Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov strana 35 z 79

Prozaik a literárny kritik prichádza s autorskou rozprávkou so zvieracími hrdinami. Jej schému však narúša, ba až stavia naruby. Ferko programovo nepíše prózu s chronicky známymi zvieracími hrdinami (psík, myš), v ktorej môže vopred rátať so skúsenosťami mladých čitateľov, ale hrdinami textu robí zvieratá neznáme. Z Medmapovcov, podivných bytostí ani psov, ani medveďov, hlavných hrdinov knižky, autor robí čosi tajomné a vzrušujúce. Os deja príbehu teda tvorí „hľadanie identity“, čiže odpoveď Medmapovcov na otázku: Kto sme? Zvieratá podobné psom nevedia poriadne štekať, spia zimným spánkom, no nepodobajú sa medveďom. O tvory s neistým pôvodom sa začne zaujímať rasová polícia, rodina sa dá na útek. Aby mohli prežiť, musia sa zapísať do zoologickej klasifikácie. Ľahkým štýlom vyrozprávaný príbeh s množstvom absurdných a poetických scén (písanie listu poštovej schránke, rozhovor s tigrom, ktorý odmieta zožrať svoju obeť) sa parodicky vyrovnáva s viacerými vážnymi problémami. Prítomné v pozadí, rovnako ako autorom čestne, priamo motívom priznaná inšpirácia Mumintrollmi Tove Janssonovej, vonkoncom nebránia rozletu sviežeho rozprávania. Neznášanlivosť, nadvláda administratívy, skostnatenosť školského systému. Zručné narábanie s paradoxmi v kombinácii s nevtieravým humorom, jemnou imaginatívnosťou a napínavým dejom iste dokáže zaujať. Knižka je „vyšperkovaná“ pôsobivými kresbami akad. maliara Martina Kellenbergera.

Autorka úspešných básnických zbierok - Náruč bozkov (1996), Reliéfy krás (1998) a Snenie (2005) sa tento raz prezentuje prozaickým dielom Ustielaš si v mojom srdci. Adela Faičová si týmto románom vlastne kladie otázku a aj na ňu odpovedá: Kedy môže byť človek šťastnejší, keď nie s darom lásky v každej podobe... ku všetkým a ku všetkému.... v krásnom prostredí prírody, ktoré bolo stvorené pre nás. Sylvii, hlavnej predstaviteľke románu, toto úžasné spojenie bolo dopriate. Vďaka empatii sa snaží vycítiť tú správnu mieru nežnej energie lásky. Nielen k svojim milovaným a blízkym, ale ku každému živému stvoreniu... v podmanivej prírodnej scenérii vrchov, lúk a pastvín, zvažujúcich sa do horského slatinského potoka.

Rozhlasová hra M. Grolla – redaktora, autora rozprávok pre deti, fíčrov, humoristických pásiem, rozhlasových a kabaretných hier – A vzklíčilo slovo zaujme milovníkov slovenských národných dejín. Forma písaného slova jej v ničom neuberá na príťažlivosti, naopak, pridáva možnosť, aby sa čitateľ k jednotlivým pasážam vracal a ozrejmoval si všetky súvislosti. Nenáročnou, príjemne čítavou formou predstavuje zlomový bod slovenských dejín, keď v našom národe zásluhou sv. Cyrila a Metoda „vzklíčilo slovo“. Hra ukazuje historické postavy v pravdivom svetle bez zastierania Svätoplukovej zrady pri obetovaní najvzácnejšieho daru vierozvestcov pre mocenské dôvody. Motív, ktorý sa nám neustále vracia v histórii, pričom jeho prapríčinu vníma málokto. Grollova knižka môže byť užitočnou záplatou na túto našu nevedomosť a prínosným vkladom do našej kultúry. Hru dopĺňajú ďalšie dve kvalitné, žánrovo odlišné diela – humoreska Fryné, hetéra aténska, a satirická hra Dva dni na Olympe. Autor do nich nevtieravo pribalil morálne poučenia, ktoré na historickom pozadí rezonujú aj dnes.

Komorovskej Bonvivánske chiaroscuro tvorí s predchádzajúcimi titulmi Všivavé osudy a Papendeklová idylka voľnú trilógiu. Vo všetkých troch autorka použila ten istý zorný uhol, ten istý štýl a ten istý jazyk. Atmosféru a dianie jednotlivých príbehov možno vystihuje výraz „chiaroscuro“, použitý v názve knižky, čo v preklade z taliančiny znamená šerosvit. Ak by sme V. Komorovskú porovnali s inými slovenskými autorkami, ktoré vyznávajú zásadu, že dobro zvíťazí nad zlom, ak nie hneď, tak na konci, a narušené vzťahy sa napokon urovnajú, tak ona je kdesi na opačnom konci škály. Nie ako nenapraviteľná pesimistka, ale ako tvrdá realistka, ktorá vie, že život sa s nami nemazná. Vo všetkých troch „dieloch“ autorka odkrýva odvrátenú stránku skutočnosti, ktorú buď ignorujeme, alebo si ju odmietame priznať. Presvedčivosť jednotlivých príbehov vyviera predovšetkým z jazyka, ktorý sa vyznačuje naliehavosťou, emocionalitou – až brutalitou – a pohotovosťou. Všetky príbehy autorka postavila na ja-rozprávaní, ktoré poskytuje tú správnu ilúziu autentickosti. Každé rozprávanie má charakter spovede a tá vyžaduje úprimnosť.

Knižka Zápas o Slovensko je zborník textov, ktoré boli jednotlivo publikované v rozličných slovenských časopisoch medzi rokmi 1989 – 2009. Obsahuje aj niekoľko doteraz nezverejnených dokumentov. Ideovú podstatu a smerovanie prezrádza názov zborníka – je to dokumentácia spoločenských, politických a duchovných zápasov Slovenska o jeho bytie, o bytie v tradičnom kresťanskom duchu, a o jeho vývin počas dvoch minulých desaťročí. Pretože texty vznikali v ideovej orientácii Spoločenstva Kresťanské Slovensko, je to súčasne svedectvo o tomto spoločenstve. Dokladá ho výber kritických, analytických a zhŕňajúcich článkov naznačujúcich príčiny aktuálnych stavov doma, ale i vo svete, možné perspektívy ďalšieho vývinu, účinky prijímaných spoločenských a politických rozhodnutí, varovania pred dôsledkami chýb v našej politike. Tento zborník by s ohľadom na pretrvávajúcu aktuálnosť mnohých myšlienok mal byť dnes i v budúcnosti aj mementom pred dôsledkami našich nedostatkov a pretrvávajúcich národných slabostí, najmä však varovaním pred ničivou politickou nenávisťou a chamtivosťou, pred chorobnou slovenskou nesvornosťou a slepou rivalitou, a to aj v čase, keď sa odohráva otvorený zápas o samo bytie Slovenska – Slovenskej republiky. Zápas o Slovensko sa ešte neskončil.

Autorka patrí medzi tých málo žijúcich ľudí, ktorí osobne poznali Prof. MUDr. Františka Šubíka, básnickým menom Andreja Žarnova, ktorý bol v roku 1943 ako lekár – patológ menovaný za člena komisie pre vyšetrenie zločinov v Katynskom lese. Keďže dôkazy jasne svedčili o tom, že zločin spáchal Sovietsky zväz, odmietol podpísať nepravdivé svedectvo. Za to ho neskôr prenasledovali a v roku 1945 odišiel do Nemecka, odkiaľ ho Američania vrátili späť do Československa. Prvé vydanie knihy V znamení púpavy vyšlo v roku 2001 a hneď upútalo pozornosť čitateľskej verejnosti. Po prvom vydaní sa autorke ozvali mnohí súčasníci Andreja Žarnova alebo aj ich potomkovia s poďakovaním a hlavne so spresnením niektorých okolností života významnej osobnosti. Určite najzaujímavejšie sú spomienky jeho najmladšieho syna Janka. Druhé rozšírené vydanie tejto knihy chce priblížiť predovšetkým mladým ľuďom nie tak dávnu, ale zatajovanú históriu.

Laco Zrubec je verejnosti známy ako autor literatúry faktu a publicista. Môže sa pochváliť celým radom kníh, napríklad krátkymi úsmevnými príbehmi Rozbité okná, románom o poslednom mohykánovi gýmešského (jeleneckého) panstva grófa Karola Forgáča Gýmešský hárem, historickým románom Žofia Bosniaková, románom z obdobia okupácie Slovenska v rokoch 1938 - 1948 Starý kocúr, úsmevným románom o rozvadených susedoch Hanba, dielom Slávni Slováci sveta, historickým románom z obdobia tureckej expanzie Mohamedán z Ďarmôt... V historickom románe Posledný hriech ho opäť zaujíma "duša udalostí". Zaoberá sa osudmi A. Pecháňa, ktorý z Ilavy odchádza do Budapešti a podieľa sa na pomaďarčovaní Slovákov.

Zostavovateľ a autor článkov P. Rozkoš spolu s ďalšími nadlackými autormi v pôsobivej knižočke mapuje pobyt klasika slovenskej literatúry medzi dolnozemskými Slovákmi. Jednotlivé príspevky dokumentujú, že necelých šesť rokov, ktoré Tajovský prežil v Nadlaku, zanechali hlboké stopy v povedomí Nadlačanov. Tí sú veľmi hrdí na autora krátkych próz – Horký chlieb, Mamka Pôstková, Umrel Tomášik – a najmä divadelnej hry Statky-zmätky, ktoré odzrkadľujú život Nadlačanov. Preto aj touto knižkou sa usilujú pamiatku naňho čo najlepšie zachovať až podnes.

Svojrázny cestopis vyšiel v Rusku roku 1790. Postrehy o neprávostiach a útlaku aj v súvislosti s aktuálnymi udalosťami vo Francúzsku zapôsobili ako bomba. Radiščev bol kvôli publikovaniu diela, ktoré je ovplyvnené skvelým románom Lawrenca Sterna Život a názory Tristrama Shandyho, uväznený a odsúdený na smrť. Rozsudok bol zmiernený na desaťročné vyhnanstvo. Pohľad na reálie súdobého Ruska konca osemnásteho storočia môže byť aktuálny aj dnes. Radiščevova cesta nie je len nemilosrdnou analýzou a kritikou, ale tiež mučivým sebaspytovaním a spoveďou ruského intelektuála vracajúceho sa z Európy do vlasti. Cesta je zobrazením vonkajšieho sveta a súčasne hľadaním energie na zmenu, ktorá musí prísť zvnútra. Obrazy zvole, násilia, zaostalosti, útlaku šľachty dnes čítame s odstupom - poučení scestnosťou rýchlych riešení. Radiščevova dobovými ideami osvietenstva živená viera v pokrok môže pripadať trochu naivná, avšak úprimná. Prenikavý pohľad nadpriemerne vzdelaného človeka, svieži štýl, pôsobivé obrazy iste zaujmú i dnes tak záujemcov o dejiny, ako i milovníkov dôvtipne stvárneného slova.

Trinásta komnata vtiahne čitateľa do búrlivého života mladej ženy, od dneška oddeleného niekoľkými desaťročiami, no predsa emotívne veľmi blízkeho ženskej duši – prekypujúceho citom, živelnosťou, pochybnosťami, najmä však láskou. Príbeh, vlastne príbehy, sú rámcované zvláštnymi, dnes už neuveriteľnými kulisami obdobia, keď o ľudskom osude rozhodovala svojvoľná mašinéria, usilujúca sa urobiť z človeka poslušný článok svojho súkolesia. Napriek tomu však na javisku diania zurčí život a citlivá, nespútaná duša túži po láske, po čistých hodnotách, úprimnosti, po priamej ceste bez zákazov a kľučiek. Autobiografická sonda z pera skúsenej, známej autorky knižiek o ženách a pre ženy otvára okno do minulosti a zaujme každého, kto minulú dobu pozná či už z osobnej alebo sprostredkovanej skúsenosti. A pre tých, ktorí ju nepoznajú, je práve táto knižka takouto možnosťou.

Dielo Jozefa Tótha (1925) obsahuje dva zväzky. Kým v prvom poznáme autora ako básnika, druhý zväzok obsiahol jeho prozaickú tvorbu. Iba ťažko sa dá určiť, ktorá z týchto polôh spisovateľa charakterizuje viac. Vo veršoch, rovnako ako v próze, je básnik a kňaz Jozef Tóth integrálnou osobnosťou, ktorá svoju literárnu skúsenosť dáva do služby osobnostnému zápasu o človeka a ľudskú spoločnosť. Tóthovi vychádza, že kruh je definovaný rovnakou vzdialenosťou bodov od jeho stredu, že životom stromu sú korene, že ak centrom ľudského vedomia nie je hľadanie odpovedí na otázky o zmysle ľudského života, z človeka sa ľahko stáva ekonomický živočích. Rovnako ako básnická tvorba, ani próza J. Tótha nie je iba literatúrou pre literatúru, umením pre umenie. Je to tichá revolta voči akýmkoľvek stratám väzieb človeka na zdroj života. Dôsledok týchto strát býva jasný – zlyhanie v rovine individuálneho údelu, ale aj zlyhanie spoločnosti samej. Preto by si toto dielo mala všimnúť nielen societa literárnych vedcov a milovníkov umenia, ale aj slovenská inteligencia bez ohľadu na predmet svojho bádania. V Tóthovom Diele mnohí jej predstavitelia môžu znova objaviť stratené korene vlastného poslania. Mimochodom, zväzok Próza zahŕňa prózy Človek Jób hovorí s Bohom, Evanjelium apoštola Judáša, Spev košického Tria, Ďuro Čečko, ako aj príležitostné verše básnika. Dopĺňajú ich fotografie z archívu autora.

Táto reprezentatívna kniha predstavuje výber z takmer štyridsiatich rokov tvorby v žánri aforizmu, ktorý básnik, dramatik a satirik Peter Gregor publikoval zväčša časopisecky. Je rozčlenená na päť tematických častí, od názorov na umenie, niektoré existenciálne otázky, lásku, spoločenské pohyby až po privatissimo. Cez mozaiku zdanlivo nesúvisiacich, autonómne fungujúcich viet predstavuje autorov etický, myšlienkový, sociálny i citový obzor. Knihu komponoval nielen ako topografiu ega, ktorá rozhodujúco vypovedá o spôsobe vnímania života, ale aj ako príbeh – autorský i ľudský. „Lebo človek,“ ako píše na margo publikácie P. Gregor, „sa ako piesok v starodávnych hodinách vždy presýpa do toho, čo robí, len s tým fatálnym rozdielom, že pieskové hodiny obrátiť možno“.

Autor na margo svojej knižočky napísal: „Nie sú priepastnejšie chvíle, ako tie, keď sa na milovanú bytosť odrazu pozrie smrť. Všetko ustrnie, zostane len okno do záhrady a predposledná jar. Svet okolo zmizne a v jeho trhline sa dejú iné veci, iné príbehy, zamdlievajúca neha volá o pomoc. To, čo dostávate do rúk je denník takejto chvíle. Poézia? Nie, výkriky, prosby vyslovované potichu až k šialenstvu vydeseným tvorom.  Keď zomiera krásne nežné talentované dievča, svet odrazu tmavne, keď zomiera čistá duša, srdce cíti blížiace sa hrmenie. Ako na Golgote. V roku 2008 sa práve taká nežná duša deň po dni blížila k Neznámu. Bola vyrovnaná, usmievala sa, svojím hlasom nás ešte stále tíšila. 29. novembra 2009 večer som jej šepkal , neboj sa, Dáška, ideš do krajšieho sveta. Presne o deviatej hodine posledný raz vydýchla a vo mne navždy ustrnulo závratné ticho.“

B. Pribylincová debutovala v roku 1999 zbierkou krátkych próz Na brehu oceána. Potom nasledovali – novela Pri vode (VSSS, 2001), knižočka noviel Románik (VSSS, 2006). A do tretice vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov vychádza aj jej tretia knižka – A Boh stvoril muža... – s osobitými kresbami talentovaného, iba 18-ročného študenta Súkromnej strednej školy dizajnu v Bratislave Miroslava Turtáka. O autorke sa literárny kritik A. Halvoník vyjadril: „Svižné prózy Barbary Pribylincovej vedia prekrásne a jednoducho lietať.“ A s ostatným minirománom A Boh stvoril muža... by si čitatelia mali sadnúť do mäkkého kresla, vyložiť nohy a uletieť spolu s rozprávačkou hriešnou aj svätou Cicíliou B., ktorá si za svoje nerozvážne úlety vypije spravodlivý kalich horkosti až do dna.

Ľuboš Jurík (1947), spisovateľ, publicista, autor viac ako dvoch desiatok kníh, televíznych scenárov a divadelných hier, nositeľ prestížnej ceny Egona E. Kischa roku 2002 za literatúru faktu Pokušenie moci a ceny Krištáľové krídlo roku 2009 za knihu Slovenská bigbít debutoval zbierkou poviedok z bratislavskej periférie Na Poľnej ulici a téme z prostredia Bratislavy zostal verný aj v najnovšej próze Všetci sme potomkovia Kainovi. Je to detektívka? Kedy rozprávač zabije Sula? Ľuboš Jurík nás vtiahne do deja a my vzrušene sledujeme, čo sa stane. Nechávame sa unášať nadčasovými, takmer večnými myšlienkami, zamysleniami, bonmotmi. Úžasný príbeh zdanlivo bez príbehu, ktorý každý z generácie šesťdesiatnikov prečíta na dúšok. Uveriteľný, pravdivý, poučný a najmä odvážny. Ako hovorí sám autor, je to puzzle – a recenzent dodáva – dokonale poskladané. Každá čiastočka je samostatný obraz, ktorý predstavuje celkový obraz doby. Aj keď príbeh chvíľami pripomína detektívku, nie je to nijaká kriminovela. Je to príbeh o zložitom vývine po nežnej revolúcii, aj o tom, čo jej predchádzalo. Je to tiež správa o stave nášho vedomia a našich postojoch. Aby sme nezabudli, aby sme sa poučili. Lebo Všetci sme potomkovia Kainovi.

„V dnešnej dobe je nemysliteľné byť múdrym a sedieť za pecou“, píše L. Ťažký, nepochybne jeden z najvýznamnejších súčasných slovenských spisovateľov, ktorý sa po svojej románovo známej vojnovej anabáze predstavuje čitateľom ako pútnik. Ako všímavý, citlivý pozorovateľ i pokorný kresťan putuje po Svätej zemi, navštevuje starozákonné pamiatky a všetky tie večne živé žriedla kresťanskej viery od Betlehema po Golgotu. Jeho skúsenosťami vycibrený zrak odhalí aj ďalšie pútnické miesta nielen na Blízkom východe, ale aj na bližšom európskom teritóriu, kde ho upútali nádherné katedrály v Ríme, Barcelone, Turíne, Paríži, ako aj slovenská kalvária v portugalskej Fatime či barcelonské kvetinárky alebo robotníčky mora – rybárky z Nazaré. Predmetom spisovateľových úvah sú majestátne pamätihodnosti i prostí ľudia, ktorých stretáva na svojej púti. Slovo púť vystihuje tieto cesty presnejšie, pretože jeho kniha Očami pútnika nie je iba cestopisom, je zbierkou esejí a duchovných zážitkov z putovania spisovateľa, ktorého náboženský, ale i vlastenecký cit dýcha na čitateľa z každej stránky.