Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov strana 37 z 80

Autor je známy historik, literárny vedec, prekladateľ, editor a spoluautor monografických publikácií, zborníkov a antológií. Jeho najnovšie dielo Kam zrak nedosiahne je svojráznym umeleckým pokusom sprítomniť Kalinčiakove pohnuté osudy v žánri biografickej eseje pri použití "ich" formy, teda "ja" formy. Autor text svojej rozsiahlej práce skomponoval dôsledne na princípe síce zdanlivého, no dokumentárne absolútne vierohodného, akoby "rozpomínania sa" samotného Jána Kalinčiaka na svoje životné peripetie od narodenia v roku 1822 po posledné dni života. J. Hvišč sa popri literárnohistorických faktoch pokúša vyjadriť aj to, aký bol Kalinčiak vo svojom reflexívnom a citovom súkromí, ako reagoval na udalosti okolo seba, ako ich prijímal, ako s nimi zápasil a ako sa odzrkadľovali v jeho básnickej, prozaickej a esejistickej tvorbe. V centre úvah stojí Kalinčiakov učiteľ, priateľ a rival Ľudovít Štúr, pretože vtedy Štúr stál c centre každého literárneho a politického pohybu. Popri Štúrovi sa v knihe objavujú úvahy o Kalinčiakových rodičoch, spolužiakoch, profesoroch, spolupracovníkoch, literárnych dielach i prostrediach, s ktorými prišiel do bezprostredného styku. Podľa novoobjavených archívnych písomností autor rekonštruuje aj tie stránky Kalinčiakovho života a tvorby, ktoré dosiaľ boli známe iba z kusých zmienok (stratené prvotiny, jeho vzťah k profesorom, politická orientácia, rozpory s Ľ. Štúrom, Štúrovo zranenie a smrť, pôsobenie v Tešíne, návrat do Turčianskeho Ssv. Martina).

M. Pridala (1916 - 1994), generálmajor letectva i. m. a spisovateľ, debutoval knižkou veršov Džez puberty (1938 - 1939), po ktorej nasledovali knižky próz Z letcovho zápisníka (1953), Útok na vzduch (165), Monológy z hviezdnych hĺbok (1971), Z memoárov XX. storočia (1994. Publikoval aj vedecké odborné články s tematikou letectva. Môj veľký sen - triptych próz - stojí na hranici memoárovej literatúry s beletriou. Autor v ňom zachytáva výsek zo svojho života, zrod a peripetie vzťahu, ktorý neskôr prerástol do dlhého a šťastného manželského zväzku. Príbeh sa odvíja na pozadí tlmených, často len tušených, kontúr doby. Mieru fiktívnosti a dokumentárnosti textu nezainteresovaný čitateľ posúdiť nedokáže, nakoľko narážky sú nanajvýš kontextové. Preto s najväčšou pravdepodobnosťou bude vnímať dielo väčšmi v rovine umeleckej a estetickej ako príbeh veľkej lásky podaný v dobovom štýle evokujúcom postupy lyrizovanej prózy, ornamentalizmu či expresionizmu. Niet pochýb, že táto kniha okrem priamo citovo zainteresovaných osloví aj širší okruh vnímania nenáhlivej romantickosti schopných čitateľov.

Keď mladý, dovtedy takmer neznámy predseda Kráľovského súdu v Bordeaux vydal v roku 1721 Perzské listy, ukázalo sa, že dielo napísal ozajstný majster. Parížania rozchytali niekoľko vydaní a podnikaví vydavatelia pridali ešte zopár napochytro vyrobených napodobenín. A hoci Montesquieu svoj „preklad z perzštiny“ vydal anonymne, stal sa hneď slávnym. Obdobie, v ktorom autor žil, naskrze nebolo také, že by na ňom nebolo čo kritizovať. Lenže útočiť vždy nemožno alebo neradno priamo: musíte hovoriť vážne, a pritom žartovať, váš bič môže šľahať, nie však vážne zraniť. Túto ťažkú úlohu brali na seba cudzokrajní návštevníci, ktorí prišli do Francúzska a opisovali, čo tu videli. Cudzinec si mohol dovoliť povedať všetko, aj to, čo si sami Francúzi len tajne mysleli – a pritom ho nemuseli brať vážne. Tak sa stal orientálny cestovateľ obdobou stredovekých múdrych šašov na kráľovskom dvore. Túto novú formu neobjavil Montesquieu. Mal veľa predchodcov. Forma tu bola, lenže nedokonalá. Montesquieu jej dal švih, ľahkosť a rafinovane presné dávkovanie vážnych úvah a šteklivých poviedok, žánrových obrázkov a háremových dobrodružstiev, vážnych kritík i nenáročných anekdot.

E. Grillová (nar. 1942 v hornorakúskom Garstene) žije od roku 1986 v Nemecku. Doteraz má na konte deväť románov. Román Zberateľ (Der Sammler) získal roku 2006 Cenu Otta Stoesla. Autorka v ňom rozohráva pútavý príbeh outsidera, človeka na okraji spoločnosti, v kontraste so svetom etablovaných a úspešných. Snaha okolia, priateľov žijúcich v iných svetoch pomôcť mu, musí zákonite viesť ku krachu. Autorka nemoralizuje, nepokúša sa, aspoň nie prvoplánovo, vysielať posolstvá, napriek tomu má jej dielo skrytú hĺbku a chce povedať oveľa viac, než sa na prvý pohľad môže zdať. Autorka dokázala, že aj napriek záľahe anglofónnej literatúry je neprávom obchádzaná literatúra písaná v nemeckom jazyku, ktorá je nezaslúžene v tieni dominantnej angličtiny a čitateľom ponúka skutočné literárne skvosty. Dielo Evelyn Grillovej nesporne patrí medzi to najlepšie, čo v poslednom čase vzniklo prinajmenšom v európskom kontexte.

Tento autor mladšej strednej generácie už osvedčil svoj literárny talent, či nadanie vo viacerých zbierkach poézie. Mestský pustovník je jeho prozaický - poviedkový debut, o to viac prekvapí až neskutočne vyzretý text, dobre vystavaný príbeh, prirodz enosť a ľahkosť, akou sa pohybuje v prozaických vodách. Spojujúcim článkom jeho próz je postava vysokoškolského učiteľa s literárnymi ambíciami a mierne narušenou psychikou. Je nepochybné, že táto postava tiahnúca sa celou zbierkou poviedok je akési autorove alter-ego. Vďaka tomu sú všetky poviedky na výsosť autentické, uveriteľné, akoby odžité, bez násilnej štylizácie, čítajú sa na dúšok a ostáva po nich príjemný čitateľský zážitok. Žánrový prechod medzi poéziou a prózou je úskalie, na ktorom s troskotá mnoho autorov. To však rozhodne nie je prípad Martina Vlada. Dnes môžeme jednoznačne konštatovať, že sa zrodil rovnocenný dvojdomý autor a že z jeho pera môžeme v budúcnosti očak ávať nielen množstvo veľmi vyrovnaných a umelecky hodnotných básní, ale i próz.

Knižka poskytuje prierez tvorby autora, ktorý zomrel predčasne vo veku 26 rokov. Mrazivo absurdné prózy inšpirované Kafkom či Borghesom zaujmú minimalistickou zovretosťou. Výbušný čierny humor úsečných viet v takmer aforistickej skratke preniká do podstaty problémov sveta, ktorý nás obklopuje.

Publikácia mapuje literárnu i publicistickú činnosť jedného z najvýznamnejších predstaviteľov exilovej literatúry. Poskytuje prehľad publikačných aktivít Hrtusa Jurinu v austrálskom periodiku Slovenský štít, v Moste, v časopisoch Slovák v Amerike a Kanadský Slovák. Pavol Holeštiak jej publikovaním cieľavedomo pokračuje v línii naznačenej svojimi predošlými knižkami - Slovenské médiá v Austrálii (2001) a Slovenské médiá vo svete (2002). Materiálovo bohatá, prehľadne usporiadaná knižka bezpochyby zaujme nielen odborníkov v oblasti histórie či literárnej histórie, ale i všetkých záujemcov o kultúru a myšlienkové ovzdušie slovenského exilu najmä v Austrálii, kde autor pôsobil.

Jordan Radičkov (1929 – 2004) patrí k najvýraznejším postavám bulharskej literatúry dvadsiateho storočia. Jeho dielo bolo preložené do dvadsiatich šiestich jazykov. Vo výbere čitateľ nájde majstrovské ukážky dvanástich anekdoticky, satiricky groteskne ladených próz, vychádzajúcich z tradície uvoľneného ľudového rozprávania. Radičkov je majstrom detailu a atmosféry, na neveľkej ploche dokáže čitateľa uchvátiť nepostrehnuteľnými prechodmi medzi nostalgiou, láskavým humorom a satirickými šľahmi.

Autor debutoval básnickou zbierkou Vyznanie (1998). V roku 2001 vyšla jeho druhá zbierka Kytica z kvetov lásky. Z prozaickej tvorby treba spomenúť knižky Smrť prišla v bielom (2003), Čarodejka (2004) a Zo zápisníka (2005), ktorá je zostavená nekonvenčne - obsahuje poéziu i prózu. Knižka Biela hora je vlastne výber toho najlepšieho zo spomínaných prozaických diel. M. Spišiak sa svoju tvorbou prihovára jednoducho a prirodzene, bez uhladzovania, s plastickým výrazom a úspornými slovami. Hoci navštívil desiatky krajín, najviac mu učarovala príroda vôkol prameňa Hrona, ktorá sa stala celoživotnou inšpiráciou jeho tvorby.

Igor Gallo predstavuje vo svojom najnovšom diele súbor troch noviel, ktoré sú opäť nekompromisným prejavom zrelého autora po všetkých stránkach. Novely na seba navzájom nenadväzujú, každá z nich sa odohráva v inej, špecifickej atmosfére i v rozdielnom čase. Znova, ako sme na to už u Galla zvyknutí, ide o autobiografické fresky príbehov, ktoré ale navzájom spája niekoľko spoločných momentov. Základom im je stabilné filozofické, umelecké i osobnostné podhubie autora samotného, doplnené o originálny, humánny prístup k svetu, smiech cez slzy, vynikajúco zvládnuté prozaické postupy a nezastrašená tvorivosť. Autorove rozprávačské schopnosti nie sú už pre našu čitateľskú verejnosť nijakou novinkou, sú len potvrdením už známeho.

Zbierka dvanástich poviedok Všivavé osudy je literárnym debutom prekladateľky umeleckej i odbornej literatúry, držiteľky Ceny Slovenských pohľadov za preklady 2007. O prozaickej prvotine autorky Peter Gegor napísal: "Vášnivá, nástojčivá, eruptívna, napriek živelnosti umne komponovaná próza, obsahovo i formálne na hony vzdialená od sladkobôľneho prúdu tej časti ,ženskej' literatúry, ktorá máva i značný čitateľský úspech, lebo spôsobom autorskej práce s materiálom niekedy neúmyselne a mimovoľne, inokedy zámerne a cielene ukája poklesnutý pavlačový vkus konzumentov. Neraz drsné a extrovertne ladené poviedky mapujú a rozkrývajú životy protagonistov, životy napospol nenaplnené, narušené, ba priam vyšinuté - či už vlastným pričinením, alebo zásahom zvonka, teda takzvanými objektívnymi okolnosťami. Je cenné, že oba ,komponenty', tvoriace ľudský údel, autorka chápe v dôslednej dialektickej jednote. V spojení so zriedkavou spontaneitou bohatej a farbistej lexiky, na ktorej badať literárnu erudíciu dlhoročnej prekladateľky, je to metóda umožňujúca prienik až na dreň postáv tohto smutného panoptika spoločenských lúzerov našich čias bez lacných efektov či usopleného sentimentalizmu. Talentovaná, aj keď čitateľsky nepochybne náročná próza miestami evokuje riadky novely Jerzyho Andrzejewského Brány do raja."

Knižka poskytuje prierez tvorby autora, ktorý zomrel predčasne vo veku 26 rokov. Mrazivo absurdné prózy inšpirované Kafkom či Borghesom zaujmú minimalistickou zovretosťou. Výbušný čierny humor úsečných viet v takmer aforistickej skratke preniká do podstaty problémov sveta, ktorý nás obklopuje.

Autor v najnovšom románe, podobne ako v celom svojom diele, na pozadí dnešného nepokojného sveta s početnými vojnovými ohniskami, bojovným fanatizmom a mnohými rafinovanými podobami zla zdôrazňuje potrebu ľudskosti. Autor na príklade jedného ľudského osudu mladej ženy z Afganistanu vyrozprával napínavý príbeh o osude utečencov, na pozadí takmer idylickej dedinky kdesi v pohraničí. Román vypovedá veľa nielen o stave sveta, ale aj o nás.

Tejto knihe nemožno uprieť literárnu vyspelosť. Ferkova tvorba je zrelá po stránke formy i obsahu, no nechýba ani nápad a iskra. Ide o autobiografický útvar, kde autor najmä vďaka svojmu rozprávačskému talentu čitateľovi živo sprístupňuje „osobné reálie“ a s ľahkosťou sa štylizuje do akoby inej postavy, než je on sám. Štýlom dokáže zaujať široké spektrum čitateľskej obce. Spracovanie vonkajších udalostí je dobre zvládnuté, autor udržiava pozornosť čitateľa i vďaka gradáciám v texte, či dômyselnou štruktúrou. Dielo má isté napätie aj potrebnú kontinuitu a pôsobí kompaktne. Autorova výpoveď je uzavretá a vďaka modernému prejavu ľahko prístupná.

Po anglicky napísaný román The sorrows of Marienka (Marienkine žiale) z dielne amerického Slováka Vasiľa Štefana Kobana vznikol na základe rozprávania autorovej matky - slovenskej vysťahovalkyne do Spojených štátov. Situovaný je do obdobia začiatku 20. storočia, pričom prvá z troch častí sa odohráva na Slovensku. Autorovi sa dokonale podarilo vykresliť atmosféru doby i obraz Slovenky Marienky, a to napriek tomu, že v rodnej zemi svojej matky nikdy nežil. Možno i vďaka tomu sa mu darí scenériu i postavy zobrazovať s nadhľadom i so štipkou humoru. Druhá časť príbehu sa premiestňuje do Pennsylvánie a ponúka čitateľovi obraz slovenských emigrantov. Hodnota diela spočíva i v analýze príčin tohto javu. Opomenúť nemožno ani autorovu ľudskosť.

Poviedky tohto autora dýchajú súčasným Ruskom s jeho protikladmi. Sú fantastické a absurdné, tak ako samotná skutočnosť, ktorú obrazmi robia krajšou bez zjednodušenia. Pelevin triafa presne a tak, že bolí. Je to zďaleka najúspešnejší autor vážne ladenej, nekomerčnej literatúry v Rusku 90-tych rokov. Ako hovorí jeden z jeho vykladačov - "Pelevinove knižky čítajú i tí, čo si inak otvoria nanajvýš telefónny zoznam." Ľahkosť príbehu spája s hĺbkou postrehov, alúzie na klasiku s konceptualizmom 70 a 80-tych rokov dvadsiateho storočia, takže komótne tempo vám zrazu začne udierať do hláv v rytme bubnov rockovej hudby. Hrôzy režimu sú nasvietené cez mikrodetail a obnažené posunutím do existenciálnej polohy číreho prežitia. Účinok jeho próz kotví tiež v schopnosti byť moderný bez efektov znižujúcich zrozumiteľnosť textu. Prístupnosť textu však u Pelevina neznamená triviálnosť. Jeho texty vyzerajú ako ostrovy z klasikov, kde viac je zakryté pod hladinou než sa odokrýva, veď slovom treba šetriť a zahaliť ho cudnosťou, aby aspoň tu zachovaná bola, keď inde jej nieto. Pelevin vo svojich prózach vrství symboly dneška i včerajška a vytvára tak zákutia, ktoré sa len ťažko a nejasne interpretujú, ťažko sa o nich hovorí, pretože sa majú len a jedine čítať.