Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov strana 43 z 79

Autorka sviežim odľahčeným spôsobom opisuje každodenné zážitky a vy ani na chvíľu nepochybujete, že sú jej vlastné. Vtipnými postrehmi a neuveriteľnými poznámkami glosuje život a ľudí okolo seba a miestami sa pristihnete, že sa nahlas smejete. V rôznych situáciách dokonca spoznávate samých seba, svojich susedov a známych. Knihu tvorí tridsaťjeden krátkych próz. Spája ich línia rozprávačky a jej rôznorodých trampôt a trpkosmiešnych príhod. Nie náhodou sú radené a číslované ako kapitoly. Príhody sú to často zápletkou triviálne, akoby bežiace popri autobuse z práce, z kuchyne, z posedenia s priateľkami, jednoducho zo života, ktorý väčšina smrteľníkov a smrteľníčok žije v každodennom kolotoči.

Autorkina próza, patriaca do série pre ňu typických trpkých poviedok, čerpá z osudov ľudí, ktorí trpia vážnymi problémami. Vo svojich prózach reflektuje najaktuálnejšie problémy dneška, rodinné násilie, život a postavenie HIV pozitívnych, bisexualitu, narkomániu, karierizmus, nezamestnanosť. Témy sú podané obzvlášť citlivým spôsobom. Autorka využíva psychologické prístupy, vďaka ktorým sa ponára do vnútra postáv. Zbytočné moralizovanie či odcudzovanie v diele nenachádza miesto. Pre svoj zrozumiteľný štýl a rozprávačské majstrovstvo aj po tejto knihe siahne široký okruh čitateľov.

Autor, povolaním lekár, rodák zo Slovenska, momentálne Viedenčan, ktorý si našiel trochu času aj na nadčasovú úvahu o živote, píše svoju knihu práve v tom dôvernom štýle na tému rodiny a jej večných zápasov, s jej veľkými emóciami, poblúdeniami i návratmi, s nostalgiou v detskej duši, presne tak, ako sa zvyklo písať v európskej literatúre 20. storočia v medzivojnovom období a ešte aj po ňom. Za všetkých hovoria mená ako F. Mauriac, S. Lagerlöfová, B. Tecchi, H. Bordeaux a ďalší. Z tohto kresťanského pohľadu na ľudskú skutočnosť a najmä na pohľad svedomia dnes nezostalo v súčasnej literatúre skoro nič. To, čím sme pre zmenu každý deň sýtení, sú bezduché televízne rodinné seriály. Kniha sa nie náhodou začína citátom C. Carretta a končí jeho pripomenutím. Žijeme naozaj na púšti, ako znie jedna z Carrettových meditácií a prozaické dielo M. Jančušku je možno malým upozornením pre nás všetkých, že tie najväčšie víťazstvá a tragédie sa neodohrávajú v nejakom svete, ale v našich rodinách, ktoré zvyknú tie púšte premeniť na životodarnú zem.

Básnická prvotina publicistu, na ktorej margo Ivan Štrpka napísal: „Stručný a rázny pohyb aj slovný obrat ,päsťou do ticha‘ je priam hmatateľným výrokom, až takmer fyzicky pádnou charakteristikou nemého a pritom výrečného gesta aj ,poetického grifu‘ celej zbierky. Tibor Dohány utvára vytrvalo aktívne protipohyby (až na hranici otvorenej angažovanosti) voči napätej, iritujúcej realite sociálneho sveta, v ktorom sa ocitá ako anonymný, nerovný a dobre utajený svedok tých všetkých procesov.“ Autor tomu hovorí „pointovaná poézia“, ale pointy tu treba hľadať predovšetkým mimo textu, v kontexte, ktorý neprestáva existovať kdesi mimo popísanej stránky.

Humoristicko-satirická kniha B. Trnavca s ironizujúcim názvom Celoplošný Alzheimer zábudlivému našincovi naznačuje, že často stráca sebazáchovnú pamäť. Je pestrým spektrom kratších literárnych útvarov: aforizmov, epigramov a ultramikropoviedok, koncentrujúcich briskné, stručné sarkastické diagnózy, veršované i neveršované. Nápaditý a lákavý satirický mix dokumentujú už samotné názvy jednotlivých sekvencií tejto knihy pre zábudlivých – Uzly na vreckovke, Zabudnuté odpovede, Pamätné tabule, Púšť, Opakovanie z geometrie, Straty a nálezy, Post scriptum... Trnavec je nielen humorista, ale aj humanista, a preto nám opätovne ponúkol knihu ako kritické, satirické svedectvo našich čias, kde vstupný epigram, zhodný s názvom knihy – Celoplošný Alzheimer – predstavuje absolútnu diagnózu doby: Pomery až hrôzu budia, jak s Alzheimerom v čiernej dráme dnes zabúdame, zabúdame... zabúdame už byť ľudia!!!

Autor aj v najnovšej zbierke básní Protiklady ukazuje všetky klady svojich doterajších myšlienkových a tvorivých úsilí, ktorými už príznačne vytvára originálne predpoklady zrelej a spontánnej poetickej kreativity. Autor je prototypom rodeného básnika, obdarovaného mimoriadnym talentom, ktorý nepremárnil, ale - naopak - presvedčivo rozvinul všetky možnosti profesionálneho sebazdokonaľovania a programovo zúročil všetky príležitosti na dosiahnutie maximálnej literárnej efektivity. V nezameniteľnom duchovnom profile prominentného proroka prenikavých lyrických vízii dominuje pečať prozreteľnosti. Šľachetný účel slova, ktoré bolo na počiatku, svätí zvolené umelecké prostriedky, ktorými autor narába s nevšednou zručnosťou a zároveň samozrejmosťou. Pavol Stanislav Pius neponúka samoúčelné producírovanie nesporne básnickou obratnosťou, schopnosťou očariť čitateľa spŕškou perfektne zvládnutých formálnych trikov, ale predstavuje pravé nepominuteľné hodnoty, ktoré sú výsledkom neúnavného, úprimného a produktívneho intelektuálneho i umeleckého hľadačstva. Autor je závažnou protiváhou prevládajúcej dobovej prázdnoty. Odvážne pláva proti prúdu všeobecne uctievaných banalít, protestuje proti všetkým protivenstvám, jeho básne sú liekmi proti všetkému protivnému. Protirečí bezobsažným rečiam a prihovára sa za kladné stránky súcna za dobro, krásu, lásku, múdrosť a ohľaduplnosť. Básnik provokuje práve tak svojou neošúchanou vynachádzavosťou, ako aj prísahou na overené hodnoty dôverne známeho prostredia, v ktorom je ešte priestor pre proporcionalitu a súlad prirodzených odlišností a rozdielov vrátane tradície a modernity.Pavol Stanislav Pius zdanlivo prostými slovami, ale zároveň brilantne zvládnutými komplikovanými básnickými procesmi prosí o zachovanie ľudskosti v človeku a o záchranu ohrozeného zázraku života.

Ján Litvák sa narodil 26. augusta 1965 v Bratislave. Vystriedal viacero povolaní. Od roku 1989 striedavo žil na voľnej nohe, na štipendiách, istý čas potom v cudzine (Nemecko, India) alebo pracoval ako redaktor a korektor. Popri vlastnej tvorbe sa venuje pestobvaniu biozeleniny, semien starých odrôd a prekladaniu poézie. Vydal knihu poviedok Samoreč (1992), zbierku básní Kráľ kalichov (1998), reportáže z Indie Gandžasan (1999) a vlastným nákladom biblifílu Vtáctvo nebeské (2005).

Tretia básnická zbierka mladého autora zaujme svojou nekonvenčnosťou, iným pohľadom na svet o nás i okolo nás, ako aj voľnou veršovou formou, pripomínajúcou básne v próze. Bakošove verše zaujmú i netradičnými poetickými obrazmi, metaforami či myšlienkovými spojeniami. Jeho pohľad na svet a život vyjadrený v básňach je originálny. Ako napísal literárny kritik Radoslav Matejov „Juraj Bakoš si vyžaduje racionálneho, neemotívneho čitateľa. Monumentálnym knižným štýlom, košatou syntaxou a rozsiahlym prozaizovaným jeffersonovským veršom pekne nadväzuje na predchádzajúcu tvorbu. Využitím filozofických disciplín, smerov ako fenomenológia a bermeneutika predostiera analyzujúce pozorovania, v ktorých paralelne plynie bežný svet so svetom syntetizujúceho výkladu. Lyrický subjekt si tak vytvára imidž filozofa každej chvíle a každú chvíľu zbavuje prchavosti tým, že ju považuje za príležitosť vzhľadu do vyšších i absolútnych sfér bytia.“

Literárna vedkyňa sa popri odbornej činnosti aktivizuje aj v umeleckej tvorbe. Čitateľská verejnosť ju pozná ako autorku poviedok, noviel i básní s námetmi zo súčasnosti. Jej novela Zvony v kameni je prvou politickou poviedkou v slovenskej literatúre s témou revolúcie (napísaná 1989 –1990, publikovaná v roku 1991) a získala za ňu cenu v Kanade – Hronský’ 92. Táto novela sa stala titulnou novelou jej prvej rovnomennej zbierky (1993). Druhá zbierka Tíš (vyšla vo VSSS, 1996) je umeleckou výpoveďou o zložitosti intímnych vzťahoch medzi mužom a ženou, tretia zbierka Tell obsahuje básne a prózy s reportážnymi črtami – reflexiami z ciest. Aj zbierka Biele steny – filozofický ponor do reálnych životných situácií súčasníka s presným umelecky výstižným a vyváženým pomerom tvrdej životnej reality a sna – sa vyznačuje Bátorovej originalitou: príznačnou kompozíciou básní a prozaických textov.

Ladislav Švihran, autor početných kníh literatúry faktu (Kulturizmus ducha, Tu sa usadíme, Ako zomierajú diktátori, Kto nám vládol, Slávni vynálezcovia, Pavol Dobšinský atď.) sa v knihe Hviezdne okamihy podujal na úlohu vypátrať rozhodujúce okamihy v živote slávnych ľudí, ako ich zvládli, alebo nezvládli. Rekonštruoval ohromujúci úspech prvého koncertu neskôr svetoznámeho amerického skladateľa Leonarda Bernsteina, osudový zvrat v živote dovtedy bezvýznamného vidieckeho lekára Roberta Kocha i bezvýznamného herca Seana Conneryho, výtvarníka Alfonsa Muchu, speváčky Edith Piaf... Do výberu autor zaradil aj Pavla O. Hviezdoslava, Antona Bernoláka, Dominika Skuteckého. Zrekonštruoval však aj niektoré hviezdne okamihy národov, napríklad rozhodujúce chvíle v bitke o Moskvu, spojeneckú inváziu v Normadii, neuveriteľne ľahký pád komunizmu v Sovietskom zväze, teda to, ako sa v zlomových chvíľach prejavuje sila a či slabosť jedinca i národa, ako sa zaskvejú, ale i lámu charaktery.

Debutovala v roku 1999 zbierkou krátkych próz Na brehu oceána, ktorú ocenili prémiou Literárneho fondu. V roku 2001 autorke vychádza vo VSSS druhá knižka - novela Pri vode. V roku 2004 sa s úryvkom novely Románik dostala medzi desiatku finalistov literárnej súťaže Poviedka 2004. Jej najnovšia knižka obsahuje novelu Románik a novelu Žaneta podobného rozsahu. Hovorí o autorkiných východiskách, o vnútornej, tak i vonkajšej úprimnosti k sebe samej, teda aj v reflexii k okolitému svetu v širšej miere dopadu. V tomto dielku protagonisti aj jednotlivé postavy prežívajú vážne choroby, emigráciu, zomierajú, činia rozhodnutia v otázkach viery či neviery... A to je rozdiel od predchádzajúcej tvorby. Barbara Pribylincová potrebuje, hľadá a tvorí harmóniu predovšetkým sama so sebou, s človekom, so životom, chce teda tvoriť a žiť obrazne povedané "nezložitý život".

Ladislav Herzog (nar. 12. 12. 1939) sa do povedomia čitateľskej verejnosti zapísal ako autor úspešného románu Spomienky lodníka (2000), jeho rozšíreného vydania Spomienky dunajského lodníka (2002) a poviedkovej knihy Plavba za horizont (2006). Svoje prebohaté skúsenosti a zážitky však skvelo pretlmočil aj do poetickej podoby. Svedčí o tom nielen básnický debut Svet posadnutých (2006), ale aj ďalšie básnické zbierky Stratená biblia (2007) a Pomýlená navigácia (2009) – plné autorových meditácií, lyrických spovedí i rozjímaní nad tým, čo nevdojak „pozabudol“ vyriecť v próze. Pre autora s nezlomnou lodníckou náturou je charakteristické i to, že aj v dôchodcovskom veku je mu činorodosť a tvorivosť vlastná a napísané slovo ostáva svedkom prežitého aj po rokoch.

Básne - rozjímanie autora staršej generácie o životnom bilancovaní a návratom ku kresťanským hodnotám. Dokumentuje, že slovo ostáva svedkom prežitého aj po rokoch.

Zbierka Skúšobný kameň sa skladá z piatich častí. Torzo domova venuje takým velikánom, akými boli doktor Jessenius, Samo Bohdan Hroboň, Janko Jesenský, Janko Kráľ, Ján Kalinčiak, E. B. Lukáč, Miroslav Válek, Ivan Bukovčan či Pavol Horov. V Torze sveta spomína na svetových koryfejov: F. M. Dostojevského, Jaroslava Haška, Oscara Wildea, Georga Trakla, Tristana Tzaru, Tarasa Ševčenka a ďalších. O básnikovi sa literárny kritik Milan Blahynka vyjadril takto: „Čím viac sa mi chce písať o Jánovi Škamlovi a jeho odkaze, tým viac sa ľakám obťažnosti toho zámeru. Je to dielo podivuhodne celistvé, v ktorom nič nie je bez významu. Básnik a esejista, v ktorého diele sa stále vracia motív stôp, zanechal stopu rovnako hlbokú ako tajomnú.“