Thetis strana 2 z 4

Spojenectvo nebolo pre Grékov príliš typickou črtou, pretože nezodpovedalo predstave skutočnej slobody, ktorá spočívala v autonómii miest či mestských štátov, a v snahe o dominanciu v regióne či celom Grécku. No práve keď sa Gréci boli ochotní spojiť, alebo ich k tomu dohnali vonkajšie okolnosti, dokázali vykonať obdivuhodné činy a získať vrcholné postavenie v Stredomorí. Jednou z takýchto udalostí bola trójska vojna. A aj keď v starodávnych časoch viedli národy množstvo vojen, práve o trójskej sa zachovalo veľa mýtov vtelených do eposov, divadelných hier či iných básní, a zmienky o nej sa nachádzajú aj v dielach všetkých najstarších dejepiscov. Z týchto faktov sa dá usúdiť, že trójska vojna a udalosti s ňou spojené pútali mimoriadnu pozornosť vtedajších národov a ľudí, a údajne už počas nej jej priami účastníci spisovali o jej priebehu záznamy. Takýmito spisovateľmi podľa údajov v zachovaných dielach mali byť aj Diktys a Dares. Diktyov Denník z trójskej vojny a Daretova História zničenia Tróje nám nezávisle od seba podávajú ucelený prehľad o hlavných udalostiach trójskej vojny a poskytujú nám predstavu o nej, o jej príčinách, priebehu, konci a o osudoch víťazných a porazených vojsk a o ich vodcoch a bojovníkoch. A hoci by sme mohli mať určité pochybnosti o pravdivosti jednotlivých údajov, predsa len sú tieto dva spisy jedinými prozaickými dielami, ktoré sa zachovali o trójskej vojne z čias staroveku a ktoré boli pokladané za dejepisné diela.

Iunianus Iustinus, rímsky spisovateľ, z ktorého života síce nie je nič známe, no jeho pričinením sa zachovalo významné historické dielo Pompeia Troga, resp. jeho podstatná časť. Iustinus sa totiž podujal spracovať a skrátiť rozsiahlejšie Trogove dejiny, ktoré sa nezachovali okrem úvodov k nim, napísaných neznámym autorom. Iustinov Výťah z Filippských dejín Pompeia Troga sa však zachoval úplný a podáva nám veľmi zaujímavý pohľad na históriu národov celého sveta prostredníctvom rímskych dejepiscov. Prvá časť Výťahu z Filippských dejín, uvedená v tejto publikácii, sa zaoberá najstaršími ríšami Orientu, históriou Atén, grécko-perzskými vojnami, vojnami medzi Grékmi, históriou Sicílie a Makedónie. Rozsiahly priestor venuje autor nástupu moci Makedóncov, životu a skutkom Filippa II. Makedónskeho a jeho syna Alexandra Veľkého a tiež rozdeleniu Alexandrovej ríše medzi jeho následníkov a vojnám medzi nimi. Okrem uvedeného dielo obsahuje mnoho zaujímavostí z dejín rôznych miest, národov a významných osôb.

O osobe Diogena Laertia sa zachovalo iba veľmi málo údajov, no napriek tomu jeho dielo pretrvalo až do dnešných čias. Laertios svoje Životopisy zostavil podľa presného plánu. Filozofov rozdelil do vetiev a skupín podľa príslušnosti k filozofickým školám a zaradil ich do jednotlivých kníh. Laertiovo dielo obsahuje okrem životopisných údajov o filozofoch aj výklad ich učenia a zoznamy nimi napísaných diel a zahŕňa množstvo údajov, ktoré sa v iných spisoch nezachovali. Aj keď niektoré údaje, obsiahnuté v tomto diele, sú otázne, Životopisy slávnych filozofov nám umožňujú s ľahkosťou nahliadnuť do života a myslenia starovekých gréckych filozofov. Šiesta až desiata kniha obsahujú životopisy kynikov, stoikov, pytagorovcov, izolovaných filozofov a Epikura.

Trogus patrí medzi rímskych spisovateľov, o ktorých je známych len málo údajov. Svoj pôvod si odvodzoval z galských predkov, žijúcich v okolí rieky Rodanus, a ako sám uvádza, tí boli spriaznení s Rimanmi a oddane im slúžili. Vo svojich dejinách však podáva obraz o histórii rôznych krajín a národov sveta nezaujate a skutkami Rimanov sa zaoberá len okrajovo a v súvislostiach s dejinami iných národov. Vďaka Iustinovmu výťahu sa podstatná časť Trogových Filippských dejín zachovala, pričom rozsah pôvodného spisu dokladajú zachované úvody k jeho dielu. Trogus dejiny národov usporiadal systematicky od najstarších ríš Orientu až po svoju súčasnosť. Druhá časť Výťahu z Filippských dejín, uvedená v tejto publikácii, sa zaoberá poslednou vojnou Alexandrových nástupcov, životom a skutkami Epirčana Pyrrha, históriou a vojnami Kartágincov, udalosťami na Sicílii a v Itálii, históriou a zmenami nástupníctva moci vo všetkých krajoch helenistického sveta s postupným preberaním zvrchovanej moci Rimanmi a tiež životom a skutkami Mithridata Veľkého, ktorému autor venuje značný priestor. Celé dielo završujú dejiny Partie, Baktrie, Arménie a zmienky o najstarších dejinách Itálie, Massilie a Hispánie.

Miloslav Okál, rodák zo Slovian, obce pri Kláštore pod Znievom, bol prvým slovenským profesorom klasickej filológie. Počas svojej kariéry pôsobil ako pedagóg na gymnáziách v Liptovskom Mikuláši a v Nitre a na Univerzite Komenského v Bratislave, kde sa stal vedúcim katedry klasickej a románskej filológie a zastával aj funkciu prodekana filozofickej fakulty. Okrem pedagogickej činnosti sa Okál v značnej miere venoval prekladaniu antickej literatúry a je pokladaný za zakladateľa moderného prekladu antiky do slovenčiny. K jeho najvýznamnejším prekladom patria Homerove eposy Ílias a Odysseia a všetky zachované Aristofanove komédie. Okrem antiky prekladal aj latinsky napísané diela slovenských humanistov. Okál je tiež autorom veľkého množstva odborných prác z oblasti klasickej filológie, prekladateľskej činnosti, antiky a slovenských humanistov. V tejto publikácii sa nachádzajú tri Okálove odborné práce: Latinská štylistika, Antická metrika a prekladanie gréckej a latinskej poézie do slovenčiny, Grécke a latinské mená v slovenčine. Tieto diela obsahujú cenné poznatky, ktoré autor podáva vysoko odborným, no výstižným a ľahko pochopiteľným spôsobom.

Životopisy významných osobností sa už v staroveku stali obľúbenou matériou spisovateľov. Prostredníctvom nich mohli autori predkladať čitateľom množstvo zaujímavých informácií zo všetkých oblastí spoločenského života a dopĺňať ich vlastnými názormi a pohľadmi na svet. Ani oblasť filozofie nezostala mimo záujmu životopiscov, hoci rozmanitosť názorov filozofov nečinila takúto prácu jednoduchou. Diogenes Laertios sa podujal na zostavenie životopisného diela, zahŕňajúceho najvýznamnejšie osobnosti starovekej filozofie a najdôležitejšie filozofické školy a ich postoje. Laertiove Životopisy sú dodnes jediným takýmto zachovaným dielom a sú nesmierne cenným a významným prameňom gréckej filozofie. Prvých päť kníh Laertiových Životopisov slávnych filozofov obsahuje životopisy mudrcov, Sokrata a jeho žiakov, Platona, akademikov a peripatetikov. Publikáciu dopĺňa štúdia Miloslava Okála Život a dielo Diogena Laertia.

V staroveku sa verilo, že básnik Homeros bol jedným z účastníkov trójskej vojny a jeho eposy Ílias a Odysseia sú svedectvom muža, ktorý na vlastné oči videl znamenité činy udatných Grékov pri Tróji. Počas príprav Alexandrovej výpravy do Ázie bolo medzi vojsko pribratých mnoho umelcov, ktorí mali zachytiť skvelé činy Alexandra a jeho vojska a zanechať o nich svedectvo podobne skvostné, ako to učinil pred vekmi Homeros. Z Alexandrovej výpravy síce vzniklo množstvo písomných záznamov, no žiadny z nich nedosahoval umeleckú úroveň Homera a dodnes sa nič z týchto pôvodných záznamov nezachovalo. No v starých časoch boli tieto záznamy prístupné ešte mnohým spisovateľom, ktorí z nich čerpali do svojich, nových diel a z nich sa nám niektoré predsa len zachovali. Jedným z týchto spisovateľov bol Quintus Curtius Rufus, o ktorého živote nie je známe skoro nič. Napriek tomu sa zachovali jeho Dejiny Makedónca Alexandra Veľkého, aj keď nie v úplnosti. Toto dielo, pre nás veľmi cenné, autor písal nezaujate a snažil sa podať informácie o Alexandrovi a udalostiach jeho života v objektívnej podobe. Dejiny o Alexandrovi Veľkom napísal v chronologickom slede, vložil do nich plno zaujímavostí, ktoré sa počas dlhej vojnovej výpravy odohrávali, a to tak, aby čítanie spisu bolo zábavné a pritom jeho obsah zostal hodnoverný. Z Curtiovho diela sa však nedochovali prvé dve knihy, ktoré sa podujal zrekonštruovať Johann Freinsheim. Táto publikácia obsahuje aj Freinsheimov doplnok prvých dvoch stratených kníh Curtia Rufa.

Aristofanes sa s obľubou púšťal vo svojej tvorbe do ženských námetov. V nich mohol ľahko zabŕdať do citlivých otázok spoločenského života, akými boli aj náboženstvo a demokracia či problém rovnoprávnosti. Snáď viac ako iní dramatici mal Aristofanes vyhranený názor a vzťah voči iným autorom hier, a zrejme najmenej rád mal Euripida, ktorého vo svojich komédiách viackrát pranieroval. Najväčší priestor a pozornosť venuje Euripidovi v Sviatku žien, kde nás autor privádza na tajný náboženský sviatok Thesmoforií, ktorého sa zúčastňovali iba ženy. V prestrojení za ženu sa na ňom objaví aj Euripidov príbuzný Mnesilochos, aby Euripida obhajoval. Sám sa však dostane do tiesne, a aby sa zachránil, neváha použiť spolu s Euripidom všemožné ľsti. Ako by mohla vyzerať demokracia, nám Aristofanes ukazuje v ďalšej ženskej hre Ženy na sneme. Aký by bol svet, keby sa vlády zmocnili ženy a čo by asi so svojou mocou dokázali robiť, čo by ich pri spravovaní štátu zaujímalo a na čo by kládli dôraz, aké závažné problémy by museli demokraticky zvládať a riešiť, aby v štáte zavládlo skutočné blaho, tak o tom premýšľa Aristofanes vo svojej hre. Alebo, že by predsa len myslel na mužov, vydávajúc ich za ženy v prestrojení? Hrou autor kriticky poukazuje na úskalia demokracie, čo sa v nej dá robiť, keď sa chce a zbehnú sa primerané a vhodné okolnosti. Publikáciu dopĺňa piata, záverečná časť komplexnej štúdie Miloslava Okála Aristofanes a aténska demokracia, zaoberajúca sa poéziou a hudbou.

Aristofanes zaujímal kritický pohľad na všedné, opakované stvárňovanie komických scén, ktoré sám odmietal. Hľadal námety, ktorými by sa od iných komikov líšil svojou originalitou a zároveň poukazoval na spoločenské problémy jeho doby. Dlhotrvajúca peloponézska vojna, ktorej zastaveniu nepomáhali ani snahy umiernených politikov o uzavretie dlhodobého mieru, nedala Aristofanovi pri jeho tvorbe pokoja. Negatívny postoj voči vojne sa snažil vnášať do svojich komédií a neschopnosť politikov dohodnúť sa na mieri a udržiavať ho mimoriadne originálnym spôsobom zobrazil vo svojej hre Lysistrata. Ukazuje v nej, že muži zrejme nedokážu žiť v mieri a bez vojny. Čo by ich teda mohlo donútiť uzavrieť mier a skončiť nekonečné obdobie stále sa roznecujúcich bojov? Aristofanes na to prišiel vo svojej komédii – no predsa ženy! Keď sa muži nedokážu dohodnúť a spoločne zložiť zbrane, začnú ženy rozmýšľať, ako by k tomu mužov donútili. Ony predsa majú rovnako silné zbrane ako muži. Ako svoje zbrane ženy použijú počas vojny na mužov, nám Aristofanes ukazuje vo svojej jedinečnej a veľmi obľúbenej Lysistrate. Publikáciu doplna štvrtá časť komplexnej štúdie Miloslava Okála Aristofanes a aténska demokracia, zaoberajúca sa výchovou, filozofiou a náboženstvom.

Poznávanie histórie, významných dejateľov a udalostí už počas staroveku prestalo byť len dominantou dejepiscov a vzdelancov, ale začalo prenikať aj medzi širšie vrstvy obyvateľstva. Spisovatelia hľadali spôsob, ako poznaniachtivým ľuďom v čo najprijateľnejšej forme priblížiť dejiny a skutky významných osobností, aby bolo čítanie spisov ľahšie, poskytovalo zábavu a zároveň poučenie. Jedným z takýchto žánrov literatúry sa stali životopisy významných dejateľov, ktoré boli spracovávané z výťahov udalostí obšírne napísaných spisov a stručnejším spôsobom poskytovali obraz o ich skutkoch. Priekopníkom v zostavovaní životopisov zameraných na bežných čitateľov a na ich pobavenie formou čítania bol rímsky spisovateľ Cornelius Nepos. Nepos sa podujal zostaviť súbežné životopisy významných osobností, v ktorých porovnával znamenitých Rimanov s podobnými mužmi Grécka a ostatného sveta. Z jeho diela O vynikajúcich mužoch, zahŕňajúceho životopisy významných mužov vo všetkých oblastiach života, sa nám zachovala len jedna úplná kniha Životopisy znamenitých vojvodcov cudzích národov, obsahujúca životopisy 22 vojvodcov, a dva životopisy z knihy o významných historikoch. Nepotove Životopisy sa tešili veľkej obľube a neskôr ovplyvnili aj Plutarcha, ktorý v podobnom duchu zostavil svoje paralelné Životopisy. Táto publikácia obsahuje všetky Nepotove zachované životopisy a dopĺňa ju úvod Ivana Janeka.

Rímska ríša sa na vrchole svojho rozmachu dostávala do čoraz búrlivejších pomerov, keď bola napádaná rôznymi kmeňmi spoza vonkajších hraníc ríše a zároveň v jej vnútri vznikali rozpory medzi samotnými Rimanmi. Marcus Aurelius sa stal cisárom práve v takýchto pohnutých časoch. Väčšiu časť svojej vlády bol nútený prežiť medzi vojskom v odľahlých častiach ríše v bojoch za zachovanie jej celistvosti a v snahe usporiadať pomery po často vznikajúcich rozbrojoch. Životné skúsenosti počas mnohých takto prežitých rokov mu umožnili, aby si v neskoršom čase svojho života vytvoril ucelený pohľad na ľudské bytie a strasti s ním spojené. Je známy ako cisár, ktorý sa výrazne zaujímal o filozofiu, o poznanie ľudskej duše, pričom bol silným zástancom stoicizmu. Marca Aurelia preslávila jednak jeho výnimočná schopnosť udržiavať i počas problematických pomerov celistvosť ríše a riešiť zložité problémy, a tiež jeho filozofické dielo Myšlienky k sebe samému. Dielo napísal v posledných rokoch svojho života a začal ho písať na území Kvádov pri Hrone, teda na území dnešného Slovenska. V Myšlienkach zhŕňa svoje životné skúsenosti a s umiernenosťou sa ponára do úvah o podstate sveta a o jeho princípoch. Okrem vlastných názorov uvádza i množstvo myšlienok iných autorov, čo svedčí o jeho mimoriadne vysokej vzdelanosti. Myšlienky Marca Aurelia sú veľmi pôsobivé a je z nich zrejmé, že ich autor bol znamenitý muž, ktorý sa obdivuhodným spôsobom dokázal zamýšľať nad ľudskou existenciou. Publikáciu dopĺňa úvodná štúdia Miloslava Okála Život a dielo Marca Aurelia.

Atény si získali slávu a veľkú úctu ostatných miest po víťazstvách nad Peržanmi pri Maratóne, Salamíne a Platajách. Ich demokratické zriadenie bolo pre všetkých vzorom a symbolom slobody. V Aténach bola tolerovaná a znášaná i tvrdá kritika, ktorá sa pred davom ľudí verejne predvádzala v komédiách ich autormi. Medzi najostrejších dramatikov, ktorý neváhal pranierovať i predstavených s najvyšším vplyvom, patril Aristofanes. No opovážlivosť dramatikov mala tiež určité hranice a po prvých Aristofanových komédiách mu za to dokonca hrozila i smrť. No komik sa nevzdal svojich ambícií a pokračoval v kritickom prístupe k dianiu v Aténach, ktorý vkladal do svojich hier. Po slávnych víťazstvách svojich predkov sa Gréci nakoniec pustili do vzájomnej vojny, nazývanej peloponézska. Jedna z najstarších Aristofanových komédií Acharňania sa obracia k tejto téme a poukazuje na nezmyselnosť hrdinstva jedných, ktorí sú pod vplyvom mocných odhodlaní vrhať sa s prudkosťou do vojny, a prefíkanosť druhých, ktorí dokážu i v najkrutejších a najrozbúrenejších časoch nájsť spôsob, aby si na úkor iných užívali rozkoše a pohodlný život. V Jazdcoch sa Aristofanes púšťa do kritiky politikov a jednej zo stránok demokracie, boja o moc vo voľbách. Poukazuje na demagógiu a prostriedky, ktoré sú politici ochotní používať pre dosiahnutie úspechu, no tiež sa vysmieva z naivity ľudu, ktorý sa ochotne necháva klamať, ale snaží sa zdôrazniť i to, že ak si už musí niektorého z nich vybrať, mal by voliť aspoň menšie zlo. Jazdci sú Aristofanovou najostrejšou a najlepšou politickou satirou. Publikáciu dopĺňa prvá časť komplexnej štúdie Miloslava Okála Aristofanes a aténska demokracia, preberajúca dôležité historické udalosti a zloženie aténskeho obyvateľstva.

Machiavelli sa stal známym vďaka svojim filozofickým a historickým dielam, v ktorých sa zaoberá najmä štátno-politickými záležitosťami. No priťahovala ho aj iná literárna tvorba, kde mohol prejaviť i inú stránku svojej osobnosti a rozptýliť ňou ťarchu svojho nepriaznivého osudu po návrate Medicejovcov k moci vo Florencii. V tom mu priestor poskytla komédia, ktorá mu dovoľovala rozvíjať jeho myšlienky jednoduchým, zrozumiteľným a hlavne veselým spôsobom. Vo svojich komédiách dáva voľnosť svojmu rozletu, predstavám smerujúcim k pobaveniu mysle a odpútaniu sa od obvyklého života, zvieraného zaužívanými mravmi a dogmami. Nebojí sa zahrýzať v citlivých spoločenských témach do vecí, ktoré na povrchu všedného života nevidno, no kde pohľady ľudí nesiahajú, sa možno i dejú. Ústrednou postavou jeho komédií býva vznešená žena so zmyslom pre počestnosť, no i krásna, ktorá sa v súlade so spoločenskými konvenciami nemôže nechať unášať svojimi citmi a láskou a ktorá nemá núdzu o priazeň mužov. Tri Machiavelliho komédie sú doplnené štúdiou Pavla Koprdu Začiatky renesančných komédií a Machiavelliho divadelná tvorba a úvody ku komédiám, podávajúce obraz o vývoji komédie v období renesancie i hlavné črty drám.

Nespochybniteľný prínos pre kultúru a progresívny vzostup celej Európy mala grécka vzdelanosť, formujúca sa prostredníctvom filozofie. Učenci a vzdelanci zakladali v rôznych oblastiach Grécka filozofické školy, ktoré sa stávali centrami učenosti, výchovy a vzdelania. Taktiež Atény neboli výnimkou a najvýznamnejšie osobnosti gréckej filozofie Sokrates, Platon a Aristoteles, tam mali svoje školy. Aristofanes neopomenul ani túto stránku života a vo svojich Oblakoch sa púšťa do Sokrata, jeho školy a sofistiky, reprezentovanej práve Sokratom. Aristofanes bol tuhým odporcom sofistiky, i keď sa prostredníctvom nej rozvíjala filozofia a učenosť, a neváhal svojej kritike podrobovať i samotného Sokrata. V Oblakoch pranieruje metódy a spôsoby tohto učenia a ukazuje, čo všetko sa dokáže prostredníctvom sofistiky presadiť, aj keby to malo byť v úplnom rozpore s najlepšími ľudskými hodnotami. No tiež ukazuje, že ak chce dobro vzdorovať zlu, musí sa naučiť používať i prostriedky sofistiky. Sám autor pokladal Oblaky za svoju najlepšiu hru. Aténčania vo svojej demokracii veľmi dbali o súdnictvo a venovali sa mu s plnou vervou. Všetky záležitosti, aké mohli, prerokovávali na súdoch, ktorých sa zúčastňovalo množstvo občanov. O tom, ako radi sa Aténčania súdili, rozpráva Aristofanes v hre Osy. Privádza nás do prostredia sudcov, pre ktorých sa pojednávania na súdoch stávajú až akousi závislosťou a záľubou, ktorej sa za žiadnu cenu nechcú vzdať. Na prípade jedného z nich, ktorého sa pokúša napraviť jeho syn, autor zábavným spôsobom preberá celý rad problémov okolo súdenia na súdoch, podľa Aristofana záľuby Aténčanov. Publikáciu dopĺňa druhá časť komplexnej štúdie Miloslava Okála Aristofanes a aténska demokracia, zaoberajúca sa politikmi demokratickej a aristokratickej strany a demokratickými inštitúciami.

Plutarchos, rodák z boiótskej Chaironeie, bol plodným spisovateľom. Väčšinu svojho života strávil vo svojom rodnom meste, kde sa venoval úradnej činnosti. Mal dobré vzťahy s delfskou veštiarňou, ktorú často navštevoval a dokonca sa stal aj jej kňazom. Podnikal poznávacie cesty po Grécku, Egypte a Malej Ázii a tiež viackrát navštívil Rím kvôli úradným povinnostiam a štúdiu. S Rimanmi udržiaval priateľské vzťahy a získal aj ich občianstvo. Vo svojej bohatej literárnej činnosti sa venoval rôznym otázkam filozofie, etike, teológii, lekárstvu, matematike či prírodovede. No neopomenul ani históriu, kde rád rozoberal problémy rôznych národov, miest či jednotlivých osôb. K napísaniu jeho najznámejšieho diela, Životopisov, ho podnietil dobrý vzťah k Rimanom a tiež fakt, že spisy tohto druhu boli v Ríme pomerne obľúbené. Charakteristickou črtou takýchto životopisov sa stalo porovnávanie osôb rozdielnych národov. Plutarchos ako Grék s dobrým vzťahom k Rimanom si zvolil porovnávanie vždy dvoch osôb, jedného Gréka a jedného Rimana. Dvojice do svojho diela vyberal tak, aby si boli podobné niečím, čo ich obzvlášť charakterizovalo, i keď žili v rôznej dobe. V životopisoch uvádza jednak historické skutočnosti, no i údaje, ktorých pravdivosť nie je úplne istá a snaží sa ich písať pútavým spôsobom, aby boli zaujímavé i pre bežného čitateľa. Toto vydanie podáva výber ôsmych životopisov z celkového počtu päťdesiatich zachovaných. Publikáciu dopĺňajú dve štúdie Miloslava Okála Život, dielo a vplyv Plutarcha a Rímsky senát.

Po víťazných vojnách Grékov nad Peržanmi sa z Grécka stala mocnosť v Stredomorí, ktorá nebola nikým príliš ohrozovaná a zažívala dobu rozkvetu. No jednako vládlo medzi samotnými Grékmi súperenie o dominanciu, ktoré nakoniec v Periklových časoch prerástlo do ukrutnej peloponézskej vojny. Táto vojna nepriniesla ďalšiemu rozvoju miest nič prospešné, iba veľké výdaje na vedenie vojny. I ľudia v Aténach boli rozdelení na strany schvaľujúce vedenie vojny a prikláňajúce sa k uzavretiu mieru so Sparťanmi. Aristofanes bol zarytým odporcom vojny, čo vyjadruje vo viacerých hrách. Azda najsilnejšie prianie po mieri, v časoch krutej peloponézskej vojny, cítiť v jeho hre Mier. V hre nás privádza medzi bohov s cieľom nájsť a oslobodiť bohyňu mieru, ktorá sa kdesi podela, a prinavrátiť do života ľudí radosť, radovánky a oslavy, ktoré ľud požíva v časoch bez vojen. Tiež pranieruje tých, ktorým vojna prináša prospech a vyhovuje im a konfrontuje ich s inými, ktorí majú zase potešenie z mieru. Ďalšia oblasť, ktorej Aristofanes venuje pozornosť, je rozdelenie bohatstva medzi aténsky ľud. Tejto téme sa venuje v hre Plutos. Zamýšľa sa v nej nad tým, že bohatstvo je nespravodlivo rozdelené medzi ľudí, čo pripisuje slepote jeho boha Pluta, ktorá konečne vyhovuje i ostatným bohom. Čo by sa asi tak mohlo stať po vyliečení Pluta zo slepoty, nám ukazuje vo svojej hre. Publikáciu dopĺňa tretia časť komplexnej štúdie Miloslava Okála Aristofanes a aténska demokracia, zaoberajúca sa vojenstvom a zahraničnou politikou.