie metamorfóz je rozdelené do dvoch častí. Prvá obsahuje prvých osem kníh epickej básne a je doplnená štúdiou Anikó Polgárovej Tkanina Arachny alebo Interpretačné roviny Metamorfóz, ktorá sa zaoberá interpretačnými vrstvami a kompozíciou diela a stručne aj vplyvom Ovidiových diel.

V ôsmich knihách autor uvádza udalosti od vzniku mesta až po smrť Lorenza Mediciho, nazývaného Veľkolepý, roku 1492. Jeho dielo zachytáva veľké množstvo historických udalostí a nevyhýba sa ani drsným a krutým činom odohrávajúcim sa vo florencii či v iných regiónoch Talianska. Machiavelli sa popri samotnom popise epizód z florentských dejín zamýšľa i nad ich významom, konaním jednotlivcov či skupín obyvateľstva, najmä tam, kde ovplyvnilo politický chod štátu. Neraz nešetrí kritikou, no kde sa dá, vyzdvihuje tých, čo svojimi činmi prospeli Florencii, a v závere s chválou oceňuje Lorenza Mediciho, ktorého vládnutie florenstkému štátu mal možnosť Machiavelli zažiť. Knihu dopĺňa odborná štúdia Pavla Koprdu " Ako čítať Machiavelliho Florentské dejiny ?", ktorá stručne rozoberá východiská vzniku tohto diela, jeho podstatné črty a odozvy u neskorších bádateľov, zamýšľajúcich sa nad Machiavelliho Florentskými dejinami.

Starovekí filozofi sa vo svojich bádaniach často zaoberali problematikou súvisiacou so skúmaním sveta, s existenciou Zeme a iných vesmírnych telies, rozmýšlali, ako vznikol svet, čo bolo a je príčinou pôvodu a fungovania vesmíru. Tak ako jeho predchodcovia, aj Aristoteles sa venoval bádaniu o vesmíre, o vesmírnych telesách, ako vyzerajú, ako sa pohybujú. Uvažoval o tom, ako tieto telesá asi vznikali, čo je príčinou ich pohybu. Podrobne sa venoval otázkam vzniku a zániku vecí a javov, kde sa snažil nájsť všeobecnú teóriu o týchto procesoch. Svoje skúmania logicky zdôvodňoval. Rozoberal názory svojich predchodcov, vyjadroval sa k nim a snažil sa nájsť odpovede, ktoré vnímavého človeka zaujímajo odnepamäti dodnes. V oboch dielach uvedených v tejto publikácii, O nebi a O vzniku a zániku, sa čitateľ môže oboznámiť s názormi na svet, na vesmír podľa Aristotelových úvah, ale i s názormi jeho predchodcov, ktoré sám Aristoteles skúma, a zároveň môže spoznať, ako zmýšľali starovekí učenci o veciach, ktoré sú nám dnes už oveľa jasnejšie, než tomu bolo za ich čias. Čitateľ má tiež možnosť zamyslieť sa nad staťami objasňujúcimi vznik a zánik vecí či javov a hľadať spolu s Aristotelom všeobecne platné postuláty. Súčasťou publikácie je štúdia Miloslava Okála " Aristoteles, jeho život a dielo" a štúdia Petra Kuklicu a Ivana Janeka "Aristoteles a jeho poznávanie sveta"

Filozofia, ktorú nám Seneca podáva, jeho názory na božské otázky nám umožňujú polemizovať o tom, či uprednostňoval monoteistické náboženstvo. Žil v období vzniku zárodkov kresťanstva, ktoré si našlo miesto i v centre Rímskej ríše, Ríme. Podobnosť jeho názorov na náboženstvo s kresťanskými podnietila úvahy, či sa Seneca nepodieľal na rozvoji raného kresťanstva a či sa nestretával s prvými kresťanskými učencami v Ríme. Dochovali sa údaje, podľa ktorých Seneca údajne bol v kontakte s Pavlom apoštolom, a z tohto ich vzťahu dochovala sa i korešpondencia, o ktorej sa polemizuje, či bola pravá, alebo ide iba o podvrh. Pravdou ostáva, že mnoho Senekových názorov na náboženstvo, božstvo ako také, ale aj všeobecne na svet nie je vždy v úplnej zhode s tým, čo za jeho čias bolo považované za jednoznačné a platné. V jeho Listoch Luciliovi nájdeme mnoho statí, ktoré Seneca píše so silným oduševnením, v ktorých sa prejavuje jeho pozoruhodná vnútorná sila, a to najmä vtedy, keď strasti a útrapy úmorne zvierali jeho dušu. Senekove Listy Luciliovi nám môžu byť príkladom vysokej morálnej sily útrapami skúšaného človeka a môžeme sa z nich tiež dozvedieť mnoho zaujímavých informácií z obdobia veľkého Ríma. Senekove názory a filozofiu, ako aj Senekov vzťah k Pavlovi apoštolovi, jeho učeniu a kresťanstvu podrobne skúma porovnávacia štúdia Miloslava Okála Filozof Seneca a Pavol apoštol, ktorej dokončenie uvádzame v tejto knihe.

V období hegemónie Rímskej ríše, v časoch jej najväčšieho rozmachu došlo k určitej stagnácii vývoja filozofického myslenia. Rimania recipovali do svojho myslenia učenie gréckych filozofov, a zachovávali tak po stáročia budované hodnoty z čias najväčšieho rozkvetu Grécka. Rímske filozofické myslenie teda zaostávalo za gréckym, no napriek tomu sa i u Rimanov objavili mimoriadne osobnosti antickej filozofie. Po najvýznamnejšom rímskom filozofovi Ciceronovi bol takouto osobnosťou dozaista Seneca. Seneca bol pôvodom síce Hispánec, no od mladosti vyrastal v Ríme. Bol vynikajúcim žiakom a učencom, presadil sa svojimi názormi i v rímskom senáte. Neskôr z podnetu manželky cisára Claudia Messaliny je nútený odísť do vyhnanstva na Korziku, odkiaľ sa vracia až po jej smrti, po ôsmich rokoch. Nová Claudiova manželka Agrippina ho poveruje výchovou ich syna Nerona. Po nádejných začiatkoch snaha vštepiť novému nástupcovi cisára morálne hodnoty a dobrú výchovu sa časom míňa účinku a Nero sa čoraz viac vymaňuje spod Senekovho vplyvu. Seneca sa preto rozhodne utiahnuť do ústrania a venovať iba literárnej tvorbe. Po Pisonovom sprisahaní roku 65 po Kr. bol Seneca Neronom donútený spáchať samovraždu. Listy Luciliovi sú Senekovým najvýznamnejším dielom, ktoré vytvoril už v zrelom veku, utiahnutý do ústrania od aktívneho politického života. Systematicky v nich preberá rôzne otázky života, bytia, existencie, kultúrne a spoločenské hodnoty, otázky umenia, ako aj bežné každodenné veci. Toto dielo je syntézou Senekových životných skúseností, ktoré nazbieral počas svojho nepokojného a rôznymi udalosťami poznačeného života. V knihe je uvedená aj prvá časť porovnávacej štúdie Miloslava Okála Filozof Seneca a Pavol apoštol

Druhá časť Thukydidovho diela Dejiny peloponézskej vojny obsahuje knihy V–VIII. Udalosti V. knihy sa začínajú v desiatom roku vojny, v ktorom bol medzi Aténami a Spartou uzavretý Nikiov mier. Uzavretím mieru však vojnové udalosti nedostali nadlho oddych. Bojové ambície zvíťazili nad argumentmi života v mieri a vojská oboch strán sa opäť vrhajú do nových, ešte krutejších bojov. Thukydides nám podáva charakteristiky najvýznamnejších osobností zúčastňujúcich sa vojny, poukazuje na klady, ale aj tienisté stránky, ktoré sprevádzali ich život. Ukazuje pozitíva, ale i chyby pri rozhodnutiach, ktoré niekedy znamenali významné víťazstvá, inokedy záhubu celých vojsk. Vykresľuje také osobnosti, ako boli v Aténach Perikles, Demosthenes, Kleon, Alkibiades, Nikias či v Sparte Brasidas, Agis, Gyllipos. O udalostiach peloponézskej vojny Thukydides podáva opisy na základe svedectiev „na vlastné oči“, ktoré buď sám zažil, videl, alebo ich získal od priamych účastníkov bojov či iných udalostí. Príbehy Thukydidovho diela sú tak vo veľkej miere opisom skutočnosti, zbavenej subjektívnych a neistých prvkov. Aj preto Thukydidovo dielo tvorí pre nás cenný zdroj objektívneho poznania histórie antického sveta. Publikácia obsahuje komplexnú štúdiu Petra Kuklicu Dejinný význam Thukydidovho diela v kontexte vzniku a vývoja gréckej civilizácie, ktorá podrobne rozoberá Thukydida a jeho literárnu tvorbu. Štúdia čitateľa stručne sprevádza dejinami Atén, Sparty či iných miest a oblastí Grécka, od najstarších zmienok o ich vzniku, vysvetľuje vývoj politických zriadení v týchto mestách, výstižne charakterizuje boje Grékov, ktoré predchádzali peloponézsku vojnu, stručne opisuje najvýznamnejšie osobnosti. Záver štúdie patrí hodnoteniu diela z rôznych aspektov, s poukázaním na všetky najdôležitejšie udalosti Thukydidovho života a peloponézskej vojny.