Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov strana 35 z 79

Kniha Po kapitalizme – ekonomická demokracia je vedecko-odborná práca zameraná predovšetkým na stanovenie vízií spoločensko-ekonomického rozvoja v budúcnosti. Vďaka prístupnému jazyku je určená nielen odborníkom, ale aj širokým vrstvám čitateľov. David Schweickart v nej hľadá a aj nachádza východisko z neustále sa prehlbujúcich celosvetových kríz v jednoznačnom prechode k ekonomickej demokracii. Tento systému má postupnou transformáciou nastoliť (namiesto predpokladaného agresívneho neobmedzeného rastu) trvalo udržateľný život. Autor prichádza so širokým spektrom inovatívnych námetov v hospodárskej, sociálnej a politickej oblasti. Pri transformačných procesoch však odmieta triedny boj a formovanie antikapitalistickej sociálnej sily v zmysle marxistickej ideológie. Predpokladá politicky vyspelú spoločnosť, ktorá postupne získa podiel na vlastníctve výrobných prostriedkov formou spoločenského investovania a spravodlivého rozdeľovania zisku. Vyslovuje presvedčenie, že optimistická alternatíva globalizovaného kapitalizmu vedie k absolútnemu kolapsu.

Zuzana Cigánová sa po úspešnom titule Šampanské, káva, pivo (VSSS) prezentuje tentoraz nevšednou knihou, ktorá je veľkosťou, rozsahom i formou vernou kópiou divadelného scenára. Jej dej sa odohráva na doskách, čo znamenajú svet, v divadelnom prostredí, ktoré je autorke celé roky veľmi blízke – profesionálne aj ľudsky. Už v podtitule svojej Divadelnej hry avizuje, že zhruba takýto scenár dostávajú do rúk aj herci. Jeho dej zachytáva jedno obyčajné skúšobné obdobie, prípravu nového umeleckého diela. Počas tohto obdobia sa v dialógoch a komentároch dozvedáme viac o povahách postáv, ale aj o ich osudoch. Aktérmi Cigánovej hry pritom nie sú iba herci, ale aj postavy, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť divadelného predstavenia – režisér, garderobierka, technik, kostymér, inšpicient. A okolo nich a s nimi autorka rozohráva originálne napínavé dejstvá. Hra je písaná skvelým štýlom, nechýba jej ani primeraná dávka humoru. Čitateľa vťahuje do neobyčajného príbehu, pričom až postupne zisťuje, že v tejto „hre“ ide vlastne o smiech cez slzy.

Rozprávanie o podivínovi, ktorého nenaplneným snom bolo hrať v národnom divadle, je na prvý pohľad výnimočným až absurdným príbehom, ale zároveň aktuálnou sondou do duše pomýleného jedinca túžiaceho po popularite a sláve. Čitateľ má možnosť preniknúť do zákutí psychiky nešťastného človeka, sledovať jeho pohnútky až po tragický koniec hrdinu, zúfalého z neznesiteľnej reality každodenného života. Túžba vymaniť sa z pocitu bezvýznamnosti bytia a útek do fiktívneho nedosiahnuteľného sveta, do inej dimenzie, nie je vlastná len fanatikom, drieme v každom súčasnom človeku, ktorý bolestne vníma antagonizmus medzi ideálmi a realitou vlastnej existencie. V tom kniha Pavla Zeleňáka presahuje rámec obyčajnej udalosti a stáva sa filozoficko-existenciálnym zamyslením nad zmyslom života.

Popísané páperie je zbierka intímnej poézie autora, ktorý je známy svojou ľúbostnou poéziou nielen na Slovensku, ale aj v Českej republike. Kniha obsahuje ocenenú poéziu Stanislava Hábera na súťažiach doma aj v zahraničí a prihovára sa čitateľom svojským odkazom – ako nájsť vzájomný súzvuk muža a ženy v dlhoročnom spoločnom vzťahu. Ide o autentický dialóg, keď múza Stanislava Hábera rozpráva len cez verše a autor s ňou vedie nielen umelecký, ale zjavne aj životný dialóg. Popisuje tak často i zložité situácie, ktoré sa vyskytnú v každom vzťahu, čím je zbierka 108 básní originálna, ale aj oslovujúca iných, a nachádza z týchto situácií vlastné svojské východiská.

Prozaik a literárny kritik prichádza s autorskou rozprávkou so zvieracími hrdinami. Jej schému však narúša, ba až stavia naruby. Ferko programovo nepíše prózu s chronicky známymi zvieracími hrdinami (psík, myš), v ktorej môže vopred rátať so skúsenosťami mladých čitateľov, ale hrdinami textu robí zvieratá neznáme. Z Medmapovcov, podivných bytostí ani psov, ani medveďov, hlavných hrdinov knižky, autor robí čosi tajomné a vzrušujúce. Os deja príbehu teda tvorí „hľadanie identity“, čiže odpoveď Medmapovcov na otázku: Kto sme? Zvieratá podobné psom nevedia poriadne štekať, spia zimným spánkom, no nepodobajú sa medveďom. O tvory s neistým pôvodom sa začne zaujímať rasová polícia, rodina sa dá na útek. Aby mohli prežiť, musia sa zapísať do zoologickej klasifikácie. Ľahkým štýlom vyrozprávaný príbeh s množstvom absurdných a poetických scén (písanie listu poštovej schránke, rozhovor s tigrom, ktorý odmieta zožrať svoju obeť) sa parodicky vyrovnáva s viacerými vážnymi problémami. Prítomné v pozadí, rovnako ako autorom čestne, priamo motívom priznaná inšpirácia Mumintrollmi Tove Janssonovej, vonkoncom nebránia rozletu sviežeho rozprávania. Neznášanlivosť, nadvláda administratívy, skostnatenosť školského systému. Zručné narábanie s paradoxmi v kombinácii s nevtieravým humorom, jemnou imaginatívnosťou a napínavým dejom iste dokáže zaujať. Knižka je „vyšperkovaná“ pôsobivými kresbami akad. maliara Martina Kellenbergera.

Autorka úspešných básnických zbierok - Náruč bozkov (1996), Reliéfy krás (1998) a Snenie (2005) sa tento raz prezentuje prozaickým dielom Ustielaš si v mojom srdci. Adela Faičová si týmto románom vlastne kladie otázku a aj na ňu odpovedá: Kedy môže byť človek šťastnejší, keď nie s darom lásky v každej podobe... ku všetkým a ku všetkému.... v krásnom prostredí prírody, ktoré bolo stvorené pre nás. Sylvii, hlavnej predstaviteľke románu, toto úžasné spojenie bolo dopriate. Vďaka empatii sa snaží vycítiť tú správnu mieru nežnej energie lásky. Nielen k svojim milovaným a blízkym, ale ku každému živému stvoreniu... v podmanivej prírodnej scenérii vrchov, lúk a pastvín, zvažujúcich sa do horského slatinského potoka.

Rozhlasová hra M. Grolla – redaktora, autora rozprávok pre deti, fíčrov, humoristických pásiem, rozhlasových a kabaretných hier – A vzklíčilo slovo zaujme milovníkov slovenských národných dejín. Forma písaného slova jej v ničom neuberá na príťažlivosti, naopak, pridáva možnosť, aby sa čitateľ k jednotlivým pasážam vracal a ozrejmoval si všetky súvislosti. Nenáročnou, príjemne čítavou formou predstavuje zlomový bod slovenských dejín, keď v našom národe zásluhou sv. Cyrila a Metoda „vzklíčilo slovo“. Hra ukazuje historické postavy v pravdivom svetle bez zastierania Svätoplukovej zrady pri obetovaní najvzácnejšieho daru vierozvestcov pre mocenské dôvody. Motív, ktorý sa nám neustále vracia v histórii, pričom jeho prapríčinu vníma málokto. Grollova knižka môže byť užitočnou záplatou na túto našu nevedomosť a prínosným vkladom do našej kultúry. Hru dopĺňajú ďalšie dve kvalitné, žánrovo odlišné diela – humoreska Fryné, hetéra aténska, a satirická hra Dva dni na Olympe. Autor do nich nevtieravo pribalil morálne poučenia, ktoré na historickom pozadí rezonujú aj dnes.

Komorovskej Bonvivánske chiaroscuro tvorí s predchádzajúcimi titulmi Všivavé osudy a Papendeklová idylka voľnú trilógiu. Vo všetkých troch autorka použila ten istý zorný uhol, ten istý štýl a ten istý jazyk. Atmosféru a dianie jednotlivých príbehov možno vystihuje výraz „chiaroscuro“, použitý v názve knižky, čo v preklade z taliančiny znamená šerosvit. Ak by sme V. Komorovskú porovnali s inými slovenskými autorkami, ktoré vyznávajú zásadu, že dobro zvíťazí nad zlom, ak nie hneď, tak na konci, a narušené vzťahy sa napokon urovnajú, tak ona je kdesi na opačnom konci škály. Nie ako nenapraviteľná pesimistka, ale ako tvrdá realistka, ktorá vie, že život sa s nami nemazná. Vo všetkých troch „dieloch“ autorka odkrýva odvrátenú stránku skutočnosti, ktorú buď ignorujeme, alebo si ju odmietame priznať. Presvedčivosť jednotlivých príbehov vyviera predovšetkým z jazyka, ktorý sa vyznačuje naliehavosťou, emocionalitou – až brutalitou – a pohotovosťou. Všetky príbehy autorka postavila na ja-rozprávaní, ktoré poskytuje tú správnu ilúziu autentickosti. Každé rozprávanie má charakter spovede a tá vyžaduje úprimnosť.

Zostavovateľ a autor článkov P. Rozkoš spolu s ďalšími nadlackými autormi v pôsobivej knižočke mapuje pobyt klasika slovenskej literatúry medzi dolnozemskými Slovákmi. Jednotlivé príspevky dokumentujú, že necelých šesť rokov, ktoré Tajovský prežil v Nadlaku, zanechali hlboké stopy v povedomí Nadlačanov. Tí sú veľmi hrdí na autora krátkych próz – Horký chlieb, Mamka Pôstková, Umrel Tomášik – a najmä divadelnej hry Statky-zmätky, ktoré odzrkadľujú život Nadlačanov. Preto aj touto knižkou sa usilujú pamiatku naňho čo najlepšie zachovať až podnes.

Svojrázny cestopis vyšiel v Rusku roku 1790. Postrehy o neprávostiach a útlaku aj v súvislosti s aktuálnymi udalosťami vo Francúzsku zapôsobili ako bomba. Radiščev bol kvôli publikovaniu diela, ktoré je ovplyvnené skvelým románom Lawrenca Sterna Život a názory Tristrama Shandyho, uväznený a odsúdený na smrť. Rozsudok bol zmiernený na desaťročné vyhnanstvo. Pohľad na reálie súdobého Ruska konca osemnásteho storočia môže byť aktuálny aj dnes. Radiščevova cesta nie je len nemilosrdnou analýzou a kritikou, ale tiež mučivým sebaspytovaním a spoveďou ruského intelektuála vracajúceho sa z Európy do vlasti. Cesta je zobrazením vonkajšieho sveta a súčasne hľadaním energie na zmenu, ktorá musí prísť zvnútra. Obrazy zvole, násilia, zaostalosti, útlaku šľachty dnes čítame s odstupom - poučení scestnosťou rýchlych riešení. Radiščevova dobovými ideami osvietenstva živená viera v pokrok môže pripadať trochu naivná, avšak úprimná. Prenikavý pohľad nadpriemerne vzdelaného človeka, svieži štýl, pôsobivé obrazy iste zaujmú i dnes tak záujemcov o dejiny, ako i milovníkov dôvtipne stvárneného slova.

Trinásta komnata vtiahne čitateľa do búrlivého života mladej ženy, od dneška oddeleného niekoľkými desaťročiami, no predsa emotívne veľmi blízkeho ženskej duši – prekypujúceho citom, živelnosťou, pochybnosťami, najmä však láskou. Príbeh, vlastne príbehy, sú rámcované zvláštnymi, dnes už neuveriteľnými kulisami obdobia, keď o ľudskom osude rozhodovala svojvoľná mašinéria, usilujúca sa urobiť z človeka poslušný článok svojho súkolesia. Napriek tomu však na javisku diania zurčí život a citlivá, nespútaná duša túži po láske, po čistých hodnotách, úprimnosti, po priamej ceste bez zákazov a kľučiek. Autobiografická sonda z pera skúsenej, známej autorky knižiek o ženách a pre ženy otvára okno do minulosti a zaujme každého, kto minulú dobu pozná či už z osobnej alebo sprostredkovanej skúsenosti. A pre tých, ktorí ju nepoznajú, je práve táto knižka takouto možnosťou.

Dielo Jozefa Tótha (1925) obsahuje dva zväzky. Kým v prvom poznáme autora ako básnika, druhý zväzok obsiahol jeho prozaickú tvorbu. Iba ťažko sa dá určiť, ktorá z týchto polôh spisovateľa charakterizuje viac. Vo veršoch, rovnako ako v próze, je básnik a kňaz Jozef Tóth integrálnou osobnosťou, ktorá svoju literárnu skúsenosť dáva do služby osobnostnému zápasu o človeka a ľudskú spoločnosť. Tóthovi vychádza, že kruh je definovaný rovnakou vzdialenosťou bodov od jeho stredu, že životom stromu sú korene, že ak centrom ľudského vedomia nie je hľadanie odpovedí na otázky o zmysle ľudského života, z človeka sa ľahko stáva ekonomický živočích. Rovnako ako básnická tvorba, ani próza J. Tótha nie je iba literatúrou pre literatúru, umením pre umenie. Je to tichá revolta voči akýmkoľvek stratám väzieb človeka na zdroj života. Dôsledok týchto strát býva jasný – zlyhanie v rovine individuálneho údelu, ale aj zlyhanie spoločnosti samej. Preto by si toto dielo mala všimnúť nielen societa literárnych vedcov a milovníkov umenia, ale aj slovenská inteligencia bez ohľadu na predmet svojho bádania. V Tóthovom Diele mnohí jej predstavitelia môžu znova objaviť stratené korene vlastného poslania. Mimochodom, zväzok Próza zahŕňa prózy Človek Jób hovorí s Bohom, Evanjelium apoštola Judáša, Spev košického Tria, Ďuro Čečko, ako aj príležitostné verše básnika. Dopĺňajú ich fotografie z archívu autora.

Táto reprezentatívna kniha predstavuje výber z takmer štyridsiatich rokov tvorby v žánri aforizmu, ktorý básnik, dramatik a satirik Peter Gregor publikoval zväčša časopisecky. Je rozčlenená na päť tematických častí, od názorov na umenie, niektoré existenciálne otázky, lásku, spoločenské pohyby až po privatissimo. Cez mozaiku zdanlivo nesúvisiacich, autonómne fungujúcich viet predstavuje autorov etický, myšlienkový, sociálny i citový obzor. Knihu komponoval nielen ako topografiu ega, ktorá rozhodujúco vypovedá o spôsobe vnímania života, ale aj ako príbeh – autorský i ľudský. „Lebo človek,“ ako píše na margo publikácie P. Gregor, „sa ako piesok v starodávnych hodinách vždy presýpa do toho, čo robí, len s tým fatálnym rozdielom, že pieskové hodiny obrátiť možno“.

Autor na margo svojej knižočky napísal: „Nie sú priepastnejšie chvíle, ako tie, keď sa na milovanú bytosť odrazu pozrie smrť. Všetko ustrnie, zostane len okno do záhrady a predposledná jar. Svet okolo zmizne a v jeho trhline sa dejú iné veci, iné príbehy, zamdlievajúca neha volá o pomoc. To, čo dostávate do rúk je denník takejto chvíle. Poézia? Nie, výkriky, prosby vyslovované potichu až k šialenstvu vydeseným tvorom.  Keď zomiera krásne nežné talentované dievča, svet odrazu tmavne, keď zomiera čistá duša, srdce cíti blížiace sa hrmenie. Ako na Golgote. V roku 2008 sa práve taká nežná duša deň po dni blížila k Neznámu. Bola vyrovnaná, usmievala sa, svojím hlasom nás ešte stále tíšila. 29. novembra 2009 večer som jej šepkal , neboj sa, Dáška, ideš do krajšieho sveta. Presne o deviatej hodine posledný raz vydýchla a vo mne navždy ustrnulo závratné ticho.“

B. Pribylincová debutovala v roku 1999 zbierkou krátkych próz Na brehu oceána. Potom nasledovali – novela Pri vode (VSSS, 2001), knižočka noviel Románik (VSSS, 2006). A do tretice vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov vychádza aj jej tretia knižka – A Boh stvoril muža... – s osobitými kresbami talentovaného, iba 18-ročného študenta Súkromnej strednej školy dizajnu v Bratislave Miroslava Turtáka. O autorke sa literárny kritik A. Halvoník vyjadril: „Svižné prózy Barbary Pribylincovej vedia prekrásne a jednoducho lietať.“ A s ostatným minirománom A Boh stvoril muža... by si čitatelia mali sadnúť do mäkkého kresla, vyložiť nohy a uletieť spolu s rozprávačkou hriešnou aj svätou Cicíliou B., ktorá si za svoje nerozvážne úlety vypije spravodlivý kalich horkosti až do dna.

Ľuboš Jurík (1947), spisovateľ, publicista, autor viac ako dvoch desiatok kníh, televíznych scenárov a divadelných hier, nositeľ prestížnej ceny Egona E. Kischa roku 2002 za literatúru faktu Pokušenie moci a ceny Krištáľové krídlo roku 2009 za knihu Slovenská bigbít debutoval zbierkou poviedok z bratislavskej periférie Na Poľnej ulici a téme z prostredia Bratislavy zostal verný aj v najnovšej próze Všetci sme potomkovia Kainovi. Je to detektívka? Kedy rozprávač zabije Sula? Ľuboš Jurík nás vtiahne do deja a my vzrušene sledujeme, čo sa stane. Nechávame sa unášať nadčasovými, takmer večnými myšlienkami, zamysleniami, bonmotmi. Úžasný príbeh zdanlivo bez príbehu, ktorý každý z generácie šesťdesiatnikov prečíta na dúšok. Uveriteľný, pravdivý, poučný a najmä odvážny. Ako hovorí sám autor, je to puzzle – a recenzent dodáva – dokonale poskladané. Každá čiastočka je samostatný obraz, ktorý predstavuje celkový obraz doby. Aj keď príbeh chvíľami pripomína detektívku, nie je to nijaká kriminovela. Je to príbeh o zložitom vývine po nežnej revolúcii, aj o tom, čo jej predchádzalo. Je to tiež správa o stave nášho vedomia a našich postojoch. Aby sme nezabudli, aby sme sa poučili. Lebo Všetci sme potomkovia Kainovi.