Thetis strana 2 z 4

Aristoteles sa v diele Poetika podujal preskúmať matériu umenia a jeho spoločenský význam. Vo svojom bádaní čitateľovi podáva ucelený obraz o možnostiach ktoré človeku poskytuje umenie, jeho jednotlivé zložky. Venuje sa oblasti básnictva, dramatickej tvorby, skúma pôvod umenia, vznik a vývoj jednotlivých druhov umení, prostriedky, ktoré používa. Podstatnú časť diela po rozobratí umenia vo všeobecnosti venuje tragédii. Rozoberá tragédiu z rôznych hľadísk, tak aby čitateľ mohol preniknúť do jej tajov, pochopiť jej význam, naučil sa rozlišovať jednotlivé druhy tragédie a po preskúmaní tejto tematiky bol schopný nájsť zmysel tohto druhu umeleckej tvorby. Aristoteles sa v diele venuje v podobnom duchu aj epickej poézii, jej vzťahu k historickej podstate, z ktorej čerpá matériu pre svoj obsah. Zaoberá sa i porovnaním tragického a epického básnictva. V publikácii je zaradená aj VIII. kniha Aristotelovho diela Politika, ktorá priamo súvisí s dielom Poetika a zaoberá sa výchovou a výučbou mládeže. Hovorí o hudobnom umení, priaznivom vplyve hudby na stav duše človeka a možnosti hudby priaznivo pôsobiť na vývoj mladých ľudí. Poznanie Aristotelovej Poetiky a VIII. knihy Politiky umožní čitateľovi získať ucelený pohľad na umeleckú tvorbu v období antiky a pochopiť v plnej kráse básnické, dramatické diela tejto doby, nájsť črty rodiace sa v antickom umení, ovplyvňujúce v tvorbe mnoho generácií umelcov až po dnešok. Kniha obsahuje úvod zaoberajúci sa osobou Aristotela a jeho Poetikou a odbornú štúdiu Miloslava Okála Vývoj poetiky v antickej literatúre, rozoberajúcu tvorbu najvýznamnejších básnikov, dramatikov a filozofov antiky vo vzťahu k poetike ako takej. Medzi ďalšie Aristotelove diela z oblasti politickej filozofie patria Etika Eudemova, Etika Nikomachova, Rétorika a Aténska ústava.

V starých gréckych povestiach mali významné miesto povesti o Tébach, tzv. tébsky cyklus. Udalosti spájané s boiótskymi Tébami často využívali vo svojej tvorbe aj najvýznamnejší dramatici 5. stor. pred Kr. Sofokles ako jeden z nich sa po námet svojich drám často obracal k týmto povestiam. A práve drámy, v ktorých oživil udalosti dávnych Téb, sa stali jednými z najvýznamnejších dochovaných antických diel. Tragédie Kráľ Oidipus, Oidipus na Kolóne a Antigona, i keď autor ich nenapísal v rovnakom období, tvoria zaujímavú trilógiu, v ktorej sa dozvedáme o udalostiach pradávnych Téb. No nielen to, pretože tieto tragédie majú silný emocionálny náboj. Ukazujú útrapy človeka postihnutého neľútostným osudom, ale hovoria i o práve, ktoré človeku patrí, a spravodlivosti, ktorej sa dostáva ľuďom za ich činy. Sofokles bol veľmi obľúbeným autorom, šťastným dieťaťom svojej doby. Všetky jeho drámy boli úspešné a zožal za ne úspech. Z jeho diela sa nám zachovalo sedem tragédií a práve tri z nich, ktoré ponúkame čitateľom v našej publikácii, patria k tým najlepším. Publikáciu dopĺňa štúdia Miloslava Okála Cyklus tébskych tragédií, ktorá prehľadne predstavuje udalosti starých Téb zachytené v dielach dramatikov a podáva stručný rozbor zachovaných tragédií tébskeho cyklu.

V dobe Niccola Machiavelliho sa na politickej scéne diali neustále zmeny, ktoré prinášali jeho mestu a štátu Florencii mnohokrát pokoru. Počas svojho života sa Machiavelli snažil o zveľadenie svojho mesta a samostatnosť a nezávislosť Florencie od in ých mocností. Vo svojich snahách poukazoval na to, že každý štát musí mať schopné vojsko, armádu, ktorá dokáže odolávať nepriateľským tlakom a zabezpečí ochranu vlastného územia. Bol si vedomý, že úplatné žoldnierske armády, ktoré stoja raz na strane jedného, raz iného panovníka, nie sú riešením pri budovaní nezávislého štátu v Taliansku a že armáda by sa mala utvárať inak. Príklady na vybudovanie spoľahlivej armády, ktorá by dokázala ochrániť štát pred nepriateľskými vpádmi, Machiavelli nachádz al najmä v období starovekého Ríma. Svoje názory ucelene predkladá v diele Vojenské umenie. Systematicky v ňom prechádza všetky oblasti vojenstva a podáva nám obraz o tom, ako by sa malo vybudovať silné vojsko schopné plniť si svoje úlohy. Dielo nám poskytuje veľa informácií o vojenských otázkach obdobia renesancie a o pomeroch, ktoré v tých časoch vládli najmä vo Florencii. Súčasťou knihy je odborná štúdia Pavla Koprdu pod názvom Machiavelliho vzťah k vojenstvu. Prierezovo skúma celé Machiavell iho dielo a približuje nám jeho postoj k otázkam vojenstva. Slovenský text

Narodil sa na Same, študoval v Aténach u Theofrasta v Lykeiu spoločne s priateľom Menandrom, s ktorým slúžil i na vojne. Počas lamijskej vojny sa presťahoval s rodičmi do Kolofónu. Filozofiu začal vyučovať najskôr v Mytiléne, potom v Lampsaku a neskôr sa presťahoval do Atén, kde si kúpil dom s nádhernou záhradou, v ktorom pôsobil až do smrti. Podľa tejto záhrady bola pomenovaná i jeho škola.V starobe ho trápila ťažká, nepríjemná choroba. Epikuros bol údajne príjemnej, šľachetnej povahy, veľmi tvorivý filozof, ktorý napísal veľké množstvo spisov, z ktorých sa niektoré zachovali v úplnosti a z niektorých početné zlomky. Epikurovo filozofické učenie má materialistický základ a Epikuros ho rozdelil na kanoniku, fyziku a etiku. Pokračoval v Demokritovom atomizme, ktorý dopĺňa a upravuje. Epikurov materializmus má však mravný základ, keď hovorí, že poznatky o fyzikálnom svete majú slúžiť etike. Majú byť využité na to, aby sa človek nebál neznámeho a snažil sa priblížiť šťastiu, aké zažívajú bohovia, ktorí podľa Epikura sú jedinými dokonale šťastnými bytosťami. Človek sa má podľa Epikura snažiť o stav takého bytia, aby necítil ani bolesť, ani nepokoj, a jeho cieľom má byť dosiahnutie trvalej slasti. Zastával tiež názor, že človek by sa nemal príliš púšťať do politického života, pretože je to v protiklade s tým, aby mohol pokojne žiť.Naše vydanie Epikurovho filozofického učenia je rozdelené do dvoch častí. Prvá kniha obsahuje všetky zachované Epikurove diela, zlomky z iných Epikurových kníh a fragmenty z jeho filozofie o kanonike a fyzike. Kniha je doplnená dvoma štúdiami Miloslava Okála Atómy a prázdny priestor a Predkozmický pohyb atómov, ktoré sa zaoberajú atomistickým filozofickým učením.

Epikurovo filozofické učenie bolo veľmi obľúbené už počas jeho života a filozof s ním mal úspech medzi vzdelanými vrstvami Grékov i Rimanov. Pre mnohých jeho žiakov, epikurovcov, sa stalo východiskom poznania. Prevažuje v ňom prvok individualizmu a slobody. Epikurova škola sa rozvíjala úspešne najskôr v Grécku a v 1. storočí pred Kr. sa preniesla i do Ríma. Bola posledným uceleným materialistickým učením v staroveku, ktoré malo väčší význam. Svojimi názormi sa epikureizmus často dostával do protikladu so stoicizmom, ktorého základy sa takisto vytvorili v Grécku počas helenistického obdobia.Najpôsobivejším výkladom Epikurovho učenia sa stala Lucretiova báseň O prírode. Najvýznamnejším Epikurovým žiakom bol Metrodoros, ktorého si učiteľ veľmi ctil, venoval mu samostatné dielo a zveril správu svojho hospodárstva. Medzi jeho ďalších významných žiakov patrili Hermarchos, Polyainos, Kolotes a mnohí ďalší.Druhá kniha približujúca Epikurovo filozofické učenie obsahuje fragmenty z jeho etiky, zachované životopisy o Epikurovi a zlomky, fragmenty z diel Epikurových žiakov a stúpencov. Kniha je doplnená štúdiou Miloslava Okála Vír a kozmogónia.

V 1. storočí pred Kr. sa v Ríme vytvoril nový štýl rímskeho básnictva, elégia, ktorá nachádza zdroje v subjektívnych zážitkoch básnikov. K najvýznamnejším elegickým básnikom sa radí Tibullus, Propertius, Ovidius a tiež Sulpicia, ako jedna z mála žien píšucich básne v období antiky. Spoločným prvkom pre elegikov je túžba, najmä túžba po láske, ktorá je mnohokrát i nešťastná a prináša strasti, no i iné významné udalosti ovplyvňujúce myšlienkové a citové vnímanie básnikov, ako konfiškácie a zážitky z vojen u Tibulla a Propertia, ktorému i predčasne zomrel otec, alebo vyhnanstvo u Ovidia, ktorý bol nútený dožiť svoj život na pobreží Čierneho mora. Ich elégie nás dokážu nielen potešiť lahodnosťou svojho štýlu, ale môžeme z nich cítiť i emócie básnikov, ktorí svoje životné nadšenie či trpkosť osudu vteľovali do básní, ktoré akoby im raz potvrdzovali ich vzlet, inokedy poskytovali liečivú útechu. Naše vydanie podáva reprezentatívny výber z najlepších básní najvýznamnejších rímskych elegikov. Diela básnikov doplňujú tri štúdie Ignáca Šafára Rímska ľúbostná elégia a jej predstavitelia, Život a dielo predstaviteľov rímskej klasickej poézie a Publius Ovidius Naso, ktoré nás v súhrne oboznamujú s básnikmi starého Ríma.

Básnik pochádzajúci z Brundisia sa po dôkladných štúdiách rímskej literatúry, rečníctva a filozofie dostal do Maecenatovho krúžku, v ktorom pôsobil okrem iných básnikov i Horatius. Za podpory Maecenata Vergilius vytvoril epické zbierky básní o pastierstve a roľníctve Georgica a Bucolica. Neskôr sa pustil do svojho najväčšieho a najvýznamnejšieho diela, Aeneidy. Na tomto epose pracoval až do konca života, a aby dokázal čo najhodnovernejšie vykresliť jednotlivé príbehy, cestoval po krajinách, v ktorých sa odohrávali. Sám básnik bol so svojím dielom nespokojný a neustále ho dopracovával, i keď vydanie eposu bolo v Ríme netrpezlivo očakávané. Choroba a následne smrť však Vergilia dostihla počas týchto ciest ešte predtým, než Aeneidu k svojej spokojnosti dokončil. Očakávajúc svoj koniec, spísal poslednú vôľu, v ktorej uložil, aby rukopis Aeneidy bol zničený. No Vergiliovi priatelia ju neuposlúchli a epos vydali, vďaka čomu sa zachoval až do dnešných čias.Básnik nám v Aeneide podáva v ucelenej podobe počiatky a vývoj rímskeho národa, ktorý sa začína Aeneovým útekom z Tróje a jeho putovaním po Stredozemí až do krajov Itálie obývaných Latinmi, kde musí zvádzať ďalšie boje o existenciu a novú budúcnosť svoju a svojho národa. Aeneis patrila od svojho vzniku k vrcholom rímskeho epického básnictva.Súčasné vydanie Aeneidy je doplnené štúdiami Viery Bunčákovej Vrcholné javy rímskej poézie a Vergilius a jeho Aeneis, ktoré rozoberajú tvorbu najvýznačnejších rímskych básnikov a najdôležitejšie črty najvýznamnejšieho Vergiliovho diela.

V staroveku sa verilo, že básnik Homeros bol jedným z účastníkov trójskej vojny a jeho eposy Ílias a Odysseia sú svedectvom muža, ktorý na vlastné oči videl znamenité činy udatných Grékov pri Tróji. Počas príprav Alexandrovej výpravy do Ázie bolo medzi vojsko pribratých mnoho umelcov, ktorí mali zachytiť skvelé činy Alexandra a jeho vojska a zanechať o nich svedectvo podobne skvostné, ako to učinil pred vekmi Homeros. Z Alexandrovej výpravy síce vzniklo množstvo písomných záznamov, no žiadny z nich nedosahoval umeleckú úroveň Homera a dodnes sa nič z týchto pôvodných záznamov nezachovalo. No v starých časoch boli tieto záznamy prístupné ešte mnohým spisovateľom, ktorí z nich čerpali do svojich, nových diel a z nich sa nám niektoré predsa len zachovali. Jedným z týchto spisovateľov bol Quintus Curtius Rufus, o ktorého živote nie je známe skoro nič. Napriek tomu sa zachovali jeho Dejiny Makedónca Alexandra Veľkého, aj keď nie v úplnosti. Toto dielo, pre nás veľmi cenné, autor písal nezaujate a snažil sa podať informácie o Alexandrovi a udalostiach jeho života v objektívnej podobe. Dejiny o Alexandrovi Veľkom napísal v chronologickom slede, vložil do nich plno zaujímavostí, ktoré sa počas dlhej vojnovej výpravy odohrávali, a to tak, aby čítanie spisu bolo zábavné a pritom jeho obsah zostal hodnoverný. Z Curtiovho diela sa však nedochovali prvé dve knihy, ktoré sa podujal zrekonštruovať Johann Freinsheim. Táto publikácia obsahuje aj Freinsheimov doplnok prvých dvoch stratených kníh Curtia Rufa.

Aristofanes zaujímal kritický pohľad na všedné, opakované stvárňovanie komických scén, ktoré sám odmietal. Hľadal námety, ktorými by sa od iných komikov líšil svojou originalitou a zároveň poukazoval na spoločenské problémy jeho doby. Dlhotrvajúca peloponézska vojna, ktorej zastaveniu nepomáhali ani snahy umiernených politikov o uzavretie dlhodobého mieru, nedala Aristofanovi pri jeho tvorbe pokoja. Negatívny postoj voči vojne sa snažil vnášať do svojich komédií a neschopnosť politikov dohodnúť sa na mieri a udržiavať ho mimoriadne originálnym spôsobom zobrazil vo svojej hre Lysistrata. Ukazuje v nej, že muži zrejme nedokážu žiť v mieri a bez vojny. Čo by ich teda mohlo donútiť uzavrieť mier a skončiť nekonečné obdobie stále sa roznecujúcich bojov? Aristofanes na to prišiel vo svojej komédii – no predsa ženy! Keď sa muži nedokážu dohodnúť a spoločne zložiť zbrane, začnú ženy rozmýšľať, ako by k tomu mužov donútili. Ony predsa majú rovnako silné zbrane ako muži. Ako svoje zbrane ženy použijú počas vojny na mužov, nám Aristofanes ukazuje vo svojej jedinečnej a veľmi obľúbenej Lysistrate. Publikáciu doplna štvrtá časť komplexnej štúdie Miloslava Okála Aristofanes a aténska demokracia, zaoberajúca sa výchovou, filozofiou a náboženstvom.

Rímska ríša sa na vrchole svojho rozmachu dostávala do čoraz búrlivejších pomerov, keď bola napádaná rôznymi kmeňmi spoza vonkajších hraníc ríše a zároveň v jej vnútri vznikali rozpory medzi samotnými Rimanmi. Marcus Aurelius sa stal cisárom práve v takýchto pohnutých časoch. Väčšiu časť svojej vlády bol nútený prežiť medzi vojskom v odľahlých častiach ríše v bojoch za zachovanie jej celistvosti a v snahe usporiadať pomery po často vznikajúcich rozbrojoch. Životné skúsenosti počas mnohých takto prežitých rokov mu umožnili, aby si v neskoršom čase svojho života vytvoril ucelený pohľad na ľudské bytie a strasti s ním spojené. Je známy ako cisár, ktorý sa výrazne zaujímal o filozofiu, o poznanie ľudskej duše, pričom bol silným zástancom stoicizmu. Marca Aurelia preslávila jednak jeho výnimočná schopnosť udržiavať i počas problematických pomerov celistvosť ríše a riešiť zložité problémy, a tiež jeho filozofické dielo Myšlienky k sebe samému. Dielo napísal v posledných rokoch svojho života a začal ho písať na území Kvádov pri Hrone, teda na území dnešného Slovenska. V Myšlienkach zhŕňa svoje životné skúsenosti a s umiernenosťou sa ponára do úvah o podstate sveta a o jeho princípoch. Okrem vlastných názorov uvádza i množstvo myšlienok iných autorov, čo svedčí o jeho mimoriadne vysokej vzdelanosti. Myšlienky Marca Aurelia sú veľmi pôsobivé a je z nich zrejmé, že ich autor bol znamenitý muž, ktorý sa obdivuhodným spôsobom dokázal zamýšľať nad ľudskou existenciou. Publikáciu dopĺňa úvodná štúdia Miloslava Okála Život a dielo Marca Aurelia.

Aristofanes sa s obľubou púšťal vo svojej tvorbe do ženských námetov. V nich mohol ľahko zabŕdať do citlivých otázok spoločenského života, akými boli aj náboženstvo a demokracia či problém rovnoprávnosti. Snáď viac ako iní dramatici mal Aristofanes vyhranený názor a vzťah voči iným autorom hier, a zrejme najmenej rád mal Euripida, ktorého vo svojich komédiách viackrát pranieroval. Najväčší priestor a pozornosť venuje Euripidovi v Sviatku žien, kde nás autor privádza na tajný náboženský sviatok Thesmoforií, ktorého sa zúčastňovali iba ženy. V prestrojení za ženu sa na ňom objaví aj Euripidov príbuzný Mnesilochos, aby Euripida obhajoval. Sám sa však dostane do tiesne, a aby sa zachránil, neváha použiť spolu s Euripidom všemožné ľsti. Ako by mohla vyzerať demokracia, nám Aristofanes ukazuje v ďalšej ženskej hre Ženy na sneme. Aký by bol svet, keby sa vlády zmocnili ženy a čo by asi so svojou mocou dokázali robiť, čo by ich pri spravovaní štátu zaujímalo a na čo by kládli dôraz, aké závažné problémy by museli demokraticky zvládať a riešiť, aby v štáte zavládlo skutočné blaho, tak o tom premýšľa Aristofanes vo svojej hre. Alebo, že by predsa len myslel na mužov, vydávajúc ich za ženy v prestrojení? Hrou autor kriticky poukazuje na úskalia demokracie, čo sa v nej dá robiť, keď sa chce a zbehnú sa primerané a vhodné okolnosti. Publikáciu dopĺňa piata, záverečná časť komplexnej štúdie Miloslava Okála Aristofanes a aténska demokracia, zaoberajúca sa poéziou a hudbou.

Poznávanie histórie, významných dejateľov a udalostí už počas staroveku prestalo byť len dominantou dejepiscov a vzdelancov, ale začalo prenikať aj medzi širšie vrstvy obyvateľstva. Spisovatelia hľadali spôsob, ako poznaniachtivým ľuďom v čo najprijateľnejšej forme priblížiť dejiny a skutky významných osobností, aby bolo čítanie spisov ľahšie, poskytovalo zábavu a zároveň poučenie. Jedným z takýchto žánrov literatúry sa stali životopisy významných dejateľov, ktoré boli spracovávané z výťahov udalostí obšírne napísaných spisov a stručnejším spôsobom poskytovali obraz o ich skutkoch. Priekopníkom v zostavovaní životopisov zameraných na bežných čitateľov a na ich pobavenie formou čítania bol rímsky spisovateľ Cornelius Nepos. Nepos sa podujal zostaviť súbežné životopisy významných osobností, v ktorých porovnával znamenitých Rimanov s podobnými mužmi Grécka a ostatného sveta. Z jeho diela O vynikajúcich mužoch, zahŕňajúceho životopisy významných mužov vo všetkých oblastiach života, sa nám zachovala len jedna úplná kniha Životopisy znamenitých vojvodcov cudzích národov, obsahujúca životopisy 22 vojvodcov, a dva životopisy z knihy o významných historikoch. Nepotove Životopisy sa tešili veľkej obľube a neskôr ovplyvnili aj Plutarcha, ktorý v podobnom duchu zostavil svoje paralelné Životopisy. Táto publikácia obsahuje všetky Nepotove zachované životopisy a dopĺňa ju úvod Ivana Janeka.

Miloslav Okál, rodák zo Slovian, obce pri Kláštore pod Znievom, bol prvým slovenským profesorom klasickej filológie. Počas svojej kariéry pôsobil ako pedagóg na gymnáziách v Liptovskom Mikuláši a v Nitre a na Univerzite Komenského v Bratislave, kde sa stal vedúcim katedry klasickej a románskej filológie a zastával aj funkciu prodekana filozofickej fakulty. Okrem pedagogickej činnosti sa Okál v značnej miere venoval prekladaniu antickej literatúry a je pokladaný za zakladateľa moderného prekladu antiky do slovenčiny. K jeho najvýznamnejším prekladom patria Homerove eposy Ílias a Odysseia a všetky zachované Aristofanove komédie. Okrem antiky prekladal aj latinsky napísané diela slovenských humanistov. Okál je tiež autorom veľkého množstva odborných prác z oblasti klasickej filológie, prekladateľskej činnosti, antiky a slovenských humanistov. V tejto publikácii sa nachádzajú tri Okálove odborné práce: Latinská štylistika, Antická metrika a prekladanie gréckej a latinskej poézie do slovenčiny, Grécke a latinské mená v slovenčine. Tieto diela obsahujú cenné poznatky, ktoré autor podáva vysoko odborným, no výstižným a ľahko pochopiteľným spôsobom.

Iunianus Iustinus, rímsky spisovateľ, z ktorého života síce nie je nič známe, no jeho pričinením sa zachovalo významné historické dielo Pompeia Troga, resp. jeho podstatná časť. Iustinus sa totiž podujal spracovať a skrátiť rozsiahlejšie Trogove dejiny, ktoré sa nezachovali okrem úvodov k nim, napísaných neznámym autorom. Iustinov Výťah z Filippských dejín Pompeia Troga sa však zachoval úplný a podáva nám veľmi zaujímavý pohľad na históriu národov celého sveta prostredníctvom rímskych dejepiscov. Prvá časť Výťahu z Filippských dejín, uvedená v tejto publikácii, sa zaoberá najstaršími ríšami Orientu, históriou Atén, grécko-perzskými vojnami, vojnami medzi Grékmi, históriou Sicílie a Makedónie. Rozsiahly priestor venuje autor nástupu moci Makedóncov, životu a skutkom Filippa II. Makedónskeho a jeho syna Alexandra Veľkého a tiež rozdeleniu Alexandrovej ríše medzi jeho následníkov a vojnám medzi nimi. Okrem uvedeného dielo obsahuje mnoho zaujímavostí z dejín rôznych miest, národov a významných osôb.

Trogus patrí medzi rímskych spisovateľov, o ktorých je známych len málo údajov. Svoj pôvod si odvodzoval z galských predkov, žijúcich v okolí rieky Rodanus, a ako sám uvádza, tí boli spriaznení s Rimanmi a oddane im slúžili. Vo svojich dejinách však podáva obraz o histórii rôznych krajín a národov sveta nezaujate a skutkami Rimanov sa zaoberá len okrajovo a v súvislostiach s dejinami iných národov. Vďaka Iustinovmu výťahu sa podstatná časť Trogových Filippských dejín zachovala, pričom rozsah pôvodného spisu dokladajú zachované úvody k jeho dielu. Trogus dejiny národov usporiadal systematicky od najstarších ríš Orientu až po svoju súčasnosť. Druhá časť Výťahu z Filippských dejín, uvedená v tejto publikácii, sa zaoberá poslednou vojnou Alexandrových nástupcov, životom a skutkami Epirčana Pyrrha, históriou a vojnami Kartágincov, udalosťami na Sicílii a v Itálii, históriou a zmenami nástupníctva moci vo všetkých krajoch helenistického sveta s postupným preberaním zvrchovanej moci Rimanmi a tiež životom a skutkami Mithridata Veľkého, ktorému autor venuje značný priestor. Celé dielo završujú dejiny Partie, Baktrie, Arménie a zmienky o najstarších dejinách Itálie, Massilie a Hispánie.

Životopisy významných osobností sa už v staroveku stali obľúbenou matériou spisovateľov. Prostredníctvom nich mohli autori predkladať čitateľom množstvo zaujímavých informácií zo všetkých oblastí spoločenského života a dopĺňať ich vlastnými názormi a pohľadmi na svet. Ani oblasť filozofie nezostala mimo záujmu životopiscov, hoci rozmanitosť názorov filozofov nečinila takúto prácu jednoduchou. Diogenes Laertios sa podujal na zostavenie životopisného diela, zahŕňajúceho najvýznamnejšie osobnosti starovekej filozofie a najdôležitejšie filozofické školy a ich postoje. Laertiove Životopisy sú dodnes jediným takýmto zachovaným dielom a sú nesmierne cenným a významným prameňom gréckej filozofie. Prvých päť kníh Laertiových Životopisov slávnych filozofov obsahuje životopisy mudrcov, Sokrata a jeho žiakov, Platona, akademikov a peripatetikov. Publikáciu dopĺňa štúdia Miloslava Okála Život a dielo Diogena Laertia.