Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov strana 38 z 79

Po anglicky napísaný román The sorrows of Marienka (Marienkine žiale) z dielne amerického Slováka Vasiľa Štefana Kobana vznikol na základe rozprávania autorovej matky - slovenskej vysťahovalkyne do Spojených štátov. Situovaný je do obdobia začiatku 20. storočia, pričom prvá z troch častí sa odohráva na Slovensku. Autorovi sa dokonale podarilo vykresliť atmosféru doby i obraz Slovenky Marienky, a to napriek tomu, že v rodnej zemi svojej matky nikdy nežil. Možno i vďaka tomu sa mu darí scenériu i postavy zobrazovať s nadhľadom i so štipkou humoru. Druhá časť príbehu sa premiestňuje do Pennsylvánie a ponúka čitateľovi obraz slovenských emigrantov. Hodnota diela spočíva i v analýze príčin tohto javu. Opomenúť nemožno ani autorovu ľudskosť.

Poviedky tohto autora dýchajú súčasným Ruskom s jeho protikladmi. Sú fantastické a absurdné, tak ako samotná skutočnosť, ktorú obrazmi robia krajšou bez zjednodušenia. Pelevin triafa presne a tak, že bolí. Je to zďaleka najúspešnejší autor vážne ladenej, nekomerčnej literatúry v Rusku 90-tych rokov. Ako hovorí jeden z jeho vykladačov - "Pelevinove knižky čítajú i tí, čo si inak otvoria nanajvýš telefónny zoznam." Ľahkosť príbehu spája s hĺbkou postrehov, alúzie na klasiku s konceptualizmom 70 a 80-tych rokov dvadsiateho storočia, takže komótne tempo vám zrazu začne udierať do hláv v rytme bubnov rockovej hudby. Hrôzy režimu sú nasvietené cez mikrodetail a obnažené posunutím do existenciálnej polohy číreho prežitia. Účinok jeho próz kotví tiež v schopnosti byť moderný bez efektov znižujúcich zrozumiteľnosť textu. Prístupnosť textu však u Pelevina neznamená triviálnosť. Jeho texty vyzerajú ako ostrovy z klasikov, kde viac je zakryté pod hladinou než sa odokrýva, veď slovom treba šetriť a zahaliť ho cudnosťou, aby aspoň tu zachovaná bola, keď inde jej nieto. Pelevin vo svojich prózach vrství symboly dneška i včerajška a vytvára tak zákutia, ktoré sa len ťažko a nejasne interpretujú, ťažko sa o nich hovorí, pretože sa majú len a jedine čítať.

Jedno z vrcholných diel ruského romantizmu ponúka syntézu filozofických ideí a imaginatívneho videnia sveta. Prózy zaujmú neobvyklým prepojením fantastického a reálneho, umeleckou konfrontáciou niekoľkých filozofických pohľadov, ako aj tematizáciou iných umení, najmä hudby, v literárnom texte. Cenný dokument o dobovej literárnosti v sebe skrýva potenciál schopný osloviť i dnešných, predovšetkým náročnejších čitateľov. Poviedky s tajomstvom a biografické prózy, striedané úvahami o súdobých problémoch, však nemajú len dokumentárnu hodnotu. Cez obraz a dej nás vtiahnu dovnútra estetického zážit-ku, cez myšlienku posunú k poznaniu všeobecných súvislostí. V tieni Ruských nocí vysvitá, že problémy, napriek náznakom odlišných historických kontúr, ostávajú tie isté. Knižka v slovenskom preklade po prvýkrát v ucelenej podobe ponúka pohľad na žáner romantického pásma.

Knižka azda najproduktívnejšieho literárneho kritika – výber z literárnej publicistiky (z obdobia rokov 1995 – 2004) – sa skladá z troch častí. Prvú časť tvorí Halvoníkov pokus o syntetizujúci pohľad na charakter vývinových tendencií v slovenských kultúrnych, ale najmä literárnych dielach. Druhú časť tvoria bilančné štúdie a tretiu časť tvoria samostatné recenzie diel jednotlivých autorov. Teda ak to zhrnieme, máme pred sebou vcelku reprezentatívnu vzorku literárnokritickej práce. Alexander Halvoník zaradil do analytickej časti svojej knihy zväčša recenzie, v ďalšej časti sa môžeme stretnúť aj s portrétnou štúdiou a inými žánrami literárnej publicistiky. Práca má esejistický charakter, je náčrtom základných téz, ktoré ovplyvňujú charakter slovenskej literatúry.

Knižka azda najproduktívnejšieho literárneho kritika – výber z literárnej publicistiky (z obdobia rokov 1995 – 2004) – sa skladá z troch častí. Prvú časť tvorí Halvoníkov pokus o syntetizujúci pohľad na charakter vývinových tendencií v slovenských kultúrnych, ale najmä literárnych dielach. Druhú časť tvoria bilančné štúdie a tretiu časť tvoria samostatné recenzie diel jednotlivých autorov. Teda ak to zhrnieme, máme pred sebou vcelku reprezentatívnu vzorku literárnokritickej práce. Alexander Halvoník zaradil do analytickej časti svojej knihy zväčša recenzie, v ďalšej časti sa môžeme stretnúť aj s portrétnou štúdiou a inými žánrami literárnej publicistiky. Práca má esejistický charakter, je náčrtom základných téz, ktoré ovplyvňujú charakter slovenskej literatúry.

Aj tak ťa ľúbim...

Vo forme udalostí dochovaných z dokumentov i rozprávaní príbuzných sa autorka vracia do pre svoju tvorbu typického tatranského prostredia. Kniha je chronologicky umiestnená do 19. – 20. storočia, pričom autorka rodinné osudy rozohráva až do pohnutého roku 1968. Nejde však o sociálny román a atmosféra diela rovnako nie je depresívna. Ústrednou postavou je autorkina matka, ktorá je postavená zoči-voči peripetiám osudu. Rany sudby, ktoré postihujú nielen autorku, zaobľuje prostredníctvom rôznych literárnych techník. Čitateľovi neunikne bohaté využitie folklórnych prvkov, prírodné motívy, ktoré zároveň symbolizujú oslavu ľudskej vnútornej sily a neskrotnosť odhodlania človeka, ktorý sa rozhodol dôstojne zvládnuť vlastný život. Láska a bôľ, odpustenie, sila zdolávať prekážky, hľadanie radosti zo života a neustála práca – taký je príbeh jednej rodiny, ktorý nám otvorí oči a odhalí mnohé životné pravdy.

Román Hra o prekliatych, je príbehom morálneho a finančného úpadku buržoáznej rodiny na pozadí udalostí po páde diktatúry v roku 1974. Rodinní príslušníci sa zišli pri smrteľnej posteli starého otca a v honbe za jeho závetom rozohrávajú hru plnú nenávisti, zloby a krutosti. Majstrovskou orchestráciou konfliktných hlasov vystupujúcich v tomto príbehu, priniesol svedectvo nielen o dobe, ale aj o temných stránkach ľudskej povahy. Roku 1985 Hre o prekliatych udelili Veľkú cenu Portugalskej spisovateľskej asociácie za román a novelu.

Román Hra o prekliatych, je príbehom morálneho a finančného úpadku buržoáznej rodiny na pozadí udalostí po páde diktatúry v roku 1974. Rodinní príslušníci sa zišli pri smrteľnej posteli starého otca a v honbe za jeho závetom rozohrávajú hru plnú nenávisti, zloby a krutosti. Majstrovskou orchestráciou konfliktných hlasov vystupujúcich v tomto príbehu, priniesol svedectvo nielen o dobe, ale aj o temných stránkach ľudskej povahy. Roku 1985 Hre o prekliatych udelili Veľkú cenu Portugalskej spisovateľskej asociácie za román a novelu.

Známy slovenský spisovateľ Anton Rákay zostal aj v najnovšom románe Dlhá cesta verný lekárskej tématike. Od jeho debutu z nemocničného prostredia Tabu 1991 sa vinie súvislý rad diel inšpirovaných vlastnou životnou a profesijnou skúsenosťou.

Politické úvahy

V knihe Diabol Kočan vytvoril akýsi uneverzálny fenomén Badičkoviec: spoločenstvo susedov, priateľov a známých, v ktorom sa odehrávajú všetky nám dobre známe pravdy, lásky a drámy, ale i tajomstvá... Touto živou skutočnosťou bez príkras "oslobodzuje" život Badičkovčanov od ich bolestivých rán.

Martin Vlado poéziu publikoval až po roku 1989 v rôznych časopisoch (Dotyky, Literárny týždenník, Slovenské pohľady atď). Vladova autorská pozícia bola pri jeho vstupe do literárnych vôd jednoznačne marginálna. Jeho naturel sa formoval bokom od skupín jemu príbuzných autorov, no zrejme nielen preto má v porovnaní s rovesníkmi osobitný štýl a poetický záber. Zbierka Park Angelinum spolu Katedrálou predstavila Vlada už ako vyzretého a sebaistého autora, ktorý vie, čo od (svojej) poézie môže čakať. Sú to kvalitné texty s prévertovskou uvoľnenosťou, čítajú sa ľahko, príjemne a nikde neskĺza do klišé. A to isté platí aj o útlej zbierke básní Muž oblačného dňa.

Profesori Ján a Róbert Letzovci – otec a syn – približujú život a dielo ďalších Letzovcov – bratov Štefana a Bela –, významných tvorcov a propagátorov slovenskej literatúry. Táto nesporne zaujímavá a podnetná knižočka vznikala niekoľko rokov, nebola písaná na objednávku alebo pre cielený profesijný zámer, ale predovšetkým z rodovej povinnosti a cti, ako aj z národno-kultúrneho povedomia. Cieľom autorov teda nebolo len napísať vedeckú monografiu o dvoch bratoch, ale išlo o starostlivo vypracovaný výsek z rodinnej kroniky, kladúcej dôraz na skutočnosti zo života a tvorby bratov Letzovcov. V prvom rade sa zamerali na zachytenie jednoty ich života a tvorby v konkrétnom dejinnom kontexte, na hľadanie priesečníkov rovín ich súkromného a verejného života, na vystihnutie osobnej jedinečnosti každého z nich, ako aj ich vzájomného vzťahu.

Známy slovenský básnik, prozaik a publicista v knihe Publicisti bez masky odhaľuje svoju „pravú tvár“ a necháva nás vstúpiť do svojho súkromného sveta spomienok a zážitkov, a to vo forme pútavých a humoristicky ladených príbehov zo života známych slovenských novinárov. Tieto pramenia z vlastnej skúsenosti a zjavne v ňom zarezonovali takými silným spôsobom, že sa ich rozhodol sprostredkovať čitateľovi. Zámerom autora nebol len osobný spomienkový exkurz, ale aj pripomenúť si takýmto spôsobom priateľov publicistov a predstaviteľov kultúry, umenia a spoločenských vied. V knihe príbehov sa ich snaží ukázať iným spôsobom, ako ich poznáme z kníh, novín či časopisov. Chce nám poskytnúť neoficiálny, osobne podfarbený spôsob pohľadu na niektoré známe osobnosti zo spomínaného prostredia, akými boli Rudolf Fabry, Július Gašperík, Alexander Karšay, Iva Kerná, Viktor Kochol, Viera Millerová-Husáková, Ľudovít Petranský, Jaroslav Rezník, Ján Stanislav, Štefan Žáry... Okrem dobrého čítania a humoru kniha nepochybne poskytuje množstvo cenných poznatkov literárnohistorického charakteru.

Za posledných desať rokov sa u nás veľa zmenilo. For example: Namiesto štyri a pol roka mám už štrnásť a pol......