Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov strana 38 z 71

Román Henryho Fieldinga Klamela vyšiel 4. apríla 1741. Román publikovali pod pseudonymom Conny Keyber, ale autorovi súčasníci aj dnešní literárni historici a kritici sa zhodujú, že jeho autorom bol Fielding. Dielo bolo mienené ako satirický útok na román v listoch Samuela Richardsona Pamela alebo Odmenená cnosť, ktorý vyšiel o necelého polroka skôr. Román v listoch podával príbeh chudobnej, ale cnostnej slúžky, odolávajúcej zvodom svojho pána, lorda B., až je ten donútený vziať si ju za manželku, sa stal obrovským bestsellerom a v priebehu pár dní sa dočkal druhého vydania. Fielding svojím dielom nenapadol len pokrytecký príbeh o nevinnom dievčati, ktoré predalo svoju cnosť za dobré postavenie vo vyšších kruhoch, ale aj prehnanú patetickú reklamu vo forme oslavných listov a veršov, ktoré vyšli v druhom vydaní Pamely. Sám Richardson si uvedomil svoju chybu a z ďalších vydaní tieto materiály stiahol, ale už bolo neskoro. Fielding v Klamele nielen majstrovsky parodoval a útočil na slabé miesta v prozaickej konštrukcii Pamely, ale aj tvorivo rozvíjal možnosti obsiahnuté v tomto diele. A navyše voľbou svojho pseudonymu a úvodnými pasážami zaútočil aj na smiešne figúrky dobového literárneho establišmentu Colleyho Cibbera a Conyersa Middletona, ktoré sa vnímali ako chválospev na politické pôsobenie kontroverzného a skorumpovaného premiéra Roberta Walpola. Fieldingovi sa podarilo niečo oveľa viac ako len parodický útok na uznávaný bestseller. Vo svojom drobnom, ale majstrovskom dielku vytvoril nezabudnuteľnú postavu Klamely, ktorá je presným opakom Pamely z Richardsonovho románu. Je otvorená a úprimná v tom, o čo jej ide: o dobré postavenie a peniaze. Svojho manžela ovláda a citovo vydiera, až kým nedosiahne svoje. Tak nám musia byť sympatické jej otvorené výroky, ktorými o vyše dve storočia predbehla správanie niektorých hviezdičiek – „zlatokopiek“ šoubiznisu a sociálnych sietí. Klamela otvorene vyhlasuje: „Aký má význam mať peniaze, ak ich človek neminie“, ale tiež: „Bolo by to naozaj ťažké, keby žene, ktorá sa za muža vydá len pre peniaze, zabránili míňať ich.“ A tak prajeme čitateľom veľa zábavy pri čítaní tohto krátkeho, ale poučného príbehu, ktorý má čo povedať aj dnes.

Ivan Antonovič Jefremov (1907 – 1972) je zakladateľ sovietskej vedeckej fantastiky, veľký vedec – vychýrený paleontológ, autor mnohých vedecko-fantastických kníh, z ktorých najúspešnejšie sú Hodina býka, Ostrie britvy, Hmlovina Andromedy, Taisa aténska, Hviezdne koráby. Mnohé boli sfilmované. Ostrie britvy – kultové dielo autora – sa vyznačuje neuveriteľnou mnohoplánovosťou. Niekoľko dejových línií zjednocuje tajomstvo legendárnej čiernej koruny dobyvateľa Alexandra Macedónskeho. Zároveň je to nielen sci-fi román naplnený faktografickým materiálom a teoretickými poznámkami, ale aj ako ostrie britvy vybrúsený filozofický traktát o odvekej duchovnej sile a dokonalosti človeka, o víťazstve rozumu, o hľadaní krásy a lásky. Do románu vložil autor množstvo hypotéz z odboru biológie, psychológie, etiky, estetiky atď. Dobrodružný román ponúkajúci exotiku, tajomstvo a napätie. Napínavý príbeh o ceste skupiny dobrodruhov, ktorí sa usilujú indický poklad nezákonne získať a dostávajú sa na tejto ceste až do ticha indických kláštorov... Po autorovi je pomenovaná planéta 2269 Efremiana.

Jozef Darmo (1932), novinár, publicista, básnik, spisovateľ, vedec, vysokoškolský pedagóg. Po celý život bola básnická tvorba spoveďou jeho duše. Osobitne po roku 1968, keď ho postihlo 20-ročné obdobie politicky, občiansky vynútenej exkomunikácie z verejného i vedeckého života so zákazom publikačnej činnosti. Z bohatej rukopisnej tvorby po rehabilitácii po roku 1990 publikoval básnické diela Diabolský amok (2000), Pečate v kameni (2015), Čas s tebou (2017), Tmavý chlieb (2017), Krehká ako srieň (2018). Básnické dielo Súhvezdie dúhy (skál a morí) uvádza už generačnou životnou súvahou: „Kým žijem, musím stále hľadať človeka v pamäti Zeme zapísaného Stvoriteľom v knihe skál a morí. Hľadať odpoveď ako človek napĺňa posolstvo daru Zeme dané Stvoriteľom. Dielo je obrazom civilizácie v zániku dúhy ducha, života. Božieho závetu nádejí planéty“.

Detská publikácia Brezulienka prekvapuje svojou invenciou vo videní autorky-fotografky a textov Petra Mišáka. Ide o hravé a dôvtipné spracovanie poézie v súzvuku s obrazom. Nie nadarmo sa autor skvelých poviedok, povestí a očarujúcej poézie spojil tentoraz so skúsenou fotografkou a vytvorili nádherné brezové skrývačky pod názvom Brezulienka. Veršovaný text je miestami až hádankový, rytmicky vyvážený, obsahovo i lexikálne primeraný detskému veku. Nádherné sú fotografie Evy Kuciakovej Humajovej, ktorá z vlastnej tvorby dokázala vybrať tie najkrajšie, rozprávajú nám svoj vlastný príbeh... Ľahko zapamätateľné verše určené pre vek od 4 do 7 rokov a možno aj viac, sú toho dôkazom. Môžeme povedať, že je to originálne spracované dielko, ktoré má aj svoj výchovný podtón. Je šťastím, ak sa dvojica významných autorov stretne a dokáže spoločne vykúzliť vtipné básničky plné príbehov, ktoré by nikto nečakal práve na kmeni stromov.

Peter Holka, spisovateľ, dramatik a publicista, autor literatúry pre deti a mládež, vydal v roku 2017 román Ohyb rieky a práve v ňom sa prvýkrát objavila svojrázna, tak trochu záhadná a tajomstvami opradená postava tety July. V románe Súhvezdie Tety July je to ona, kto dostane hlavné slovo, aby otvorene porozprávala o svojom nezvyčajnom, dobrodružnom, krásnom aj bláznivom živote. Keď sa narodila, vychýlila sa zemská os, zrejme preto, že bola nebesky krásna ako anjelik. Aj preto si ju ako dievčatko vzala do kaštieľa pani veľkomožná. Dospievajúca očarila a pobláznila vari každého chlapca aj chlapa. Bavilo ju to. Napokon stretla staršieho, výstredného, no talentovaného maliara, ktorého volala Tivi. S ním zažila veľkú lásku, lásku na celý život, precestovala s ním kus sveta, v pamäti jej však najväčšmi utkvel Paríž, kde stretla Modiglianiho, ktorý namaľoval jej akty, aj Pabla Picassa, ktorý po nej veľmi túžil. Teraz má osemdesiat, spomína, anjelik sa zmenil na smrtku... Ako napísal spisovateľ, literárny kritik a publicista Bohuš Bodacz „Holka má dar imaginácie, pútavého rozprávačstva, ktoré zaujme čitateľa od prvého do posledného riadka, ľahké pero obohatené temperamentom, zmyslom pre humor i dráždivou erotikou, peknými obrazmi, empatiou, magickým realizmom, hravosťou, smútkom, radosťou zo života, úprimnosťou a presvedčivosťou. V neposlednom rade treba spomenúť umnú koncepciu, štruktúrovanie, výstavbu diela. Dovolím si dokonca tvrdiť, že tento román patrí k tomu najlepšiemu, čo Peter Holka napísal.“

Táto plnofarebná kniha exkluzívne a dôstojne ponúka hneď tri rozmery: Odborne mapuje život a dielo špičkového exilového slovenského spisovateľa žijúceho bezmála polstoročie v Austrálii. Pridaný bonus pozostáva z reprezentatívneho výberu jeho najlepších jedenástich diel. K tomu pridajme silné premostenie a zjavnú súvzťažnosť živých výtvarných malieb legendárneho Ondreja Zimku práve s nezabudnuteľnými poviedkami spolurodáka Hrtusa Jurinu. Ide o neprehliadnuteľného autora s výrazne celoslovenským presahom, s pozoruhodným, moderným, pritom špecifickým jazykom, bytostne zviazaného so slovenskou vlasťou a jej ľuďom. Naša literárna veda ho oprávnene zaraďuje spolu s Jozefom Cígerom Hronským k najlepším prozaikom v slovenskom krajanskom svete, ako aj k slovenskej lyrizovanej próze i katolíckej moderne. Citujúc nitrianskeho biskupa Viliama Judáka neskazený svetom sa majster Pavol Hrtus Jurina vracia na Kysuce. Pavol Holeštiak predkladá čitateľovi zmysluplné, faktograficky nasýtene dielo.

Etela Farkašová, ktorá sa stala za predchádzajúci román Scenár laureátkou prestížnej súťaže Anasoft litera 2018, získala zaň Krištáľové krídlo a ďalšie významné ocenenia, prichádza s novou prózou Hodiny lietania. Autorka na pozadí príbehu extrémne senzitívnej výtvarníčky Miriam, ktorá sa po desaťročiach prežitých v zámorí vracia do rodnej Bratislavy, rozvíja niekoľko závažných tém, napríklad utváranie osobnej identity, hľadanie cesty z osamelosti, ďalej je to téma viny a odpustenia či narušených medzigeneračných vzťahov, ale pozornosť venuje aj tomu, ako sa hrôzy vojny vpisujú do osudov ďalších generácií a neraz ich tragicky predznamenávajú. Ako to už u tejto autorky býva, súčasťou dejových línií sú filozofické reflexie existenciálnych otázok, pred ktoré je postavená jej protagonistka. Nový román Etely Farkašovej je originálne koncipovanou viacvrstvovou prózou, ktorá osloví nielen aktuálnymi, no zároveň nadčasovými témami, ale aj kvalitou ich umeleckého stvárnenia.

Spolok slovenských spisovateľov v spolupráci so Zväzom maďarských spisovateľov vydal antológiu dvadsiatich piatich maďarských básnikov, predstaviteľov súčasných trendov maďarskej poézie. Cieľom vydania publikácie je zoznámiť širšiu čitateľskú verejnosť s literárnymi pohybmi v susednom Maďarsku, keďže obidve literatúry – maďarská i slovenská – boli v minulosti prepojené spoločnou štátnosťou i vzájomnými kultúrnymi i literárnymi prienikmi a dnes sa paralelne vyvíjajú a vzájomne obohacujú v susedskej blízkosti.

Pokiaľ má básnik zaujať čitateľa, musí mu ponúknuť verše, s ktorými sa môže čitateľ stotožniť, môže sa sporiť s autorom, no v žiadnom prípade ho jeho verše nemôže nechať ľahostajného. Poetka Brigita Lehoťanová tento dar básnickej komunikatívnosti má. Ba čo viac! Na ploche básne sa pohybuje suverénne a vystačí si so svojím bohatým autorským registrom aj bez siláckych postmoderných gest, slangu či nedajbože vulgarizmov. V Brigite Lehoťanovej prichádza na slovenskú poetickú scénu jasne vyhranený tvorca a svojou civilne-magickou poetikou ju rozhodne osvieži. Zbierku zdobia ilustrácie akad. maliara Stanislava Harangozóa.

Vladimír Majakovskij nebol básnikom lyrických sentimentalít a banálností, no tým menej básnikom, posluhujúcim cudzej, neprežutej fráze, básnikom falošnej a permanentnej oslavnosti. Z celého srdca miloval revolúciu, jej horúci dych a prostú hrdinskosť skutkov, jej nadšených bojovníkov v šedivých otrhaných plášťoch, ale s hlavou plnou predstáv o kráse budúceho mierového života, jej neúnavných, premrznutých a hladných pracovníkov, snívajúcich v blate a chlade o prekvitajúcom „meste-sade“ budúcnosti. A bola to práve táto veľká a úprimná láska, úprimná v celej veľkosti básnického génia, ktorá nedovoľovala Majakovskému povedať čo len jediné falošné slovo, čo len jednu nepravdu hocako peknú a hocako zdanlivo nepotrebnú v danej chvíli. Svoj osud spojil s futurizmom. Údel tvorby futuristov v meštiackej spoločnosti bol aj jednou z tém poémy Oblak v nohaviciach (1915). Vyjadruje sa tu k poézii jeho doby, odsudzuje doterajšie umenie, zriadenie, náboženstvo a pohľad na lásku. 14. apríla 1930 Majakovskij ukončil svoj život dobrovoľnou smrťou. Svetu však zanechal tvorbu, ktorá neprestáva žiť a je uznávaná celým kultúrnym svetom.

Tri románové novely Dovidenia, Erika, Medailón a Toreadori napísal autor v 60. rokoch minulého storočia, teda v čase uvoľnenia ideologických inštrukcií z čias schematizmu stalinského kultu osobnosti. Prvé dve majú niekoľko spoločných znakov. Prvým je skutočnosť, že vojnová minulosť silno intervenuje do mierovej súčasnosti. V Hnitkovom diele ide totiž neustále o základne veci existencie: jej kvalitu, slobodu, lásku a o ich opak: kalkulovanie, manipulovanie, násilie, nenávisť a smrť. Druhým znakom sú dva svety oddelené ideologicky a politicky, na jednej strane je to svet kapitálu – majetku, životného ideálu ľahkého prežívania bez námahy a na druhej strane svet úsilia, námahy a práce ako prirodzenej súčasti života. A tretím spoločným znakom je kriminálna zápletka, silné napätie, tajomstvo súvisiace s vojnovou agresiou, ktoré sa pomaly v priebehu deja rozuzľuje a odhaľuje krutú pravdu, ktorá po celý čas vnútorne a podpovrchovo nahlodáva normalitu jednotlivých životov v súčasnosti.

Viera Benková (1939 – Báčsky Petrovec, Srbsko) – popredná spisovateľka a kultúrna osobnosť slovenskej literatúry a kultúry v Srbsku a vôbec v celom slovakofónnom prostredí. Je autorkou viacerých básnických celkov, zbierok poviedok i beletristickej publicistiky a románov. V roku 2014 vydal Spolok slovenských spisovateľov výber z jej poetickej tvorby pod názvom Herbár zeme. V roku 2017 jej na Slovensku vyšiel generačný román Tri ženy, dvaja muži a ja... V novom výbere z Benkovej poézie pod názvom Studňa zaznieva univerzálna ľudská problematika, ale aj osobitosti komunitárnej existencie, vibruje ženská senzibilita a intímna znalosť hodnôt i slovenskosti.

Kniha Čas večne prítomný je súborným vydaním básní, ako naznačuje aj podnázov „staré i nové dumky“, s autorovou esejou Poézia a filozofia mysle a s doslovmi srbského básnika a literárneho vedca profesora Dušana Stojkovića a redaktora knihy, básnika a spisovateľa Petra Mišáka. Súborná zbierka obsahuje 15 tematicky blízkych cyklov, Prolegomenu i Epilóg. Knihu ilustroval akad. Maliar Stanislav Balko. Bielikova poézia je charakteristická filozofickou reflexiou, osobitým vzťahom medzi poéziou a filozofiou, no zároveň je aj lyrická. Dokladajú to aj jej súzvuky s tvorbou velikánov svetovej poézie (Rainer Maria Rilke, Thomas Stern Eliot, Milan Rúfus, Josif Brodský...) Ak uvádza P. Mišák, v zbierke máme tú česť s dôkladným poznaním všetkého, čím básnik predznamenáva vlastné autorské (poetické) výpovede. Jeho básne, podľa D. Stojkovića, sú „chvenia nahej ľudskej bytosti, nahej duše, tej, ktorá sa ocitla na návetrí dejín, bitá aj zvonku, aj zvnútra, plná trosiek svojho a všeobecného jestvovania, ktorá si zaumienila, že svojím spevom v púšti, v ktorej sme, prenikne do svetla...“

Texty Štefana Lazorišáka – ktoré on sám nazýva poetizmami – významovo čerpajú z napätia medzi túžbou po ľudskej blízkosti, porozumení a bezvýhradnom prijatí a nemožnosti vstúpiť do vzťahov a stať sa súčasťou spoločnosti, ak sú tieto plytké, skorumpované a okliešťujú slobodu subjektu byť sebou samým. Kulisou pre tieto deje je mesto s jeho ulicami, kaviarňami, výstavnými sálami, nočným osvetlením, davmi ľudí a melodickým hlukom. Subjekt rieši vykorenenosť pripomínaním si hodnôt, v mene ktorých nezľaví zo svojich nárokov na spoločnosť a na seba. Kritika spoločnosti má v čase vydania knihy ďalšie súvislosti. Autor je jeden z protagonistov novembra 89 v Košiciach a ešte aj tridsať rokov po tomto historickom míľniku sú jeho postrehy aktuálne. Civilný, beatnický, protestný charakter výpovede vyviera aj zo skúsenosti z prostredia politického disentu a občianskeho aktivizmu po roku 1989.

Monografická práca z oblasti literárnej vedy Literatúra ako existenciálna komunikácia, ktorej autorom je prof. PhDr. Dalimír Hajko, DrSc., skúma súvislosti medzi tvorbou umeleckej literatúry (poézie a prózy), literatúry faktu, filozofickými východiskami a autorskými zámermi tvorcov. Analýza vzťahu filozofickej a umeleckej roviny zovšeobecnenia reflexie skutočnosti – nielen jej poznávania, ale aj formovania novej ľudskej situácie – poskytuje možnosti prieniku do poznania a interpretácie širokých kultúrno-civilizačných súvislostí. Kniha je rozdelená na tri časti – prvá je venovaná všeobecným teoretickým a metodologickým východiskám, v druhej sa autor pokúša o literárnovedné prieniky do tvorivých koncepcií relevantných spisovateľských osobností a tretia obsahuje príklady ich aktuálnej literárnokritickej aplikácie na diela súčasnej, najmä slovenskej literárnej tvorby v du¬chu slov Artura Schlessingera: „Ak chceme prežiť, musíme mať nápady, víziu a odvahu.“ Práve kniha Dalimíra Hajka je dôkazom pravdivosti tejto myšlienky. Len veľké osobnos¬ti dokážu inšpirovať a stimulovať ľudského ducha. Literatúra a veda, poézia a próza, ktoré tvoria umelecký text v symbióze s vedeckým vysvetľovaním skutočnosti, sú toho dôkazom. Invenčný spisovateľ umeleckými prostriedkami inšpiruje čitateľa, núti ho zamyslieť sa nad problémami života a smrti, spoločnosti ako aj samotného jednotlivca v kontexte s filozofiou bytia. Jasne vyhranený autor tejto práce – pedagóg a vedec, literát a esejista v jednom, ponúka čitateľovi skutočnú delikatesu.