Vlna

Autorstvo D S M M N R sa nebojí gramatiky, pravopisu ani angažovanosti. Napína kazajku jazyka na prasknutie, prihovára sa zvieratám, súcití s trpiacimi. Zachytáva hmýrenie sveta a necháva sa ním unášať. Zároveň mu však aj vzdoruje. Prieči sa mechanicky a väčšinovo prijímaným pravidlám a názorom, prestupuje mocensky nastolené hranice a limity. Básnický cyklus V ľahších situačných súhvezdiach vznikol v spoluautorstve, na jeho tvorbe sa podieľali Marianna Mlynárčiková, Nóra Ružičková a Dana Snopková. Nejde o prvé tvorivé stretnutie týchto autoriek, v minulosti spolupracovali (aj s prispením Miriam Kujanovej) na intermediálnych projektoch Rozhovory, ktoré vedú inam (2013), Bouvard a Pécuchet bádajú na poli slovenského umenia (2014) a Cvičenie s monografiami/Exercise with Monographs (2016).

Autobiografia Červeného (Autobiography of Red) je jedným z najznámejších diel kanadskej literárnej hviezdy Anne Carson. Tento „román vo veršoch“ sa hrá s fragmentárnym dielom starogréckeho básnika Stesichora a pretvára ho do modernej podoby. V Stesichorovej poéme Herakles zabije okrídleného netvora Géryona, aby získal jeho stádo červeného dobytka. Carson si Géryona predstavuje po svojom: ako dospievajúceho červeného chlapca s krídlami, ktorý sa prvý raz zamiluje. Herakles vystúpi z medzimestskej linky na autobusovej stanici, vkročí Géryonovi do života a zlomí mu srdce. Autorka jedinečným štýlom plným intelektu a vtipu zachytáva prchavé okamžiky mladosti, keď sa stávame sami sebou. Autobiografia Červeného je kniha o láske, bolesti a umeleckej tvorbe.

Gerbocova báseň je drsná alúzia na takmer zabudnutú knihu Sebastiana Drosteho a Barbary Berberovej z roku 1923 a na postavy týchto prorockých berlínskych kabaretných performerov. Alúzia plná mystifikácií a proklamatívnych vyhlásení, drzá, neúctivá a krutá… a zvláštne pôsobivá. Táto takmer 60-stranová báseň začína poznámkou: „Celý text musíš prečítať na jedenkrát bez prestávky bez možnosti nádychu rýchlo a nervne neusporiadano drzo cynicky s vybitým zubom s hrdzavou podliatinou po náhlej facke a na tvári maska-úsmev!” Gerboc ju písal medzi rokmi 2009 a 2025 ako spektakulárne inscenované predstavenie, ako báseň nerešpektujúcu vlastné hranice, báseň ako teroristický útok, báseň ignorujúcu očakávanú štruktúru básne, báseň s fotografickým sprievodom, notovými partitúrami a filozofickými poznámkami skúmajúcimi možnosti reči. Nemožnosť nádychu, politika tela, sex a tma, spektákel premeny tiel a bizarný scenár natáčania klipu pre dospelých obklopeného hrôzou lágrov a intimitou súkromných honosných sídel. Je to báseň, ktorá kašle na nepripraveného čitateľa. A hlavne žiadny oddych! Tak dýchaj, kým máš kedy. (Báseň vychádza v noci z 31. decembra 2025 na 1. januára 2026.)

Hrdinka ďalšieho úspešného románu Niccolu Ammanitiho nemá (na prvý pohľad!) veľa starostí vo svojom postavení manželky predsedu talianskej vlády (pozor, bez akýchkoľvek súvislostí s jedným z najznámejších, pomerne nedávno zosnulým!). Po tragickej smrti prvého manžela a drobných rodinných drámach si užíva desaťročnú dcérku... no všetko ostatné, čo súvisí s jej postavením (výrazne skomplikovaným odborným verdiktom istej americkej univerzity, podľa ktorého jej právom patrí titul najkrajšej ženy na svete) zostáva skôr utlmené. Problém je v tom, že v nej napriek všetkému pretrváva dosť výrazná, povestná „štipka“ normálnej ľudskosti alebo ľudskej normálnosti: čo nemôže neovplyvniť chod jej života. Nečakané stretnutie s takmer už zabudnutým mužom spustí sériu zvratov a dramatických situácií. Ammaniti znamenite skĺbil ľahký humor, romantické spomienky či spomienkový romantizmus s dejovými zvratmi hodnými dobrej detektívky (pravdaže bez mŕtvoly). Niccolo Ammaniti (1966) je jedným z najzaujímavejších súčasných talianskych spisovateľov. Za román Ako pánboh prikázal získal v roku 2006 najvýznamnejšiu taliansku literárnu cenu Premio Strega. Ammanitiho románová tvorba inšpirovala dvoch popredných talianskych režisérov, Gabriele Salvatoresa a Bernarda Bertolucciho, ktorí tri z jeho románov sfilmovali: Ja sa nebojím, Ako pánboh prikázal (Salvatores), Ja a ty (Bertolucci). Najväčší komerčný úspech zaznamenal román Ja a ty, z ktorého sa len v origináli predalo viac ako polmilióna výtlačkov. Oceňované bolo aj jeho filmové spracovanie. V slovenčine vyšli zatiaľ jeho romány Ja sa nebojím, Anna a Ja a ty. V románe Anna Ammaniti s trojročným predstihom predpokladá vznik celosvetovej pandémie.

Je báseň, ktorá vás pohladí. A báseň, ktorá vám exploduje v rukách. Michal Habaj píše, ako keby sa svet končil – a možno sa už naozaj končí. Kruté, halucinogénne, apokalyptické, pornografické a mystické. Kde sa sex stretáva s koncom kapitalizmu. Kde sa ľudstvo predáva na aukcii za jedno kliknutie. Kde aj svätci defilujú na móle. Poézia Michala Habaja. Jej čítanie vás nezachráni. Ale aspoň budete vedieť, čo vás zabíja. (Giulio Frangioni, redakcia STC) Po desiatich rokoch od vydania doteraz poslednej, doma i v zahraničí oceňovanej básnickej zbierky Caput Mortuum, prichádza autor s novou básnickou knihou Poézia. Torzo. Michal Habaj opäť ponúka básnicky originálny obraz nášho sveta plný znepokojujúcej imaginácie osnovanej okolo takých tém ako sú krása, sexualita, komodifikácia, identita, technológie, budúcnosť človeka a sveta či existenciálne otázky. Na ďalšej rovine zbierka reflektuje proces transformácie a reinterpretácie umeleckého diela. Michal Habaj (1974) básnik a literárny historik. Vydal básnické zbierky 80-967760-4-5 (1997), Gymnazistky. Prázdniny trinásťročnej (1999), Korene neba. Básne z posledného storočia (2000), Básne pre mŕtve dievčatá (2003), Michal Habaj (2012, 2. vyd. 2018) a Caput Mortuum (2015, 2. vyd. 2017). Posledné dve zbierky získali ocenenie Kniha roka v ankete denníka Pravda, zbierka Caput Mortuum tiež Prémiu Literárneho fondu v kategórii poézia. Reedícia prvých štyroch zbierok vyšla v súbornom vydaní pod názvom Spevy kyborgove (2020). Je držiteľom medzinárodných cien za poéziu Velikaja premija Bereznevi koti (Užhorod, 2014) a Cena Václava Buriana (Olomouc, 2018). Pod gynonymom Anna Snegina publikoval zbierky poézie Pas de deux (2003) a Básne z pozostalosti (2009). Je jedným zo spoluautorov experimentálneho básnického projektu Generator X: Hmlovina (1999) a Generator X_2: Nové kódexy (2013). Je tiež spoluautorom básnickej knihy The European Constitution in Verse (2009). Jeho básne boli preložené do väčšiny európskych jazykov a zaradené do mnohých medzinárodných antológií. Samostatné knižné výbery z jeho poézie vyšli v Mexiku Nostalgia o Invierno en Bratislava (2018) a v Nemecku Erwachen (2021), zbierky Caput Mortuum, Michal Habaj a Korene neba boli vydané v maďarskom preklade (2019, 2020, 2025).

Tretia básnická zbierka Dušana Šutaríka Hlasy spoza hraníc predstavuje zmenu v jeho doterajšej poetike a posun od prvých dvoch kníh Neviditeľný terén a Správa o fiktívnej monarchii. Nové básne sú priamejšie, myšlienkovo zovretejšie a kriticky, ale aj s čiernym humorom sa vyrovnávajú s viacerými problémami súčasnosti. Tematizujú technokraciu, byrokraciu, digitalizáciu, virtuálnu realitu, umelú inteligenciu a s nimi súvisiace odľudštenie. Zbierka vytvára zvláštny, v mnohom bizarný až dystopický svet, ktorý je odrazom našej súčasnej spoločnosti a vyjadruje znepokojenie nad jej možným budúcim smerovaním. Zároveň si kladie otázku, aké miesto v tomto svete má poézia ako taká. Autor v knihe do istej miery ustupuje od abstraktného, snového ladenia predchádzajúcich zbierok. Siaha po jazyku úradných zápisov, protokolov, byrokratických nariadení, ale aj vnútorných monológov. To všetko s cieľom nájsť básnický výraz, ktorý by sa neuzatváral do seba, vzťahoval sa k dnešnému svetu a zároveň bol otvorený viacerým interpretáciám.

Osemstranová experimentálna kniha Metafyzika je poeticko-filozofická symfónia, prepájajú-ca pradávne archetypy a súčasné technologické vízie. Východiskom je svetlo – ako fyzikálny jav, duchovný symbol a brána medzi vonkajším a vnútorným svetom. Kniha spája koncepty Anima Mundi (duše sveta), Musica Universalis (harmónie sfér), Unio Mystica (mystického zjednotenia) a hviezdy Sírius – pradávneho svetelného majáka, s té-mami transhumanizmu a umelej inteligencie. V tomto prepletení mytologického a techno-logického sa otvára priestor pre skúmanie hraníc vedomia, identity a duchovnej evolúcie človeka. Metafyzika nie je kniha v bežnom zmysle slova – je to svetelný portál, výzva k introspekcii a zároveň vízia budúcnosti, kde sa mystérium a algoritmus stávajú súčasťou jedného univerza. Expresívnu maľbu inšpirovanú hudobnými a literárnymi postupmi vytvoril Edo Šelestiak.

Po viac ako troch desaťročiach autorského odmlčania prichádza Ivan Habaj s novým knižným titulom žánrovo ukotveným v memoárovej tvorbe. Prozaik sa formou asociatívneho spomínania voľne zasadeného do chronológie vlastného životného príbehu vracia na miesta, ktoré poznáme z jeho starších poviedok, noviel a románov – je to predovšetkým Podunajsko, územie od Bratislavy po Komárno, známe ako Žitný ostrov, ale tiež rodné Ponitrie a Bratislava, v ktorej prežil väčšinu svojho života. Osobné spomienky sa prirodzene prelínajú s historickým, kultúrnym a politickým dianím a udalosťami 20. storočia, ale zachádzajú i hlbšie a ďalej v čase sledujúc vždy jedinečný príbeh a kultúrnu pamäť miesta a regiónu, osudy ľudí a spoločenstiev, prírodné a environmentálne procesy a premeny.

Nová básnická zbierka Ladička rebríkov – ako už názov naznačuje – sa svojím tematickým zameraním a formálym spracovaním hlási k tradícii francúzskeho surrealizmu či slovenského nadrealizmu a českého poetizmu. Niekomu by sa mohlo zdať, že ide o akýsi anachronický krok dozadu, no z obraznosti básní napísaných výlučne neviazaným veršom vyplývajú predovšetkým dva aspekty. Tým prvým je autorova ambícia posunúť surrealistický spôsob veršovania do súčasnejšej polohy, inak povedané vyťažiť z toľko kritizovanej a zaznávanej poetiky surrealizmu to, čo z nej stále nebolo ešte vyťažené. Druhým aspektom, v podstate dosť ojedinelým a užitočným, je autorova snaha zdôrazniť vitalitu života, zmerať sa na drobné prchavé okamihy, odhaliť v nich prítomnosť večnosti a tým odmietnuť akékoľvek pesimistické či trudnomyseľné, relativistické a cynicko-ironické nálady, ktoré v ére tzv. postmodernizmu či postindustriálnej informačnej spoločnosti celkom neopodstatnene ovládli básnickú produkciu. Autor ako keby pritakal Marcovi Chagallovi, ktorý sa spočiatku hlásil k surrealistickému hnutiu, no neskôr z neho vystúpil s tým, že nesúhlasil s neochotou surrealistov sústreďovať sa na radostnú stránku života. Autor Ladičky rebríkov v časoch poznačených rozpadom prakticky všetkých spoločenských a kultúrnych hodnôt a rámcov, nevidí inú možnosť, len sa odovzdať radostným stránkam života, chvíľam, ktoré nezaťažuje tlak informačnej a zábavno-militaristickej mašinérie či hegemónia obchodno-úsporných, manipulatívnych a existenčné úzkosti podporujúcich mechanizmov. Čitateľ sa v Ladičke rebríkov stretne s radostnou rozmarnosťou, s hravou pochabosťou, no najmä so slobodou a odpútanosťou od akýchkoľvek dočasných spoločenských či literárnych požiadaviek, módnych trendov či maskovaných ideologických posolstiev.

Raz som od jedného veterána počul, že vojna je ako predĺžený koniec sveta so šľahačkou. Nemali sme ani potuchy, čo je koniec sveta, a vôbec, ja v takéto gýče neverím a vojnová šľahačka sa zatiaľ odnikadiaľ neobjavila. Príbeh románu sa odohráva v neznámom meste v deväťdesiatych rokoch počas občianskej vojny v Juhoslávii. Hlavné postavy nemôžu nijako ovplyvniť svoj osud a musia pritom čeliť hrôzam a šialeným poryvom dejín. Fantómové komando ponúka presný obraz padlej ľudskej existencie. Ako si hlavný hrdina Špenát poradí s nepriaznivým osudom, problémami rodičov, vášňou k hudbe, túžbou založiť si kapelu, prvou láskou, posledným náckom či všadeprítomnými náznakmi vojny, ktorá na všetkých sťažka dolieha?

Román Päť farebných oblakov na svitajúcej oblohe ponúka jedinečný pohľad na japonskú, ale i rumunskú spoločnosť očami štyroch úplne odlišných postáv a jedného robota, z ktorých každý hľadá svoju vlastnú verziu tejto krajiny a skutočnosti ako takej. Programátor Darie žije izolovane vo svojom virtuálnom svete a riešenia životných problémov hľadá pomocou technológií; Lili je od narodenia bábkou, ktorá nerozhoduje o svojom živote a do Japonska prišla za prácou luxusnej spoločníčky; Kijomi sa beznádejne snaží potlačiť gény svojej matky belošky a stať sa skutočnou Japonkou; Ken je zas vynaliezavý oportunista, ktorého na ceste za vlastným šťastím nič nezastaví; a Qrin, Darieho osobný robot, všetko sleduje s nevinnosťou dieťaťa a snaží sa pochopiť iracionálne správanie ľudskej rasy. Román Päť farebných oblakov na svitajúcej oblohe sa na pozadí ľúbostného štvoruholníka zameriava na riziká technologickej eufórie, podnecuje čitateľa zamyslieť sa nad jej dopadmi na spoločnosť a jednotlivcov a na jednom možnom príbehu naznačuje, že posthumanizmus sa už začal. FLORINA ILIS (1968) je rumunská prozaička, docentka na Univerzite Babe?-Bolyai v Kluži, kde sa špecializuje na japonskú literatúru a kultúru. Po roku 2000 sa presadila hneď dvomi románmi: Zostúpenie z kríža (2001) a Povolanie Matúša (2002), ktorými zaujala tak literárnu kritiku, ako aj čitateľov. Zároveň ich pripravila na recepciu ďalšieho úspešného románu Detská križiacka výprava (2005), ktorý oslovil nielen aktuálnou sociálnou tematikou, ale aj formálnou stránkou. Nasledovali romány Päť farebných oblakov na svitajúcej oblohe (2006), Paralelné životy (2012) a Kniha čísel (2018). Napísala divadelné hry (Lekcia aritmetiky, 2016), krátke prózy (Veselá a smutná pandémia, 2020) a zbierku haiku (Haiku a kaligramy, 2000). Je redaktorka vedeckého časopisu Philobiblon: Transylvanian Journal of Multidisciplinary Research in Humanities. Za svoje diela získala množstvo domácich ocenení a v roku 2010 v Paríži aj cenu Courrier Internationale

Vnútorný exil s podnadpisom Autobiografické črty z tichej izby je bibliofília, v ktorej autor temati-zuje a lyrizuje svoju solitérnu životnú púť. Texty vynikajú otvorenosťou, úprimnosťou a prekvapivou citlivosťou, ktorá nám dovolí nahliadnuť priamo do básnikovej tvorivej dielne. Na minimálnej ploche sa nám podarí prežiť spolu s autorom podstatnú časť jeho života. Naviac, pozorného čitateľa dielo spomalí a ponúkne nám úplne iné hodnoty než tie, za akými sa ženú dnešní ľudia. Autor ponúka iný mentálny priestor, iný názorový vesmír. A to je v dnešnej dobe viac než vzácne. Andrej Hablák sa narodil v roku 1977 v Dolnom Kubíne. Po absolvovaní gymnázia a FiF UK v Bratisla-ve pôsobil ako redaktor literárnej prílohy PULZ denníka Pravda a literárneho časopisu Romboid. Ako učiteľ pôsobil na rôznych miestach na Slovensku. Venuje sa aj literárnej kritike a vede, momentálne žije v Námestove.

Tretia kniha Viliama Nádaskaya Strmhlav, sliepňajúc pozostáva z viacerých stavebných kameňov: z elegickej skladby, pretkanej básňami o povahe písania, tematickými textami, ktorých ústredným motívom je rez, a prozaizovanými textami-exemplami. Ústrednou témou je, tak ako pri predošlých dvoch knihách, deficitnosť sveta a jeho narastajúca nezmyselnosť, nevyhnutnosť úniku či odchodu. Básnikovo spoznávanie sveta sa v tomto bode dostáva ku skepse, rezignácii na akúkoľvek celistvosť a napokon k zmierovaniu sa so stavom, v ktorom sa rôzne subjekty a postavy jeho básní ocitajú. Autorova poézia smeruje k jednoznačnejším modalitám, no i tak sa kde-tu vyskytne trpký smiech nad absurditami života.

Nová kniha jedného z najvýraznejších domácich autorov Petra Macsovszkého voľne nadväzuje – najmä pokiaľ ide o určité štylistické postupy a experimentálne riešenia – na jeho poviedkové knihy Čínske kino (2020) a Oceán trpezlivosti zaspieval (2022). Názov je hravý, pripomína vlastne nezmyselnú detskú či dadaistickú riekanku, ktorá naznačuje, že autor sa naďalej nevzdáva východísk klasickej medzivojnovej avantgardy a usiluje sa jej triky aplikovať po novom, v zmenenej spoločenskej i technologickej situácii. Macsovszky sa rád inšpiruje mimoliterárnymi zdrojmi, ako napríklad technickou spisbou či písomnými výtvormi hudobníkov, výtvarných umelcov i choromyseľných jedincov. Kniha nie je len zbierkou poviedok, ale skôr noviel, či malorozmerných románov, v ktorých sa prihliada aj na nekompromisnú kritiku súčasných spoločenských pomerov nielen na Slovensku, ale i vo svete. Autor sa opäť vracia k premenám Bratislavy, ale i Slovenska za posledné uplynulé dekády. Peter Macsovszky (1966) debutoval v roku 1994 zbierkou experimentálnych básnických Strach z utópie. Jeho debut v značnej miere ovplyvnil niekoľko generácií slovenských básnikov a takisto aj literárnovedné premýšľanie o literatúre. Odvtedy vydal tri desiatky prozaických aj lyrických kníh, medzi nimi 7 v maďarčine, keďže Macsovszky je dvojjazyčný autor. Okrem písania kníh sa venuje publicistike i prekladaniu z angličtiny a maďarčiny. Bol trikrát nominovaný na najprestížnejšiu literárnu cenu Anasoft Litera, ktorú mu v roku 2016 udelili. Prispel do antológie Zeigenössische Poesie aus Tschechien, Deutschland und der Slowakei. V roku 2022 Maďarsku pod názvom Lomha apáca knižne vyšiel výber z jeho poézie, ktorý preložila Tünde Mészáros. V roku 2024 má vyjsť anglický preklad jeho románu Mykať kostlivcami. V roku 2023 počet medzinárodných akademických citácii týkajúcich sa Macsovszkého diela dosiahol 100.

Silvia prvýkrát necháva doma svoje dve deti a muža a cestuje do Kostariky pod zámienkou hľadania záhadnej tety, otcovej sestry, ktorá emigrovala za bývalého režimu. Silviin spiatočný let je pre pandemické nariadenia zrušený a ona s odstupom a s nejasným termínom návratu domov nenachádza, po čom pátra, ale, naopak, zisťuje, čo všetko je ešte stratené. Mária Modrovich (1977) je autorkou próz Lu & Mira, Tichý režim, Flešbek a Rozhovor s členkou kultu. Flešbek sa dostal do finálovej päťky ocenenia Anasoft litera 2018 a v roku 2019 bol nominovaný na Európsku cenu za literatúru. V roku 2023 Rozhovor s členkou kultu pre Mestské divadlo Žilina zdramatizovala Petra Fornayová a pre Teatr Ślaski v poľských Katoviciach Katarzyna Dudzic-Grabińska. Modrovich spoluorganizuje medzinárodný literárny festival Novotvar. Spolupracuje so Slovenským literárnym centrom a s časopisom VLNA.