Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov strana 42 z 79

Ladislav Švihran, autor početných kníh literatúry faktu (Kulturizmus ducha, Tu sa usadíme, Ako zomierajú diktátori, Kto nám vládol, Slávni vynálezcovia, Pavol Dobšinský atď.) sa v knihe Hviezdne okamihy podujal na úlohu vypátrať rozhodujúce okamihy v živote slávnych ľudí, ako ich zvládli, alebo nezvládli. Rekonštruoval ohromujúci úspech prvého koncertu neskôr svetoznámeho amerického skladateľa Leonarda Bernsteina, osudový zvrat v živote dovtedy bezvýznamného vidieckeho lekára Roberta Kocha i bezvýznamného herca Seana Conneryho, výtvarníka Alfonsa Muchu, speváčky Edith Piaf... Do výberu autor zaradil aj Pavla O. Hviezdoslava, Antona Bernoláka, Dominika Skuteckého. Zrekonštruoval však aj niektoré hviezdne okamihy národov, napríklad rozhodujúce chvíle v bitke o Moskvu, spojeneckú inváziu v Normadii, neuveriteľne ľahký pád komunizmu v Sovietskom zväze, teda to, ako sa v zlomových chvíľach prejavuje sila a či slabosť jedinca i národa, ako sa zaskvejú, ale i lámu charaktery.

Debutovala v roku 1999 zbierkou krátkych próz Na brehu oceána, ktorú ocenili prémiou Literárneho fondu. V roku 2001 autorke vychádza vo VSSS druhá knižka - novela Pri vode. V roku 2004 sa s úryvkom novely Románik dostala medzi desiatku finalistov literárnej súťaže Poviedka 2004. Jej najnovšia knižka obsahuje novelu Románik a novelu Žaneta podobného rozsahu. Hovorí o autorkiných východiskách, o vnútornej, tak i vonkajšej úprimnosti k sebe samej, teda aj v reflexii k okolitému svetu v širšej miere dopadu. V tomto dielku protagonisti aj jednotlivé postavy prežívajú vážne choroby, emigráciu, zomierajú, činia rozhodnutia v otázkach viery či neviery... A to je rozdiel od predchádzajúcej tvorby. Barbara Pribylincová potrebuje, hľadá a tvorí harmóniu predovšetkým sama so sebou, s človekom, so životom, chce teda tvoriť a žiť obrazne povedané "nezložitý život".

Ladislav Herzog (nar. 12. 12. 1939) sa do povedomia čitateľskej verejnosti zapísal ako autor úspešného románu Spomienky lodníka (2000), jeho rozšíreného vydania Spomienky dunajského lodníka (2002) a poviedkovej knihy Plavba za horizont (2006). Svoje prebohaté skúsenosti a zážitky však skvelo pretlmočil aj do poetickej podoby. Svedčí o tom nielen básnický debut Svet posadnutých (2006), ale aj ďalšie básnické zbierky Stratená biblia (2007) a Pomýlená navigácia (2009) – plné autorových meditácií, lyrických spovedí i rozjímaní nad tým, čo nevdojak „pozabudol“ vyriecť v próze. Pre autora s nezlomnou lodníckou náturou je charakteristické i to, že aj v dôchodcovskom veku je mu činorodosť a tvorivosť vlastná a napísané slovo ostáva svedkom prežitého aj po rokoch.

Básne - rozjímanie autora staršej generácie o životnom bilancovaní a návratom ku kresťanským hodnotám. Dokumentuje, že slovo ostáva svedkom prežitého aj po rokoch.

Zbierka Skúšobný kameň sa skladá z piatich častí. Torzo domova venuje takým velikánom, akými boli doktor Jessenius, Samo Bohdan Hroboň, Janko Jesenský, Janko Kráľ, Ján Kalinčiak, E. B. Lukáč, Miroslav Válek, Ivan Bukovčan či Pavol Horov. V Torze sveta spomína na svetových koryfejov: F. M. Dostojevského, Jaroslava Haška, Oscara Wildea, Georga Trakla, Tristana Tzaru, Tarasa Ševčenka a ďalších. O básnikovi sa literárny kritik Milan Blahynka vyjadril takto: „Čím viac sa mi chce písať o Jánovi Škamlovi a jeho odkaze, tým viac sa ľakám obťažnosti toho zámeru. Je to dielo podivuhodne celistvé, v ktorom nič nie je bez významu. Básnik a esejista, v ktorého diele sa stále vracia motív stôp, zanechal stopu rovnako hlbokú ako tajomnú.“

Nora Krausová, patrí medzi najvýznamnejšie osobnosti v slovenskej literárnej vede. Svedčia o tom jej knižné vydania (počnúc knihou Ako rozoberáme verš, 1948 až po poslednú, Poetika v časoch za a proti, 1999) i početné štúdie a úvahy. Jej práce sú teoreticky fundované, aj vďaka tomu, že sa orientovala na najnovšie metódy literárnej vedy, na štrukturalizmus a semiológiu. Spĺňajú aj tie najnáročnejšie kritériá, sú podnetné a objavné. Za svoju vedecko-výskumnú činnosť sa jej dostalo najvyššie ocenenie - Zlatá medaila SAV. Naďalej píše o literárnych problémoch, o literárnych problémoch, o súčasnej literatúre a jej tvorcoch. Popri vedeckej práci prekladala diela nemeckých spisovateľov (T. Mann, E.T.A.Hoffman, E.M.Remarque, L.Feuchtwanger a i). V posledných dvoch desaťročiach sústavne publikuje úvahy a eseje o kultúrnom, spoločenskom a politickom dianí u nás i vo svete. Zaujíma ju aký je "svet, v ktorom žijeme", situácia jednotlivca a spoločnosti, národa a ľudstva. Reaguje na aktuálne problémy, zamýšľa sa a uvažuje, v problematike je zorientovaná a rozhľadená, jej úvahy a eseje na tému "my sa svet", "my vo svete", "svet okolo nás" sú na vysokej intelektuálnej a štylistickej úrovni, objavné i poučné a ako také si získali vďačných čitateľov a zároveň boli odmenené výročnou cenou Literárneho týždenníka. Myšlienkové bohatstvo esejí Nory Krausovej, jej prínos do slovenského spoločensko-vedného, či literárneho diskurzu je nespochybniteľný.

Brenkusovo nové prozaické dielo je presiaknuté sviežou variabilitou, kombinovanou s absurditou. Autor v desiatich poviedkach rozohráva s čitateľom netradičnú hru na archetypy. Namiesto pôvodnej charakteristiky, ktorú jednotlivé archetypy predstavujú, ponúka charakteristiku absurdnú či úplne zdeformovanú. Faust, upír, dieťa trpiace na leukémiu, víla či bezdomovec – to všetko sú vzory, prototypy, ktoré čitateľa ohromia svojim správaním a nekonvenčnými situáciami. Dielo okrem netypického námetu iste zaujme aj početnými epitetonmi, ktoré len umocňujú škandalóznu emotívnosť, vyburcovanú vyššie spomenutou absurditou – paralelou dneška. Je dobré, že po troch básnických zbierkach sa Brenkus o čitateľskú verejnosť uchádza aj prozaickou knižkou.

Vysoké napätie predstavuje novú tvorbu známeho básnika-novátora, ktorý sa nevzdáva spútať koncenciami. Jeho poézia je elektrizujúca a zmyslovo zmyselná.

Básnickým debutom mladého autora bola v roku 2004 Zem tajných obojživelníkov. Nová zbierka Vynález dúhy nadväzuje na túto prvotinu, a ako to býva v prípade talentovaných autorov, je zároveň čímsi viac. Zvláštnou a neošúchanou je už forma básní, ide vlastne o "básne v próze". Autorova invencia pôsobí osviežujúco, rovnako ako jeho typická irónia v kombinácii s jeho zmyslom pre lyriku. Ide však o lyriku novodobú, nezaťaženú "prevereným a ostrieľaným". Richard Kitta má nepochybne odvahu ísť si svojou cestou a vyjadriť sa v neskrotenej podobe. Slovná hra ešte pridáva tejto prirodzenosti a neprehlušuje posolstvá, ku ktorým autor poľahky smeruje. Dielo je prinajmenšom rovnako pútavé ako autorov debut. Stojí za to prečítať si túto zbierku.

Kniha Človek a jeho zánik je súbor filozofických úvah a filozofujúcich esejí, v ktorej sa autor (vlastným menom Pavel Krajči) ako človek s vysokoškolským odborným vzdelaním chemika zamýšľa nad najpodstatnejšími problémami súčasného sveta i budúcich ľudských pokolení, ako aj nad ďalším osudom našej ťažko skúšanej, no ešte stále krásnej modrej planéty Zem. Svoje úvahy opiera o vedecké fakty a odborné zázemie. Jeho rozprávanie je plné presvedčivých argumentov a brilantného jazykového prejavu. Treba priznať, že závery, ku ktorým v knihe dospel, nie sú veľmi optimistické, ale v hĺbke duše je presvedčený, že sa ľudstvo spamätá, dokiaľ je ešte čas. A práve na to chce autor týmto dielom nástojčivo upozorniť.

Éric Faye načrtol otázku hodnovernej totožnosti spisovateľov prostredníctvom napínavého deja plného paradoxov. Prečo sa slávni autori potrebujú utiahnuť do ústrania? Autor sa inšpiroval osudom B. Travena, ktorý sa preslávil románmi Poklad na Sierre Madre a Loď mŕtvych. Čo je hlavný hrdina B. Osborn, alias Stig Warren, románopisec, uznávaný na celom svete a žijúci vo fiktívnej oblasti Strednej Ameriky, vlastne zač? Stopa autora prenasledovaného paparazzmi sa ťahá od východného Berlína až po Hollywood. Sám Alfred Hitchcock, významný režisér, sa rozhodne dostať na plátna kín jedno z jeho diel a osobne sa s ním stretne. Éric Faye opisuje imaginárne stretnutie skutočne pútavou formou. vydaním tohto diela sa aj slovenským čitateľom dostane do rúk knihy najvyšších literárnych kvalít

Sujet románu je dosť prekvapivý: vysokoškolský pedagóg Edmund Mundand, spočiatku zarytý starý mládenec, sa nielenže ukáže ako nežný a vytrvalý milovník, milenec svojej bývalej poslucháčky, ale k záveru románu sa dozvieme, že takým musel byť už za mladi, keďže sa mu prihlási postaršia pani s dospelým plodom ich lásky. A vôbec je náš „mutant“ pekný kvietok, keď si bez ťažkostí vyrobí latentný problém so svojou galerijnou asistentkou. Zámerom diela je poukázať na zložitosť vzťahov medzi intelektuálmi a na riešenie spoločenských a psychologických tenzií. Prínosom románu je i presnosť, s akou autor analyzuje človeka dnešnej doby, artikulujúc jeho pocity, ktoré vystihuje s obdivuhodnou presnosťou a nuansami. Román má výrazne intelektuálny štýl, čo korešponduje so samotnou problematikou diela. Autor i dielo nútia k úvahám, týkajúcim sa obrazu života v súčasnosti.

Výber z pozostalosti II: Druhá kniha výberu z pozostalosti Š. Murína rozširuje paletu jeho náhľadov na dimenzie človeka o aspekty kulturologické, literárne a prírodovedné. Najmä v prvých dvoch častiach autor vyslovuje uvážlivé, v súčasnej publicistickej klíme priam odvážne tvrdenie, pričom, žiaľ, najmä pri kritických konštatovaniach vyslovené myšlienky potvrdzuje tvrdosť súčasného života, v poslednom roku neobyčajne sa dramatizujúceho, narúšajúceho mnohé ilúzie posledného skorodvadsaťročia. Znovu sa potvrdilo, že talent spojený s obrovskou ľudskou skúsenosťou zvyčajne dospieva k výstižným postrehom i záverom, aj keď vo svojom snažení neraz býva ojedinelý. Štúdie sú zoradené do troch častí: Kultúra ako identita, Literatúra ako fenomén a Čo je človek (alebo sondy do mikro- a makrosveta). V úvode tejto knihy literárny vedec prof. A. Červeňák napísal: Úvahy podobného typu prezrádzajú, že Štefan Murín cítil a vnímal umenie a literatúru nielen ako detektor dôb, ale aj ako citlivý fonendoskop, röntgen, mikroskop, skúmavku, ktoré odhaľovali človeka ako tajomstvo (Dostojevskij). Tento pohľad na človeka a literatúru podmienil vznik textov tretej časti... Murínové texty sú mimoriadne encyklopedické a syntetizujúce, poskytujú cenné informácie a inšpirujú na ďalšie hľadanie a odhaľovanie človeka ako tajomstvo.V tom je Murín unikátny aj aktuálny.

Päť poľských poviedok ponúka pohľady do modernej poľskej fantasy deväťdesiatych rokov. Nájdeme tu tradične poňatý príbeh o zrade a pomste (Prianie), prózu, v ktorej sa fantastika prelína s detektívnym motívom, ako aj poviedku so zosilneným sociálnym akcentom (Vianočné rozprávanie). Antológia naznačuje mnohosť postupov i tém žánra, ktorý patrí v rámci poľskej literatúry k mimoriadne produktívnym. Úroveň textov svedčí o tom, že fantasy v poľskom kontexte už dávno nepatrí na literárnu perifériu. Z percepčného hľadiska je pritom dôležité, že fantasy texty sú v rámci svojich genologických charakteristík viazané na pevný epický pôdorys. Ponúkajú dej - a tým v Poľsku i u nás dokážu získať početných priaznivcov. Knižka rozširuje obzor slovenského čitateľa a poukazuje na to, že žáner v nej obsiahnutý sa neobmedzuje len už aj na Slo-vensku známeho Andrzeja Sapkowského. Mapuje priestory slovenskému čitateľovi takmer neznáme - predchádzajúca, dosiaľ jediná antológia z tohto žánra poľskej literatúry vyšla v slovenčine naposledy v osemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia. Sčítanejších z priaznivcov poľskej fantasy k titulu môže prilákať fakt, že žiadna z poviedok publikovaných v antológii nevyšla ani v českom jazyku.

Básnická zbierka pozostáva z dvoch častí – Rozkvitnutá krv a Farebné vraždy. Jej lyrika má vážny surrealistický podtón s viacnásobným využívaním paradoxov. Väčšina básní analyzuje vzťah zmäteného, nikdy nespokojného, no hĺbavého muža k podivným ženám. S tým súvisí kruté poznanie, čím musíme zaplatiť, keď v milostnom ošiali zabudneme na všetko (Drahá epizóda). Grupač udržiava zvláštnu formu napätia – na viacerých miestach pointuje text takým spôsobom, že báseň sa nekončí. Obraz sa ďalej posúva k vyššej forme myšlienkového výrazu, ktorý balansuje na ostrí noža. Grupačova poézia sa vyslovuje o vznešenom bahne, na ktorého dne mlčí „kráľ s poslednou korunou – v deravom vrecku“. Spojenie kráľa a žobráka v prípade jednej z jeho básní charakterizuje básnika, priam ozrejmuje cieľ súčasného básnenia. Grupač urobil krok vpred, aby svoju tvorbu posunul inam, do iných, zaujímavejších sfér.