Thetis strana 3 z 4

O osobe Diogena Laertia sa zachovalo iba veľmi málo údajov, no napriek tomu jeho dielo pretrvalo až do dnešných čias. Laertios svoje Životopisy zostavil podľa presného plánu. Filozofov rozdelil do vetiev a skupín podľa príslušnosti k filozofickým školám a zaradil ich do jednotlivých kníh. Laertiovo dielo obsahuje okrem životopisných údajov o filozofoch aj výklad ich učenia a zoznamy nimi napísaných diel a zahŕňa množstvo údajov, ktoré sa v iných spisoch nezachovali. Aj keď niektoré údaje, obsiahnuté v tomto diele, sú otázne, Životopisy slávnych filozofov nám umožňujú s ľahkosťou nahliadnuť do života a myslenia starovekých gréckych filozofov. Šiesta až desiata kniha obsahujú životopisy kynikov, stoikov, pytagorovcov, izolovaných filozofov a Epikura.

Spojenectvo nebolo pre Grékov príliš typickou črtou, pretože nezodpovedalo predstave skutočnej slobody, ktorá spočívala v autonómii miest či mestských štátov, a v snahe o dominanciu v regióne či celom Grécku. No práve keď sa Gréci boli ochotní spojiť, alebo ich k tomu dohnali vonkajšie okolnosti, dokázali vykonať obdivuhodné činy a získať vrcholné postavenie v Stredomorí. Jednou z takýchto udalostí bola trójska vojna. A aj keď v starodávnych časoch viedli národy množstvo vojen, práve o trójskej sa zachovalo veľa mýtov vtelených do eposov, divadelných hier či iných básní, a zmienky o nej sa nachádzajú aj v dielach všetkých najstarších dejepiscov. Z týchto faktov sa dá usúdiť, že trójska vojna a udalosti s ňou spojené pútali mimoriadnu pozornosť vtedajších národov a ľudí, a údajne už počas nej jej priami účastníci spisovali o jej priebehu záznamy. Takýmito spisovateľmi podľa údajov v zachovaných dielach mali byť aj Diktys a Dares. Diktyov Denník z trójskej vojny a Daretova História zničenia Tróje nám nezávisle od seba podávajú ucelený prehľad o hlavných udalostiach trójskej vojny a poskytujú nám predstavu o nej, o jej príčinách, priebehu, konci a o osudoch víťazných a porazených vojsk a o ich vodcoch a bojovníkoch. A hoci by sme mohli mať určité pochybnosti o pravdivosti jednotlivých údajov, predsa len sú tieto dva spisy jedinými prozaickými dielami, ktoré sa zachovali o trójskej vojne z čias staroveku a ktoré boli pokladané za dejepisné diela.

Zenon z Kitia je pokladaný za zakladateľa stoicizmu. Pochádzal z mesta Kition na Kypre. Keď stroskotali jeho obchodné lode a prišiel o majetok, upriamil svoju pozornosť na štúdium filozofie v Aténach, pričom ho svojím učením ovplyvnili najmä Krates, Stilpon, Xenokrates a Polemon. Neskôr založil vlastnú školu v Aténach, ktorá bola charakteristická stĺporadím zdobeným maľbami Polygnota, podľa čoho bola pomenovaná ako Stoa Poikilé. Svojím učením si získal mnoho stúpencov a obdivovateľov, medzi ktorými bol aj makedónsky kráľ Antigonos II. Gonatas. Jeho prvým a zároveň najvýznamnejším dielom bola Ústava, ktorú spísal pod vplyvom Krateta. V Zenonových myšlienkach sa prejavuje etický prvok zameraný na človeka a jeho šťastie. Zo spoločenských vzťahov dokázal vypozorovať, že väzby Grékov, založené na samostatných mestských štátoch, boli nedostatočné a jeho ideálom sa stal spoločný štát ľudí celého sveta založený na rovnosti, pričom vo svojich postojoch zavrhoval otroctvo. Za skutočné dobro, poskytujúce človeku šťastie, pokladal cnosť. Hoci sa Zenonove názory v jeho súčasnosti dali v spoločenskom živote iba sťažka realizovať, boli pokrokové a nadčasové. Zo Zenonovho diela sa zachovali iba zlomky.

Stoický filozof, ktorý sa zaslúžil o rozpracovanie a rozvoj stoickej filozofie, a to až do tej miery, že sa hovorilo: Ak by nebol Chrysippos, nebola by ani Stoa. Pochádzal zo Soloi na území dnešného Turecka zo zámožnej rodiny, no po úkladnej strate majetku odišiel do Atén a venoval sa štúdiu filozofie. Jeho učiteľmi boli Zenon a Kleanthes, po smrti ktorého sa ujal vedenia stoickej školy. Veľkú pozornosť venoval logike, ktorej systém vybudoval novým spôsobom, podobným modernému učeniu logiky. Svojou činnosťou postavil základy budúceho úspechu stoicizmu, ktorého veľký rozmach nastal v epoche zvrchovanej moci Rimanov. Aj Chrysippos pokladal za cieľ človeka cnosť, ktorá mu ako jediná v konečnom dôsledku umožní stať sa blaženým. Poukazoval však na to, že cnosť nie je človeku daná narodením, ale každý jednotlivec sa musí sám snažiť, aby ju svojím šľachetným konaním získaval a kultivoval svoju osobnosť. Dôležitú úlohu prikladal osudovosti, pričom za akúsi skrytú príčinu pokladal osud, podľa ktorého sa nič nedeje náhodne, pretože to má vždy určitý význam. Dielo Chrysippa sa nedochovalo vcelku, ale iba v množstve zlomkov.

Titus Livius sa narodil v Pataviu, v mladosti študoval filozofiu a rétoriku, ktorú neskôr aj vyučoval. Po príchode do Ríma za vlády Augusta, prvého rímskeho cisára, sa upriamil na históriu a začal spisovať rímske dejiny od najstarších čias. V Ríme si našiel mnoho priateľov, ktorí ho v jeho zámere podporovali a spriatelil sa aj so samotným Augustom. Dejinám Rimanov od založenia mesta (Ad Urbe condita) venoval celú životnú energiu a pracoval na nich až do svojej smrti. Livius sa hneď od počiatku presadil medzi čitateľmi a poslucháčmi svojím štýlom a jeho dielo sa predčítalo na početných schôdzkach. Dejiny spisoval systematicky od najstarších čias až do svojej prítomnosti a do konca života stihol napísať 142 kníh, pričom posledná z nich končila udalosťami z roku 9 pred Kr. Livius sa rozhodol dejiny spisovať pútavým spôsobom, a ako znalcovi rétoriky sa mu to podarilo. Snažil sa vžívať do historických udalostí a osobností a podávať o ich konaní čo najvýstižnejší popis, tak akoby ich oživoval a vdychoval im život, a svojím spisovateľským umením ich kriesil a robil nesmrteľnými. Liviove dejiny majú plynulý dej a autor ich spestroval rôznymi príbehmi o výnimočných skutkoch mnohých osobností. Livius zhrnul do svojich Dejín všetky najvýznamnejšie udalosti najstaršej rímskej histórie až do jeho súčasnosti. Stal sa najvýznamnejším dejepiscom svojej doby a väčšina diel starších dejepiscov pre obľubu jeho Dejín upadla do zabudnutia. Z Liviovho diela neskôr čerpali mnohí ďalší spisovatelia. A hoci sa nezachovalo celé, dodnes je cenným zdrojom poznania najstaršej rímskej histórie. V prvej knihe sa Livius zaoberá najstaršou rímskou históriou od príchodu Aenea do Itálie až do skončenia vlády kráľov. Po stručnom uvedení udalostí pred založením Ríma autor prechádza na samotné založenie Ríma a ďalej sa venuje všetkým rímskym kráľom a skutkom spojených s ich vládou. Prvá kniha končí nástupom prvých konzulov k moci. Druhá kniha sa zaoberá počiatkami rímskej republiky od roku 509 pred Kr. a bojom Rimanov o zvrchovanú moc so susednými národmi, Veienmi, Sabinmi, Volscami či Aequami, pokusmi o obnovenie kráľovskej vlády, tvorbou nových zákonov, vznikom nových chrámov, nástupom prvých diktátorov či vytvorením úradu tribúnov. Druhá kniha končí udalosťami roku 468 pred Kr. Publikáciu dopĺňa štúdia Ivana Janeka Dejepisectvo Tita Livia.

Titus Livius sa narodil v Pataviu, v mladosti študoval filozofiu a rétoriku, ktorú neskôr aj vyučoval. Po príchode do Ríma za vlády Augusta, prvého rímskeho cisára, sa upriamil na históriu a začal spisovať rímske dejiny od najstarších čias. V Ríme si našiel mnoho priateľov, ktorí ho v jeho zámere podporovali a spriatelil sa aj so samotným Augustom. Dejinám Rimanov od založenia mesta (Ad Urbe condita) venoval celú životnú energiu a pracoval na nich až do svojej smrti. Livius sa hneď od počiatku presadil medzi čitateľmi a poslucháčmi svojím štýlom a jeho dielo sa predčítalo na početných schôdzkach. Dejiny spisoval systematicky od najstarších čias až do svojej prítomnosti a do konca života stihol napísať 142 kníh, pričom posledná z nich končila udalosťami z roku 9 pred Kr. Livius sa rozhodol dejiny spisovať pútavým spôsobom, a ako znalcovi rétoriky sa mu to podarilo. Snažil sa vžívať do historických udalostí a osobností a podávať o ich konaní čo najvýstižnejší popis, tak akoby ich oživoval a vdychoval im život, a svojím spisovateľským umením ich kriesil a robil nesmrteľnými. Liviove dejiny majú plynulý dej a autor ich spestroval rôznymi príbehmi o výnimočných skutkoch mnohých osobností. Livius zhrnul do svojich Dejín všetky najvýznamnejšie udalosti najstaršej rímskej histórie až do jeho súčasnosti. Stal sa najvýznamnejším dejepiscom svojej doby a väčšina diel starších dejepiscov pre obľubu jeho Dejín upadla do zabudnutia. Z Liviovho diela neskôr čerpali mnohí ďalší spisovatelia. A hoci sa nezachovalo celé, dodnes je cenným zdrojom poznania najstaršej rímskej histórie. Tretia kniha začína udalosťami roku 467 pred Kr. Autor v nej popisuje zväčšovanie moci tribúnov ľudu, epochu vlády decemvirov, pokračujúce vojny s Aequami, Volscami, Sabinmi a ďalšími národmi. V štvrte knihe sa Livius zaoberá vznikom a vládou vojenských tribúnov, vznikom cenzorského úradu a súperením senátorov s ľudom pri voľbách do najvyšších úradov štátu. Popisuje neustály odpor a vzbury susedných národov proti Rimanom a početné vojny s mnohými mestami a národmi. Štvrtá kniha končí udalosťami roku 404 pred Kr.

Nikolaj Albertovič Kun, vynikajúci ruský historik a spisovateľ, absolvent Moskovskej univerzity, sa vo významnej miere zaoberal dejinami a umením antického Grécka a Ríma. Pôsobil najmä na univerzitách v Moskve, na ktorých získal titul profesora histórie a profesora spoločenských vied. Okrem iného sa podieľal na tvorbe a spracovaní význačných historických a encyklopedických diel. Jeho najznámejším dielom sú Legendy a mýty starého Grécka, ktoré sa ihneď po prvom vydaní v roku 1914 stali  medzi čitateľmi veľmi obľúbenými a pretrváva o ne neustály záujem. Kun vo svojej knihe zrozumiteľným a súvislým spôsobom uvádza všetky najvýznamnejšie príbehy o bohoch a hrdinoch starobylého Grécka, ktoré sa odohrávali v najstarších známych časoch. V jeho príbehoch sú obsiahnuté údaje z eposov, historických spisov, drám a básní, ktoré autor systematicky zoradil a prerozprával prozaickou formou. Spis Kun rozčlenil do dvoch základných častí Bohovia a héroovia, Starogrécky epos. V prvej časti uvádza príbehy o vzniku, pôvode, význame, činnosti gréckych bohov, o ich sférach vplyvu na svet a ľudstvo, ďalej o najväčších hérooch, ich živote a osudoch. V Kunových Legendách a mýtoch vedľa iných nechýbajú bohovia Zeus, Poseidón, Apolón, Héra, Artemis, Aténa, Afrodita a héroovia Prometheus, Perseus, Pelops, Herakles, Theseus, Orfeus.

Nikolaj Albertovič Kun, vynikajúci ruský historik a spisovateľ, absolvent Moskovskej univerzity, sa vo významnej miere zaoberal dejinami a umením antického Grécka a Ríma. Pôsobil najmä na univerzitách v Moskve, na ktorých získal titul profesora histórie a profesora spoločenských vied. Okrem iného sa podieľal na tvorbe a spracovaní význačných historických a encyklopedických diel. Jeho najznámejším dielom sú Legendy a mýty starého Grécka, ktoré sa ihneď po prvom vydaní v roku 1914 stali  medzi čitateľmi veľmi obľúbenými a pretrváva o ne neustály záujem. Kun vo svojej knihe zrozumiteľným a súvislým spôsobom uvádza všetky najvýznamnejšie príbehy o bohoch a hrdinoch starobylého Grécka, ktoré sa odohrávali v najstarších známych časoch. V jeho príbehoch sú obsiahnuté údaje z eposov, historických spisov, drám a básní, ktoré autor systematicky zoradil a prerozprával prozaickou formou. Spis Kun rozčlenil do dvoch základných častí Bohovia a héroovia, Starogrécky epos. V druhej časti uvádza príbehy o udalostiach zaznamenaných v najvýznamnejších eposoch, o plavbe a údeloch Argonautov, o vzniku a priebehu trójskej vojny, o strastiplnom putovaní Odyssea po skončení trójskej vojny, o osudoch hlavného veliteľa Grékov pri Tróji Agamemnona a jeho syna Oresta, o Oidipovi a Antigone v Tébach. Popri nich v Kunových Legendách a mýtoch nechýbajú Iason, Medeia, Helena, Paris, Menelaos, Peleus, Thetis, Achilleus, Hektor, Patroklos, Penelopa, Telemachos, Alkmaion a mnoho iných.

Najvýznamnejší predstaviteľ filozofie obdobia neskorej renesancie 15.–16. storočia sa vo svojich statiach často vydáva do časov antiky a hľadá v nich príklady pre svoju súčasnosť. V diele Úvahy o prvej dekáde Tita Livia sa podujal podrobne preskúmať najmä prvých desať kníh Dejín rímskeho historika Tita Livia. Najstaršie dejiny Ríma skúma podrobne, aby v nich našiel tie najsvetlejšie stránky, ale i tie temné, aby vyhodnotil príčiny úspechov a neúspechov mocného impéria. Hľadá a nachádza významných vojvodcov a dejateľov starých čias a snaží sa zároveň definovať všeobecné východiská úspechu či neúspechu pre novú epochu. Machiavelliho dielo je významným exkurzom do histórie Ríma a pozoruhodného diela Tita Livia. Zároveň je syntézou politických názorov autora, vedúcich k všeobecným úsudkom o politickej činnosti štátu a akcentujúcich udalosti obdobia renesancie. Vo svojom diele rozoberá vznik miest a štátov, ako udržať štát slobodným, aký vplyv na budovanie štátu majú výber schopných ľudí, náboženstvo, vlastné vojsko, správne odmeňovanie a trestanie ľudí, rôzne inštitúty politickej moci v štáte, ako i správanie štátu voči vlastným občanom a navonok voči iným. V knihe sú uvedené dve odborné štúdie Pavla Koprdu. Štúdia Machiavelli a Florentská republika skúma vzťah Machiavelliho k jeho rodnému mestu Florencii a vplyvy, ktoré pôsobili na formovanie jeho názorov a na jeho spisovateľskú tvorbu. Štúdia Machiavelliho život a dielo rozoberá všetky podstatné životné udalosti a prehľadne uvádza celú literárnu tvorbu Niccola Machiavelliho. Medzi ďalšie Machiavelliho diela patria Knieža, Vojenské umenie, Florentské dejiny, Belfagor, Clizia a Mandragora.

S rozvojom aténskej demokracie sa v metropole Grécka začína od 5. storočia pred Kr. rozvíjať nová forma dramatického umenia. V Aténach vznikajú súťaže, ktorých obsahom sú predstavenia dramatickej tvorby. Hry a súťaže sa stávajú súčasťou sviatkov, osláv a občanom-divákom sa predvádzajú na nich dramatické, divadelné predstavenia. Drámy v tomto období, a to najmä tragédie, sa stávajú významnou záležitosťou, ktorej venujú veľkú pozornosť aj najvýznamnejší činitelia Atén. Na prípravu súťaží a divadelných scén sa vynakladajú vysoké finančné prostriedky, aby sa tak dosiahla mimoriadne vysoká kvalita predvádzaných hier. Divadelná dráma, tragédie i komédie, sa stáva kultovou záležitosťou a všeobecným meradlom kultúry starovekých Atén. Každé predstavenie sa hralo vždy iba jedenkrát, a tak predstavovalo pre divákov mimoriadny, výnimočný zážitok, s neopakovateľnou atmosférou a scénou. Verše uvádzaných drám sa po predstaveniach zapisovali a recitovali, a tak sa ďalej šírili medzi ľudí. K najúspešnejším predstaviteľom súťaží patrili i nám známi autori Aischylos, Sofokles, Euripides či Aristofanes, povestní svojou rozsiahlou tvorbou. Predstavenia, ktoré uvádzali pred zraky divákov, vždy ašpirovali na víťazstvo – dosiahnutie prvej ceny. V našej publikácii uvádzame výber troch diel z tvorby Aischyla, Euripida a Menandra, ktorý patril k mladšej generácii komických dramatikov. Tragédie Prikovaný Prometheus, Trójanky a komédia Odľud patria k najlepším drámam z tvorby týchto autorov. Publikáciu dopĺňajú štúdie Miloslava Okála Aischylos – tvorca nesmrteľných tragédií; Menandros – predstaviteľ novej gréckej komédie a štúdie Anikó Polgár. Charakteristické znaky gréckej drámy; Trójanky. Čitateľa oboznamujú vo všeobecnosti so starovekou dramatickou tvorbou a rozoberajú uvedené diela, ako aj ďalšiu tvorbu týchto výnimočných autorov antickej drámy.

V starovekých Aténach na pódiu Dionýzovho divadla pod Akropolou dominovala tragédia. No popri dramatickom umení dostávala priestor aj komédia, ktorá sa objavovala v satyrských hrách po predvedení tragických trilógií, ale aj ako samostatný žáner. A práve komédia bola náplňou tvorby Aristofana, ktorý sa stal najznámejším predstaviteľom starej atickej komédie. V jeho podaní komédie nezaostávajú za tragédiami najvýznamnejších dramatikov, ktorými boli Aischylos, Sofokles a Euripides. V Aristofanových hrách sa neraz prejavuje kritický postoj k dianiu jeho čias, vo vtipných scénach paroduje i významné činy, ktoré prinášajú do života ľudí iba strasti a nepokoj. Svojou tvorbou, z ktorej sa nám zachovalo jedenásť komédií, sa zaradil k najlepším osobnostiam antickej drámy a najvýznamnejším predstaviteľom starovekej komédie. Vo svojom diele Vtáci nás zavádza do nebeských výšin, kde lietajú iba vtáci a budujú si svoj nový svet. V diele Žaby zasa autor zostupuje do podsvetia, aby vrátil k životu na zemi Euripida, Sofokla či Aischyla, keď krátko pred napísaním tejto hry opustili pozemský svet Euripides a Sofokles. Publikáciu dopĺňa štúdia Miloslava Okála Aristofanes, jeho doba a dielo, ktorá podrobne rozoberá tvorbu Aristofana, hovorí o vývoji starej atickej komédie, v stručnosti vysvetľuje všetky zachované Aristofanove hry a zaoberá sa jeho životom a vplyvmi doby, v ktorej žil, na jeho dramatické umenie.

Atény si získali slávu a veľkú úctu ostatných miest po víťazstvách nad Peržanmi pri Maratóne, Salamíne a Platajách. Ich demokratické zriadenie bolo pre všetkých vzorom a symbolom slobody. V Aténach bola tolerovaná a znášaná i tvrdá kritika, ktorá sa pred davom ľudí verejne predvádzala v komédiách ich autormi. Medzi najostrejších dramatikov, ktorý neváhal pranierovať i predstavených s najvyšším vplyvom, patril Aristofanes. No opovážlivosť dramatikov mala tiež určité hranice a po prvých Aristofanových komédiách mu za to dokonca hrozila i smrť. No komik sa nevzdal svojich ambícií a pokračoval v kritickom prístupe k dianiu v Aténach, ktorý vkladal do svojich hier. Po slávnych víťazstvách svojich predkov sa Gréci nakoniec pustili do vzájomnej vojny, nazývanej peloponézska. Jedna z najstarších Aristofanových komédií Acharňania sa obracia k tejto téme a poukazuje na nezmyselnosť hrdinstva jedných, ktorí sú pod vplyvom mocných odhodlaní vrhať sa s prudkosťou do vojny, a prefíkanosť druhých, ktorí dokážu i v najkrutejších a najrozbúrenejších časoch nájsť spôsob, aby si na úkor iných užívali rozkoše a pohodlný život. V Jazdcoch sa Aristofanes púšťa do kritiky politikov a jednej zo stránok demokracie, boja o moc vo voľbách. Poukazuje na demagógiu a prostriedky, ktoré sú politici ochotní používať pre dosiahnutie úspechu, no tiež sa vysmieva z naivity ľudu, ktorý sa ochotne necháva klamať, ale snaží sa zdôrazniť i to, že ak si už musí niektorého z nich vybrať, mal by voliť aspoň menšie zlo. Jazdci sú Aristofanovou najostrejšou a najlepšou politickou satirou. Publikáciu dopĺňa prvá časť komplexnej štúdie Miloslava Okála Aristofanes a aténska demokracia, preberajúca dôležité historické udalosti a zloženie aténskeho obyvateľstva.

Machiavelli sa stal známym vďaka svojim filozofickým a historickým dielam, v ktorých sa zaoberá najmä štátno-politickými záležitosťami. No priťahovala ho aj iná literárna tvorba, kde mohol prejaviť i inú stránku svojej osobnosti a rozptýliť ňou ťarchu svojho nepriaznivého osudu po návrate Medicejovcov k moci vo Florencii. V tom mu priestor poskytla komédia, ktorá mu dovoľovala rozvíjať jeho myšlienky jednoduchým, zrozumiteľným a hlavne veselým spôsobom. Vo svojich komédiách dáva voľnosť svojmu rozletu, predstavám smerujúcim k pobaveniu mysle a odpútaniu sa od obvyklého života, zvieraného zaužívanými mravmi a dogmami. Nebojí sa zahrýzať v citlivých spoločenských témach do vecí, ktoré na povrchu všedného života nevidno, no kde pohľady ľudí nesiahajú, sa možno i dejú. Ústrednou postavou jeho komédií býva vznešená žena so zmyslom pre počestnosť, no i krásna, ktorá sa v súlade so spoločenskými konvenciami nemôže nechať unášať svojimi citmi a láskou a ktorá nemá núdzu o priazeň mužov. Tri Machiavelliho komédie sú doplnené štúdiou Pavla Koprdu Začiatky renesančných komédií a Machiavelliho divadelná tvorba a úvody ku komédiám, podávajúce obraz o vývoji komédie v období renesancie i hlavné črty drám.

Po víťazných vojnách Grékov nad Peržanmi sa z Grécka stala mocnosť v Stredomorí, ktorá nebola nikým príliš ohrozovaná a zažívala dobu rozkvetu. No jednako vládlo medzi samotnými Grékmi súperenie o dominanciu, ktoré nakoniec v Periklových časoch prerástlo do ukrutnej peloponézskej vojny. Táto vojna nepriniesla ďalšiemu rozvoju miest nič prospešné, iba veľké výdaje na vedenie vojny. I ľudia v Aténach boli rozdelení na strany schvaľujúce vedenie vojny a prikláňajúce sa k uzavretiu mieru so Sparťanmi. Aristofanes bol zarytým odporcom vojny, čo vyjadruje vo viacerých hrách. Azda najsilnejšie prianie po mieri, v časoch krutej peloponézskej vojny, cítiť v jeho hre Mier. V hre nás privádza medzi bohov s cieľom nájsť a oslobodiť bohyňu mieru, ktorá sa kdesi podela, a prinavrátiť do života ľudí radosť, radovánky a oslavy, ktoré ľud požíva v časoch bez vojen. Tiež pranieruje tých, ktorým vojna prináša prospech a vyhovuje im a konfrontuje ich s inými, ktorí majú zase potešenie z mieru. Ďalšia oblasť, ktorej Aristofanes venuje pozornosť, je rozdelenie bohatstva medzi aténsky ľud. Tejto téme sa venuje v hre Plutos. Zamýšľa sa v nej nad tým, že bohatstvo je nespravodlivo rozdelené medzi ľudí, čo pripisuje slepote jeho boha Pluta, ktorá konečne vyhovuje i ostatným bohom. Čo by sa asi tak mohlo stať po vyliečení Pluta zo slepoty, nám ukazuje vo svojej hre. Publikáciu dopĺňa tretia časť komplexnej štúdie Miloslava Okála Aristofanes a aténska demokracia, zaoberajúca sa vojenstvom a zahraničnou politikou.

Nespochybniteľný prínos pre kultúru a progresívny vzostup celej Európy mala grécka vzdelanosť, formujúca sa prostredníctvom filozofie. Učenci a vzdelanci zakladali v rôznych oblastiach Grécka filozofické školy, ktoré sa stávali centrami učenosti, výchovy a vzdelania. Taktiež Atény neboli výnimkou a najvýznamnejšie osobnosti gréckej filozofie Sokrates, Platon a Aristoteles, tam mali svoje školy. Aristofanes neopomenul ani túto stránku života a vo svojich Oblakoch sa púšťa do Sokrata, jeho školy a sofistiky, reprezentovanej práve Sokratom. Aristofanes bol tuhým odporcom sofistiky, i keď sa prostredníctvom nej rozvíjala filozofia a učenosť, a neváhal svojej kritike podrobovať i samotného Sokrata. V Oblakoch pranieruje metódy a spôsoby tohto učenia a ukazuje, čo všetko sa dokáže prostredníctvom sofistiky presadiť, aj keby to malo byť v úplnom rozpore s najlepšími ľudskými hodnotami. No tiež ukazuje, že ak chce dobro vzdorovať zlu, musí sa naučiť používať i prostriedky sofistiky. Sám autor pokladal Oblaky za svoju najlepšiu hru. Aténčania vo svojej demokracii veľmi dbali o súdnictvo a venovali sa mu s plnou vervou. Všetky záležitosti, aké mohli, prerokovávali na súdoch, ktorých sa zúčastňovalo množstvo občanov. O tom, ako radi sa Aténčania súdili, rozpráva Aristofanes v hre Osy. Privádza nás do prostredia sudcov, pre ktorých sa pojednávania na súdoch stávajú až akousi závislosťou a záľubou, ktorej sa za žiadnu cenu nechcú vzdať. Na prípade jedného z nich, ktorého sa pokúša napraviť jeho syn, autor zábavným spôsobom preberá celý rad problémov okolo súdenia na súdoch, podľa Aristofana záľuby Aténčanov. Publikáciu dopĺňa druhá časť komplexnej štúdie Miloslava Okála Aristofanes a aténska demokracia, zaoberajúca sa politikmi demokratickej a aristokratickej strany a demokratickými inštitúciami.

Plutarchos, rodák z boiótskej Chaironeie, bol plodným spisovateľom. Väčšinu svojho života strávil vo svojom rodnom meste, kde sa venoval úradnej činnosti. Mal dobré vzťahy s delfskou veštiarňou, ktorú často navštevoval a dokonca sa stal aj jej kňazom. Podnikal poznávacie cesty po Grécku, Egypte a Malej Ázii a tiež viackrát navštívil Rím kvôli úradným povinnostiam a štúdiu. S Rimanmi udržiaval priateľské vzťahy a získal aj ich občianstvo. Vo svojej bohatej literárnej činnosti sa venoval rôznym otázkam filozofie, etike, teológii, lekárstvu, matematike či prírodovede. No neopomenul ani históriu, kde rád rozoberal problémy rôznych národov, miest či jednotlivých osôb. K napísaniu jeho najznámejšieho diela, Životopisov, ho podnietil dobrý vzťah k Rimanom a tiež fakt, že spisy tohto druhu boli v Ríme pomerne obľúbené. Charakteristickou črtou takýchto životopisov sa stalo porovnávanie osôb rozdielnych národov. Plutarchos ako Grék s dobrým vzťahom k Rimanom si zvolil porovnávanie vždy dvoch osôb, jedného Gréka a jedného Rimana. Dvojice do svojho diela vyberal tak, aby si boli podobné niečím, čo ich obzvlášť charakterizovalo, i keď žili v rôznej dobe. V životopisoch uvádza jednak historické skutočnosti, no i údaje, ktorých pravdivosť nie je úplne istá a snaží sa ich písať pútavým spôsobom, aby boli zaujímavé i pre bežného čitateľa. Toto vydanie podáva výber ôsmych životopisov z celkového počtu päťdesiatich zachovaných. Publikáciu dopĺňajú dve štúdie Miloslava Okála Život, dielo a vplyv Plutarcha a Rímsky senát.