Thetis strana 3 z 4

Epikurovo filozofické učenie bolo veľmi obľúbené už počas jeho života a filozof s ním mal úspech medzi vzdelanými vrstvami Grékov i Rimanov. Pre mnohých jeho žiakov, epikurovcov, sa stalo východiskom poznania. Prevažuje v ňom prvok individualizmu a slobody. Epikurova škola sa rozvíjala úspešne najskôr v Grécku a v 1. storočí pred Kr. sa preniesla i do Ríma. Bola posledným uceleným materialistickým učením v staroveku, ktoré malo väčší význam. Svojimi názormi sa epikureizmus často dostával do protikladu so stoicizmom, ktorého základy sa takisto vytvorili v Grécku počas helenistického obdobia.Najpôsobivejším výkladom Epikurovho učenia sa stala Lucretiova báseň O prírode. Najvýznamnejším Epikurovým žiakom bol Metrodoros, ktorého si učiteľ veľmi ctil, venoval mu samostatné dielo a zveril správu svojho hospodárstva. Medzi jeho ďalších významných žiakov patrili Hermarchos, Polyainos, Kolotes a mnohí ďalší.Druhá kniha približujúca Epikurovo filozofické učenie obsahuje fragmenty z jeho etiky, zachované životopisy o Epikurovi a zlomky, fragmenty z diel Epikurových žiakov a stúpencov. Kniha je doplnená štúdiou Miloslava Okála Vír a kozmogónia.

Narodil sa na Same, študoval v Aténach u Theofrasta v Lykeiu spoločne s priateľom Menandrom, s ktorým slúžil i na vojne. Počas lamijskej vojny sa presťahoval s rodičmi do Kolofónu. Filozofiu začal vyučovať najskôr v Mytiléne, potom v Lampsaku a neskôr sa presťahoval do Atén, kde si kúpil dom s nádhernou záhradou, v ktorom pôsobil až do smrti. Podľa tejto záhrady bola pomenovaná i jeho škola.V starobe ho trápila ťažká, nepríjemná choroba. Epikuros bol údajne príjemnej, šľachetnej povahy, veľmi tvorivý filozof, ktorý napísal veľké množstvo spisov, z ktorých sa niektoré zachovali v úplnosti a z niektorých početné zlomky. Epikurovo filozofické učenie má materialistický základ a Epikuros ho rozdelil na kanoniku, fyziku a etiku. Pokračoval v Demokritovom atomizme, ktorý dopĺňa a upravuje. Epikurov materializmus má však mravný základ, keď hovorí, že poznatky o fyzikálnom svete majú slúžiť etike. Majú byť využité na to, aby sa človek nebál neznámeho a snažil sa priblížiť šťastiu, aké zažívajú bohovia, ktorí podľa Epikura sú jedinými dokonale šťastnými bytosťami. Človek sa má podľa Epikura snažiť o stav takého bytia, aby necítil ani bolesť, ani nepokoj, a jeho cieľom má byť dosiahnutie trvalej slasti. Zastával tiež názor, že človek by sa nemal príliš púšťať do politického života, pretože je to v protiklade s tým, aby mohol pokojne žiť.Naše vydanie Epikurovho filozofického učenia je rozdelené do dvoch častí. Prvá kniha obsahuje všetky zachované Epikurove diela, zlomky z iných Epikurových kníh a fragmenty z jeho filozofie o kanonike a fyzike. Kniha je doplnená dvoma štúdiami Miloslava Okála Atómy a prázdny priestor a Predkozmický pohyb atómov, ktoré sa zaoberajú atomistickým filozofickým učením.

Básnik pochádzajúci z Brundisia sa po dôkladných štúdiách rímskej literatúry, rečníctva a filozofie dostal do Maecenatovho krúžku, v ktorom pôsobil okrem iných básnikov i Horatius. Za podpory Maecenata Vergilius vytvoril epické zbierky básní o pastierstve a roľníctve Georgica a Bucolica. Neskôr sa pustil do svojho najväčšieho a najvýznamnejšieho diela, Aeneidy. Na tomto epose pracoval až do konca života, a aby dokázal čo najhodnovernejšie vykresliť jednotlivé príbehy, cestoval po krajinách, v ktorých sa odohrávali. Sám básnik bol so svojím dielom nespokojný a neustále ho dopracovával, i keď vydanie eposu bolo v Ríme netrpezlivo očakávané. Choroba a následne smrť však Vergilia dostihla počas týchto ciest ešte predtým, než Aeneidu k svojej spokojnosti dokončil. Očakávajúc svoj koniec, spísal poslednú vôľu, v ktorej uložil, aby rukopis Aeneidy bol zničený. No Vergiliovi priatelia ju neuposlúchli a epos vydali, vďaka čomu sa zachoval až do dnešných čias.Básnik nám v Aeneide podáva v ucelenej podobe počiatky a vývoj rímskeho národa, ktorý sa začína Aeneovým útekom z Tróje a jeho putovaním po Stredozemí až do krajov Itálie obývaných Latinmi, kde musí zvádzať ďalšie boje o existenciu a novú budúcnosť svoju a svojho národa. Aeneis patrila od svojho vzniku k vrcholom rímskeho epického básnictva.Súčasné vydanie Aeneidy je doplnené štúdiami Viery Bunčákovej Vrcholné javy rímskej poézie a Vergilius a jeho Aeneis, ktoré rozoberajú tvorbu najvýznačnejších rímskych básnikov a najdôležitejšie črty najvýznamnejšieho Vergiliovho diela.

V 1. storočí pred Kr. sa v Ríme vytvoril nový štýl rímskeho básnictva, elégia, ktorá nachádza zdroje v subjektívnych zážitkoch básnikov. K najvýznamnejším elegickým básnikom sa radí Tibullus, Propertius, Ovidius a tiež Sulpicia, ako jedna z mála žien píšucich básne v období antiky. Spoločným prvkom pre elegikov je túžba, najmä túžba po láske, ktorá je mnohokrát i nešťastná a prináša strasti, no i iné významné udalosti ovplyvňujúce myšlienkové a citové vnímanie básnikov, ako konfiškácie a zážitky z vojen u Tibulla a Propertia, ktorému i predčasne zomrel otec, alebo vyhnanstvo u Ovidia, ktorý bol nútený dožiť svoj život na pobreží Čierneho mora. Ich elégie nás dokážu nielen potešiť lahodnosťou svojho štýlu, ale môžeme z nich cítiť i emócie básnikov, ktorí svoje životné nadšenie či trpkosť osudu vteľovali do básní, ktoré akoby im raz potvrdzovali ich vzlet, inokedy poskytovali liečivú útechu. Naše vydanie podáva reprezentatívny výber z najlepších básní najvýznamnejších rímskych elegikov. Diela básnikov doplňujú tri štúdie Ignáca Šafára Rímska ľúbostná elégia a jej predstavitelia, Život a dielo predstaviteľov rímskej klasickej poézie a Publius Ovidius Naso, ktoré nás v súhrne oboznamujú s básnikmi starého Ríma.

V ôsmich knihách autor uvádza udalosti od vzniku mesta až po smrť Lorenza Mediciho, nazývaného Veľkolepý, roku 1492. Jeho dielo zachytáva veľké množstvo historických udalostí a nevyhýba sa ani drsným a krutým činom odohrávajúcim sa vo florencii či v iných regiónoch Talianska. Machiavelli sa popri samotnom popise epizód z florentských dejín zamýšľa i nad ich významom, konaním jednotlivcov či skupín obyvateľstva, najmä tam, kde ovplyvnilo politický chod štátu. Neraz nešetrí kritikou, no kde sa dá, vyzdvihuje tých, čo svojimi činmi prospeli Florencii, a v závere s chválou oceňuje Lorenza Mediciho, ktorého vládnutie florenstkému štátu mal možnosť Machiavelli zažiť. Knihu dopĺňa odborná štúdia Pavla Koprdu " Ako čítať Machiavelliho Florentské dejiny ?", ktorá stručne rozoberá východiská vzniku tohto diela, jeho podstatné črty a odozvy u neskorších bádateľov, zamýšľajúcich sa nad Machiavelliho Florentskými dejinami.

V období hegemónie Rímskej ríše, v časoch jej najväčšieho rozmachu došlo k určitej stagnácii vývoja filozofického myslenia. Rimania recipovali do svojho myslenia učenie gréckych filozofov, a zachovávali tak po stáročia budované hodnoty z čias najväčšieho rozkvetu Grécka. Rímske filozofické myslenie teda zaostávalo za gréckym, no napriek tomu sa i u Rimanov objavili mimoriadne osobnosti antickej filozofie. Po najvýznamnejšom rímskom filozofovi Ciceronovi bol takouto osobnosťou dozaista Seneca. Seneca bol pôvodom síce Hispánec, no od mladosti vyrastal v Ríme. Bol vynikajúcim žiakom a učencom, presadil sa svojimi názormi i v rímskom senáte. Neskôr z podnetu manželky cisára Claudia Messaliny je nútený odísť do vyhnanstva na Korziku, odkiaľ sa vracia až po jej smrti, po ôsmich rokoch. Nová Claudiova manželka Agrippina ho poveruje výchovou ich syna Nerona. Po nádejných začiatkoch snaha vštepiť novému nástupcovi cisára morálne hodnoty a dobrú výchovu sa časom míňa účinku a Nero sa čoraz viac vymaňuje spod Senekovho vplyvu. Seneca sa preto rozhodne utiahnuť do ústrania a venovať iba literárnej tvorbe. Po Pisonovom sprisahaní roku 65 po Kr. bol Seneca Neronom donútený spáchať samovraždu. Listy Luciliovi sú Senekovým najvýznamnejším dielom, ktoré vytvoril už v zrelom veku, utiahnutý do ústrania od aktívneho politického života. Systematicky v nich preberá rôzne otázky života, bytia, existencie, kultúrne a spoločenské hodnoty, otázky umenia, ako aj bežné každodenné veci. Toto dielo je syntézou Senekových životných skúseností, ktoré nazbieral počas svojho nepokojného a rôznymi udalosťami poznačeného života. V knihe je uvedená aj prvá časť porovnávacej štúdie Miloslava Okála Filozof Seneca a Pavol apoštol

Metamorfózy sú svojím obsahom a kompozíciou veľmi náročným dielom, ktorého vznik umožnila Ovidiova nevyčerpateľná tvorivá sila. Zvolenú matériu však básnik spracováva s neobyčajnou ľahkosťou dávajúc tak čitateľovi možnosť jednoducho a bez vážnejšej námahy ponoriť sa do spleti mytológie od najstarších čias až po veľkosť Ríma Ovidiovej doby. Autor do svojich básní vyberá rozmanité námety, ktoré má snahu tematicky spájať do ucelených celkov. V jednotlivých básňach rozvíja zápletku, neraz ľúbostnú , ktorej vyvrcholením je premena. Premena býva niekedy trestom, inokedy odmenou za uvedené činy. Verše Ovidiových básní plynú ľúbozvučne a ľahko, informujú nás o množstve udalostí, ukazujú nám činy mnohých héroov staroveku, prezentujú náboženské predstavy dávnych, vzdialených čias. Napriek poučeniu, ktoré ich čítaním získavame o antických časoch, mámo možnosť cítiť ľahkosť bytia, ktoré Ovidius vplieta do svojich obrazov, neraz plynúcich v časokrásnej scenérii prírody. I keď niektorí bádatelia dospievajú k záverom, že Ovidius dokončil Metamorfózy až počas vyhnanstva na pobreží čiernomorskej Tomidy, podstatnú časť tohto diela napísal v časoch svojej najväčšej slávy, keď v Ríme nebolo od neho väčšieho básnika. Metamorfózy tvoria veľmi cenný zdroj informácií z obdobia antiky a poskytujú príjemné, zábavné čítanie. Druhá časť nášho vydania obsahuje deviatu až pätnástu knihu Metamorfóz, doplnená je štúdiou Ignáca Šafára Publius Ovidius Naso - básnik úsmevnej irónie i vážneho pohľadu na svet, ktorá uvádza životné pomery básnika a v stručnosti rozoberá jeho diela.

Starovekí filozofi sa vo svojich bádaniach často zaoberali problematikou súvisiacou so skúmaním sveta, s existenciou Zeme a iných vesmírnych telies, rozmýšlali, ako vznikol svet, čo bolo a je príčinou pôvodu a fungovania vesmíru. Tak ako jeho predchodcovia, aj Aristoteles sa venoval bádaniu o vesmíre, o vesmírnych telesách, ako vyzerajú, ako sa pohybujú. Uvažoval o tom, ako tieto telesá asi vznikali, čo je príčinou ich pohybu. Podrobne sa venoval otázkam vzniku a zániku vecí a javov, kde sa snažil nájsť všeobecnú teóriu o týchto procesoch. Svoje skúmania logicky zdôvodňoval. Rozoberal názory svojich predchodcov, vyjadroval sa k nim a snažil sa nájsť odpovede, ktoré vnímavého človeka zaujímajo odnepamäti dodnes. V oboch dielach uvedených v tejto publikácii, O nebi a O vzniku a zániku, sa čitateľ môže oboznámiť s názormi na svet, na vesmír podľa Aristotelových úvah, ale i s názormi jeho predchodcov, ktoré sám Aristoteles skúma, a zároveň môže spoznať, ako zmýšľali starovekí učenci o veciach, ktoré sú nám dnes už oveľa jasnejšie, než tomu bolo za ich čias. Čitateľ má tiež možnosť zamyslieť sa nad staťami objasňujúcimi vznik a zánik vecí či javov a hľadať spolu s Aristotelom všeobecne platné postuláty. Súčasťou publikácie je štúdia Miloslava Okála " Aristoteles, jeho život a dielo" a štúdia Petra Kuklicu a Ivana Janeka "Aristoteles a jeho poznávanie sveta"

Ovidius, rímsky básnik, ktorý dokázal svojimi slovami mimoriadne zaujať, ktorého dar reči bol údajne taký veľký, že slová, čo vyslovoval, akoby sa samy spájali do veršov. V mladosti po odmietnutí kariéry právnika venoval sa skladaniu básní a už prvými pokusmi stal sa obľúbený, najmä medzi mladými Rimanmi. Jeho básne, nabité silnou zmyselnosťou a lahodným rytmom, sa čoskoro stali populárne v celom Ríme. Ovidius sa postupne prepracovával rôznymi témami, od ľahšieho žánru milostnej poézie k vážnejším látkam. Spracoval kalendár rímskych sviatkov prvej polovice roka a zaujímal sa tiež o grécku mytológiu, ktorej matériu spracoval a zostavil do Metamorfóz a sčasti ich v nich doplnil rímskymi tradíciami. Metamorfózy sú dozaista básnikovým najvýznamnejším dielom, i keď on sám tvrdil, že nebolo dokončené podľa jeho predstáv. Súčasné vydanie metamorfóz je rozdelené do dvoch častí. Prvá obsahuje prvých osem kníh epickej básne a je doplnená štúdiou Anikó Polgárovej Tkanina Arachny alebo Interpretačné roviny Metamorfóz, ktorá sa zaoberá interpretačnými vrstvami a kompozíciou diela a stručne aj vplyvom Ovidiových diel.

Filozofia, ktorú nám Seneca podáva, jeho názory na božské otázky nám umožňujú polemizovať o tom, či uprednostňoval monoteistické náboženstvo. Žil v období vzniku zárodkov kresťanstva, ktoré si našlo miesto i v centre Rímskej ríše, Ríme. Podobnosť jeho názorov na náboženstvo s kresťanskými podnietila úvahy, či sa Seneca nepodieľal na rozvoji raného kresťanstva a či sa nestretával s prvými kresťanskými učencami v Ríme. Dochovali sa údaje, podľa ktorých Seneca údajne bol v kontakte s Pavlom apoštolom, a z tohto ich vzťahu dochovala sa i korešpondencia, o ktorej sa polemizuje, či bola pravá, alebo ide iba o podvrh. Pravdou ostáva, že mnoho Senekových názorov na náboženstvo, božstvo ako také, ale aj všeobecne na svet nie je vždy v úplnej zhode s tým, čo za jeho čias bolo považované za jednoznačné a platné. V jeho Listoch Luciliovi nájdeme mnoho statí, ktoré Seneca píše so silným oduševnením, v ktorých sa prejavuje jeho pozoruhodná vnútorná sila, a to najmä vtedy, keď strasti a útrapy úmorne zvierali jeho dušu. Senekove Listy Luciliovi nám môžu byť príkladom vysokej morálnej sily útrapami skúšaného človeka a môžeme sa z nich tiež dozvedieť mnoho zaujímavých informácií z obdobia veľkého Ríma. Senekove názory a filozofiu, ako aj Senekov vzťah k Pavlovi apoštolovi, jeho učeniu a kresťanstvu podrobne skúma porovnávacia štúdia Miloslava Okála Filozof Seneca a Pavol apoštol, ktorej dokončenie uvádzame v tejto knihe.

V dobe Niccola Machiavelliho sa na politickej scéne diali neustále zmeny, ktoré prinášali jeho mestu a štátu Florencii mnohokrát pokoru. Počas svojho života sa Machiavelli snažil o zveľadenie svojho mesta a samostatnosť a nezávislosť Florencie od in ých mocností. Vo svojich snahách poukazoval na to, že každý štát musí mať schopné vojsko, armádu, ktorá dokáže odolávať nepriateľským tlakom a zabezpečí ochranu vlastného územia. Bol si vedomý, že úplatné žoldnierske armády, ktoré stoja raz na strane jedného, raz iného panovníka, nie sú riešením pri budovaní nezávislého štátu v Taliansku a že armáda by sa mala utvárať inak. Príklady na vybudovanie spoľahlivej armády, ktorá by dokázala ochrániť štát pred nepriateľskými vpádmi, Machiavelli nachádz al najmä v období starovekého Ríma. Svoje názory ucelene predkladá v diele Vojenské umenie. Systematicky v ňom prechádza všetky oblasti vojenstva a podáva nám obraz o tom, ako by sa malo vybudovať silné vojsko schopné plniť si svoje úlohy. Dielo nám poskytuje veľa informácií o vojenských otázkach obdobia renesancie a o pomeroch, ktoré v tých časoch vládli najmä vo Florencii. Súčasťou knihy je odborná štúdia Pavla Koprdu pod názvom Machiavelliho vzťah k vojenstvu. Prierezovo skúma celé Machiavell iho dielo a približuje nám jeho postoj k otázkam vojenstva. Slovenský text

V starých gréckych povestiach mali významné miesto povesti o Tébach, tzv. tébsky cyklus. Udalosti spájané s boiótskymi Tébami často využívali vo svojej tvorbe aj najvýznamnejší dramatici 5. stor. pred Kr. Sofokles ako jeden z nich sa po námet svojich drám často obracal k týmto povestiam. A práve drámy, v ktorých oživil udalosti dávnych Téb, sa stali jednými z najvýznamnejších dochovaných antických diel. Tragédie Kráľ Oidipus, Oidipus na Kolóne a Antigona, i keď autor ich nenapísal v rovnakom období, tvoria zaujímavú trilógiu, v ktorej sa dozvedáme o udalostiach pradávnych Téb. No nielen to, pretože tieto tragédie majú silný emocionálny náboj. Ukazujú útrapy človeka postihnutého neľútostným osudom, ale hovoria i o práve, ktoré človeku patrí, a spravodlivosti, ktorej sa dostáva ľuďom za ich činy. Sofokles bol veľmi obľúbeným autorom, šťastným dieťaťom svojej doby. Všetky jeho drámy boli úspešné a zožal za ne úspech. Z jeho diela sa nám zachovalo sedem tragédií a práve tri z nich, ktoré ponúkame čitateľom v našej publikácii, patria k tým najlepším. Publikáciu dopĺňa štúdia Miloslava Okála Cyklus tébskych tragédií, ktorá prehľadne predstavuje udalosti starých Téb zachytené v dielach dramatikov a podáva stručný rozbor zachovaných tragédií tébskeho cyklu.

Homérova Ílias je najstarším zachovaným literárnym dielom v Európe. Ide o epickú skladbu, ktorá opisuje časť bojov vo vojne pri Tróji. Námet pre svoje dielo Homéros čerpal z časov slávnej minulosti, keď Gréci víťazstvom zavŕšili desať rokov trvajúcu vojnu s Trójanmi. Trójska vojna sa odohrávala s najväčšou pravdepodobnosťou koncom 13. stor. pred Kr., resp. na začiatku 12. stor. pred Kr. Dej Íliady spadá do desiateho roku bojov pred Trójou. Predchádzajúce mocenské spory medzi Grékmi a Trójanmi boli zavŕšené únosom spartskej kráľovnej Heleny trójskym princom Paridom. Po zoskupení vojsk z rôznych častí mykénskeho Grécka ich priviedol pred Tróju vojvodca Agamemnón, aby potrestali Trójanov a navždy zničili trójske hradisko. No Trójania dokázali Grékom dlho vzdorovať a o víťazovi vojny nebolo dlho rozhodnuté. Ílias sa začína roztržkou medzi veliteľom Grékov Agamemnonom a najudatnejším gréckym bojovníkom Achilleom. Agamemnón pred snemom celého vojska poníži Achillea, ktorý predtým pre svojho veliteľa vybojoval už množstvo bitiek. Achillea sa urážka silno dotkne a rozhodne sa, že viac už nebude so svojím vojskom bojovať pri Tróji. Agamemnona sa, naopak, Achilleovo rozhodnutie nijako nezasiahne a naďalej sa mu v bojoch darí aj bez neho. Víťazstvo má na dosah, no nepozná zámysel bohov. A tí zasiahnu do vojny práve tak, ako to vojvodca Agamemnón neočakáva. V knihe je uvedená úvodná štúdia Miloslava Okála, ktorá rozoberá literárnu stránku eposu, a prvá časť štúdie Ivana Janeka Homérova Ílias, ktorá sa zaoberá historickým rámcom mykénskej epochy a približuje jednotlivé časti eposu.

Slepý Melésigenés s ťažkosťami hľadal prostriedky na živobytie, no na druhej strane si získaval čoraz viac obdivu a sympatií u ľudí, ktorí sa ho snažili povzbudzovať a podporovať. V Kýme na maloázijskom pobreží ho nahovorili, aby požiadal o pomoc mestskú radu a stal sa básnikom mesta na útraty obce. Rada však návrh odmietla s tým, že „homérov“ (slepcov) živiť nebude. Odvtedy ostalo Melésigenovi meno Homéros. Z Kýmy následne odišiel do Fókaie, potom na ostrov Chios, kde sa živil ako učiteľ a básnik. Na Chiu prežil šťastné obdobie života, zložil tu mnoho básní a stal sa známym v celej Hellade. Neskôr cestoval po rôznych krajoch Grécka, zložil eposy Ílias a Odysseia. Svoj život zakončil na ostrove Ios. V druhej polovici Odysseie, ktorá sa k vám v tejto knihe dostáva, Faiáci doplavia Odyssea do vlasti. Po príchode na Ithaku stretáva bohyňu Athénu, ktorá mu radí, aby nešiel hneď do paláca, ale ako žobrák najskôr zistil stav vecí vo svojom kráľovstve, a dodáva, že má pre neho pripravený plán pomsty spupným ženíchom. Odysseus dá na rady bohyne a s odhodlaním sa púšťa do príprav na boj so ženíchmi o svoje postavenie vo vlasti a o svoju rodinu. Medzitým sa z ciest po Sparte a Pyle vracia domov jeho syn Télemachos a Odysseova manželka Pénelopé v paláci statočne odoláva ponukám ženíchom na vydaj. Publikácia obsahuje aj Hérodotov Homérov životopis a druhú časť štúdie Ivana Janeka Homérova Odysseia, ktorá približuje jednotlivé časti eposu.

O tom, kto je autorom Íliady, sa vedú už od staroveku nekonečné diskusie, čo sa nazýva aj homérskou otázkou. Názory na autorstvo sa rôznia. Jedni bádatelia sa prikláňajú k tomu, že ide skutočne o jediného autora, Homéra, a polemizujú aj o tom, že bol priamym účastníkom bojov pri Tróji. Iní tieto tvrdenia popierajú a prikláňajú sa k tomu, že epos bol zostavený viacerými básnikmi, resp. poskladaný z viacerých menších diel. A najradikálnejšie názory tvrdia, že Homéros vôbec neexistoval. Väčšina bádateľov sa však prikláňa k autorstvu Homéra a jeho existenciu uvádza do 8. stor. pred Kr. Odhliadnuc od problematiky autorstva, epos Ílias pôsobí uceleným dojmom, plán deja je jednotný a plynulý. Čítanie veršov eposu poskytuje čitateľovi vynikajúci umelecký zážitok a možnosť načrieť do starovekej minulosti, zájsť cez Homérove verše na pláň pred trójske hradisko a tábor Grékov. V druhej polovici eposu sa šťastie v bojoch úplne odklonilo od veliteľa Achájcov Agamemnona a na bojisku dominuje vodca Trójanov Hektór. Ten podniká totálny útok na grécky tábor, podpaľuje lode. Zdá sa, že jeho víťazstvo je len otázkou času a že naňho čaká už iba sláva. Keď však Achilleus uvidí zo svojho tábora horieť lode, dá sa obmäkčiť a povolí svojmu vojsku zasiahnuť do bojov. No nepostaví sa na čelo vojska, Achilleovo miesto zaujme jeho najbližší druh Patroklos. Bohovia však nenechajú ani Achillea len tak sedieť v tábore. Zakrátko si aj on má obliecť novú zbroj a opäť zasiahnuť do bojov. V knihe je tiež uvedená druhá časť štúdie Ivana Janeka Homérova Ílias, zapodievajúca sa historickým rámcom mykénskej epochy a preberajúca jednotlivé časti eposu.

Podľa Homérovho životopisu, ktorý je pripisovaný Hérodotovi, sa Homéros narodil v maloázijskom meste Smyrne. Pretože ho matka Krétheis porodila pri rieke Melés, dala mu meno Melésigenés. Keď vyrástol, stal sa učiteľom, neskôr sa dal zlákať na plavby do cudzích zemí. Po čase ochorel na očnú chorobu a liečil sa na ostrove Ithake. Tu spoznal dopodrobna kraj i príbehy o Odysseovi. Keď sa vyliečil, opäť vyplával na more, no po príchode do Kolofónu znovu ochorel a úplne oslepol. Odvtedy sa začal venovať iba skladaniu básní, ktoré prednášal hosťom na oslavách. A možnože práve nešťastie, ktoré v mladých rokoch Homéra postihlo, a jeho pobyt na Ithake neskôr vyústili do zloženia jedného z jeho výnimočných diel, eposu Odysseia. V nej nám rozpráva o strastiach, ktoré zažil Odysseus počas návratu z trójskej vojny. Jeho syn Télemachos a manželka Pénelopé aj po desiatich rokoch od skončenia vojny stále čakajú na svojho otca a manžela. Život im však veľmi strpčujú ženísi, ktorí sa vytrvalo uchádzajú o Pénelopu, aby sa niektorý z nich stal jej manželom. Télemachos už viac nedokáže nečinne znášať od nich potupu a s podporou Athény sa rozhodne odísť zvedieť čosi o otcovi za jeho priateľmi Nestorom do Pylu a Meneláom do Sparty. Ani Odysseus však nelení a stále sa usiluje o návrat do vlasti k svojej vernej manželke Pénelope a synovi Télemachovi, no musí ešte prekonať mnoho strastí, než sa dostane na Ithaku. Súčasťou knihy je štúdia Miloslava Okála Problematika homérskych básní a ich ohlasy u nás, ktorá podrobne rieši homérsku otázku a odraz Homérových diel vo svete a na Slovensku. Prvá časť štúdie Ivana Janeka Homérova Odysseia sa zaoberá niekoľkými otázkami Homérových eposov a obdobím po trójskej vojne