Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov strana 42 z 70

V rokoch 2007 a 2008 svet zažíval finančný a ekonomický kolaps. Táto kniha odhaľuje jeho príčiny vrátane čoraz väčšej globálnej ekonomickej nerovnováhy, rozmach vo využívaní nových finančných nástrojov, nesprávneho riadenia rizík i úloh, ktoré pri kolapse zohrali bývanie a zadlžovanie. Odkrýva dôkazy o tom, že keď ku kolapsu došlo, nebolo vo svete všetko v poriadku a že mnohí politici a finanční lídri hroziace nebezpečenstvá ignorovali. Autor, uznávaný odborník v oblasti ekonómie na fakulte Oriel College Oxfordskej univerzity, popisuje kľúčové udalosti kolapsu a vysvetľuje hlavné mechanizmy, ktoré prispeli k jeho urýchleniu. Záchranné nástroje zo strany bánk podrobuje bližšiemu ekonomickému rozboru, pričom osobitnú pozornosť venuje skrytým spôsobom ich fungovania a objasňuje, kto v skutočnosti znáša príslušné náklady a v akej miere dochádza k vzniku nových rizík. Hodnovernosť argumentov uvedených v knihe sa zvyšuje aj vďaka tomu, že autorovi sa podarilo identifikovať kľúčové faktory kolapsu a upriamiť na ne pozornosť verejnosti ešte pred jeho vypuknutím. Na margo tejto knihy Charles Goodhart, emeritný profesor na Londýnskej škole ekonómie, odbor bankovníctvo a financie, poznamenal: Andrew Farlow napísal doteraz najzaujímavejšiu knihu o finančnom kolapse (respektíve v období pred ním, počas neho a po ňom), v ktorej sa pod rúškom živého rozprávania o odhalených ľudských slabostiach skrýva úctyhodné úsilie (dvadsaťdvastranová bibliografie obsahujúca autorove prednášky). Keby som mal odporučiť zvedavému laickému čitateľovi jednu jedinú knihu o tom, čo sa vlastne udialo, bolo by to práve toto dielo.

Vo svojom najnovšom prozaickom súbore Pascalov tieň sa Jozef Špaček prezentuje príbehmi, v centre ktorých sú v prvej časti knihy takmer výlučne mužskí hrdinovia z učiteľského prostredia, zápoliaci s rôznorodými problémami a ťažkosťami, prameniacimi v ich nie vždy usporiadanom súkromnom živote. Tieto situácie na nich doliehajú s až fatálnou ťažobou (Kentaur, prestupná stanica, Ťažká diagnóza, Pascalov tieň). Do ich osudov zasahuje neraz tajomnosť či nečakaná zápletka až detektívneho rázu, autor sa nevyhýba ani humoru či irónii, uplatňovaných na pozadí svojráznej krajiny Záhoria s dominujúcim obrazom autorovej rodnej Skalice a jej írečitých obyvateľov. Hrdinovia sú pomerne hlboko zakorenení v tomto kúte Slovenska, ktorý akoby v sebe skrýval tajomný magnetizmus nie vždy pochopiteľnej či vysvetliteľnej sily (Stevenson na Záhorí, Žltý venček s bielou stuhou). V druhej časti súboru zobrazuje v dvoch novelách hrdinov s umeleckými sklonmi (básnika a fotografa), ktorí sa okrem tvorivých problémov dostávajú do rôznych náročných vzťahových peripetií, vrátane ľúbostných trojuholníkov (Plachá vášeň, Koho kopú múzy?). V tejto časti nájde čitateľ i lyrické pasáže a nápadité erotické situácie, v ktorých sa postavy ocitajú náhodne i nenáhodne, ako aj odkazy na rôzne literárne i neliterárne súvislosti a väzby. Autor v knihe tematicky i jazykovo výrazne prehlbuje svoje doterajšie osvedčené umelecké postupy, súvisiace najmä s metódou psychologického realizmu.

Známy výtvarník, básnik a prozaik – publicista Miroslav Bartoš ponúka v neveľkom zväzku výber zo svojej prozaickej a publicistickej tvorby. Popri dvoch rozsiahlejších textoch, pripomínajúcich viac portrétovú novelu, než memoárovú epiku, zostavil súbory príležitostnej publicistiky, prevažne fejtónov, besedníc a miniesejí. Krátke texty sa vyznačujú svojou aktuálnosťou, zároveň kultúrnosťou výrazu, obratnosťou štýlu a zvláštnou ingredienciou, ktorú textom dávajú umelci z oblasti vizuálno-výtvarných techník (maliari, fotografi, filmári a i.). Ide o vizualizáciu, pohľadovosť, žiada sa použiť slovo vizualita, ktoré dosiaľ nie je nijako definované (aspoň nie v nami myslenej konotácii). Dielo je rámcované poetickými útvarmi, lyrizovanou esejou na hranici básne v próze (na úvod) a lyricko-reflexívnou skladbou so silnými filozoficko-etickými apelmi. Touto publikáciou potvrdzuje Bartoš ak nie rovno univerzalitu, tak bezpochyby niekoľkorozmernosť svojich umeleckých záberov a snáh. Vovedne od počiatku po dnešok úspešných.

Nové devínske elégie

Pavol Dinka, najnovšie nositeľ národnej ceny za literatúru faktu – Ceny Vojtecha Zamarovského, pripravil už svoju štrnástu knihu, tentoraz s názvom Láska k moci a moc lásky. Už samotný titul naznačuje obsah diela, jeho poslanie a zameranie. Autor sa vydal na cestu hľadačstva pravdy v zložitom procese vývoja našej spoločnosti, predovšetkým však vo sfére kultúry, umenia, literatúry, filozofie a politiky. Láska u neho v symbolickom vyjadrení predstavuje vzťah k pravde, chápe ho ako najvyššiu hodnotu, do kontrapunktu stavia zneužívanie a prekrúcanie pravdy pre zištné ciele človeka (láska k moci) a veľkú silu pravdy (moc lásky) v procese duchovného povznesenia jednotlivca i spoločnosti. Kniha obsahuje kultúrno-filozofické a politologické rozhovory s domácimi a zahraničnými intelektuálmi – filozofmi, politikmi, spisovateľmi a ekonómami. Umenie viesť interview Pavol Dinka preukázal už vo svojej knihe Besy kapitalizmu..., ktorá sa hneď vypredala. Nie náhodou si rozhovory s Pavlom Dinkom zahrnuli do svojich kníh významní českí filozofi Václav Bělohradský, Michael Hauser a Marek Hrubec. Čitateľ ďalej nájde v knihe eseje a úvahy na významné spoločensko-kultúrne, umelecké a literárne témy, literárne črty a reportáže a napokon mediálne analýzy so špecifickým podtitulom Zajakávanie mediálnej mysle. Dielo ako celok ponúka bohaté podnety na zamyslenie.

Autor diela Jozef Zavarský (pseudonym Teofil Klas) je renomovaný slovenský básnik, tvorca prevažne duchovnej poézie. Má na konte vyše dvadsiatky knižne vydaných diel vlastnej i prekladovej tvorby, z toho za ostatných päť rokov štyri nové knihy poézie a jeden preklad románu. Vrcholnými jeho prácami sú poémy Hlas kňaza Gorazda (1999) a Grálová sonáta (2010), ktoré našli spoločensko-kultúrny i mediálny ohlas. Takisto osobitne významná je jeho prekladateľská a editorská práca na deviatom zväzku Zobraných literárnych a mysliteľských diel Pavla Straussa Deutsche Gedichte/Nemecké básne (2012), ako aj práca na novej edícii Beniakovho Igrica (2013). Kniha Gorazdov odkaz (vydal Spolok slovenských spisovateľov) je novokomponovaný artefakt, zložený z textu poémy (triptychu) Hlas kňaza Gorazda (1999) ako textu základného a z pridaných samostatných textových častí – Závet svätého Gorazda (2000) (napísané v básnickej maniere Hlasu kňaza Gorazda pre Katolícku univerzitu v Ružomberku k jej založeniu, dosiaľ knižne nepublikované) a Spev o Božom narodení (2009) (napísané v básnickej maniere Grálovej sonáty, publikované časopisecky). Ide o kompozične ucelený zámer poetickej prezentácie ideového historického odkazu prvého známeho slovenského intelektuála sv. Gorazda (9. storočie), od ktorého sa dodnes odvíja kultivovanie a napredovanie slovenského kultúrneho ducha.

Vladikov výber šesťdesiatich básní potvrdzuje, že jeho poetické videnie, jeho básnický svet a on ako básnik vo svete, nie je v optike umenia pre umenie, ale pre človeka. Jeho poézia sa vynára „na pokyn bytia“. To je jeho základný básnický postulát a on sa vinie cez celú jeho tvorbu, vyviera z jeho prvých básní, z jeho TÚŽBY (básnickej zbierky z roku 1993) až po ČAS POZNANIA (básnickej zbierky z roku 2010). František Ruščák jazykovedec a básnik na margo novej knižky poézie napísal: „Známy slovenský básnik Martin Vladik sa vybranými šesťdesiatimi básňami zo svojich predchádzajúcich siedmich zbierok prezentuje ako človek s evidentne fungujúcim viacrozmerným videním jeho i nášho sveta a človeka v ňom. Takéto videnie nie je bežné – je to osudovo prisúdená výnimočnosť tým ľuďom, ktorí ju vedia (lebo tak chcú) dať do služieb metatextovo stvárnených výpovedí, do služieb poézie ako výsostne estetického znaku.“ Nová básnická zbierka Šesťdesiat básní, ktorú ilustroval Peter Pollág, je významné slovesno-umelecké posolstvo, ktoré vychádza v správnom čase a na správnom mieste. Vyžaruje z nej vnútorná krása, citlivé, priam až láskavé chápanie ľudskej podstaty.

Cestopisné poznámky Sándora Petöfiho (vlastným menom Alexandra Petroviča) z roku 1845 a jeho Listy z ciest z roku 1847 vyšli v Maďarsku v mnohých vydaniach, na Slovensku doteraz iba v maďarskom jazyku v roku 1987. Edičný zámer vydať Putovanie Sándora Petöfiho v preklade do slovenčiny vznikol v spolupráci Spolku slovenských spisovateľov a Maďarského zväzu spisovateľov, za výraznej pomoci Maďarského inštitútu v Bratislave. Cestopisy, zachytávajúce krajinu, prírodu i človeka s toľkou láskavou bezprostrednosťou a básnickou inšpiratívnosťou, prezrádzajú takmer všetko o osobnosti ich autora, o jeho schopnosti precízne pozorovať a opísať videné, jednoducho o jeho mimoriadnom talente. Autor vo svojich listoch nachádza svojský svet: ako básnik láskyplne žasne nad tajomstvami prírody, ktorá ho (ako píše) naučila, že poézia je grammatica mystéria sveta. Ako píše editor Putovania Sándora Petöfiho Miroslav Bielik, Petöfiho listy môžeme vnímať ako diela na rozhraní poézie a prózy, veď zážitky, ktoré v nich opisuje, zvečnil aj vo svojich básňach. Knižné vydanie dosiaľ v slovenčine nepublikovaných Petöfiho dobových cestopisných textov je prvým krokom k budúcemu súbornému vydaniu celého jeho básnického diela.

Prozaička, prekladateľka a publicistka Viera Švenková vydala dvadsaťšesť kníh, z ktorých zaujali najmä zbierky poviedok, na ich námety vznikol poviedkový televízny film Prstienky z kukučiny. Poviedky reprezentujú autorkinu tvorbu aj v zahraničí, boli preložené do jedenástich jazykov. Novela Lesné ticho zachytáva priebeh pandémie koronavírusu, ktorá postihla predovšetkým starších ľudí. Izolácia od vonkajšieho sveta ponúka príležitosť na životnú rekapituláciu, privoláva spomienky na udalosti, ktoré sú súčasťou autorskej a v širšom zmysle aj generačnej autobiografie. Človek v ťaživej osobnej situácii vyhľadáva spriaznené duše, pocit ľudskej blízkosti pretepľuje všedné životné udalosti a obohacuje prítomnú chvíľu, ktorú nenápadne a neodvratne pohlcuje nemilosrdný čas...

Teofil Klas (vlastným menom Jozef Zavarský, nar. 1940)) patrí od svojho vstupu do literatúry k popredným predstaviteľom slovenskej duchovno-kresťansky orientovanej tvorby. Vydal viacero básnických zbierok. Dielom Gorazdov odkaz (obsahujúce poému Hlas kňaza Gorazda), ktoré vyšlo v roku 2018, sa zaradil k popredným velikánom slovenskej literatúry, ktorí cyrilo-metodské dedičstvo chápali nielen ako dôležitý inšpiračný zdroj, ale najmä ako základný bod, počiatok slovanskej i slovenskej spirituálnej spisby. Z pozície jubilujúceho autora je básnická zbierka Algoritmické zratúvanie (verše vytvorené v rokoch 2017 – 2020) poctivo deklarovanou súvahou vlastnej tvorby a zároveň jeho zrelou nadstavbou. Ako poznamenáva básnik Blažej Belák, „súbor má dvanásť obsahových celkov, ktorých jednotu udržuje postupné napĺňanie témy ,zratúvania?, čiže bilancovania a kritického hodnotenia vlastného diela, od nezáväznejších a ,hravých? reflexií smerom k najzávažnejším otázkam zrelého veku, tak ako ich vidí sebaspytujúci kresťan kľačiaci pred oltárom“. Zbierka však nie je len poéziou sebaspytovania a smerovania k vážnym otázkam staroby – to ani zďaleka nie! Lebo zbierka je aj, a predovšetkým, svedectvom silnejúcej túžby po večnej mladosti, ktorá sa prebíja „krížom“ cez hmotu, ponímanú rôznorodo – vedecky aj sedliacky, s príslušnou symbolikou.

Cestopis jedného z najbravúrnejších epikov všetkých čias sprítomní čitateľom atmosféru Afriky, Arabského sveta a ostrova Zanzibar na začiatku deväťdesiatych rokov devätnásteho storočia. Nočná prechádzka popri velebnom majestáte gízskych pyramíd, lov na hrochy a krokodíly, návšteva u kanibalského náčelníka, malebné, farbami a dojmami prekypujúce opisy miest, prírodných scenérií, verne a živo načrtnuté portréty osôb, zaujímavé a neveľmi známe poznatky o živote v misiách tej doby, skúsenosti autora s tropickou chorobou – to je len zopár ochutnávok z pestrej palety ponúk pútavého, strhujúceho diela. Henryk Sienkiewicz absolvoval namáhavú cestu ako 45-ročný v spoločnosti grófa Jana Tyszkiewicza roku 1891, krátko po dovŕšení éry zemepisných objavov. Putuje teda v stopách bádateľov územiami už známymi a na kraj i ľudí sa díva pohľadom „moderným“, nám blízkym, t. j. okom jedného z „priekopníkov“ exotickej turistiky. Preto text rezonuje aj v dnešnej dobe.

Tvorba Jaroslava Klusa (1971) je rôznorodá. Okrem divadelných hier, básnických zbierok a poviedok sa prezentoval aj románmi Hodina vlka (2015) a Pseudologia phantastica (2017), za ktorý získal prémiu Literárneho fondu a cenu PEN klubu. Jeho ostatné dielo Sólista je predovšetkým románom o slobode a nezávislosti umelca, v tomto prípade i o slobode a nezávislosti jednotlivca, žijúceho v konkrétnej Čadci, v konkrétnej malomeštiackej spoločnosti v podmienkach socializmu a prechodu ku kapitalizmu. Jeho hlavným hrdinom je básnik Samuel Trewinský, ktorý sa podujal prerozprávať svoj štyridsaťročný životný príbeh. Retrospektíva sa premieta do presne vymodelovaných segmentov životného príbehu v konkrétnom čase a s konkrétnymi aktérmi, no tu a tam sú prestrihnuté rozprávačovými fiktívnymi dialógmi s osobami, ktoré priamo či nepriamo formovali jeho život (otec, Rudolf Sloboda, Dominik Tatarka) a ktoré sa podieľajú na budovaní pluralistického smerovania celej prózy. Láska k literatúre je naozaj silnejšia ako všetky ideológie, morálky a moralizmy. Cítiť ju z každej jednoduchej vety, z láskavého humoru i zo vzťahov k postavám a ich konaniu. Konkrétnosť a Klusova suverénna orientácia v realitách však chránia autora pred vytváraním akýchkoľvek idyliek. Opäť máme pred sebou prózu s ostrým kritickým nábojom.

Lena Riečanská píše knihy pre deti, mládež aj dospelých. Príbehy opisujú radosti aj starosti reálneho života. Citlivo sa dotýkajú aktuálnych problémov a smerujú k možnosti riešenia. A o čom je jej nová knižka? Ôsmačka Sofia a jej mladší brat Šimon to vôbec nemajú ľahké. Vyrovnávajú sa so stratou mamy, ktorá zahynula pri autohavárii. Zahŕňala ich láskou, naučila ich milovať prírodu a vnímať jej krásy. Sofia dostala do vienka aj cit k hudbe. Pripravovaný klavírny koncert má byť venovaný mame. Otec deťom predstaví mladú dámu, ktorá mu viditeľne vôbec nie je ľahostajná. Rôznymi spôsobmi bojujú proti falošnej votrelkyni. Sofia si citlivo chráni najtajnejšie pocity. Zveruje ich denníku. Otec odchádza do zahraničia, deti sa proti svojej vôli z hlavného mesta sťahujú do malej dedinky na opačnom konci Slovenska. A začína sa nový život. Vôbec nie nudný, práveže zaujímavý a plný rôznych zážitkov. Starí rodičia, noví priatelia, škola aj malý psík, ktorého nájdu za dedinou, to všetko im spestruje život. A, samozrejme, hudba, šport a okolitá príroda. Poďte si knižku prečítať, dozviete sa viac...

Kolekcia troch poviedok autora, ktorého tvorivým priestorom je viac poézia a publicistika, než próza, má predovšetkým prezentačný charakter. Každá z troch próz je samostatnou „vzorkou“ etáp, resp. období autorových tvorivých úsilí v oblasti krátkej epiky, pričom spoločným menovateľom, skrytým pod slovom „modrá“ je premenlivosť autorského (azda viac spoločenského) videnia skutočnosti v čase. Poviedka Silviino modré obdobie je prevzatá z čitateľsky úspešnej zbierky poviedok Pointa smrť (2007). Je čiastočne upravená. Druhá poviedka Štúdia v modrom je psychologicko-reflexívny pokus o portrét intelektuálky, ktorej život sa zmenil na tragédiu. Trojicu dopĺňa autorsky najmladší text Modrá krv o pokračovateľke šľachtického rodu, ktorý si svoj pôvod prenáša netradične nie v mužskej, ale v ženskej vetve. Poviedky sa vyznačujú štýlovou vybrúsenosťou a čistotou jazyka, zmyslom pre detail a bohatosťou poetických obrazov.

Doterajšia tvorba J. Š. Kuzmovej (1947 – 2020), podobne ako nová zbierka V mesačnom oratóriu alebo Čas čakania, je poznamenaná fascináciou myšlienkami a celou osobnosťou F. M. Dostojevského, ktorému sa autorka dlhodobo venovala aj vo svojich literárno-teoretických prácach, pričom sa zameriavala hlavne na metafyzické a etické motívy v tvorbe ruského klasika. J. Š. Kuzmová si priamo v básňach priznáva túto inšpiráciu, jej texty charakterizuje úsilie o prienik do hlbinných štruktúr človeka, o čo najprecíznejšie stvárnenie zložitej ľudskej psychiky, a to s dôrazom na vypäté situácie. Častými témami je osamelosť, absencia blízkych a hľadanie ľudskej blízkosti, dezilúzia zo sveta, zo smerovania jeho ďalšieho vývoja a z jeho hodnotového vyprázdnenia, bolesť, hľadanie identity, rozpor medzi realitou a snom, hľadanie slov pri písaní básne... V zbierke V mesačnom oratóriu alebo Čas čakania rezonujú viaceré biblické motívy, prítomná je túžba po dialógu s inými ľuďmi, s Bohom, po zblížení s prírodou ako zdrojom sily a krásy... Ako prezrádza podnadpis zbierky, jedným z jej motívov je aj motív čakania ako dôležitého existenciálneho stavu, autorka sa pokúša zachytávať ho v rôznych podobách a súvislostiach. Autorka sa na margo predchádzajúcej tvorby vyjadrila, že jej ide o vyjadrenie syntézy krásy. Nová zbierka J. Š. Kuzmovej má svojimi „večnými“, a zároveň aktuálnymi témami, nemenej aj zrozumiteľným, prístupným spôsobom spracovania, šancu osloviť širšiu čitateľskú verejnosť.

Advent života (2020) je básnické dielo bytia a žitia nastupujúcich generácií „krízových manželstiev na skúšku“, života vo veľmocami rozvrátenej civilizácii zániku národov a planéty. Život v sociálnom a komunikačnom „predele medzi životom a hlbinami iba nádejí, hmlovín nad obzormi budúcnosti“. Nastupujúce generácie sú olúpené o pamäť rodu a národa s väznicou iba mobilov s mrežami mocenskej kontroly a manipulácie, duchovného zotročenia v stádo trhu práce, demencie živej komunikácie. Autor dielom podáva kľúč pozemského a vesmírneho bytia udeleného Synom človeka, Stvoriteľom. Otvorme ním opäť svoju bránu života s darom Zeme, s obzorom ducha, kde život nekončí v smrti. Je, zostáva životom.